znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 397/2010-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. D. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 25/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2010, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   R.   N.   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 25/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo 25/2010 z 24. augusta 2010 z r u š u j e.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2010   doručená   sťažnosť   R.   N.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. D. M., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 25/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2010, ako aj postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 104/2010 a jeho uznesením zo 6. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a   obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   295   ods.   1 písm. b) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku.   Väzba   začala   plynúť   4.   februára   2010.   Základná   lehota   väzby u sťažovateľa   uplynula   4.   septembra   2010.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) návrhom z 21. júla 2010 požiadala sudcu pre prípravné konanie o predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa. Sudca pre prípravné konanie 29. júla 2010 stranám oznámil, že o návrhu generálnej prokuratúry bude rozhodovať 6. augusta 2010. Sťažovateľovi bol termín oznámený 30. júla 2010 a zároveň mu bol doručený návrh na predĺženie lehoty trvania väzby. Sťažovateľ okresnému súdu písomne oznámil, že sa nechce   zúčastniť   na   výsluchu   a   žiada,   aby   lehota   väzby   nebola   predĺžená.   Obhajca sťažovateľa predtým, ako sudca pre prípravné konanie začal rozhodovať o predĺžení lehoty trvania   väzby,   doručil   sudcovi   pre   prípravné   konanie,   ako   i   zástupcovi   generálnej prokuratúry vyjadrenie k návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby. Obhajca   sťažovateľa   zároveň   navrhol,   aby väzba   sťažovateľa   bola nahradená   peňažnou zárukou.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 104/2010 zo 6. augusta 2010 sudca pre prípravné konanie rozhodol tak, že predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 4. decembra 2010. Zároveň vyslovil, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvajú, a tiež neprijal ponuku peňažnej záruky. Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   v mene   sťažovateľa   sťažnosť   jeho obhajca; sťažnosť bola okresnému súdu doručená 9. augusta 2010.

Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom 24. augusta 2010 uznesením sp. zn. 7 Tpo 25/2010 sťažnosť ako oneskorene podanú zamietol. Krajský súd pri rozhodovaní vychádzal z § 83 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať   sťažnosť   len   ihneď   po   vyhlásení   uznesenia;   to   platí   aj   pre   podanie   sťažnosti obvineným,   obhajcom   mladistvého   obvineného   alebo   prokurátorom   proti   rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije. Keďže obhajca sťažovateľa, ktorý bol osobne prítomný pri rozhodovaní sudcu pre prípravné konanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, nepodal sťažnosť ihneď po vyhlásení uznesenia 6. augusta 2010, ale až 9. augusta 2010, bolo ju potrebné podľa záveru krajského súdu považovať za oneskorene podanú. Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia tiež uviedol, že „Nesprávne poučenie okresného súdu o práve podať sťažnosť do 3 dní od oznámenia uznesenia nemôže v tomto prípade brániť súdu zamietnuť sťažnosť ako oneskorene podanú.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   tvrdí,   že namietaným   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   zamietnutá   ako oneskorene podaná, mu bolo odopreté právo na prístup k súdu, pričom v tejto súvislosti došlo aj k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na osobnú slobodu. Obhajca sťažovateľa sa pri podávaní sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu riadil poučením, ktoré bolo sudcom pre prípravné konanie dané ústne ihneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2010 a podľa tvrdenia sťažovateľa znelo takto: „Toto uznesenie možno napadnúť   sťažnosťou,   a   to   do   troch   dní   od   jeho   oznámenia.   Sťažnosť   sa   podáva   na Okresnom súde Nitra a rozhoduje o nej Krajský súd v Nitre.   Sťažnosť nemá odkladný účinok.“ Následne bolo rovnaké poučenie uvedené aj v písomnom vyhotovení uznesenia okresného súdu zo 6. augusta 2010.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že poučenie dané okresným súdom bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu nesprávne. Sťažovateľ ako osoba oprávnená podať sťažnosť tvrdí, že sa spravoval poučením okresného súdu a len v dôsledku tohto poučenia podal sťažnosť oneskorene. Sťažovateľ zastáva názor, že bolo povinnosťou krajského súdu riadiť sa ustanovením § 193 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého ako oneskorenú nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia. Ak by krajský súd bol prihliadol na ustanovenie § 193 ods. 2 Trestného poriadku, nemohol by   sťažnosť   zamietnuť   ako   oneskorene   podanú   a   musel   by   sa   ňou   meritórne   zaoberať a rozhodnúť o nej.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo/25/2010 a uznesením sp. zn. 7 Tpo/25/2007 z 24. augusta 2010 porušil základné právo R. N. zaručené v čl. 46 ods. 1, v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp/104/2010 porušil základné práva R. N. zaručené v čl. 46 ods. 1, v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/25/2007 z 24. augusta 2010 sa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby R. N. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. R. N. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 eur (slovom: päťtisíc euro), ktoré mu je Okresný súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania R. N. v sume 303,31 € (slovom: tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet právneho zástupcu Mgr. D. M., a to do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 397/2010-27 z 28. októbra 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 25/2010 a jeho uznesením z 24. augusta 2010, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Keďže   rozhodnutie   ústavného   súdu   sa   v danom   prípade   môže dotýkať   aj   orgánu   vykonávajúceho   dozor   nad   prípravným   konaním   v trestnej   veci sťažovateľa   (ako   ďalšej   zo   strán   trestného   konania),   ústavný   súd   vyzval   na   vyjadrenie k sťažnosti   aj   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“). Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1429/2010 z   25.   novembra   2010   uviedla,   že   sťažnosť   považuje   za   neopodstatnenú   z dôvodu,   že „... obvinený   sa   vzdal   práva   byť   prítomný   pri   oznámení   uznesenia,   jeho   sa   nesprávne poučenie   o   opravnom   prostriedku   (ako   to   skonštatoval   senát   odvolacieho   súdu   pri zamietnutí   sťažnosti)   nemohlo   ani   dotýkať.   Nesprávnym   poučením   sa   riadil   obhajca obvineného, hoci išlo o osobu práva znalú, a ak tento obhajca v mene obvineného podal sťažnosť   v   lehote,   ktorou   sa   riadil   v dôsledku   nesprávneho   poučenia   okresného   súdu, krajskému súdu nebránilo rozhodnúť o tejto sťažnosti ako o sťažnosti podanej oneskorene v zmysle § 193 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého ako oneskorenú nemožno zamietnuť sťažnosť, ktorú   oprávnená   osoba   podala   oneskorene   len   preto,   že   sa   spravovala   nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia...

Keďže   obhajca   sťažnosť   ihneď   nezahlásil,   s   prihliadnutím   na   procesnú   úpravu v Trestnom   poriadku   krajský   súd   rozhodol   o   oneskorene   podanej   sťažnosti   obhajcom obvineného zákonne a neporušil žiadne ústavné a ani iné právo obvineného.“.

Vo vyjadrení generálneho prokurátora sp. zn. XIV Gv 19/2010 z 11. januára 2011 sa okrem   iného   uvádza: «Pri   uzneseniach   vydaných   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní a súdom, zákon implicitne predpokladá správnosť poučenia o opravnom prostriedku. Právne konzekvencie s nesprávnym poučením o opravnom prostriedku sú upravené výlučne v § 193 odsek 2 Trestného poriadku.

Domáhať sa uplatnenia týchto právnych konzekvencií in concreto môže len osoba oprávnená   na   podanie   sťažnosti,   vo   forme   podania   opravného   prostriedku a s argumentáciou   o   nesprávnom   poučení   o   zákonom   ustanovenej   lehote   na   podanie opravného prostriedku.

V posudzovanej veci by takouto oprávnenou osobou mohol byť len obvinený R. N., ak by využil svoje zákonné oprávnenie zúčastniť sa na procesnom úkone, na ktorom sudca pre prípravné konanie okresného súdu rozhodoval o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby v prípravnom konaní.

