znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/2010-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti O. B., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod   sp. zn. 41 C   101/2007   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C   46/2004),   za   účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2004) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 41 C 101/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť O. B. trovy   konania v sume 454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2010 doručená sťažnosť O. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 46/2004).

Zo sťažnosti a spisu okresného súdu sp. zn. 41 C 101/2007 vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vedenom okresným súdom pod sp. zn. 41 C 101/2007. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 27. februára 2004.

Podľa názoru sťažovateľa „vec nemožno považovať za skutkovo ani právne zložitú... Sťažovateľ   sa   obrátil   na   Okresný   súd   Košice   II.   s   návrhom   na   začatie   konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru proti odporcovi S., a. s., B.

Podaním   zo   dňa   21.   11.   2006   odporca   namietol   príslušnosť   Okresného   súdu Košice II., dôvodiac, že účastníkom konania na strane odporcu je S., a.s. so sídlom B. Okresný súd Košice II. na základe námietky odporcu postúpil konanie ako miestne príslušnému Okresnému súdu Bratislava II...

Okresný   súd   Košice   II.,   ak   mal   pochybnosti   o   miestnej   príslušnosti   mal   sa   ňou zaoberať na začiatku konania a ak dospel k záveru, že je miestne príslušný na konanie, nemal   vec   postúpiť   na   základe   námietok   odporcu   Okresnému   súdu   Bratislava   II.,   ale pokračovať v konaní ako miestne príslušný...

Na   základe   výpisu   z   obchodného   registra   je   nesporné,   že   organizačná   zložka odporcu v čase podania návrhu existovala. Z obsahu spisu vyplýva, že miestom výkonu práce sťažovateľa bola organizačná zložka odporcu v Košiciach...

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Košice   II.   nevzal   do   úvahy   uvedené skutočnosti, postúpil vec Okresnému súdu Bratislava II. O miestnej príslušnosti v konečnom dôsledku rozhodol Najvyšší súd SR na základe námietky sťažovateľa, ktorý rozhodol, že miestne príslušným na konanie je Okresný súd Košice II.

... sťažovateľ považuje obdobie od podania návrhu dňa 27. 02. 2004 až po vrátenie veci   Okresnému   súdu   Košice   II.   na   základe   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa 24. 05. 2007   za   prieťahové   a   neprimerane   dlhé.   V   uvedenom   zbytočnom   postúpení Okresného súdu Košice II. vidí sťažovateľ hlavný dôvod prieťahov v konaní, ku ktorým by nemuselo dôjsť, ak by Okresný súd Košice II. postupoval správne.

Za prieťahové sťažovateľ považuje aj ďalšie konanie Okresného súdu Košice II., ktorý napriek tomu, že viac krát predvolal svedkyňu MUDr. K. F., a teda zjavne jej výpoveď považoval   za   dôležitú   pre   správne   posúdenie   veci,   v   konečnom   dôsledku   rozhodol   bez vykonania tohto dôkazu. Keďže svedkyňa MUDr. K. F. sa na pojednávania neustanovila, tieto   boli   viac   krát   odročené.   Ak   by   súd   nepovažoval   výpoveď   uvedenej   svedkyne   za podstatnú,   pojednávania   by   neodročoval   a   teda   by   aj   skôr   rozhodol.   Preto   sa   javí sťažovateľovi   rozhodnutie   okresného   súdu   nelogické   a   také,   ktoré   spôsobilo   zbytočné prieťahy. Dôležitosť tohto dôkazu potvrdil aj Krajský súd v Košiciach, ktorý uznesením vyhovel odvolaniu a rozhodol, že vec vracia na ďalšie konanie na Okresný súd Košice II. Ak by   Okresný   súd   Košice   II.   správne   vyhodnotil   potrebnosť   dôkazu   nemuselo   by   dôjsť   k uvedeným zbytočným prieťahom v konaní.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľ domnieva, že v tomto konaní sa prejavuje nesústredenosť súdu na vec... je presvedčený o tom, že konanie Okresného súdu Košice II. nesmeruje k odstráneniu jeho právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu sporu,   ale   súd   svojim   postupom   a   rozhodnutiami   naopak   konanie   nedôvodne   predlžuje a odďaľuje   tým   poskytnutie   právnej   istoty   rozhodnutej   veci   sťažovateľovi.   Neprimeraná dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo správaním sťažovateľa“, a preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo   postupom   Okresného   súdu   Košice   II.   vo   veci   sp.   zn.   41   C   101/2007 (19 C 46/2004) porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II. konal vo veci vedenej   na   Okresnom   súde Košice   II.   pod sp.   zn.   41 C 101/2007   (19 C 46/2004)   bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II. pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   O.   B.   finančné zadosťučinenie vo výške 6000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje „osobitným významom“ konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, „... v ktorom sa vyžaduje aj   osobitná   rýchlosť,   a   to   predovšetkým   z   toho   dôvodu,   že   účelom   rozhodnutia   je,   že rozhodnutie súdu môže napomôcť k opätovnému zamestnaniu sa u žalovaného a dosiahnuť predchádzajúci životný štandard“, ako aj dlhodobo pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 398/2010-22 z 28. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a   predseda   okresného   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom   na   tieto   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   predsedu   okresného súdu ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   1   Spr   549/2010   z 30.   septembra   2010   predseda okresného súdu uviedol:

