znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50 C/98/2005 z 15. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 280/09 zo 17. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2009 doručená sťažnosť K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 19   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 50 C/98/2005 z 15. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 280/09 z 17. septembra 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ uviedol, že okresný súd zamietol jeho žalobu o ochranu osobnosti proti vydavateľovi   týždenníka...,   v ktorom   bol   publikovaný   článok   označujúci   ho   za   vraha. Krajský   súd na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok   súdu   prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ poukázal na to, že „zamietli moju újmu nemajetkovú, pre premlčaciu dobu,   ale   žiadal   som   aj   nápravu   –   ktorou   som   mal   na   mysli   verejné   ospravedlnenie v týždenníku... – ktorej sa ďalej domáham. Dali mi tiež povinnosť uhradiť trovy obhajcu, voči ktorej sa tiež odvolávam, pretože je absurdne vysoká a som nezamestnaný väzeň, ktorý nemá žiadne financie a nemám ju z čoho platiť.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   označenými   rozsudkami okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo   k namietanému   porušeniu   jeho   práv,   a navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti ústavný súd takto rozhodol:

„Žiadam ústavný súd, aby nariadil nápravu, čiže aby prikázal

1) odporcovi verejné ospravedlnenie v týždenníku... v prospech sťažovateľa

2) uznal nemajetkovú ujmu 5 000 000 Sk (165 969,60 Eur) v prospech sťažovateľa

3) uznal náhradu obhajcovi odporcom R., a. s., čiže by ju uhradil odporca. A aby zmenil výšku náhrady, keďže je väčšia ako za trestné veci, až absurdne vysoká.

4) prípadne až by Úst. súd SR nemohol iba zrušiť rozsudky Okr. a Kraj. súdov BA, aby ich zrušil a dal znova prejednať s právnym názorom na vec.

5) ak mi Úst. súd SR pridelí obhajcu, tak žiadam náhradu trov obhajcovi, prípadne bezplatnú obhajobu a oslobodenie od súdnych poplatkov.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. novembra 2009 označeným ako „Dodatok k sťažnosti na Ústavný súd SR“ požiadal sťažovateľ odvolávajúc sa na svoju nepriaznivú sociálnu situáciu „o pridelenie bezplatného obhajcu na zastupovanie pred Ústavným súdom SR“.

Zároveň sa vyjadril takto: „zriekam sa práva na nemajetkovú ujmu (nepožadujem), keďže medzitým prešla premlčacia doba, ale žiadam o nápravu a to verejné ospravedlnenie v týždenníku...,   keďže súd   neurobil nápravu,   ktorú som   žiadal   a mal som   tým na mysli verejné ospravedlnenie.“

Konštatujúc neprimeranosť ním požadovanej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch požiadal o jej nové určenie v sume 15 000 Sk s tým, aby boli nanovo vypočítané trovy konania priznané advokátovi žalovaného, resp. aby „bol oslobodený aj od trov konania, ktoré boli uznané advokátovi...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného   práva   podľa čl. 19   ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a 2   dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 50 C/98/2005 z 15. mája 2009, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde len v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že o sťažovateľovom návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 50 C/98/2005 z 15.   mája   2009   tak,   že   ho   zamietol.   Podaným   odvolaním   sa sťažovateľ   domáhal,   aby krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a vyhovel jeho návrhu alternatívne, aby ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd však rozsudkom sp. zn. 6 Co 280/09 zo 17.   septembra   2009 rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Z uvedeného   vyplýva,   že námietka   porušenia   práv   sťažovateľa   v podobe   odvolania   smerujúca   proti   rozhodnutiu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tejto procedúry krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku zo 17. septembra 2009.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   rozsudku   okresného   súdu   preto,   lebo preskúmanie   tohto   rozhodnutia   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   môže   byť z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len   preskúmanie   rozsudku krajského súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. Podľa návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 280/09 zo 17. septembra 2009.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že napadnutým rozsudkom okresný súd   rozhodol   o zamietnutí   žaloby,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   priznania   náhrady nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   vychádzajúc   z toho,   že   právo   na   náhradu   nemajetkovej ujmy „v zmysle   § 13 ods. 2   Obč. zák.   je   osobným   právom   majetkovej   povahy,   ktoré   sa premlčuje   v   3-ročnej   premlčacej   dobe   (§ 101   Obč. zák.).   Táto   premlčacia   doba   začala plynúť dňom, kedy žalobca mohol právo vykonať prvý raz, teda keď mohol podať žalobu na súd, čo bolo v deň uverejnenia predmetného článku, t. j. 26. 8. 2002 a uplynula dňom 26. 8. 2005.   Žalobca   podal   žalobu   na   súd   9. 9. 2005,   teda   oneskorene   –   po   uplynutí premlčacej doby. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, nebolo možné premlčané právo žalobcovi priznať. Vzhľadom na tieto závery súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a priznal ich náhradu žalovanému, ktorý mal vo veci úspech.“.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal s právnymi a skutkovými závermi okresného súdu obsiahnutými v jeho rozhodnutí, pričom dospel k názoru, že „Súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci, po právnej stránke vec správne posúdil a svoje rozhodnutie   aj   riadne   odôvodnil.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 219 ods. 2 O. s. p.). Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozsudku   odvolací   súd   dodáva,   že premlčaniu síce nepodliehajú práva späté s osobnosťou každého občana (tzv. osobnostné práva podľa § 11 Obč. zák.), ale právo na náhradu nemajetkovej ujmy 6 Co 280/09-132 v peniazoch, v zmysle § 13 opis. 2 Obč. zák. ako majetkové právo premlčaniu podlieha a premlčuje sa vo všeobecnej 3-ročnej, premlčacej dobe v zmysle § 101 Obč. zák.