Obhajca   (v   trestnom   konaní   ním   môže   byť   len   advokát   –   pozri   §   36   odsek   1 Trestného   poriadku)   je   subjektom   trestného   konania   (pozri   §   10   odsek   11   Trestného poriadku).

Zákonné podmienky na zápis advokáta do zoznamu advokátov (pozri § 3 odsek 1 písmeno b), c) zákona o advokácii) a zákonné povinnosti obhajcu pri výkone advokácie logicky   dovoľujú,   vo   vzťahu   k   tomuto   subjektu   trestného   konania,   primeranú   aplikáciu princípu „iura novit curia“ v trestnom konaní.

Obhajca obvineného R. N. ako subjekt trestného konania a v konaní pred sudcom pre prípravné konanie okresného súdu, aj strana konania, nie je oprávnenou osobou domáhať sa   aplikácie   §   193   odsek   2   Trestného   poriadku   nadriadeným   (sťažnostným)   súdom (krajským súdom)   v prípade nesprávneho poučenia o opravnom prostriedku v uznesení sudcu pre prípravné konanie okresného súdu, ak sa zúčastnil na procesnom úkone, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o väzbe podľa § 72 odsek 1 písmeno d) Trestného poriadku, expressis verbis označené v § 83 odsek 2 Trestného poriadku.

Takto   formulovaný   záver   je   aplikovateľný,   v   súlade   s   princípom   rovnosti   strán v konaní pred súdom, aj vo vzťahu k prokurátorovi.

Správanie obhajcu obvineného R. N. na procesnom úkone, ktorý sa po vyhlásení rozhodnutia o väzbe ihneď nevyjadril k podaniu sťažnosti, je možné objektívne posudzovať ako neprávnické, špekulatívne až perfídne (pozri ôsmy odsek na 14 strane a druhý odsek na 16 strane textu sťažnosti podanej na ústavný súd).»

Zo   stanoviska   sťažovateľa   z   21.   januára   2011,   ktoré   je   reakciou   na   vyjadrenie predsedníčky krajského súdu a generálneho prokurátora, vyplýva, že na podanej sťažnosti v celom rozsahu trvá a naďalej tvrdí, že postupom krajského súdu mu bol odopretý prístup k súdu. Podľa sťažovateľa možno z vyjadrení predsedníčky krajského súdu a generálneho prokurátora vyvodiť závery o

„1)   neexistencii   relevantnej   súdnej   judikatúry   a   jednotného   výkladu   daného právneho problému, čo je vo vzťahu k tak závažnému zaisťovaciemu prostriedku akou je väzba zarážajúce;

2)   v   nepochopení   merita   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   predsedníčkou   krajského súdu   a   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky,   a   teda,   že   sťažnosť   proti rozhodnutiu Okresného súdu Nitra, sp. zn. 3 Tp/104/2010, zo dňa 06. 08. 2010, by bola podaná včas, nebyť chybného poučenia sudcu pre prípravné konanie daného pri oznámení napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku nadriadený   orgán   zamietne   sťažnosť,   ak a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo c) nie je dôvodná.

Podľa   §   193   ods.   2   Trestného   poriadku   ako   oneskorenú   nemožno   zamietnuť sťažnosť, ktorú oprávnená osoba podala oneskorene len preto, že sa spravovala nesprávnym poučením, ktoré jej bolo dané pri oznámení uznesenia.

Podľa § 44 ods. 1 Trestného poriadku obhajca je povinný poskytovať obvinenému potrebnú   právnu   pomoc,   na   obhajovanie   jeho   záujmov   účelne   využívať   prostriedky a spôsoby obhajoby uvedené v zákone, najmä starať sa o to, aby boli v konaní náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré obvineného zbavujú viny alebo jeho vinu zmierňujú.

