znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., U., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   č.   k.   2   To   56/09-764   z 2. septembra 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra 2010 doručená sťažnosť Ľ. M., U. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   3   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 To 56/09-764 z 2. septembra 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že 20. októbra 2008 podala «na Okresnom riaditeľstve PZ v H., Úrad justičnej a kriminálnej polície, Odbor všeobecnej kriminality ústne trestné oznámenie na svojho manžela M. M., pre podozrenie zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Trestného zákona.

Uznesením zo dňa 21. 10. 2008 č. ČVS: ORP-583/OVK-HE-2008 bolo začaté trestné stíhanie   v   predmetnej   veci   a   dňa   06.   03.   2009   podal   prokurátor   vojenskej   obvodnej prokuratúry obžalobu na Okresný súd Humenné na obvineného býv. ppráp. ŽP M. M. pre zločin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

V priebehu prípravného konania si sťažovateľka uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 267,54 Eur z titulu bolestného a dňa 19. 02. 2009 aj náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4 000 Eur z dôvodu prekonanej traumy, strachu a obavy o svoj život a zdravie. Rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T 22/2009-550 zo dňa 17. 06. 2009 bol obžalovaný, M. M., uznaný vinným z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby a súd mu uložil povinnosť nahradiť sťažovateľke z titulu bolestného škodu vo výške 267,54 Eur. So zvyškom svojho nároku bola sťažovateľka, ako poškodená, odkázaná na občianské súdne konanie.

Dňa 17. 06. 2009 podala sťažovateľka voči uvedenému rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17. 06. 2009 odvolanie, v ktorom Krajskému súdu v Prešove navrhla, aby zrušil napadnutý výrok o náhrade škody a priznal jej aj uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy....

Svoje odvolanie zo dňa 17. 06. 2009 voči rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 17. 06. 2009 sťažovateľka doplnila dňa 28. 07. 2009 a uviedla v ňom dôvody priznania náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala na to, že v prvom rade o náhrade škody, ktorá je v príčinnej   súvislosti   so   spáchaným   trestným   činom   rozhoduje   súd   v   adhéznom   konaní a nemôže neodôvodnene poškodeného odkazovať na uplatnenie si nároku v občianskom súdnom   konaní.   Ujma,   ktorá   poškodenej   vznikla   je   priamym   následkom   konania odsúdeného, čo bolo jednoznačne dokázané podaným znaleckým posudkom znalkyne PhDr. M. B. zo dňa 17. 12. 2008.

Uznesením   zo   dňa   02.   09.   2010   sp.   zn.   2To   56/09-764   Krajský   súd   v   Prešove odvolanie sťažovateľky zamietol a s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy ju odkázal na občianske   súdne   konanie   s odôvodnením,   že ide   o   taký   nárok,   ktorý   nemožno   uplatniť v rámci adhézneho konania, pretože tento nárok je z adhézneho konania vylúčený. V odôvodnení odporca uviedol, že „Subjektom adhézneho konania podľa čl. 46 ods. 3   Trestného   poriadku   môže   byť   len   taký   poškodený,   ktorému   bola   trestným   činom spôsobená   majetková   škoda   v   širšom   zmysle.   Je   ňou   nie   len   ujma.   ktorá   nastala   v majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná v peniazoch, a ktorá vznikla tým, že trestným činom bol zmenšený majetok poškodeného, ale aj iná materiálna ujma, pokiaľ jej náhradu   priznávajú   príslušné   predpisy   o   odškodňovaní...“.   Uvedené   odôvodnenie   však nemá oporu v zákone, pretože Trestný poriadok uvádza, že poškodeným je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Zároveň ustanovenie § 46 ods. 3 Trestného poriadku poukazuje na to, že poškodený, ktorý má podľa zákona   proti   obvinenému   nárok   na   náhradu   škody,   ktorá   mu   bola   spôsobená   trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť   nahradiť   túto   škodu.   Z   citovaného   znenia   Trestného   poriadku   vyplýva,   že subjektom adhézneho konania môže byť každý poškodený.

Právnym záverom vyjadreným v odôvodnení uznesenia odporca zásadne poprel účel a význam ustanovenia § 46 ods. 1 a ods. 3 Trestného poriadku a jeho svojvôľa pri aplikácii a výklade týchto ustanovení mala za následok zasiahnutie do práv sťažovateľky.

Morálnou   škodou   je   škoda   vzniknutá   porušením   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, prejavujúca sa ako psychická trauma, stres, úzkosť a frustrácia.