„Žaloba bola na tunajšom súde podaná dňa 27. 2. 2004 a sťažovateľ má v konaní procesné postavenie žalobcu. Dňa 10. 3. 2004 bola zaslaná na vyjadrenie žalovanému, ktorý   svoje   stanovisko   doručil   súdu   13.   4.   2004.   Podľa   úradného   záznamu   zo   dňa 18. 11. 2004 sa na tunajšom súde už viedlo rovnaké konanie, preto uznesením z uvedeného dňa bolo konanie vo vyššie uvedenej veci zastavené. Proti zastavujúcemu uzneseniu podal sťažovateľ 6. 12. 2004 odvolanie. Dňa 16. 6. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín pojednávania na deň 12. 12. 2006. Na tomto pojednávaní bolo zrušené uznesenie zo dňa 18. 11.   2004,   tunajší   súd   vyslovil   svoju   miestnu   nepríslušnosť   s   tým,   že   na   konanie   je príslušný Okresný súd Bratislava II. Dňa 17. 1. 2007 bol spis postúpený tomuto súdu. Uznesením zo dňa 24. 5. 2007 rozhodol Najvyšší súd SR, že na konanie v danej veci je miestne príslušný Okresný súd Košice II. Dňa 6. 7. 2007 bol spis postúpený tunajšiemu súdu. Dňa 7. 8. 2007 bol určený termín pojednávania na deň 23. 10. 2007. Pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na 8. 1. 2008. Termíny ďalších pojednávaní boli vytýčené na dni   18.   3.   2008,   13.   5.   2008   a   26.   6.   2008.   Posledné   z   uvedených   pojednávaní   bolo odročené na neurčito za účelom oznámenia návrhov na doplnenie dokazovania. Dňa 14. 8. 2008 bol právny zástupca žalovaného vyzvaný na predloženie konkrétnych dôkazov v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Tieto súdu doručil 7. 10. 2008 a hneď 13. 10. 2008 bolo určené pojednávanie na deň 4. 11. 2008. Uvedené pojednávanie bolo odročené na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa a to na deň 27. 1. 2009. Ďalšie pojednávania boli určené na dni 17. 3. 2008 a 21. 4. 2009. Na druhom z nich bolo vo veci rozhodnuté tak, že súd žalobu zamietol.   Dňa   16.   6.   2009   sa   sťažovateľ   proti   rozsudku   odvolal,   preto   po   doručení vyjadrenia   žalovaného k odvolaniu   bol spis   dňa 4.   9.   2009   predložený   na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, na ktorom sa nachádzal do 6. 7. 2010, kedy bol vrátený s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok tunajšieho súdu zrušený a vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 13. 8. 2010 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie.

