znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného spoločnosťou F., s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. V. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou F., s. r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v postavení   povinného   v   konaní v exekučnej veci oprávneného T., spol. s r. o. v likvidácii, B. (ďalej len „oprávnený“), o vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09. Vykonaním exekúcie okresný súd poveril súdneho exekútora JUDr. P. H., Exekútorský úrad, B. (ďalej len „súdny exekútor“), a to poverením na vykonanie exekúcie č. 5502*021495 z 10. septembra 2009.

Dňa 16. januára 2009 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti,   ako aj upovedomenie o začatí exekúcie inými spôsobmi.   Proti exekúcii   vzniesol   sťažovateľ   námietky   podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku.   Tieto námietky   okresný   súd   zamietol   uznesením   z   22.   októbra   2010.   Keďže   o   zamietnutí námietok rozhodol vyšší súdny úradník okresného súdu, bolo proti predmetnému uzneseniu prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal. O odvolaní sťažovateľa rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým jeho námietky proti exekúcii zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že „Okresný súd Čadca svojim postupom a rozhodovaním v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 Er 450/2009-516 a najmä posledným rozhodnutím - uznesením zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5Er 450/2009-516, EX 9558/09... porušil jeho základné právo zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (právo   na   súdnu   ochranu),   ako   aj základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Podľa sťažovateľa porušenie v sťažnosti označených práv spočíva najmä v tom, že okresný súd „pri svojom rozhodovaní nesprávne a na jeho škodu aplikoval a interpretoval relevantné právne normy a na takejto chybnej aplikácii a interpretácii práva založil svoje rozhodnutie,   ktoré   svojim   negatívnym   obsahom   (tiež   negatívnym   výrokom)   bezdôvodne zasiahlo   do   jeho   právneho   postavenia   a   ohrozilo   tak   reálne   jeho   majetkové   práva. Nesprávna aplikácia a interpretácia práva vyplýva zo skutočnosti, že pohľadávky uplatnené povinným (sťažovateľom) na započítanie porušovateľ vyhodnotil ako premlčané, pričom tieto premlčané evidentne neboli, (Okresný súd Čadca pri svojom rozhodovaní nesprávne aplikoval   a   interpretoval   relevantné   právne   normy   -   §   358   a   nasl.   a   §   87   a   nasl. Obchodného   zákonníka).   Vyššie   definované   základné   práva   boli   neakceptovateľným spôsobom porušené aj preto, že porušovateľ na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   vyhodnotil,   že   povinný   (sťažovateľ)   neuniesol dôkazné   bremeno   pri   preukazovaní,   že   je   veriteľom   pohľadávok,   ktoré   uplatnil   na započítanie pod por. č. 7, 8, 9, a to napriek tomu, že povinný (sťažovateľ) dôkazy o svojom postavení veriteľa k predmetným pohľadávkam súdu predložil.“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podrobne   opisuje   skutkový   a   právny   stav   veci,   ktorý predchádzal   podaniu   jeho   sťažnosti   ústavnému súdu,   pričom   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu svojich základných práv v rámci konania pred okresným súdom poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

«1) Sťažovateľ - Ing. V. K. je veriteľom oprávneného - spoločnosti T., spol. s r. o., pretože   má   z   titulu   uzatvorenej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   voči   oprávnenému pohľadávky vo výške 2.784.359,10 Sk (92.423,79 EUR). Ing. V. K. nadobudol pohľadávky postúpením od spoločnosti V., spol. s r. o. so sídlom O... Postúpenie pohľadávok bolo riadne oznámené postupcom dlžníkovi   -   oprávnenému   v tomto konaní...   Z   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   však   vyplýva,   že   súd   mal   výšky   faktúr   a   dátumy   splatnosti   za preukázané.   Dôvody   sťažnosti   sa   nevzťahujú   priamo   k   zneniu   jednotlivých   faktúr,   ale k nesprávnemu   postupu   súdu   pri   aplikácii   a   interpretácii   právnych   noriem   na   zistený skutkový stav...