Podľa § 44 ods. 2 Trestného poriadku obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky, nazerať do   spisov   a zúčastniť sa   podľa   ustanovení   tohto zákona   v   konaní pred   súdom úkonov,   ktorých   má právo   zúčastniť   sa   obvinený,   a   vo   vyšetrovaní   alebo v   skrátenom vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4, ustanovenie § 186 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len „klient“) v súlade   s Ústavou Slovenskej   republiky,   ústavnými   zákonmi,   so   zákonmi   a   s   inými všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať   s   odbornou   starostlivosťou,   ktorou   sa   rozumie,   že   koná   čestne,   svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta   všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   považuje   za   prospešné.   Pritom   dbá   na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb.

Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení, že za situácie, keď okresný súd nesprávne poučil prítomné strany trestného konania o lehote na podanie sťažnosti proti uzneseniu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa,   nesmel   krajský   súd   sťažnosť podanú   v   mene   sťažovateľa   jeho   obhajcom   zamietnuť   ako   oneskorene   podanú,   a   to s poukazom na ustanovenie § 193 ods. 2 Trestného poriadku.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu, ako aj z vyjadrenia generálneho prokurátora v zásade vyplýva, že vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol na základe vlastného rozhodnutia osobne prítomný pri procesnom úkone uskutočnenom 6. augusta 2010, zriekol sa možnosti zahlásiť sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby ihneď po jeho   vyhlásení.   Obhajca   sťažovateľa,   ktorý   bol   osobne   prítomný   na   tomto   procesnom úkone, nie je podľa ich názoru osobou oprávnenou domáhať sa aplikácie ustanovenia § 193 ods. 2 Trestného poriadku, keďže je jeho profesnou povinnosťou poznať zákon, vrátane lehoty   na   podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby,   a   preto nesprávne poučenie súdu o lehote na podanie sťažnosti nezakladá v prípade obhajcu právo na postup podľa § 193 ods. 2 Trestného poriadku.

S uvedenou argumentáciou krajského súdu a generálneho prokurátora sa ústavný súd nestotožňuje.

V   prvom   rade   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poznamenať,   že   tak   sudca všeobecného   súdu,   ako   aj   advokát   –   obhajca   sú   osoby   znalé práva   a je ich   profesnou povinnosťou zákon poznať a aj ho správne aplikovať. Vo veci sťažovateľa tak okresný súd, ako aj obhajca sťažovateľa, preukázali hrubú neznalosť procesnej právnej normy.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   nesprávne   poučil   prítomné   strany   trestného   konania o lehote na podanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby   sťažovateľa,   nie   je   medzi   stranami   konania   sporná,   pričom   krajský   súd   túto skutočnosť aj výslovne konštatuje v napadnutom uznesení. Rovnako bolo medzi stranami konania nesporné, že obhajca je osobou oprávnenou podať v mene obvineného sťažnosť proti uzneseniu súdu o predĺžení lehoty trvania väzby.

Napriek nesporne nesprávnemu poučeniu zo strany okresného súdu   nepostupoval krajský súd v súlade s ustanovením § 193 ods. 2 Trestného poriadku a sťažnosť zamietol ako oneskorene podanú, hoci mal možnosť neprávny postup okresného súdu napraviť tak, že by o sťažnosti sám meritórne rozhodol. Krajský súd naopak v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Nesprávne poučenie okresného súdu o práve podať sťažnosť do 3 dní od oznámenia uznesenia nemôže v tomto prípade brániť súdu zamietnuť sťažnosť ako oneskorene podanú.“.

Predpokladom pre aplikáciu § 193 ods. 2 Trestného poriadku je, že osoba oprávnená podať sťažnosť sa spravovala nesprávnym poučením a že len v dôsledku toho sťažnosť podala až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie sťažnosti.

