znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 398/08-8

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   K.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a jej práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sd 7/2007 a jeho rozhodnutím z 24. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2008   doručená   sťažnosť   A.   K.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sd 7/2007 a jeho rozhodnutím z 24. apríla 2007.

Sťažovateľka   za   porušenie   svojich   označených   základných   práv   považuje skutočnosť,   že   krajský   súd   v súvislosti   s odvolacím   konaním o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   Ú...,   v ktorom   sťažovateľka   navrhla   vykonať   znalecké   dokazovanie zdravotného   stavu   (keďže   išlo   o   medicínsky   problém),   tento   jej   návrh   neakceptoval a rozsudkom č. k. 3 Sd/7/2007-18 z 24. apríla 2007 potvrdil sporné rozhodnutie S. Podľa názoru   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia „nedostatočne respektíve komplexne neodôvodnil moje hmotné námietky voči posudku, neskúmal z akého dôvodu nie je možné, respektíve je možné zadeliť môj zdravotný postih pod inú kapitolu prílohy č. 4 Zákona, ktorý by mi priniesol zákonnú podmienku na priznanie invalidného dôchodku a teda aj primeraného hmotného zabezpečenia počas neschopnosti na prácu, a len konštatoval, že nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie navrhovaným znaleckým dokazovaním,   ktoré   by   osvetlilo   základ   merita   veci   a   z   vykonaných   dôkazov   dospel k jednoznačnému záveru, že moje poškodenie zdravia invaliditu neodôvodňuje. Týmto podľa môjho   názoru   postupoval   v   rozpore   s   ustanovením   § 127   O.   s.   p.,   keďže   na   takéto konštatovanie vo svetle mojich hmotných námietok voči posudku posudkových lekárov treba odborné znalosti zvlášť ak od nich závisí rozhodnutie.

V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou i dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať. Súd tým, že neaplikoval ustanovenie § 127 O. s. p. nedostatočne zistil skutkovú podstatu veci a keďže súd nedisponuje dostatočnými odbornými vedomosťami na posúdenie správnosti posudku posudkových lekárov odporcu mi uprel právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky na súdnu ochranu a právo podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv na spravodlivé súdne konanie, a zároveň   tým,   že   potvrdil   rozhodnutie   S.   napriek   tomu,   že   sú   tu   zákonne   dôvody   na priznanie invalidného dôchodku, ktoré by evidentne pri tomto dokazovaní vyšli najavo mi odoprel   právo   podľa   čl.   39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   Republiky   na   primerané   hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu.

Týmto   postupom   mi   súd   odoprel   ústavné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46 Ústavy Slovenskej Republiky a to aj vo svetle doterajšej judikatúry ústavného súdu.“.

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   25. júna 2007   odvolanie,   ktoré   Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietol uznesením sp. zn. 7 So/145/2007 z 19. júna 2008 pre zmeškanie lehoty na podanie odvolania. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala 8. júla 2008 dovolanie a zároveň 14. júla 2008 podala aj návrh na obnovu konania.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   7 Sd/76/2008-10   z   11. novembra 2008   rozhodol o návrhu   na   obnovu   konania   tak,   že   návrh   sťažovateľky   zamietol   pre   neprípustnosť (§ 250s Občianskeho   súdneho   poriadku).   Podľa   doplnenia   prílohy   k   sťažnosti   podanej ústavnému súdu z 27. novembra 2008 jej bolo toto uznesenie doručené 21. novembra 2008. O dovolaní najvyšší súd zatiaľ nerozhodol.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že „Podľa doručenej výzvy Krajského súdu v Košiciach   zo   dňa   13. 10. 2008   (v prílohe)   je   osud   týchto   mimoriadnych   opravných prostriedkov neistý, keďže zo zákona nie sú v správnom súdnictve prípustné a budú asi zamietnuté. Dátum 13. 10. 2008, keď som sa z obsahu tejto výzvy dozvedela, že vlastne sú moje mimoriadne opravné prostriedky neprípustné a teda predmetný rozsudok nemenný, považujem   zároveň   za   začiatok   plynutia   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   tejto   ústavnej sťažnosti   ako   poslednej   vnútroštátnej   možnosti   na   nápravu   daného   stavu   po   vyčerpaní všetkých dostupných opravných prostriedkov v konaní pre všeobecnými súdmi.“.

