znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 397/2013-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. M. G., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c)   a   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. PK-2T/33/2008-104670 z 3. mája 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 22, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Špecializovaného trestného súdu (ďalej aj „špecializovaný súd“) č. k.   PK-2T/33/2008-104670   z   3.   mája   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012.

Sťažovateľ bol rozsudkom špecializovaného súdu z 3. mája 2011 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní osem rokov a šesť mesiacov. Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa zamietol ako nedôvodné.

Skutok, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, pozostáva z dvoch čiastkových útokov, ktoré spája rovnaký spôsob vykonania (modus operandi), a ich podstatou je, že sťažovateľ ako konateľ obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., a neskôr ako predseda predstavenstva B. vylákal od individuálnych vkladateľov finančné prostriedky, zneužijúc pritom ich dôveru a sľubujúc im aj za pomoci klamlivej reklamy vysoké výnosy pri minimálnom, resp. nulovom riziku, hoci vedel, že sľubované záväzky nebude môcť splatiť.

Sťažovateľ uvádza, že rozhodujúcim dôkazom, na základe ktorého špecializovaný súd založil svoj rozsudok, bol znalecký posudok vypracovaný Ú. č. 176/2002 z 8. decembra 2003 (ďalej len „namietaný znalecký posudok“). Sťažovateľ spochybňoval hodnovernosť a objektívnosť tohto znaleckého posudku vo vyjadrení k obžalobe, v odvolaní proti rozsudku, v   doplnení   odvolania   a podáva   námietky   proti   nemu   aj   v   sťažnosti   ústavnému   súdu. Podstatou jeho námietok je tvrdenie, že znalecký posudok bol vypracovaný osobami, ktoré neboli zapísané do zoznamu znalcov, a to napriek tomu, že v danom odbore bolo dostatok znalcov   zapísaných   v   zozname   vedenom   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky. Osoby, ktoré sa podieľali na vypracovaní posudku a neboli znalcami, zložili v konaní pred špecializovaným súdom sľub a boli vypočuté ako tzv. znalci ad hoc. Sťažovateľ považuje za neprípustné, aby znalci ad hoc hodnotili v konaní pred špecializovaným súdom závery znaleckého posudku, na vypracovaní ktorého sa sami podieľali. Uviedol tiež, že znalecký   posudok   neobsahoval   znaleckú   doložku,   ktorá   je   obligatórnou   náležitosťou znaleckého posudku podľa § 17 ods. 3 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“). Sťažovateľ spochybňuje aj správnosť záverov znaleckého posudku   s   poukazom   na   nesprávnu   metodiku   použitia   a   hodnotenia   ekonomických ukazovateľov.

V   súvislosti   s   ekonomickými   údajmi,   ktoré   boli   podkladom   na   vypracovanie znaleckého posudku a boli zaznamenané na CD nosičoch, sťažovateľ poukazuje na to, že v trestnom konaní nebol vydaný príkaz sudcu ani prokurátora na uchovanie počítačových údajov, hoci tento je potrebný podľa § 90 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) účinného od 1. januára 2006 a podľa názoru sťažovateľa bol potrebný aj podľa § 88e zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005. Na základe toho tvrdí, že došlo k neoprávnenému zásahu do práv obchodnej spoločnosti D., spol.   s r.   o.,   v   rozsahu   nezákonného   vytvorenia   kópií   počítačových   údajov,   a preto   je nezákonným   dôkazom   aj   znalecký   posudok   vypracovaný   z   takto   získaných   podkladov. Zároveň tým podľa sťažovateľa došlo aj k neoprávnenému zásahu osobnostnej povahy, a tým aj k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 22 ústavy a čl. 8 dohovoru. Okrem toho   spochybňuje   aj   čitateľnosť   týchto   CD   nosičov   pre   potreby   znaleckého   skúmania, keďže znalec, ktorý vyhotovil záznamy zo zaistených počítačov, sa pri výsluchu v konaní pred špecializovaným súdom vyjadril, že v dobe jeho výsluchu už záznamy neboli čitateľné.