Obhajca sťažovateľa bol v danom prípade osobne prítomný pri procesnom úkone okresného   súdu   6. augusta   2010,   v rámci   ktorého   okresný   súd   poučil   prítomné   strany konania   o lehote   podania   sťažnosti   proti   jeho   uzneseniu.   Spravujúc   sa   nesprávnym poučením   okresného   súdu   o   trojdňovej   lehote   na   podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby podal obhajca sťažovateľa sťažnosť v tretí deň   lehoty   vyplývajúcej   z nesprávneho poučenia   okresného súdu,   t.   j.   v súlade   s týmto poučením súdu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou krajského súdu sťažnosť podanú obhajcom sťažovateľa meritórne prerokovať a rozhodnúť o nej.Ústavný súd nespochybňuje tvrdenia krajského súdu a generálnej prokuratúry, podľa ktorého   je   advokát   –   obhajca   povinný   pri   výkone   advokácie   postupovať   s odbornou starostlivosťou a poznať zákon. Rovnakú povinnosť však má aj súd, čo vyjadruje zásada iura novit curia.

V prípade, ak došlo k pochybeniu prvostupňového súdu spočívajúceho v nesprávnom poučení o lehote   na podanie   opravného   prostriedku   proti   jeho rozhodnutiu   a zároveň   aj k pochybeniu obhajcu, ktorý sa týmto zjavne nesprávnym poučením spravoval, za situácie, keď   obvinený   využil   svoje   právo   nezúčastniť   sa   na   procesnom   úkone,   nie   je z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľný   a udržateľný   právny   názor   krajského   súdu (zdieľaný aj generálnym prokurátorom), podľa ktorého zodpovednosť za vzniknutú situáciu má niesť obvinený (len za to, že sa dobrovoľne rozhodol nezúčastniť sa rozhodovania súdu a v dobrej   viere   sa   spoľahol   na   pomoc   svojho   advokáta),   príp.   jeho   obhajca   (za   to,   že nepostrehol   nesprávnosť   poučenia   všeobecného   súdu   o   lehote   na   podanie   opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu o predĺžení lehoty trvania väzby). V skutočnosti sú totiž všeobecné   súdy   aj   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   primárnymi   ochrancami nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti (m. m. IV. ÚS 236/07) a je ich povinnosťou zákony vykladať   a   aplikovať   tak,   aby   nedochádzalo   k ústavne   neakceptovateľným   zásahom   do základných práv fyzických a právnických osôb. Ak sa všeobecný súd dopustí pochybenia, ktoré má v okolnostiach prípadu ústavnú intenzitu, tak nemožno dôsledky jeho pochybenia pričítať na ťarchu obvineného, a to ani v prípade, keď možno určitý podiel zodpovednosti za nesprávnu   aplikáciu   zákona   pripísať   aj   na   ťarchu   jeho   obhajcu.   Navyše,   pri   takej interpretácii a aplikácii zákona, k akej došlo vo veci sťažovateľa, by sa zásadným spôsobom spochybnil nielen význam ustanovenia § 193 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj význam poučenia súdu ako obligatórnej súčasti súdneho rozhodnutia.