2) Sťažovateľ uskutočnil vo vzťahu k pohľadávkam oprávneného, ktoré sú zahrnuté v exekučnom titule jednostranný zápočet. Jednostranný zápočet bol doručený oprávnenému 28.   07.   2009,   t.   j.   ešte   pred   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Započítaním pohľadávok došlo k úplnému splneniu dlhu Ing. V. K., ktorý má byť predmetom exekúcie. Navyše, oprávnený aj po započítaní naďalej dlží povinnému titulom postúpenia pohľadávok sumu 128.056,20 Sk (4.250,68 EUR)...

3)   Podľa   názoru   porušovateľa   sú   vzájomné   pohľadávky   účastníkov   (povinného a oprávneného z exekúcie) spôsobilé na započítanie až na to, že pohľadávky povinného boli v čase, kedy sa stretli s pohľadávkami oprávneného, už premlčané. S poukazom na ust. § 358 Obchodného zákonníka ide o prekážku jednostranného započítania. V tejto súvislosti je   potrebné   uviesť,   že   tak   pohľadávka   oprávneného   ako   aj   pohľadávka   povinného nepozostáva z jedného nároku, ale z viacerých samostatných nárokov. Ide o pohľadávky z viacerých nezaplatených faktúr, pričom (i) na strane oprávneného ide o celkom 19 faktúr so splatnosťami od 25. 7. 1996 do 23. 9. 1997 v celkovej sume 804.206,- Sk (26.694,75 €) s príslušenstvom a (ii) na strane povinného ide o celkom 11 faktúr so splatnosťami od 5. 3. 1993 do 21. 6. 1993 v celkovej sume 817.229,71 Sk (27.127,06 €) s príslušenstvom.

4) Porušovateľ jednotlivé samostatné pohľadávky oprávneného ako aj povinného nesprávne považuje za jednu pohľadávku („jeden ucelený nedielny súbor“), pričom za jej výšku   považuje   súčet   jednotlivých   faktúr   a   za   splatnosť   považuje   splatnosť   poslednej pohľadávky.   Za   deň   stretu   všetkých   pohľadávok   povinného   a   všetkých   pohľadávok oprávneného súd   stanovil deň 23.   09.   1997 a za   deň premlčania všetkých pohľadávok povinného   stanovil   deň   21.   06.   1997.   Následne   prijal   záver,   že   premlčanie   všetkých pohľadávok povinného nastalo ešte v dobe, keď sa tieto pohľadávky nestali spôsobilými na započítanie so všetkými pohľadávkami oprávneného, ktoré sú predmetom exekúcie.

5) Uvedený právny názor porušovateľa je nesprávny a právne neobstojí pre rozpor s platnou   právnou   úpravou.   Tento   názor   bezdôvodne   vybočuje   z   rámca   racionálnej aplikácie   a   interpretácie   práva   a   neakceptovateľne   tak   obmedzuje   vyššie   definované základné práva sťažovateľa.

6) Článok 46 ods. 1 Ústavy zaručuje každej zákonom vymedzenej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, inter alia právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

7) Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy...

8) Zamietnutie námietok súdom bez zákonného dôvodu a na podklade platného práva je odmietnutím spravodlivosti a porušením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

9) Ustanovenie § 358 Obchodného zákonníka nie je možné interpretovať a aplikovať tak,   že   pri   posudzovaní   zápočtu   viacerých   pohľadávok   má   dôjsť   k   spojeniu   týchto pohľadávok do dvoch súborov, súboru na strane veriteľa a súboru na strane dlžníka (a vice versa) a následnému posudzovaniu splnenia zákonných podmienok započítateľnosti celých týchto súborov tak, že posudzovanie podmienok započítateľnosti bude uskutočnené len vo vzťahu k jednej z pohľadávok súboru veriteľa a jednej z pohľadávok zo súboru dlžníka, konkrétne tých dvoch pohľadávok, ktoré sú časovo splatné ako posledné. Porušovateľ tak pri skúmaní započítateľnosti pohľadávok nevzal do úvahy vlastnosti všetkých jednotlivých pohľadávok, ale len vzťah pohľadávky povinného založenej nezaplatením istiny 164.976,35 Sk   na   základe   faktúry   č.   90117593   zo   dňa   21.   06.   1993   a   pohľadávky   oprávneného založenej nezaplatením istiny 40.850,- Sk na základe faktúry č. 9700003144 zo dňa 23. 09. 1997.