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol: „1. Že postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Sd/7/2007 bolo porušené moje základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv.

2. Porušením   môjho   základného   práva   podľa   bodu   1   tohto   petitu   bolo   porušené aj moje základné právo podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky

3. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Sd/7/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Priznáva   sťažovateľke   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   120.000,- Sk [3 983,27 EUR (použitý konverzný kurz 30,1260 SK/EUR)].“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú fyzickú osobu a právnickú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí   požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť   využitím   jemu dostupných   a aj účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 34/05, I. ÚS 127/05).

Princíp subsidiarity sa nepochybne týka prípadov, v ktorých sa sťažovatelia môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, využitím právnych prostriedkov, ktoré   im   na   tento   účel   dáva   k   dispozícii   zákon   (v   danom   prípade   Občiansky   súdny poriadok).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 39 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, proti ktorému mala možnosť podať opravný prostriedok, čo aj využila. Dňa 25. júna 2007   podala   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   ktoré   najvyšší súd uznesením sp. zn.   7   So/145/2007   z   19. júna 2008   odmietol   pre   zmeškanie   lehoty, čo sťažovateľka   (zmeškanie tejto   lehoty)   nespochybňuje. Proti   tomuto uzneseniu   podala 8. júla 2008 sťažovateľka aj dovolanie a 14. júla 2008 podala aj návrh na obnovu konania na krajskom súde. Sťažovateľka, vedomá si toho, že podanie dovolania aj návrh na obnovu konania   sú   v danom   prípade   neprípustné,   namieta   porušenie   svojich   základných   práv postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sd 7/2007.

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   a rozsudku   krajského   súdu,   bez   ohľadu na výsledok rozhodnutia o dovolaní alebo o návrhu na obnovu konania, mala sťažovateľka podľa   názoru   ústavného   súdu   k dispozícii   riadny   opravný   prostriedok   v systéme všeobecných   súdov   (vyplýva   to   napokon   aj   z poučenia   napadnutého   rozhodnutia), a to odvolanie, ktoré aj využila, ale po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Zmeškanie lehoty na podanie odvolania a v nadväznosti na to jeho odmietnutie najvyšším súdom však nijako nespochybňuje skutočnosť, že v danom prípade pred právomocou ústavného súdu ešte existoval iný (všeobecný) súd, ktorý bol v prvom rade povolaný poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky, ktorých porušenie namieta.

Právomoc   všeobecného   súdu   poskytnúť   sťažovateľke   ochranu   pred   zásahom do jej základných   práv   a slobôd   v danej   veci   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu na meritórne prerokovanie   jej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   a   z toho   dôvodu ju ústavný   súd odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej   prerokovanie   (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 310/07).

Čo sa týka podaného dovolania, o ktorom najvyšší súd zatiaľ nerozhodol, ústavný súd uvádza, že subsidiárna právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje paralelné rozhodnutie ústavného súdu o ochrane základných práv a slobôd s iným súdom   (všeobecným),   pretože   by   išlo   o duplicitné   rozhodnutie,   ktoré   nemá   oporu ani v čl. 127 ods. 1 a ani čl. 1 ods. 1 ústavy.

Odmietnutie sťažnosti sťažovateľky však nevylučuje možnosť po využití všetkých právnych   prostriedkov   ochrany základných   práv a slobôd   v systéme   všeobecných   súdov obrátiť sa na ústavný súd so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za podmienok tam uvedených, ako aj ustanovených v zákone o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008