Z   chronológie   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   zrejmé,   že   jediným   dlhodobejším obdobím nečinnosti súdu v danom konaní bolo obdobie od 18. 11. 2004 do 16. 6. 2006. Ďalšie obdobie, keď bol spis postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti inému súdu, nie je možné považovať za prieťah v konaní, ak bol konajúci zákonný sudca toho názoru, že na konanie nie je miestne príslušný.

Následne   súd   tiež   priebežne   konal   a   vytyčoval   pojednávania,   pričom   za   prieťah spôsobený súdom nie je možné považovať skutočnosť, že sudca rozhodol bez vypočutia svedkyne,   ktorú   pôvodne   v   danom   konaní   chcel   vypočuť.   Ak   navrhovanú   svedkyňu nevypočul,   dospel   zrejme   k   záveru,   že   pre   rozhodnutie   vypočutie   tejto   svedkyne   nie   je nevyhnutné, čo je v súlade so zákonným ustanovením § 120 ods. 1 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku.

Nie je tiež zrejmé, prečo sťažnosť predsedovi súdu a následne ústavnému súdu bola podaná v čase, keď súd vo veci konal - dňa 6.7.2010 bol spis vrátený z odvolacieho súdu, dňa   21.7.2010   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   uznesenia   odvolacieho   súdu   účastníkom konania,   resp.   ich   zástupcom,   dňa   3.8.2010   dal   konajúci   sudca   pokyn   vyššej   súdnej úradníčke   pre   vypracovanie   uznesenia   o   nariadení   znaleckého   dokazovania,   ktoré   bolo vypracované 13. 8. 2010, kedy bol tiež daný pokyn pre jeho doručovanie...“

Právna   zástupkyňa   sa   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   z 22.   novembra 2010   vyjadrila   k stanovisku   predsedu   okresného   súdu   z 30.   septembra   2010,   v ktorom okrem iného uviedla:

„Zo závermi predsedu Okresného súdu Košice II sa nemôže sťažovateľ stotožniť. Ako   uvádza   samotný   predseda   súdu.   Okresný   súd   Košice   II   vo   veci   nekonal   od 18. 11. 2004, kedy zastavil konanie vo veci sp. zn. 19 C 46/2004.

Je pravdou, že vydanie uznesenia o zastavení konania bolo nevyhnutné z dôvodu, že sťažovateľ podal dva totožné návrhy, a to dňa 26. 02. 2004 a dňa 27. 02. 2004 (návrh, ktorý je   predmetom   konania,   ktorého   dĺžka   je   preskúmavaná   Ústavným   súdom   Slovenskej republiky).

Napriek tomu, nie je možné podotknúť, že pokiaľ Okresný súd Košice II konanie vo veci sp. zn. 19 C 46/2004 zastavil pre prekážku litispendencie, táto prekážka existovala už v čase   podania   návrhu,   teda   dňa   27.02.2004   a   doba   takmer   9   mesiacov,   ktorú   súd potreboval na vydanie uznesenia o zastavení konania sa javí z hľadiska ustanovenia § 6 O. s. p., ktorý je konkretizáciou práva zakotveného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neprimerane dlhá.

V tomto závere podporuje sťažovateľa aj ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. v znení platnom v čase podania návrhu, podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

Ak zákon ukladá súdu povinnosť konať, aj keď sú účastníci konania nečinní, potom to, že účastník sám zavinil, že konanie muselo byť zastavené, nezbavuje súd povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote o zastavení konania. Ako však už bolo povedané, lehota 9 mesiacov   na   rozhodnutie   súdu   o   zastavení   konania   pre   prekážku   začatej   veci   je neprimerane a nezdôvodniteľne dlhá.