10) Aplikácia a interpretácia práva porušovateľom je založená na argumentácii ad absurdum   a   nie   je   právne   akceptovateľná.   Podľa   ust.   §   358   druhá   veta   Obchodného zákonníka započítaniu nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Preto tvrdíme, že jednoznačne možno započítať všetky pohľadávky oprávneného zaradené pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 v celkovej   sume   na   istine   485.689,-   Sk   so   všetkými,   resp.   s   akoukoľvek   pohľadávkou povinného zaradenou pod por. č.1 až 11 v celkovej sume na istine 817.230,23 Sk. Je tomu tak preto, že:

•   zo   súboru   pohľadávok   povinného   (ktoré   akceptoval   súd   na   započítanie)   je pohľadávkou   z   časovo   najvzdialenejšou   dobou   splatnosti   pohľadávka   založená nezaplatením sumy 266.448,64 Sk na faktúre č. 14025993, ktorá bola splatná 08. 03. 1993; • premlčanie práva na zaplatenie tejto pohľadávky (faktúra č. 14025993) nastalo 08. 03. 1997;

• všetky ďalšie pohľadávky povinného pod por. č. 2 až 11 podľahli premlčaniu po 08. 03. 1997;

• všetky pohľadávky oprávneného pod por. č. 1,2,3,7 až 16 boli splatné skôr, t. j. pred 08. 03. 1997;

a teda, keďže ide o viacero záväzkov medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej   pohľadávky   súčasne   dlžníkom   druhej   pohľadávky   a   naopak   (vzájomnosť pohľadávok), pohľadávky sú rovnakého druhu, vzájomne sa kryjú a premlčanie akejkoľvek pohľadávky   povinného   pod   por.   č.   1   až   11   nastalo   až   po   dobe,   keď   sa   pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 stali spôsobilými na započítanie (nastala ich splatnosť), pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 v sume na istine 485.689,- Sk definitívne zanikli aj bez jeho súhlasu jednostranným zápočtom zo dňa 16. 07. 2009, a to spätne k momentu kedy sa vzájomné pohľadávky stretli.

11) Keďže pohľadávky zanikajú k momentu kedy sa stretli, je potrebné konštatovať, že pohľadávky oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16 zanikli hneď v momente svojej splatnosti, keďže to je moment ich stretu s pohľadávkami povinného, resp. nadobudnutia spôsobilosti pre započítanie. Povinný sa tak nemohol dostať do omeškania so splnením týchto pohľadávok a oprávnenému tak nevznikol nárok na úroky z omeškania pri takto zaniknutých pohľadávkach.

12)   Porušovateľ   v   odôvodnení   potreby   hľadieť   na   pohľadávky   povinného (sťažovateľa)   na   jednej   strane   a   oprávneného   na   druhej   strane   ako   na   nedielne   celky uvádza, že súd nie je povinný hľadieť na jednotlivé pohľadávky účastníkov, keďže si ich (podľa názoru súdu) povinný neuplatnil ako jednotlivé samostatné pohľadávky, ale ako celok.   S   týmto   argumentom   porušovateľa   sa   nedá   súhlasiť.   Úprava   započítania   síce v Obchodnom zákonníku nemá charakter kogentnej úpravy no medzi účastníkmi nebola dohodnutá odlišná úprava započítania vzájomných pohľadávok. Nie je teda prípustné, aby povinný svojim jednostranným právnym úkonom mohol spôsobiť odlišné právne účinky než tie,   ktoré   s   právnym   úkonom   spája   právny   predpis.   Obchodný   zákonník   v   spojení s Občianskym zákonníkom presne stanovuje účinky jednostranného započítania. Účinkom započítania je zánik pohľadávok k momentu ich stretu. Porušovateľ však uviedol, že za moment stretu pohľadávok považuje deň 23. 09. 1997. Pri pohľadávkach oprávneného, ktoré   sa   stali   splatnými   pred   týmto   dátumom,   tak   súd   konštatuje,   že   k   zániku   týchto pohľadávok nedošlo v momente, kedy sa vzájomné pohľadávky stretli, ale v inom, súdom určenom,   momente.   Tento   prístup   nemá   oporu   v   právnom   poriadku,   a   preto   právne neobstojí; predstavuje zásah do vyššie definovaných základných práv sťažovateľa...