K odvolacím námietkam žalobcu treba uviesť, že príslušným orgánom na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Obč. zák. je súd, ktorý o   tomto   nároku   rozhoduje   v   občianskom   súdnom   konaní.   K   zastaveniu   (spočívaniu) premlčacej doby v zmysle § 112 Obč. zák. by teda došlo iba v prípade, ak by žalobca podal žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pred uplynutím premlčacej doby na súde. Polícia a prokuratúry jednotlivých stupňov nie sú príslušnými orgánmi na rozhodovanie o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak by teda žalobca uplatnil právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch na polícii, resp. na prokuratúre, nemalo by to za následok spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Obč. zák.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   citované   úvahy   krajského   súdu   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne udržateľné. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka, ako aj zákonného   ustanovenia   o potvrdení   vecnej   správnosti   prvostupňového   rozsudku odvolacím   súdom   [§ 219   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)]   je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil takú aplikáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku či Občianskeho zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami ústavy. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd pri posudzovaní skutkového stavu a vyhodnotení dôkaznej situácie vychádzal   zo   zákonných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   a   Občianskeho   súdneho poriadku. Na základe toho vyhodnotil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, a preto   ho   potvrdil.   Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv sťažovateľa.

Je   tiež   potrebné   uviesť,   že   samotný   sťažovateľ   sa   v doplnení   svojej   sťažnosti výslovne   stotožnil   s názorom   krajského   súdu   (potvrdzujúceho   už   predtým   prijatý   záver okresného súdu) o premlčaní jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď uviedol: „zriekám sa práva na nemajetkovú ujmu (nepožadujem), keďže medzitým prešla premlčacia doba...“

Ani   pokiaľ   ide   o rozhodnutie   o trovách   konania   opierajúce   sa   o   § 142   ods. 1 (v spojení s § 224 ods. 1) OSP podľa názoru ústavného súdu nič nenasvedčuje tomu, že by sa krajský súd dopustil svojvôle alebo vybočenia zo zákonom ustanovených procesných postupov   takým   spôsobom,   ktorý   by   bol   spôsobilý   zasiahnuť   do   práv   sťažovateľa zaručených ústavou alebo dohovorom.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a namietaným porušením označených práv,   a   preto   sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   sťažnosti   možno   ďalej   vyvodiť,   že   výhrady   sťažovateľa   vo   vzťahu k namietanému rozsudku sa týkajú aj toho, že sa krajský súd nevysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi. Konkrétne mal na mysli to, že sa v predmetnej právnej veci domáhal aj   verejného   ospravedlnenia   v týždenníku...,   avšak   touto   časťou   predmetu   konania   sa krajský súd, rovnako ako pred ním okresný súd, nezaoberal.

Krajský súd, ktorý potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku zamietajúcom nárok sťažovateľa na zaplatenie sumy 5 miliónov korún z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa   § 13   ods. 2   Občianskeho   zákonníka,   rozhodol   v súlade   s návrhom   sťažovateľa, pretože o nároku na verejné ospravedlnenie okresný súd vôbec nerozhodol. Krajský súd tak nielenže sám o tomto nároku nemohol rozhodnúť, ale nemohol sa ani v rámci odvolacieho konania týmto neexistujúcim výrokom okresného súdu zaoberať (§ 201 prvá veta OSP).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ,   ak   bol   sám   presvedčený,   že   okresný   súd   nerozhodol   o jeho   celom nároku, mal postupovať podľa prvej vety § 166 ods. 1 OSP, podľa ktorej ak nerozhodol súd v   rozsudku   o   niektorej   časti   predmetu   konania,   o   trovách   konania   alebo   o   predbežnej vykonateľnosti,   môže   účastník   do   pätnástich   dní   od   doručenia   rozsudku   navrhnúť jeho doplnenie. Aj postup podľa citovaného zákonného ustanovenia je podľa názoru ústavného súdu právnym prostriedkom, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený podľa osobitných predpisov. Tento postup však sťažovateľ v okolnostiach daného prípadu nevyužil.

Sťažnosť sťažovateľa, ktorý tvrdí, že podľa jeho názoru sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou, že okresný súd nerozhodol o jeho nároku na verejné ospravedlnenie, je v tejto časti s poukazom na uvedené dôvody neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   už   opodstatnenie   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom, ako aj ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009