Za   danej   situácie   to   bol   práve   sťažnostný,   teda   krajský   súd,   ktorý   bol   povinný napriek pochybeniu okresného súdu a obhajcu sťažovateľa toto pochybenie konvalidovať a poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľa   tak,   že   jeho   sťažnosť   meritórne   prerokuje a rozhodne   o nej,   a nie   ju   z procesných   dôvodov   zamietnuť.   Navyše,   krajský   súd v namietanom   uznesení   ani   len   necituje   ustanovenie   §   193   ods.   2   Trestného   poriadku a vôbec nevysvetľuje, prečo ho v danom prípade neaplikoval. Rozhodnutie krajského súdu je z tohto pohľadu arbitrárne.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   namietaným uznesením ústavne neakceptovateľným spôsobom zasiahol do základných práv sťažovateľa vyplývajúcich mu z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Sťažovateľ tiež namietal, že označeným uznesením krajského súdu bolo porušené aj jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru ústavný súd   poznamenáva,   že   keďže   krajský   súd   sa   v   danom   prípade   sťažnosťou   meritórne nezaoberal z dôvodu, že ju zamietol ako oneskorene podanú bez prejednania veci, nemohlo ani dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru; tieto ustanovenia totiž   garantujú   predovšetkým   hmotnoprávne   podmienky   väzobného   stíhania. Neprejednaním sťažnosti sťažovateľa krajským súdom nepochybne došlo postupom tohto súdu k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), teda k porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného vo všeobecnosti najmä prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd ale v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (pozri napr. III. ÚS 135/04), podľa ktorej čl. 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje aj základné hmotné a procesné atribúty, vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy; preto k jeho porušeniu v danom prípade nemohlo dôjsť. Z uvedených dôvodov ústavný súd tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení ústavou garantovaných práv sťažovateľa, uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 25/2010 z 24. augusta 2010 rozhodol zároveň podľa čl. 127 ods. 2 ústavy aj o jeho zrušení (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ   tiež   navrhol,   aby   ústavný   súd   v súvislosti   so   zrušením   namietaného uznesenia krajského súdu   tomuto súdu   zároveň prikázal, aby ho „prepustil   neodkladne z väzby na slobodu“. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa v prvom rade zdôraznil, že jeho eventuálny príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu sa môže vzťahovať len na väzobné stíhanie v tej   trestnej   veci,   v ktorej   došlo   podľa   rozhodnutia ústavného súdu k neústavnému zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľa, ak toto väzobné stíhanie v čase rozhodnutia ústavného súdu ešte trvá.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že konanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa v predmetnej trestnej veci bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 3 Tp 139/2010, pričom okresný súd v období po doručení sťažnosti ústavnému súdu uznesením z 12. novembra 2010 rozhodol o predĺžení lehoty jeho väzby do 4. februára 2011. Následne ale krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 33/2010 z 25. novembra 2010 zrušil označené uznesenie okresného súdu a sám rozhodol o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa do 4. januára 2011, pričom sťažovateľ bol 4. januára 2011 v tejto trestnej veci aj prepustený z väzby na slobodu na príkaz generálneho prokurátora sp. zn. XIV Gv 19/10, t. j. ešte pred tým, ako ústavný súd rozhodol   o jeho   sťažnosti.   Za   týchto   okolností   ústavný   súd   nemohol   vyhovieť   návrhu sťažovateľa, aby krajskému súdu prikázal, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu. Na tom nič nemení skutočnosť, že podľa oznámenia generálneho prokurátora je sťažovateľ aj   v čase   rozhodnutia   ústavného   súdu   väzobne   stíhaný,   avšak   v inej   trestnej   veci.   Ide o trestnú   vec   vedenú   Špecializovaným   trestným   súdom   v   Pezinku   pod   sp.   zn. Pk   1   T   14/2007.   Aktuálna   väzba   sťažovateľa   v   inom   trestnom   konaní   nie   je   (nebola) predmetom skúmania ústavného súdu a s prejednávanou vecou nesúvisí, a preto o tejto časti návrhu sťažovateľa ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, pričom požadoval, aby povinnosť vyplatiť ho uložil ústavný súd okresnému súdu, vo   vzťahu ku   ktorému ústavný súd   sťažnosť odmietol   už pri   predbežnom   prerokovaní. Navyše, sťažovateľ požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nijako neodôvodnil,   hoci   to   zákon   o ústavnom   súde   výslovne   vyžaduje   (§   50   ods.   3   zákona o ústavnom   súde).   Za   daných   okolností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   finančné zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznáva,   t.   j.   v tejto   časti   sťažnosti   nevyhovel   (bod   3 výroku nálezu).

V zásade   z rovnakých   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   ani   žiadosti   sťažovateľa o úhradu trov   konania. Sťažovateľ totiž aj v tomto prípade požadoval, aby ústavný súd uložil povinnosť uhradiť trovy konania súvisiace s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom okresnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti navyše poukazuje aj na § 36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorého vyplýva, že   ústavný   súd   môže (ale nemusí) v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011