Ďalším obdobím, ktorým súd prispel k neprimeranej dĺžke konania, je obdobie od 06. 12. 2004 až do 11. 10. 2006 resp. 12. 12. 2006. Za celé toto obdobie (22 mesiacov) Okresný súd Košice II nevykonal vo veci žiadny úkon. Pokiaľ sa vo vyjadrení predsedu súdu uvádza, že dňa 16. 06. 2006 určil zákonný sudca v danej veci termín pojednávania, údaj 16. 06. 2006 je v tejto súvislosti irelevantný, keďže samotné predvolanie na pojednávanie je datované   dňom   11.   10.   2006.   Tvrdenie   obsiahnuté   vo   vyjadrení   o tom,   že   termín pojednávania bol určený dňa 16. 06. 2006 nijako nevysvetľuje, z akého dôvodu potreboval sudca   v   predmetnej   veci   na   prípravu   pojednávania   (vo   veci,   v   ktorej   sa   neuskutočnilo doposiaľ ani jediné pojednávanie pol roka).

K argumentu predsedu súdu o tom, že postúpenie veci súdu, ktorý sa ukázal na koniec ako miestne nepríslušným, bolo otázku právneho názoru vo veci konajúceho sudcu, možno   akceptovať   len   do   tej   miery,   pokiaľ   je   toto   chápané   ako   prejav   sudcovskej nezávislosti.

Na   druhej   strane   je   však   nepochybné,   že   súd   v   konečnom   dôsledku   nesie zodpovednosť za neprimeranú dĺžku konania zavinenú aj nesprávnymi právnymi názormi vo veci konajúcich sudcov.

Navyše, z ustanovenia § 105 ods. 1, ods. 2 O. s. p. v znení platnom v čase podania návrhu vyplýva, že súd bol povinný skúmať miestnu príslušnosť prv, než začal konať o veci samej. Neskôr ju bol povinný skúmať len na námietku účastníka uplatnenú pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patril. Ak bol súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je miestne   príslušný,   neodkladne   postúpil   vec   podľa   jeho   názoru   príslušnému   súdu   bez rozhodnutia a upovedomil o tom účastníkov.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd nebol oprávnený neskúmať na začatí konania, prv než začal o veci konať, miestnu príslušnosť. Celom zjavne, vychádzajúc z postupu súdu v konaní, tak neurobil a otázkou miestnej príslušnosti sa prvýkrát zaoberal až   po   vznesení   námietky   miestnej   nespríslušnosti   odporcom.   Inak   nie   je   možné   logicky vysvetliť, prečo by v prípade, že miestnu príslušnosť skúmal na začiatku konania, nepostúpil vec inému súdu bezodkladne po podaní návrhu.

Navyše, z tohto hľadiska sa javí pojednávanie nariadené na deň 18. 11. 2004 ako nanajvýš   neefektívny   úkon   súdu   nesmerujúci   k   odstránenie   právnej   neistoty   účastníkov konania.

Vzhľadom na to, že ako už bolo uvedené, súd o postúpení veci nevydával podľa vtedy platného znenia ustanovenia § 105 ods. 2 O. s. p. rozhodnutie, doba dvoch mesiacov, ktorá uplynula od pojednávania do skutočného odoslania spisu inému súdu dňa 17. 01. 2007 je nezdôvodniteľne dlhá.

Sťažovateľ teda uzatvára, že čas od podania odvolania proti uzneseniu o zastavení konania, teda doba od 06. 12. 2004 do 17. 08. 2007 kedy sa uskutočnilo po vrátení veci Okresným   súdom   Bratislava   II   vo   veci   pojednávanie,   prispela   zásadným   spôsobom k neprimeranej dĺžke konania a je spôsobená neefektívnym postupom súdu v konaní. Ďalším obdobím, ktoré považuje sťažovateľ za také, ktoré je poznačené zbytočnými prieťahmi je obdobie od 21. 04. 2009 až do doby 06. 07. 2010, počas ktorého sa súdny spis nachádzal   na   Krajskom   súde   v   Košiciach.   V   predmetnej   veci   týkajúcej   sa   neplatnosti skončenia pracovného   pomeru sťažovateľ   od samého   počiatku   tvrdil,   že právny   úkon   - Dohodu o skončení pracovného pomeru uzavrel v stave, v ktorom nebol plne spôsobilý na právne   úkony.   Svedkyňa   MUDr.   K.   F.   bola   ošetrujúcou   psychiatričkou,   ktorú   v rozhodujúcom čase sťažovateľ navštívil. Okresný súd Košice II predvolal túto svedkyňu na pojednávania nariadené na deň 08. 01. 2008, na deň 13. 05. 2008, na deň 26. 06. 2008, na deň 17. 03. 2009 a na deň 21. 04. 2009. Na žiadne z týchto pojednávaní sa svedkyňa neustanovila, pričom viaceré z nich boli odročené práve len z dôvodu potreby vypočutia tejto svedkyne.