Sťažovateľ uvádza, že súčasťou súdneho spisu sú aj znalecké posudky vypracované znaleckými organizáciami pre obchodnú spoločnosť D., spol. s r. o., pričom sťažovateľ namieta rozpor medzi závermi týchto posudkov a namietaným znaleckým posudkom. Podľa názoru   sťažovateľa   môžu   byť   tieto   rozpory   odstránené   len   vykonaním   kontrolného znaleckého   skúmania,   ktorého   vypracovanie   zadal   E.   O   tejto   skutočnosti   informoval najvyšší súd, ktorý však rozhodol bez toho, aby vyčkal na jeho predloženie, a návrh na vykonanie kontrolného znaleckého posudku zamietol.

Sťažovateľ   namieta,   že „Konajúce   súdy   sa   náležite   nevysporiadali   so   všetkými nezrovnalosťami vo vykonaných dôkazoch, na ktoré som poukazoval a odmietli sa zaoberať mnou navrhnutými dôkazmi a to najmä Kontrolným znaleckým posudkom, ktorý ako jediný dôkaz   mohol   prispieť   k   odstráneniu   akýchkoľvek   pochybností   o   mojej   vine   prípadne nevine“. Týmto postupom malo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru.

Namietané porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že vzhľadom na neskončené konkurzné konanie nemohol mať špecializovaný súd ustálenú výšku spôsobenej škody ako kritérium, od ktorého odvodil svoju príslušnosť na konanie. Okrem toho, po vyhlásení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 konal vo veci ďalej špecializovaný súd, pričom sťažovateľ namieta, že sa tak stalo bez riadneho pridelenia jeho trestnej veci v súlade s rozvrhom práce špecializovaného súdu a vo veci konal sudca, ktorý nebol na tento súd pridelený, dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie Súdnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) v súlade s čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy.

Sťažovateľ   namieta   porušenie základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 2 ústavy aj tým, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel ako subjektívna stránka trestného činu, a teda neboli splnené všetky základné znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V tejto súvislosti poukazuje aj na záver znaleckého posudku znalca z   odboru   psychológie,   odvetvia   klinickej   psychológie,   z   ktorého   vyplýva,   že „znalec nepozoroval sklony k podvodnému konaniu a naviac, že obžalovaný nemohol vzniknutú situáciu ovplyvniť cez vôľovú zložku“. Sťažovateľ je presvedčený, že jeho konanie treba posudzovať výlučne z hľadiska obchodnoprávneho, pretože „V priebehu konania mi nebol preukázaný   podvodný   úmysel,   ale   vznik   škody   považujem   ako   výlučne   následok objektívneho znemožnenia vo vyplácaní poškodených zapríčinené vyhlásením konkurzu.“.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí. Vo veci samej navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že boli porušené jeho základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru rozsudkom špecializovaného súdu č. k. PK-2T/33/2008-104670 z 3. mája 2011 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012 a aby tieto rozhodnutia zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení   je   členom   senátu   IV.   ÚS   (ako   sudca   spravodajca,   resp.   člen   senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 11117/2012   nie   je   vylúčený   z výkonu   sudcovskej   funkcie.   V nadväznosti   na   to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa   dohovoru   rozsudkom   Špecializovaného   trestného   súdu   č.   k.   PK-2T/33/2008- 104670 z 3. mája 2011

Zo   subsidiárnej   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   na   preskúmanie   postupu a rozsudku špecializovaného súdu bol príslušný najvyšší súd v odvolacom konaní, a preto ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a rozsudku špecializovaného súdu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 To 10/2011 zo 14. júna 2012

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uvádza, že dovolanie v jeho veci nemožno   považovať   za   účinný   prostriedok   nápravy,   pretože   dovolací   súd   je   viazaný zisteným skutkovým stavom a nemôže v dovolacom konaní skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku, ani dopĺňať dokazovanie vykonaním kontrolného znaleckého posudku. Dovolanie sťažovateľ preto nepodal a obrátil sa na ústavný súd, od ktorého žiada, aby   hodnotil   skutkové   závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   nimi vykonaného dokazovania a ktoré považuje za nesprávne.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,   ktoré   by   malo   nahradiť   dokazovanie   vykonané   všeobecnými   súdmi (IV. ÚS 614/2012).   Ústavný   súd   je pri   uplatňovaní svojej   právomoci   viazaný ústavným princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe   ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   a   teda nemôže   vykonávať   svoju   právomoc   podľa   čl.   127   ústavy   spôsobom,   ktorý   prislúcha všeobecným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