13) Upozorňujeme, že v okamihu, keď sa započítateľné pohľadávky povinného pod por. č. 1 až 11 stretli s pohľadávkami oprávneného pod por. č. 1, 2, 3, 7 až 16, nebola žiadna z pohľadávok povinného premlčaná!

14) Porušovateľ v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že nemá preukázané, že povinný (sťažovateľ) je veriteľom pohľadávok z faktúr pod por. č. 7, 8, 9. Konštatuje, že povinný tieto pohľadávky postúpil na spoločnosť K. spol. s r. o.,... zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 12. 7. 1996. Súd však odmietol akceptovať dôkazy predložené povinným v odvolaní zo dňa 23. 11. 2010, a to dodatok k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 08.   1996,   ktorý   súd   považuje   za   zmätočný   a   neurčitý,   ako   aj   oznámenie   o   postúpení pohľadávky, pri ktorom podľa súdu nebolo preukázané jeho doručenie oprávnenému.»

Sťažovateľ   nesúhlasí   s „takýmto   postupom   a   tvrdením   porušovateľa“.   V   tejto súvislosti tvrdí, že „... z dodatku k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 15. 8. 1996, v spojení   so   znením   oznámenia   o   postúpení   pohľadávky   nie   je   možné   mať   pochybnosti o obsahu vôle zmluvných strán. Pri použití náležitého výkladu prejavu vôle jednotlivých zmluvných strán nemožno dospieť k záveru, že dodatok je zmätočný a neurčitý. Spoločnosť K. spol. s r. o. v oznámení jednoznačne prezentuje, ktoré pohľadávky spätne nadobudol povinný, teda odzrkadľuje výsledok uzatvorenia dodatku k zmluve o postúpení pohľadávky... Ak by však aj napriek riadne vykonanému výkladu prejavov vôle zmluvných strán, súd mal pochybnosť o vôli zmluvných strán, bol povinný vykonať dokazovanie a to i napriek tomu, že   strany   ďalšie   dokazovanie   v   tomto   smere   nenavrhli,   pretože   objasnenie   uvedenej skutočnosť   je   nevyhnutné   pre   rozhodnutie   vo   veci.   V   čase   označovania   dôkazov preukazujúcich nadobudnutie pohľadávok povinným, neexistoval rozumný predpoklad, že súd   môže   dospieť   k   nesprávnemu   zisteniu   skutkového   stavu   na   základe   predložených dôkazov.   Povinný   (sťažovateľ)   predpokladal,   že   produkované   dôkazné   návrhy   musia postačovať na preukázanie ním tvrdených skutočností, a tak ďalšie dokazovanie (napriek tomu, že by vedel označiť ďalšie dôkazy) nenavrhoval.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   Ing.   V.   K...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009-516, EX 9558/09 bolo porušené.

2) Základné Ing. V. K... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009-516, EX 9558/09 bolo porušené.