V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by nahrádzal výpoveď tejto svedkyne alebo ju urobil nepotrebnou. Otázka spôsobilosti na právne úkony, na ktorú poukazoval sťažovateľ od samotného počiatku konania, sa tak pred súdom prvého stupňa neobjasnila v rozsahu potrebnom pre vecne správne rozhodnutie a tento dôvod bol tým hlavným, pre ktorý Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 27. 05. 2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil.

Z uvedeného vyplýva, že Okresný súd Košice II, ani potom, čo mu bola vec vrátená Okresným súdom Bratislava II vo veci nekonal plynulo a predovšetkým neorganizoval svoju činnosť tak, aby prispel k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Sťažovateľ   nijako   nespochybňuje   skutočnosť,   že   uznesením   upravujúcim   vedenie konania, vrátane uznesenia a jeho dôvodov pre odročenie pojednávania, nie je súd viazaný. Pochybnosti o efektívnosti a zmysluplnosti vyššie opísaného postupu súdu však nemožno odstrániť poukázaním na to, že súd nie je viazaný uznesením, ktorým sa upravuje vedenie konania, ani na to, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci navrhli tak, ako to uvádza predseda Okresného súdu Košice II. V postupe Okresného súdu Košice II totiž celkom zjavne chýbajú logické dôvody pre vyššie spomínaný postup a rovnako nie je možné   v   takomto   postupe   nájsť   známky   efektívnosti,   hospodárnosti   a   snahy   odstrániť právnu neistotu účastníkov konania. Sťažovateľ považuje zároveň za potrebné poukázať na to, že napriek tomu, že svedkyňa MUDr. K. F. sa na predvolania súdu neustanovovala, súd nevyužil žiadne z opatrení, ktoré má k dispozícii podľa ustanovenia § 53 a § 54 O. s. p., aby účasť   tejto   svedkyne   na   pojednávaní   zabezpečil.   Sťažovateľ   podotýka,   že   predmetom konania je neplatnosť skončenia jeho pracovného pomeru. Po šesť a pol roku po podaní návrhu je sťažovateľ v rovnakej právnej neistote ako na začiatku konania, a to v takej pre neho dôležitej otázke, ako je otázka jeho zamestnania. V súvislosti s predmetom sporu ako aj   s vyššie   uvedenými   argumentmi,   z ktorých vyplýva   zodpovednosť   okresného   súdu   za neprimeranú dĺžku konania a zbytočné prieťahy v ňom, považuje sťažovateľ svoju sťažnosť za odôvodnenú.

Pokiaľ   ide   o   poslednú   z   námietok   predsedu   súdu,   v   ktorej   tento   vyjadruje počudovanie nad tým, prečo sa sťažovateľ obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky v čase, keď súd konal, sťažovateľ považuje za potrebné uviesť, že aj keby bolo tvrdenie o tom, že súd v predmetnej veci v súčasnosti koná opodstatnené, skutočnosť, že konanie trvá ku dňu podania sťažnosti šesť a pol roka, to nijakým spôsobom nemení ani neovplyvňuje. Navyše, napriek tomu, že uznesenie Krajského súdu v Košiciach, v ktorom bol vyslovený právny   názor   odvolacieho   súdu,   že   je   potrebné   vo   veci   vykonať   znalecké   dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie, bolo doručené Okresnému súdu Košice II, právnej zástupkyni sťažovateľa   bolo   uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   doručené   až   dňa 09. 09. 2010, teda viac než po dvoch mesiacoch. V tejto súvislosti je opäť nevýznamné, či toto uznesenie vypracovával sudca alebo vyššia súdna úradníčka a kedy bol vydaný pokyn na jeho vypracovanie.“

Súčasťou   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   je   aj   zmena   návrhu   na rozhodnutie o sťažnosti v časti týkajúcej sa úhrady trov konania, ktoré si sťažovateľ po úprave uplatňuje v sume 454,96 €.