V súdnom konaní, ktoré je vybudované na princípe dvojinštančnosti, je vykonávanie dokazovania sústredené v trestnom konaní do štádia hlavného pojednávania pred súdom prvého stupňa a môže byť doplnené v odvolacom konaní. Takto zistený skutkový stav by mohol byť predmetom posúdenia namietaného porušenia základných práv ústavným súdom v   tom   prípade,   ak   by   skutkové   závery,   ktoré   boli   základom   pre   výrok   o   uznaní   viny a uložení trestu, boli v extrémnom nesúlade s vykonaným dokazovaním v tom zmysle, že by tieto závery nebolo možné vyvodiť v procese hodnotenia dôkazov za použitia princípov formálnej logiky zo súdom vykonaného dokazovania.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľovu   požiadavku   preskúmať   zákonnosť   vykonaného dokazovania, ústavný súd nemá právomoc vyjadrovať sa k prípadným závažným právnym pochybeniam pri vykonávaní dokazovania, pretože na ich posúdenie je príslušný najvyšší súd v mimoriadnom opravnom konaní na základe dovolania. Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom. Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie je založené na   nezákonnom   dôkaze.   Takýto   dôkaz   by   v   súdnom   konaní   nemohol   byť   vykonaný zákonným spôsobom, pretože dokazovaním nie je len získavanie dôkazov vykonávaním dôkazných prostriedkov v súdnom konaní postupom podľa Trestného poriadku, ale jeho súčasťou je aj posúdenie zákonnosti získania týchto dôkazných prostriedkov. Posúdenie zákonnosti   dokazovania   však   nie   je   úlohou   ústavného   súdu,   ale   v   danom   prípade najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní.   Sťažovateľ   sa   týmto   spôsobom   mohol   a mal domáhať v trestnom konaní aj ochrany svojho základného práva podľa čl. 22 ústavy a práva podľa   čl.   8   dohovoru,   ktorých   porušenie   namieta   z   rovnakých   dôvodov.   Vzhľadom   na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodňuje tým, že v jeho veci konal a rozhodol špecializovaný súd, hoci nemal ustálenú výšku spôsobenej škody, ako rozhodné kritérium na určenie vecnej príslušnosti. K tejto námietke je potrebné uviesť, že ak vo veci rozhodol   nepríslušný súd,   je táto skutočnosť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1   písm.   a)   Trestného   poriadku.   Na   posúdenie   uvedenej   námietky   je teda   príslušný dovolací súd. Táto okolnosť vylučuje možnosť uplatnenia právomoci ústavného súdu.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv aj tým, že jeho trestná vec nebola pridelená v súlade s rozvrhom práce a o veci rozhodoval sudca (vo veci rozhodoval senát, námietka sťažovateľa smeruje len proti predsedníčke senátu, pozn.), ktorý nebol do svojej funkcie kreovaný ústavne konformným spôsobom podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy. Táto námietka sa v podstate vzťahuje na všetkých sudcov špecializovaného súdu, z čoho vyplýva,   že   podľa   sťažovateľa   by   v   jeho   veci   nemohol   konať   žiadny   zo   sudcov špecializovaného súdu (argumentum ad absurdum). Ústavný súd sa k obsahovo totožným námietkam už vyjadril vo svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 330/09, IV. ÚS 448/2011).

Sťažovateľ vychádza z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol   vyslovený   nesúlad zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov a ustanovení ďalších relevantných právnych predpisov s príslušnými článkami ústavy   a   záväznej   medzinárodnej   zmluvy,   na   základe   čoho   uvedený   zákon   ku   dňu vyhlásenia   predmetného   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   17.   júla   2009 stratil   účinnosť.   Trestnú   vec   sťažovateľa   prevzal   novovzniknutý   súdny   orgán   – špecializovaný trestný súd zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde   a o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č.   291/2009   Z.   z.“) Sťažovateľ   tak   namieta   neústavnosť   postupu   zákonodarcu,   ktorý   si   podľa   neho   osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý   súdny   orgán.   Kľúčová   námietka   sťažovateľa   sa   teda   netýka   pochybení v procesnom postupe špecializovaného súdu pri prerokovávaní jeho veci, ale poukazuje na porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu na Špecializovaný   trestný   súd   v   súvislosti   s   prijatím   novej   právnej   úpravy,   a   to   zákona č. 291/2009 Z. z.

Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., „kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný zákon   č.   291/2009   Z.   z.“,   ktorého   čl.   II   novelizoval   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie Špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z   pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na Špecializovaný trestný súd.

Ústavný súd zdôrazňuje, že všetky orgány verejnej moci vrátane ústavného súdu musia vychádzať z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., a preto nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde   skúmať   ústavnosť   predmetného   právneho predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych predpisov   podľa   §   37   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde,   na   iniciovanie   ktorého   navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe   jeho   vlastného   rozhodnutia.   Ústavná   a   zákonná   úprava   konaní   pred   ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž   viazaný   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Za   tohto   stavu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ani   pri   zohľadnení   požiadavky materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi argumentmi   sťažovateľa   obsiahnutými   v   jeho   sťažnosti.   Vzhľadom   na   argumentáciu sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná príčinná súvislosť   medzi   označenými   základnými   právami   a   namietaným   postupom   najvyššieho súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   aj   nesprávnym   právnym   posúdením skutku, v dôsledku čoho je pozbavený osobnej slobody v rozpore so základným právom na osobnú slobodu zaručeným čl. 17 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť   slobody   inak,   ako   z   dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   a   nikoho nemožno   pozbaviť   slobody   len   pre   neschopnosť   dodržať   zmluvný   záväzok.   Sťažovateľ tvrdí, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin, a jeho konanie   a   prípadná   zodpovednosť   za   nedodržanie   zmluvného   záväzku   by   mali   byť posudzované   výlučne   podľa   predpisov   civilného   práva,   v dôsledku   čoho   tvrdí,   že   je poškodený v danej veci.

K vecnej stránke tejto námietky sa ústavný súd nemôže vyjadriť, pretože nesprávne právne posúdenie zisteného skutku je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ teda sťažovateľ namieta, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že bol naplnený niektorý z obligatórnych znakov skutkovej podstaty trestného činu   podvodu,   namieta   tým   nesprávnu   aplikáciu   hmotného   práva.   Na   posúdenie   tejto námietky je príslušný najvyšší súd v dovolacom konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Ústavný   súd   v   rámci   svojej   právomoci   nemôže autoritatívne   rozhodnúť   o   tom,   či   sťažovateľove   tvrdenia   v   skutočnosti   spĺňajú   alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. To môže posúdiť a rozhodnúť   o   tom   iba   dovolací   súd.   Ústavný   súd   však   v   tomto   konkrétnom   prípade konštatuje, že sťažovateľove námietky tak, ako ich ústavnému súdu predostrel, sa javia ako dovolacie dôvody.

Ústavný súd je viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy a svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže vykonávať v rozpore s ústavným princípom subsidiarity. Trestný poriadok upravuje   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorého   účelom   je   náprava právnych pochybení v právoplatne skončených konaniach a ktorý je sťažovateľ oprávnený využiť   na   posúdenie   podstatnej   časti   jeho   argumentácie.   Až   preskúmaním   namietaných právnych pochybení príslušným súdom v trestnom konaní možno posúdiť sťažovateľom namietané   porušenie   princípov   spravodlivého   súdneho   konania,   a   tým   aj   porušenie základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v konaní pred ústavným súdom.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v   záujme   právnej   istoty   sťažovateľa poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. V prípade, ak by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť   č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   danom   prípade   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   založenú   na argumentácii, ktorá svojím obsahom smeruje k naplneniu dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a), g) a i) Trestného poriadku, pričom z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu nepodal dovolanie. Za daných okolností považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu za predčasne podanú, a teda v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za neprípustnú.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v   celom   rozsahu   nebol   dôvod   rozhodnúť   osobitne   o   návrhu   sťažovateľa   na   odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013