znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 397/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   októbra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. D., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 17/2012 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 30 Ro 961/2009), za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   D.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 17/2012   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 7 C 17/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. D. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Bratislava IV   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. D. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 397/2012   z   15.   augusta   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 17/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 27. apríla 2009 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 11 617,87 € s prísl.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   zároveň   navrhuje   prikázať okresnému   súdu   konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov konania.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp. zn.   Spr. 3262/12   doručeným   ústavnému   súdu   12.   júla   2012, v ktorom okrem iného uviedla:

„Na tunajšom súde je pod sp. zn. 7C 17/2012 (pôvodne 30Ro 961/2009) vedené konanie v právnej veci navrhovateľky: M. N. (D.) zastúpená advokátkou JUDr. A. T., proti odporcovi: J. S. o zaplatenie 11.617,87 € s príslušenstvom...

Po následnom prešetrení spisového materiálu sp. zn. 7C 17/2012 ku dnešnému dňu, musím s poľutovaním konštatovať, že dané konanie je poznačené prieťahom a to v období od 23. 2. 2010 do 25. 1. 2012, kedy tunajší súd nevykonal vo veci žiaden úkon. Inak súd plynule konal, ako vyplýva aj z vyššie uvedeného prehľadu procesných úkonov...

Po   prevedení   veci   do   Občianskoprávneho   oddelenia   postup   súdu   skomplikovala skutočnosť,   že   odporcovi   nebolo   možné   doručiť   písomnosť   na   súdu   známu   adresu a následné zistenie, že odporca dňa 7. 7. 2011 zomrel.

Chcem   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   aj   samotná   navrhovateľka   (sťažovateľka) prispela   k celkovej   dĺžke konania,   keď jej návrh na   vydanie platobného   rozkazu   nebol perfektný   (súd   ju   vyzýval   či   súhlasí   s   rozhodnutím   v   tej   časti,   ktorej   sa   netýka   rozpor s právnymi   predpismi,   tiež   nedoložila   potrebný   počet   príloh   k   návrhu   a   následne opravovala   meno   odporu).   K   predĺženiu   konania   prispelo   aj   to,   že   súd   rozhodoval   o oslobodení účastníkov od súdnych poplatkov a tiež vinou navrhovateľky celkom dva krát o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania o podaných odvolaniach zasielaný tiež na Krajský súd v Bratislave, kde sa nachádzal v období od 28. 12. 2009 do 23. 2. 2010.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bol aj nasledujúci prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:

«Dňa 30. 04. 2009 bol súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením zo dňa 27. 5. 2009 súd priznal navrhovateľke oslobodenie od poplatkov. Uznesenie bolo doručené 9. 7. 2009 a právoplatnosť nadobudlo dňa 25. 7. 2009.

Výzvou zo dňa 27. 5. 2009 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľky na súhlas s rozhodnutím v tej časti, ktorej sa netýka rozpor s právnymi predpismi podľa § 172 ods. 7 O. s. p. a zároveň vyzval na doručenie príloh v dostatočnom počte.

Dňa 15. 7. 2009 právna zástupkyňa navrhovateľky oznámila, že súhlasí s vydaním platobného rozkazu v danej časti.

Dňa 22. 7. 2009 právna zástupkyňa navrhovateľky oznámil opravu mena odporcu. Dňa 2. 10. 2009 súd vydal vo veci platobný rozkaz. Dňa 22. 10. 2009 podal odporca proti platobnému rozkazu odpor. Dňa 5. 10. 2009 bol súdu doručený návrh navrhovateľky na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením zo dňa 5. 10. 2009 súd vyzval navrhovateľku na odstránenie vád podania zo dňa 5. 10. 2009.

Uznesením   zo   dňa   9. 11. 2009   súd   odmietol   podanie   navrhovateľky   zo   dňa 5. 10. 2009.

Dňa 13. 11. 2009 podala navrhovateľka opätovne návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením   zo   dňa   23. 11. 2009   súd   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietol.

Uznesením zo dňa 23. 11. 2009 súd vyzval odporcu na zaplatenie poplatku za odpor. Dňa   26. 11. 2009   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľky   proti   uzneseniu o odmietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa   16. 12. 2009   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľky   proti   uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Uznesením zo dňa 22. 12. 2009 súd vyzval navrhovateľku na zaplatenie poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia aj za podané odvolanie.

Zároveň   s   predkladacou   správou   zo   dňa   22. 12. 2009   súd   predložil   vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o oboch podaných odvolaniach navrhovateľky.

Od 28. 12. 2009 do 23. 2. 2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Dňa 28. 12. 2009 požiadal odporca o oslobodenie súdnych poplatkov za odpor. Dňa   13. 1. 2010   bolo   súdu   doručené   odvolanie   navrhovateľky   proti   uzneseniu o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh na nariadenie predbežného opatrenia 33 €. Uznesením zo dňa 29. 1. 2010 č. k. 5 Co 429/09-49 Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 9. 11. 2009.

Uznesením zo dňa 29. 1. 2010 č. k. 5 Co 430/09-50 Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 23. 11. 2009.

Spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 23. 2. 2010. Dňa   25. 1. 2012   bol   spis   prevedený   z   oddelenia   „Ro“   do   oddelenia Občianskoprávnych vecí „C“ a zapísaný pod sp. zn. 7 C 17/2012.