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení k sťažnosti   predsedom   okresného   súdu,   zodpovedá   obsahu   spisu   okresného   súdu sp. zn. 41 C 101/2007,   ktorý   si   pre   účely   rozhodovania   o sťažnosti   od   okresného   súdu vyžiadal,   a preto   na   neho   prihliadal   ako   na   relevantné   východisko   pri   rozhodovaní o sťažnosti. Zo zistení ústavného súdu vo vzťahu k súčasnému stavu namietaného konania vyplýva,   že ustanovený   znalec vrátil   okresnému   súdu   spis   26.   novembra   2010,   pričom znalecký posudok zatiaľ vypracovaný nebol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

Ústavný súd pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu a povahu veci v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskoprávneho konania je rozhodovanie   o   určení   neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru   a určení   neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru a náhrade mzdy, t. j. ide o vec, ktorej povaha (spor o existenciu   pracovného   pomeru,   ktorý   je   zdrojom   príjmov   sťažovateľa)   si   vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, z čoho okrem iného vyplýva povinnosť všeobecného súdu organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému   sa   naň   osoba   obrátila   so   žiadosťou   o   rozhodnutie   (m.   m.   I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Ústavný   súd   z hľadiska   zložitosti   veci   vzal   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   určení neplatnosti   výpovede   z pracovného   pomeru   a určení   neplatnosti   dohody   o skončení pracovného pomeru a nárokov z toho vyplývajúcich tvorí štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov, v rámci ktorej existuje rozsiahla a stabilizovaná judikatúra, a preto vec sťažovateľa nemožno považovať z právneho hľadiska za zložitú. Zo skutkového hľadiska ústavný   súd   aj   na   základe   doterajšieho   priebehu   namietaného   konania   pripustil,   že požiadavky na objektívne zisťovanie skutkového stavu v danom prípade ovplyvnili jeho doterajšiu dĺžku, ale zároveň zdôraznil, že skutková zložitosť veci nemôže ospravedlniť neodôvodnenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V   preskúmavanej   veci   sa   ústavný   súd   zaoberal   predovšetkým   prekážkou začatého konania – litispendencie   v dôsledku   zmätočného konania sťažovateľa (podanie dvoch   identických   žalôb   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   26.   februára   2004 a následne   27. februára   2004),   na   základe   ktorej   okresný   súd   uznesením č. k. 19 C 46/2004-23 z 18. novembra 2004 namietané konanie zastavil z dôvodu, že o tej istej veci prebiehalo na okresnom súde iné konanie pod sp. zn. 19 C 44/2004. Sťažovateľ potom, ako navrhol okresnému súdu, aby na základe späťvzatia návrhu konanie vedené pod sp. zn. 19 C 44/2004 zastavil, podal zároveň 6. decembra 2004 odvolanie proti uzneseniu č. k. 19 C 46/2004-23 z 18. novembra 2004 o zastavení namietaného konania. Uvedené zmätočné správanie (podanie dvoch identických žalôb) sťažovateľa malo čiastočne vplyv na predĺženie   namietaného   konania,   a   preto   túto   skutočnosť   ústavný   súd   zohľadnil   pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu, ústavný   súd   vychádzal   z prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu.   Poukazujúc   na uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že okresný súd bol vo veci nečinný v obdobiach od 13. apríla 2004 do   18. novembra 2004 (keď rozhodol o zastavení   konania   vedeného   pod   pôvodnou   sp.   zn.   19   C   46/2004   pre   litispendenciu uznesením č. k. 19 C 46/2004-23, pozn.) a od 6. decembra 2004 (vtedy mu bolo doručené odvolanie proti   uzneseniu   okresného súdu   o zastavení konania vedeného pod pôvodnou sp. zn. 19 C 46/2004, pozn.) do 12. decembra 2006 (keď uvedené uznesenie o zastavení konania zrušil).