Sťažovateľka   vidí   nesprávnosť   postupu   krajského   súdu   predovšetkým   v tom,   že napriek tomu, že vznik nemajetkovej ujmy v podobe syndrómu týranej osoby bol v rámci trestného konania jednoznačne preukázaný, nerozhodol o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy,   ale   odkázal   ju   na   občiansko-súdne   konanie,   čím   jej   bezdôvodne   odoprel   právo na náhradu   tejto   umy.   o   ktorej   nie   sú   žiadne   pochybnosti   a   teda   jej   odoprel   právo na spravodlivý   súdny   proces.   Odopretím   tohto   práva   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy zasiahol jednak do práva, ktorým sa zakazuje akékoľvek mučivé a neľudské zaobchádzanie zakotvené   v   článku   16   ods.   2   Ústavy   SR,   ale   predovšetkým   jej   bolo   odopreté   právo na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V prípade Delcourt proti Belgicku Európsky súd pre ľudské práva vyjadril názor, že „v   demokratickej   spoločnosti   ako   ju   chápe   Dohovor   ma   právo   na   riadny   výkon spravodlivosti také významné miesto, že reštriktívny výklad čl. 6 ods. 1 by nebol v súlade s cieľom a účelom tohto článku“.

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Osman proti Spojenému kráľovstvu zo dňa   28.   08.   1998   vyjadril   stanovisko,   že   keď   „existuje   vo   vnútroštátnych   právnych predpisoch všeobecné právo, členský štát sa nemôže vyhnúť aplikácii záruk spravodlivého procesu, ustanovených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, vo veciach, v ktorých jeho súdy odmietli poskytnúť toto právo v konkrétnom prípade“.

Krajský   súd   jednoznačne   odmietol   poskytnúť   právo   na   priznanie   náhrady nemajetkovej   ujmy,   pričom   v   čase   rozhodovania   o   vzniknutej   nemajetkovej   ujme preukázateľne   vedel,   ale   naopak   na   základe   svojvoľnej   úvahy   uplatnený   nárok   vylúčil z adhézneho konania a nerozhodol o ňom.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Právo   sťažovateľky   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   vety   1.   Dohovoru   a   právo na ochranu   proti   neľudskému   zaobchádzaniu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   3 Dohovoru

- uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To 56/09-764 zo dna 02. 09. 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2To 56/09-764 zo dňa 02. 09. 2010 vo výroku o priznaní nároku na náhradu škody a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   pokračovať   v   porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   Ľ.   M.   finančné zadosťučinenie vo výške 4 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať aj takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 To 56/09-764 z 2. septembra 2010 a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd   v   rozsudku   reagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Sťažovateľka namieta predovšetkým tú skutočnosť, že Okresný súd Humenné (ďalej len   „okresný   súd“)   svojím   rozsudkom   (sp.   zn.   1   T   22/09   zo   17.   júna   2009)   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 56/09 z 2. septembra 2010 ju odkázal s jej nárokom na náhradu škody z nemajetkovej ujmy v sume 4 000 € na občianske súdne konanie, čím jej podľa jej názoru bolo bezdôvodne odopreté právo na náhradu tejto ujmy v trestnom konaní a bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom   ublížené   na   zdraví,   spôsobená   majetková,   morálna   alebo   iná   škoda   alebo   boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uvedenú v § 46 ods. 1, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená.

Z uvedených   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   uloženie   povinnosti obžalovanému   nahradiť   poškodenému   škodu,   ktorú   mu   spôsobil   trestným   činom,   je spravidla   súčasťou   odsudzujúceho   rozsudku   obžalovaného,   nie   však   jeho   obligátornou náležitosťou. Obligátornou náležitosťou je vtedy, ak tomu nebráni zákonná prekážka.Súd vždy uloží obžalovanému povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená.

Ústavný   súd   po   posúdení   označeného   rozsudku   okresného   súdu   konštatuje,   že v danom prípade nejde ani o jeden z prípadov, ktoré by zakladali povinnosť konajúceho súdu rozhodnúť v rámci trestného konania o náhrade škody sťažovateľky, z nemajetkovej (morálnej) ujmy, keďže nie je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku odsudzujúceho rozsudku okresného súdu, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, a nejde ani o morálnu škodu   spôsobenú   úmyselným   trestným   činom   podľa   zákona   č.   215/2006   Z.   z. o odškodňovaní osôb poškodený násilným trestnými činmi v znení neskorších predpisov. Keďže zločin, za ktorý   bol manžel sťažovateľky   odsúdený a potrestaný [týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona], nie je   súčasťou   násilných   trestných   činov   uvedených   v tomto   zákone,   všeobecné   súdy   boli oprávnené   rozhodnúť o odkázaní   sťažovateľky   na   rozhodnutie   o   jej   návrhu   na náhradu škody z nemajetkovej (morálnej) ujmy na občianskoprávne konanie.