3) Uznesenie Okresného súdu Čadca zo dňa 13. 06. 2011, sp. zn.: 5 Er 450/2009- 516, EX 9558/09 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

4) Ing. V. K... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 500,- EUR, ktoré je mu Okresný súd Čadca povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Okresný súd Čadca je povinný uhradiť Ing. V. K... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyžiadaného exekučného spisu súdneho exekútora sp. zn. EX 9558/09 (ďalej len „exekučný spis“) ústavný súd zistil, že súčasne s námietkami proti exekúcii bol okresnému súdu 29. októbra 2009 doručený aj návrh sťažovateľa na odklad exekúcie z dôvodu, že možno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 2. februára 2010 povolil odklad exekúcie do právoplatného skončenia   konania   o   podaných   námietkach   povinného   proti   exekúcii   vedenej   okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Žiline napadnuté uznesenie o odklade exekúcie z 2. februára 2010 potvrdil.

Z exekučného spisu ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011, ktorým boli zamietnuté jeho námietky proti exekúcii, podnet Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na základe podnetu sťažovateľa 17. októbra 2011 podal proti namietanému uzneseniu okresného súdu mimoriadne   dovolanie.   O mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora   rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 19/2011, pričom zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o ňom dovolací súd ešte nerozhodol.

Vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým   je ústavný   súd v   konaní o   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bolo úlohou ústavného súdu   predbežne   prerokovať   sťažnosť   z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 450/2009, EX 9558/09 z 13. júna 2011.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu   predstavuje   v   tomto   kontexte   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Vychádzajúc   zo   svojho   subsidiárneho   postavenia   pri   ochrane   základných   práv a slobôd   ústavný   súd   musel   vziať   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľom   namietané uznesenie   okresného   súdu   bolo   na   základe   jeho   podnetu   napadnuté   aj   mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora sp. zn. VI/2 Pz 705/2011 zo 17. októbra 2011.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať za účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné sťažovateľovi (I. ÚS 37/96). V prípade, ak sťažovateľ príslušnému orgánu podá podnet na podanie mimoriadneho opravného prostriedku a tento orgán mimoriadny opravný prostriedok aj skutočne podá, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti skúma, či takýto prostriedok možno považovať za účinný právny prostriedok nápravy tých základných   práv   alebo   slobôd,   s   namietaným   porušením   ktorých   sa   sťažovateľ   svojou sťažnosťou obrátil na ústavný súd.

Ústavný súd v tejto súvislosti už judikoval, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora podané na návrh sťažovateľa možno (vzhľadom na do úvahy prichádzajúce kasačné účinky rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu o ňom) považovať za účinný právny prostriedok nápravy základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie v posudzovanom prípade sťažovateľ sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namieta (m. m. II. ÚS 42/01).

Taktiež ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát uviedol, že splnenie zákonom ustanovených podmienok na podanie mimoriadneho dovolania nepatrí do výlučnej právomoci generálneho prokurátora, ale podlieha prieskumu zo strany dovolacieho súdu (I. ÚS 136/06, II. ÚS 346/08, IV. ÚS 177/2010).

Podľa na vec sťažovateľa aplikovateľnej judikatúry ústavného súdu v prípadoch, ak je o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Z už uvedeného vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného proti sťažovateľovi ako povinnému o vymoženie sumy 26 694,75 € s príslušenstvom vedenej okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 450/2009 podal generálny prokurátor na podnet sťažovateľa, t. j. účastníka konania, 17. októbra 2011 mimoriadne dovolanie proti namietanému uzneseniu okresného súdu   sp.   zn.   5   Er   450/2009,   EX   9558/09   z   13.   júna 2011,   o ktorom   najvyšší   súd   ako dovolací súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 19/2011 zatiaľ nerozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti   odkazuje aj na svoju doterajšiu   judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza   z právneho   názoru   (napr. I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania mimoriadneho   opravného prostriedku a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol.   proti   Českej   republike   a   rozhodnutie   uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše,   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   danom   prípade   existuje   aj   dôvod   na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci. Z obsahu exekučného spisu totiž vyplýva, že sťažovateľ z rovnakých dôvodov, aké uviedol v námietkach proti exekúcii a aj v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu,   podal   17. augusta   2011   návrh   na   zastavenie exekúcie, o ktorom exekučný súd dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012