znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., P., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a podľa   čl.   47   a   čl.   49   ods.   3   Charty základných práv Európskej únie uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Tdo 13/2012-405 z 25. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Tdo 13/2012-405 z 25. apríla 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 33 T 12/11-324 z 15. júna 2011 uznaný za vinného zo spáchania prečinu pytliactva podľa § 310 ods. 1 Trestného zákona, prečinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 30 mesiacov. Proti rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 75/11 rozsudkom z 31. augusta 2011 zrušil rozsudok okresného súdu a rozhodol tak, že v bode 1 obžaloby uznal sťažovateľa za vinného zo zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody s použitím asperačnej zásady v trvaní 6 rokov a 11 mesiacov.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd odmietol sťažnosťou napadnutým uznesením.

Sťažovateľ namieta záver dovolacieho súdu, že skutok bol správne kvalifikovaný, krajský súd naň aplikoval správne ustanovenie Trestného zákona a postupoval zákonným spôsobom aj pri ukladaní trestu za splnenia podmienok obligatórneho použitia asperačnej zásady. Tvrdí, že rozhodnutím dovolacieho súdu boli porušené jeho práva, pretože uložený trest   je   neprimerane   prísny   a   nezodpovedá   zásade   proporcionality,   keď   nezodpovedá závažnosti následku spôsobeného trestným činom ani osobe jeho páchateľa, v súvislosti s čím sťažovateľ uviedol, že v minulosti nebol nikdy súdený. Sťažovateľ vyslovil názor, že asperačná zásada je v rozpore s ústavou, pretože porušuje princípy spravodlivosti a rovnosti pred   súdom.   Sťažovateľ   poukázal aj na to,   že krajský   súd   pri   ukladaní trestu   nevyužil možnosť postupu podľa § 39 Trestného zákona (mimoriadne zníženie trestu).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tdo 13/2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   rovnosť,   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu a právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, zaručené podľa 12 ods. 1 a 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; článku 47, 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   4.   2012,   č.   k. 3 Tdo 13/2012-405, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia vo výške 323,50 Eur na účet právneho zástupcu..., v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia.“

Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že v záhlaví uvedených veciach je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu   (aj)   najvyšší   súd,   a   to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej, občianskoprávnej,   obchodnoprávnej   a   správnej).   Oznamovateľ,   aj   keď   sa   necítil   byť v uvedených   veciach   predpojatý   pri   výkone   funkcie   sudcu   a bol   pripravený   rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 12947/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods.   1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

Podľa   čl.   51   charty   ustanovenia   tejto   charty   sú   pri   dodržaní   zásady   subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak   vykonávajú   právo   Únie.   V   dôsledku   toho   rešpektujú   práva,   dodržiavajú   zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá   žiadnu   novú   právomoc   ani   úlohu   pre   Úniu,   ani   nemení   právomoci   a   úlohy vymedzené v zmluvách.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   ním   označeného základného práva podľa ústavy a práv podľa dohovoru a charty uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol jeho dovolanie podané z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) odôvodnené aj argumentáciou zhodnou s odôvodnením sťažnosti ústavnému súdu (neprimeranosť trestu odňatia slobody uloženého   podľa   asperačnej   zásady,   ktorá   je   v   rozpore   s   princípmi   zákonnosti a primeranosti trestu).

1. Ústavný súd si vyžiadal od okresného súdu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 13/2012 z 25. apríla 2012, pretože sťažovateľ ho v rozpore s povinnosťou podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde nepredložil. Najvyšší súd v tomto uznesení konštatoval, že nie je splnený uplatnený dovolací dôvod, pretože krajský súd aplikoval na zistený skutok správne ustanovenie Trestného zákona, použil správny výklad tohto ustanovenia a svoje rozhodnutie   odôvodnil   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom.   Najvyšší   súd   potvrdil   ako správny postup aj uloženie trestu podľa asperačnej zásady.

V   čase   vyhlásenia   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ako   aj   v   čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu (24. septembra 2012) bol § 41 ods. 2 Trestného zákona účinný v znení, podľa ktorého rozhodoval krajský súd o uložení trestu odňatia slobody sťažovateľovi.

Ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 125 ods. 3 prvej vety ústavy § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (21. decembra 2012) stratil účinnosť.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu o súlade zákona s ústavou sa vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné   rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (potvrdenej napr. IV. ÚS 93/2013) postup a rozhodnutie súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   pri   posudzovaní   sťažovateľom   uplatneného dovolacieho dôvodu postupoval podľa v relevantnom čase platného a účinného znenia § 41 ods. 2 Trestného zákona, neexistuje podľa názoru ústavného súdu príčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty a uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Tdo 13/2012-405 z 25. apríla 2012, ktorá by signalizovala   možnosť   vyslovenia   porušenia   týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V závere   je   potrebné   poukázať   aj   na   možnosť   sťažovateľa   využiť   mimoriadny opravný prostriedok podľa Trestného poriadku a podať návrh na povolenie obnovy konania vzhľadom na to, že podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa   ustanovení   Trestného   poriadku.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   podal návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   o   ktorom   okresný   súd   vedie   konanie   pod   sp.   zn. 33 Nt 18/12. Sťažovateľ sa teda môže v trestnom konaní domáhať zrušenia právoplatného rozsudku   krajského   súdu   na   základe   zákonom   daného   dôvodu   obnovy   konania.   Táto skutočnosť však nič nemení na závere o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podanej proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 13/2012 z 25. apríla 2012.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty ústavný súd posudzoval aplikovateľnosť charty na vec sťažovateľa.

V súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky ku charte (ďalej len „vysvetlivky“), ktoré boli 14. decembra 2007 publikované pod č. 2007/C 303/2, ako aj na existujúcu judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty je potrebné interpretovať so zreteľom na čl. 51 ods. 1 charty.

Podľa   vysvetliviek   k   čl. 51   ods. 1   charty   cieľom   čl. 51   charty   je   určiť   rozsah pôsobnosti   charty.   Z   judikatúry   Súdneho   dvora   jednoznačne   vyplýva,   že   povinnosť rešpektovať základné práva vymedzené v rámci Únie je pre členské štáty záväzná výlučne vtedy,   ak   konajú   v   rámci   rozsahu   pôsobnosti   práva   Únie   (rozsudok   z 13.   júna   1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989, s. 2609; rozsudok z 18. júna 1991 vo veci ERT, Zb. 1991, s. I-2925; rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor potvrdil túto judikatúru týmto spôsobom: „Naviac je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako   záväzné   pre   členské   štáty,   pokiaľ   vykonávajú   právne   akty   Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. apríla 2000 vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Toto pravidlo, ako je obsiahnuté v tejto charte, sa, samozrejme, vzťahuje tiež na ústredné orgány, ako aj na regionálne alebo miestne orgány a na verejnoprávne subjekty, pokiaľ vykonávajú právo Únie.

Podľa   vysvetliviek   k čl.   47   charty   „v   práve   Únie   je   však   ochrana   rozsiahlejšia, pretože zaručuje právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Súdny dvor uznal toto právo ako všeobecnú zásadu práva Únie vo svojom rozsudku z 15. mája 1986 (vec 222/84 Johnston, Zb. 1986, s. 1651; pozri tiež rozsudok z 15. októbra 1987 vo veci 222/86 Heylens, Zb. 1987, s. 4097, a rozsudok z 3. decembra 1992 vo veci C-97/91 Borelli, Zb.1992, s. I-6313). Podľa súdu sa táto zásada práva Únie vzťahuje tiež na členské štáty, pokiaľ vykonávajú právo Únie. Začlenenie tejto judikatúry do charty nemalo za cieľ zmeniť systém súdnej   kontroly   ustanovený   v   zmluvách   a   najmä   nie   pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti priamych žalôb na Súdny dvor Európskej únie. Európsky dohovor uznal systém súdnej kontroly   Únie   vrátane   pravidiel   prípustnosti   a   po   zmenách   a   doplneniach   niektorých aspektov ich potvrdil, ako je to zohľadnené v článkoch 251 až 281 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a najmä v článku 263 štvrtý odsek. Článok 47 sa vzťahuje na inštitúcie Únie a členské štáty, pokiaľ vykonávajú právo Únie, a to s ohľadom na všetky práva zaručené právom Únie.“

Podľa vysvetliviek k čl. 47 ods. 2 charty, ktorý zodpovedá čl. 6 ods. 1 dohovoru, «v práve   Únie   nie   je   právo   na   spravodlivý   proces   obmedzené   len   na   spory,   ktoré   sa vzťahujú na práva a povinnosti občianskoprávneho charakteru. Toto je jeden z dôsledkov skutočnosti,   že   Únia   je   spoločenstvo   založené   na   zásade   právneho   štátu,   ako   to   bolo vyslovené Súdnym dvorom v jeho rozsudku z 23. apríla 1986 vo veci 294/83, „Les Verts“/ Európsky   parlament, Zb. 1986, s.   1339).   Avšak s výnimkou   rozsahu ich   pôsobnosti   sa záruky priznané EDĽP (dohovorom, pozn.) uplatňujú podobným spôsobom v rámci Únie.».

Podľa   vysvetliviek   k čl.   47   ods.   3   charty   „treba   poznamenať,   že   v   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   musí   poskytnúť   právna   pomoc v prípade, že by absencia takejto pomoci znemožnila zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti (rozsudok ESĽP z 9. októbra 1979 vo veci Airey, séria A, zväzok 32, s. 11). Existuje tiež systém právnej pomoci pre veci prejednávané pred Súdnym dvorom Európskej únie.“.

Podľa vysvetliviek k čl. 49 ods. 3 charty   „preberá všeobecnú zásadu primeranosti medzi trestami a trestnými činmi, ktoré sú obsiahnuté v spoločných ústavných tradíciách členských štátov a v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev“.

Vychádzajúc z čl.   51   charty,   ako   aj   z   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 a čl. 49 ods. 3 charty, ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že ide o práva, ktoré nie sú na vec sťažovateľa aplikovateľné. Zo znenia čl. 51 ods. 1 charty, ako aj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok   z 13.   júna   1989   vo   veci   5/88   Wachauf,   Zb.   1989,   s.   2609,   alebo   rozsudok z 18. decembra 1997 vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493), rešpektujúc v čl. 51 charty   dodržanie   zásady   subsidiarity,   vyplýva,   že   ustanovenia   charty   sú   určené   pre inštitúcie, orgány a agentúry únie a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. V danej veci o taký prípad nejde.

Vzhľadom   na   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   postup   najvyššieho   súdu nemožno   testovať   podľa   čl. 47   a čl.   49   ods.   3   charty   (pozri   k   tomu   najmä   uznesenia Súdneho dvora zo 6. októbra 2005 Vajnai, C-328/04, Zb., s. I-8577, bod 13; z 25. januára 2007 Kovaľský, C-302/06, body 20 a 22, ako aj zo 16. januára 2008 Polier, C-361/07, bod 11 a nasl.), čo bolo podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013