Ústavný súd ďalej pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I.   ÚS   376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Sťažovateľ   namieta,   že   k   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 došlo v dôsledku nesprávneho rozhodnutia vo veci, keďže   sťažovateľ   namietal   neplatnosť   dohody   o   skončení   pracovného   pomeru   v dôsledku   jeho   nespôsobilosti   na   právne   úkony,   pretože   okresný   súd   túto   otázku majúcu zásadný vplyv na správne vecné rozhodnutie neobjasnil, pričom tento dôvod bol „tým   hlavným,   pre   ktorý   Krajský   súd   v   Košiciach   uznesením   zo   dňa   27.05.2010 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil“ na základe odvolania sťažovateľa.

Krajský   súd   v uznesení   č.   k.   1   Co   172/2009-279   z 27.   mája   2010,   ktorým rozsudok okresného súdu č. k. 41 C 101/2007-247 z 21. apríla 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, uviedol:

„...   odvolací súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok a konanie   mu   predchádzajúce podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom.

Žalobca v odvolaní za dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (ktorý na jeho návrh nevykonal súd prvého stupňa) označil výsluch svedkyne MUDr. K. F.,   psychiatričky   a to   ohľadom   skutočnosti,   či   v čase   uzatvorenia   dohody   o skončení pracovného pomeru bol spôsobilý na právne úkony v dôsledku duševnej poruchy. Súd prvého stupňa uvedený dôkaz navrhnutý žalobcom za účelom zistenia jeho spôsobilosti na právne úkony v čase uzatvorenia dohody nevykonal, pričom z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva,   prečo   navrhnutý   dôkaz   nevykonal,   ale   za   účelom   preukázania   žalobcovho tvrdenia ohľadom jeho nespôsobilosti na právne úkony nevykonal ani iné dokazovanie (napr. znalecké dokazovanie) i keď je zjavné, že rozhodnutie súdu je závislé na posúdení skutočnosti   (spôsobilosti   žalobcu   na   právne   úkony),   ku   ktorej   sú   potrebné   odborné znalosti (§127 O. s. p.). Preto odvolací súd má za to, že je daný žalobcom uvádzaný odvolací dôvod spočívajúci v neúplnom zistení skutkového stavu veci.

Vzhľadom   na   žalobcom   tvrdenú   skutočnosť   ohľadom   jeho   nespôsobilosti   na právne úkony bolo potrebné v konaní pred súdom prvého stupňa zamerať dokazovanie na zistenie, či žalobca dňa 8. 12. 2003 bol resp. nebol spôsobilý na právne úkony a to iba vo   vzťahu   k uzatvorenej   dohode   o skončení   pracovného   pomeru   vzhľadom   na   to,   že prípadná nespôsobilosť žalobcu na právne úkony by nespôsobila neplatnosť výpovede, lebo výpoveď je jednostranný právny úkon zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi, na účinnosť ktorého sa nevyžaduje spôsobilosť zamestnanca na právne úkony. Záver súdu prvého stupňa o tom, že výpoveď bola žalobcovi daná dôvodne treba považovať minimálne   za   predčasný   preto,   že   súd   prvého   stupňa   sa   nezaoberal   preskúmaním všetkých   podmienok   platnej   výpovede   (najmä   v súvislosti   s vyhodnotením   výberových konaní   a splnením   ponukovej   povinnosti),   ale   najmä   preto,   že   sa   nezaoberal   tým,   či vzhľadom   na   následnú   dohodu   o skončení   pracovného   pomeru   nedošlo   k odvolaniu výpovede zo strany žalovaného so súhlasom žalobcu.