Okresný súd v rozsudku   č.   k. 1 T   22/2009-550 zo 17. júna 2009 k uplatnenému nároku na náhradu škody v adhéznom konaní zo strany sťažovateľky uviedol:

„Poškodená   M.   si   prostredníctvom   svojej   splnomocnenkyne   uplatnila   nárok   na náhradu škody, spočívajúci v bolestnom, ustálenom znalcom na 20 bodov, aj v nemajetkovej ujme   v   sume   4.000,-   Eur.   Výška   bolestného   bola   preukázaná   spomínaným   bodovým ohodnotením, ktoré v peňažnom vyjadrení predstavuje 267,54 Eur /8.060,- Sk/, o ktorej nemal súd pochybnosti, a preto škodu z titulu bolestného priznal. Dokazovanie výšky škody z   nemajetkovej   ujmy   však   presahuje   rámec   trestného   konania,   lebo   vyžaduje   ďalšie dokazovanie,   ktoré   by   trestné   stíhanie   pretiahlo,   preto   bola   so   zvyškom   svojho   nároku odkázaná na občianske súdne konanie.

Súd   nemal   pochybnosti   ani   o   výške   škôd,   spôsobených   Spoločnej   zdravotnej poisťovni, pobočka P. a Sociálnej poisťovni, pobočka H., k náhrade ktorých obžalovaného zaviazal.“

Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   2   To   56/09-764   z 2.   septembra   2010   k zamietnutiu odvolania   sťažovateľky   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   ju odkázal na uplatnenie nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní, uviedol: „V súvislosti s odvolacím návrhom poškodenej prostredníctvom splnomocnenkyne, ktorým sa domáhala uložiť obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej i nemajetkovú ujmu z dôvodu utrpeného syndrómu týranej osoby, ktorý znalkyňa u poškodenej konštatuje v znaleckom posudku, krajský súd zistil toto. Poškodená sa najskôr vo výpovedi z 20. 10. 2008 v prípravnom konaní nevyjadrila. Vo výpovedi z 22. 12. 2008 žiadala nahradiť škodu vo výške 8.060,- Sk z titulu bolestného zisteného na základe znaleckého posudku MUDr. Suchého. Pri oboznamovaní s výsledkami vyšetrovania 19. 2. 2009 si poškodená uplatnila náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   4.000   Eur   z   dôvodu   prekonanej   traumy,   strachu a obavy   o   svoj   život   a   zdravie,   ktoré   jej   konaním   spôsobil   obžalovaný.   Tieto   návrhy poškodenej boli na hlavnom pojednávaní oboznámené. Pokiaľ ide o tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ide o taký nárok, ktorý nemožno uplatniť v rámci adhézneho konania. Poškodenou   uplatnený   nárok   je   nemajetkovej   povahy,   nemožno   ho   stotožňovať s majetkovou škodou uplatniteľnou v trestnom konaní,   resp.   ho považovať za inú škodu v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por. Subjektom adhézneho konania podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku môže byť len taký poškodený, ktorému bola trestným činom spôsobená majetková škoda v širšom zmysle. Je ňou nielen ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná v peniazoch, a ktorá vznikla tým, že trestným činom bol zmenšený majetok poškodeného, ale aj iná materiálna ujma, pokiaľ jej náhradu priznávajú príslušné predpisy o odškodňovaní, napr. v tomto prípade škoda na zdraví spočívajúca v náhrade bolestného   presne   špecifikovaného   v   znaleckom   posudku.   Táto   druhá   časť   uplatneného nároku   poškodenej   tak   netvorí   zložku   majetkovej   škody,   preto   o   ňom   nebolo   možné rozhodovať, a preto je výrok okresného súdu o odkázaní poškodenej so zvyškom jej nároku na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 2 Tr. por. správny, i keď bol odôvodnený len presahom   rámca   adhézneho   konania   a   nie   úplným   vylúčením   tohto   nároku   poškodenej z rámca tohto konania.“

V súvislosti s námietkami sťažovateľky o nedostatkoch v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu však ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v takýchto prípadoch   kritériom   na   jeho   rozhodovanie   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, či v okolnostiach daného prípadu ide   o   zásah, ktorý   zjavne viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv alebo slobôd   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   238/07,   III.   ÚS   1/08).   Úlohou   ústavného   súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého podstatou je posúdenie ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného orgánu verejnej moci, nie je posudzovanie jeho právnej perfektnosti z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“   (IV.   ÚS   325/08).   Zistenia   ústavného   súdu v posudzovanej   veci   potvrdili   správnosť   výrokov   tak   okresného   súdu,   ako   aj krajského súdu.

Na   základe   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru, že námietky sťažovateľky týkajúce sa namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.   2   To   56/09-764   z 2.   septembra   2010   nezakladajú   takú   príčinnú   súvislosť   medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľky, ktorá by   reálne   umožnila,   aby   na   jej   základe   ústavný   súd   mohol   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   16   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   3   dohovoru   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   v súlade so svojou   stabilizovanou   judikatúrou   orgán   verejnej   moci   konajúci   vo   veci   podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku   a   Správneho   poriadku)   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento   orgán   verejnej   moci   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy,   resp.   práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 3 dohovoru by bolo teda možné uvažovať len   vtedy,   ak   by   zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci   (súdu)   primárne   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 16 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 3 dohovoru.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v   zostávajúcej   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V   nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011