znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 399/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Š., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky postupom Daňového úradu V. odmietnutím prijatia jeho dodatočných daňových   hlásení za roky   1999,   2000, 2001 a 2002,   a to   listom   z 3.   júla 2008 sp.   zn. 744/230/26233/08/Kasa a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2008 doručená sťažnosť Š., V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Daňového úradu V. (ďalej len „správca dane“) odmietnutím prijatia jeho dodatočných (daňových) hlásení za roky 1999, 2000, 2001 a 2002, a to listom z 3. júla 2008 sp. zn. 744/230/26233/08/Kasa.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   z dôvodu   nedostatku   relevantných   informácií zrážal pri výplate príjmov športovcom daň z príjmu ako daň z príjmov zo závislej činnosti, čo poukázal správcovi dane. V roku 2008 sa sťažovateľ utvrdil v tom, že tento postup nebol správny,   pretože   tieto   príjmy   sú   oslobodené   od   zdaňovania,   a že   odvádzal   daň   z   cien za výsledky v športových súťažiach bez právneho dôvodu.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Zákonom č. 215/2007 Z. z. s účinnosťou od dňa 1. 9. 2007 okrem iného došlo aj k zmene § 39 ods. 3 zákona. Novelou sa ustanovilo, že dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo   v   ktorom   bol   daňový   subjekt   povinný   daň   zaplatiť   bez   povinnosti   podať   daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Do účinnosti novely zákon neobsahoval lehotu na podanie dodatočného hlásenia.

Dňa 10. 6. 2008 sme podali na Daňovom úrade V. dodatočné hlásenia na dani z príjmov zo závislej činnosti za zdaňovacie obdobia 1999, 2000, 2001, 2002, 2004, 2005, 2006, 2007. Vo všetkých dodatočných hláseniach sme vykázali daňové preplatky. Správca dane   plne   akceptoval   dodatočné   hlásenia   za   roky   2004,   2005,   2006,   2007.   Dodatočné hlásenia za roky 1999, 2000, 2001, 2002 však listom zo dňa 3. 7. 2008 odmietol akceptovať a považuje ich za bezpredmetné s poukázaním na aktuálne znenie § 39 ods. 3 zákona. List sa   nášmu   klubu   vzhľadom   na   predchádzajúce   neúspešné   pokusy   o   jeho   doručenie   stal známym až dňa 8. 9. 2008, keď si jeho overenú fotokópiu osobne na Daňovom úrade V. prevzal predseda klubu. Podstatou rozporu medzi našim klubom a správcom dane je otázka, ktoré   znenie   §   39   ods.   3   zákona   sa   má   uplatniť   pri posudzovaní   prípustnosti   podania dodatočného hlásenia za roky 1999 - 2002.

Podľa názoru správcu dane sa štvorročná lehota vzťahuje na akékoľvek dodatočné hlásenie podané po 1. 9. 2007 a teda v roku 2008 je možné podať dodatočné hlásenie najskôr za rok 2003, za ktorý vznikla povinnosť podať hlásenie v roku 2004.

Podľa   nášho   názoru   novozavedenú   lehotu   je   možné   prvýkrát   uplatniť až na dodatočné hlásenie za rok 2007, v ktorom nadobudol účinnosť zákon č. 215/2007 Z. z. a na dodatočné hlásenia za predchádzajúce roky sa lehota nevzťahuje.

Domnievame   sa,   že pri   akceptovaní   názoru   správcu   dane   by   došlo   k zásahu   do našich majetkových práv, keď sme v rokoch 1999 - 2002 dobromyseľne konali v náš vlastný neprospech s vedomím, že ak sa dodatočne potvrdí, že náš postup bol chybný, budeme môcť podať dodatočné hlásenie a bezdôvodne odvedenú daň získame späť bez toho, aby sme boli obmedzovaní lehotou na takého konanie. V dobrej viere sme platili daň, lebo neexistovala žiadna lehota štyroch rokov pred novelou č. 215/2007. Ak by daňovou kontrolou bol zistený preplatok na dani, tak by nám ho DÚ vrátil a podľa výkladu DÚ nám vrátenie preplatku znemožnila novela zákona a v nej určená lehota štyroch rokov.

Daňový úrad V. teda odmietol akceptovať dodatočné hlásenia za roky 1999, 2000, 2001,   2002   a považoval   ich za bezpredmetné v   zmysle   oznámenia zo dňa   03. 07. 2008 pod č. 744/230/26233/08/Kasa.“

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1.) Daňový úrad vo V. odmietnutím prijatia našich dodatočných hlásení za roky 1999, 2000, 2001, 2002 a považovaným ich za bezpredmetné z dôvodu § 39 ods. 3 zák. č. 511/92 Zb. (jeho novely zák. č. 215/2007 Z. z.) vyjadreným v liste zo dňa 03. 07. 2008 pod. č. 744/230/26233/08/Kasa   podpísaným   Ing.   M.   S.   porušil   základné   práva   sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky.

2.) Ústavný   súd   SR   prikazuje   Daňovému   úradu   V.,   aby   o   našich   dodatočných hláseniach za roky 1999, 2000, 2001, 2002 konal a rozhodol.

3.) Daňový úrad V. je povinný zaplatiť sťažovateľovi Š. trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Súhlasíme, aby sa na Ústavom súde konalo a rozhodlo bez ústneho pojednávania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Znamená   to,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   však   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Princíp subsidiarity sa nepochybne týka prípadov, v ktorých sa sťažovatelia môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon v danom prípade Občiansky súdny poriadok.

Sťažovateľ namieta porušenie ním označeného základného práva listom správcu dane z 3. júla 2008 sp.   zn. 744/230/26233/08/Kasa, ktorým   odmietol prijať dodatočné daňové hlásenie sťažovateľa za roky 1999 - 2001. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nevyužil právne prostriedky, ktoré má z dispozícii v daňovom konaní podľa zákona č. 511/1992 Z. z. o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení neskorších predpisov a následne v správnom súdnictve.

Pretože v danom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existoval iný orgán verejnej moci, ktorý bol v prvom rade oprávnený poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta,   ústavný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľ   (predtým, ako sa   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   na   ústavný   súd)   nevyčerpal   všetky   procesné prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Táto   skutočnosť vylučuje právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   jeho   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy a z toho dôvodu ju ústavný súd odmietol pre neprípustnosť (m. m. II. ÚS 323/08, II. ÚS 367/08, IV. ÚS 315/08).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008