Súd prvého stupňa tak nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz na preukázanie jeho tvrdenia   ohľadom   jeho   nespôsobilosti   na   právne   úkony   v čase   uzatvorenia   dohody o skončení   pracovného   pomeru,   lebo   navrhovanú   svedkyňu   MUDr.   K.   F.   nevypočul a navyše nevyhodnotil ani listinný dôkaz – písomné podanie MUDr. K. F. zo dňa 6. 5. 2008   (č.   l.   159),   ale   bez   ďalšieho   urobil   v napadnutom   rozhodnutí   záver,   že   žalobca nepreukázal   žiadnu   skutočnosť,   z ktorej   by   vyplývalo,   že   v   čase   uzatvorenia   dohody o skončení pracovného pomeru 8. 12. 2003 trpel akoukoľvek duševnou poruchou, či inou poruchou, ktorá by ho na takýto úkon robila neschopným, t. j., že by nevedel posúdiť dôsledky svojho konania, resp. odhadnúť svoje konanie. S týmto záverom sa nemožno stotožniť. Riešenie otázky, či osoba v čase, kedy urobila príslušný právny úkon konala v duševnej poruche závisí na posúdení skutočností, ktoré si súd nemôže zodpovedať sám, pretože k tomu sú potrebné v zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. odborné znalosti. Rozhodnutie teda   záviselo   od   posúdenia   skutočnosti,   či   žalobca   pri   uzatváraní   dohody   o skončení pracovného pomeru dňa 8. 12. 2003 konal v duševnej poruche a na to treba odborné znalosti, preto v takom prípade keď zodpovedanie tejto otázky nebolo možné výsluchom ošetrujúcej lekárky, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa po zistení podkladov o stave žalobcu v tom čase zabezpečiť si spracovanie znaleckého posudku postupom podľa § 127 O. s. p. Je tomu tak preto, lebo súd môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Keďže súd prvého   stupňa   takto   nepostupoval,   nedostatočne   zistil   skutkový   stav   ohľadom   právne významnej   skutočnosti,   a to,   či   žalobca   v čase   uzatvorenia   dohody   bol   resp.   nebol spôsobilý na právne úkony.“

Práve   skutočnosti   uvádzané   v uznesení   krajského   súdu   č.   k.   1   Co   172/2009-279 z 27. mája 2010 tvoria právny základ pre záver ústavného súdu o tom, že postup okresného súdu   v období   od   6.   júla   2007,   keď   bola   vec   vrátená   okresnému   súdu z Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky,   až   do   21.   apríla   2009,   keď   okresný   súd rozsudkom   č.   k.   41   C   101/2007-247   žalobu   zamietol,   bol   neefektívny,   a to   z dôvodu nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   vo   vzťahu   k skutočnosti,   ktorá   mala   zásadný význam pre rozhodnutie vo veci.

Uvedenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť žiadnym ústavne akceptovateľným argumentom. V ich dôsledku okresný súd v období viac ako štyroch rokov nevykonával vo veci úkony, resp. vykonával neefektívne úkony, ktoré nesmerovali   k   odstráneniu   právnej   neistoty   v primeranom   čase,   v ktorej   sa   sťažovateľ v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzal,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného v citovanom článku ústavy (m. m. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti, resp.   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   sú   z   hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy netolerovateľné o to viac, že vo veci bolo žiaduce postupovať s osobitnou starostlivosťou vzhľadom na jej povahu a význam pre sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 41 C 101/2007 porušené boli (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže namietané konanie nebolo v čase rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona   o   ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 41 C 101/2007   v   ďalšom   období   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 50 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, jeho predmet (povahu), ktorým je   rozhodovanie   o neplatnosti   dohody   o skončení   pracovného   pomeru,   obdobie neodôvodnenej   nečinnosti   a neefektívnej   nečinnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude v danom prípade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli   sťažovateľovi   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. I. R. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a so zvýšením odmeny o daň z pridanej   hodnoty   vo   výške   19   %   podľa   §   18   ods.   3   vyhlášky   (právna   zástupkyňa sťažovateľa je platkyňou dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 454,96 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010