Dňa 24. 2. 2012 súd zaslal odporcovi tlačivo pre dokladovanie pomerov za účelom rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za odpor v zmysle § 138   O.   s.   p.,   aby   ho   súdu   zaslal   späť   v   lehote   15   dní.   Zásielka   sa   súd   vrátila   dňa 2. 3. 2012 s tým, že odporca je na uvedenej adrese neznámy.

Dňa 19. 3. 2012 súd robil dopyt na CEPO, MEO, Soc. poisťovňu, VTOS za účelom zistenia   pobytu   odporcu   (správa   z   MEO   doručená   súdu   dňa   5. 4. 2012,   z   CEPO   dňa 10. 4. 2012).

Súd dopytom zistil, že odporca dňa 7. 7. 2011 zomrel. Dňa   30. 4. 2012   súd   vyzval   navrhovateľku,   či   trvá   na   návrhu   a   urobil   dopyt na dedičské oddelenie Okresného súdu Bratislava II, nech oznámia informácie týkajúce sa dedičského konania po poručiteľovi – odporcovi.

Dňa 18. 5. 2012 oznámila notárka súdu, že dedičské konanie po odporcovi nie je ukončené.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2012, v ktorom okrem iného poukázala na to, že „Predsedníčka vo svojom vyjadrení zo dňa 29. 6. 2012 na strane 3 uviedla, že dané konanie je poznačené prieťahom, a to v období od 23. 2. 2010 do 25. 1. 2012. Týmto vyjadrením predsedníčka Okresného súdu priamo potvrdila, že Okresný súd BA IV porušil sťažovateľkine základné právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   tak   ako   to   uvádzame   vo   svojej sťažnosti.

Čo sa týka komplikácie s doručovaním písomnosti odporcovi, tak to je následok toho, že Okresný súd BA IV návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol s odôvodnením, že   nariadením   predbežného   opatrenia   by   došlo   k   zásahu   do   práv   odporcu,   ktorý   je neprimeraný.

Sťažovateľka   žiadala   Okresný   súd   BA   IV,   aby   uložil   odporcovi,   aby   nenakladal s nehnuteľnosťou vedenou v katastri nehnuteľností Bratislava, správa katastra Bratislava, zapísanou na LV č... kat. úz. K..., na parc. č... s odôvodnením, že by mohol byť prípadný výkon   rozhodnutia   zmarený,   nakoľko   odporca   nemá   iný   majetok.   Odporca   pre   svoju bezútešnú situáciu spáchal samovraždu.

Vo svojom vyjadrení predsedníčka OS BA IV neuviedla žiadne relevantné dôkaz ako obranu proti skutočnostiam, ktoré sú uvedené v sťažnosti, ktorými by vyvrátila tvrdenie sťažovateľky, práve naopak, potvrdila, že konanie bolo poznačené prieťahom, t. j. sťažnosť je dôvodná.“.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení doručenom ústavnému súdu 12. júla 2012, ktoré vzhľadom na to považuje ústavný súd za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd s návrhom na rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 OSP ustanovujúceho podmienky, za ktorých možno odročiť pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti,   ako aj z vyžiadaného spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že predmetom   namietaného konania   je rozhodovanie o nároku na zaplatenie sumy 11 617,87 € s prísl. s tým, že podľa sťažovateľky ide   o jej   pohľadávku   voči   odporcovi   (dlžníkovi)   vzniknutú   z titulu   nevrátenia   pôžičky. Podľa názoru ústavného súdu vec nie je právne ani skutkovo zložitá, pričom na prípadnú zložitosť   nepoukázal   ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   doručenom ústavnému súdu 12. júla 2012.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   možnosť   existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho   konania   v procesnom   postavení   navrhovateľky.   Je   pravdou,   že   sťažovateľka čiastočne   prispela   k predĺženiu   napadnutého   konania   v súvislosti   s tým,   že   sa   dvakrát neúspešne   domáhala   nariadenia   predbežného   opatrenia,   pričom   k svojim   návrhom nepripojila dostatočný počet príloh. Uvedená skutočnosť však nie je relevantná, pokiaľ ide o zodpovednosť okresného súdu za stav napadnutého konania, v akom sa nachádza v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky.

3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom konaní,   pričom   zistil,   že   z jeho doterajšej   dĺžky   (tri   a pol   roka)   bol   okresný   súd   úplne nečinný   dva   roky.   Ide   o dlhodobé   obdobie   nečinnosti   v trvaní   od   23.   februára   2010 (keď Krajský   súd   v Bratislave   vrátil   súdny   spis   okresnému   súdu   potom,   čo   uznesením č. k. 5 Co 430/09-50   z 29. januára   2010   potvrdil   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu z 23. novembra 2009, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia) do 24. februára 2012 (okresný súd zaslal odporcovi tlačivo v súvislosti s jeho žiadosťou   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov).   Uvedené   obdobie   nečinnosti   uznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 12. júla 2012.

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   argumentoval   okrem   iného aj „neúmerne veľkým počtom vecí v oddelení Ro“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 17/2012 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to, že „v dôsledku prieťahov v konaní sa nachádzam neprimerane dlho v právnej neistote“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 7 C 17/2012   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. A. T. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti   a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012