znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 397/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s. r. o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., P., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C/245/2007 z 5. marca 2008 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 56/08 z 29. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. septembra 2008   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), doplnená   podaním   doručeným   20.   novembra   2008,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/245/2007 z 5. marca 2008 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   1 Co 56/08   z 29. mája   2008   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“).

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C/245/2007 sa 15 navrhovateľov domáhalo od sťažovateľky odstránenia stavby. Toto konanie bolo spojené aj s konaním o vzájomnom   žalobnom   návrhu   sťažovateľky   o   zrušenie   a vyporiadanie   podielového spoluvlastníctva.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 8 C/245/2007 z 5. marca 2008 uviedol, že navrhovatelia boli výzvou z 8. novembra 2007 vyzvaní na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň   boli   poučení   o následkoch   jeho   nezaplatenia.   Keďže   navrhovatelia   neuhradili súdny   poplatok   v určenej   lehote,   okresný   súd   napadnutým   uznesením   konanie   pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil a zároveň vylúčil na samostatné konanie vzájomný žalobný   návrh   sťažovateľky,   ktorý   podala   28. novembra   2007.   O náhrade   trov   konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Sťažovateľka včas podaným odvolaním (v ktorom poukázala na to, že procesne došlo k zastaveniu konania zavinením navrhovateľov, tým že neuhradili súdny poplatok za návrh na začatie konania, a mali by teda znášať trovy konania, ktoré jej vznikli) napadla uvedené uznesenie   okresného   súdu   vo vzťahu   k výroku   o náhrade   trov   konania.   Krajský   súd v odvolacom   konaní   rozhodol   uznesením   sp. zn.   1 Co 56/08   z 29.   mája   2008,   ktorým uznesenie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil, konštatujúc, že okresný súd rozhodol správne, keď účastníkom náhradu trov konania nepriznal, avšak nesprávne aplikoval § 146 ods. 1 písm. c) OSP, pritom v tejto veci bolo namieste použitie § 150 OSP, podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom   alebo   sčasti   priznať.   Zároveň   rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo na náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 15. júla 2008.

Sťažovateľka tvrdí, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 C/245/2007 z 5. marca 2008   v časti   výroku   o náhrade   trov   konania,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu   sp. zn. 1 Co 56/08 z 29. mája 2008 sú „nepreskúmateľné pre... absenciu riadneho odôvodnenia“, a pokiaľ krajský súd „hodnotí dopad rozhodnutia o trovách konania na oboch účastníkov, ich osobné a majetkové pomery, resp. ďalšie pomery“, porušuje podľa názoru sťažovateľky „princíp rovnosti procesných strán“, teda jej základné právo na rovnosť strán v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „právoplatným   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Prešove   zo   dňa   5. 3. 2008   č. k. 8 C/245/2007-100   v spojení   s rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   zo   dňa   9. 5. 2008 sp. zn. 1 Co 56/2008 boli porušené práva a slobody mandanta“ (v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka označila a citovala čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, ktorých porušenie   zároveň   namietala). Ďalej   sťažovateľka   žiadala   zrušiť   napadnuté   rozhodnutia oboch   označených   súdov   a   vrátiť im   vec   na ďalšie   konanie.   Taktiež   si   uplatnila trovy konania, ktoré vyčíslila v sume 265,92 € (8 011 Sk).

Keďže   k sťažnosti   neboli   pripojené   kópie   napadnutých   rozhodnutí   označených súdov,   ústavný   súd   vyzval   4.   novembra   2008   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   ich predloženie,   ako   aj   na   zosúladenie   petitu   sťažnosti   s jej   odôvodnením.   Sťažovateľka podaním   z 18.   novembra   2008   upresnila   petit   sťažnosti   takto: „... máme   za   to,   že odôvodnenie výrokov, či už prvostupňového alebo odvolacieho súdu o trovách konania je vzhľadom na obsah základného práva mandanta špecifikovaného v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   v spojení   s čl. 12   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru,   z ústavného   hľadiska neakceptovateľné.

Z uvedených dôvodov máme za to, že tieto základné práva mandanta boli porušené uvedenými výrokmi súdov o trovách konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   upravujúcich práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, je:

Podľa   čl. 12   ods. 1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci súd si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach...

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 8 C/245/2007 z 5. marca 2008 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/245/2007 a jeho uznesením z 5. marca 2008, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd vychádzal z toho, že v uvedenej právnej veci rozhodol okresný súd uznesením   z 5.   marca   2008   o zastavení   konania a zároveň   účastníkom   nepriznal   nárok na náhradu trov konania.

Sťažovateľka podaným odvolaním napadla správnosť výroku o náhrade trov konania.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia práv sťažovateľky v podobe odvolania smerujúca   proti   postupu   a   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola   predmetom   rozhodovania krajského   súdu.   V rámci   tohto   inštančného   postupu   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 1 Co 56/08 z 29. mája 2008.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý   jeho   vydaniu   prechádzal,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania patrilo   do   právomoci   krajského   súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených práv   sťažovateľky   je z ústavného   hľadiska   pre   ústavný   súd   podstatné   a určujúce   len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 37 ods. 2 a 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 56/08 z 29. mája 2008

K   čl.   47 ods.   2 ústavy a   čl.   37 ods.   2 listiny

Z   obsahu   sťažnosti   nie   je   zrejmé,   v čom   sťažovateľka   vidí   porušenie   svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny. Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu cituje príslušné články ústavy a listiny, čo nijako neozrejmuje vo väzbe na konkrétny prípad. Argumentácia sťažovateľky sa teda zúžila iba na samotné konštatovanie o porušení jej označených práv bez zdôvodnenia a skutkového vymedzenia, v čom má podľa nej toto porušenie v nadväznosti na namietané porušenie jej základného   práva   na   právnu   pomoc   spočívať.   Keďže   sťažovateľka   neuvádza   žiadnu argumentáciu   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   právnu   pomoc podľa   čl. 47   ods. 2   ústavy   a čl. 37   ods. 2   listiny,   nemožno   s ňou   polemizovať   ani   jej oponovať konkrétnymi protiargumentmi.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Pretože   sťažovateľka   okrem   strohej   konštatácie   o nepochybnom   porušení   svojho základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa čl. 47   ods. 2   ústavy   a čl. 37   ods. 2   listiny napadnutým uznesením krajského súdu a citácie príslušných článkov ústavy a listiny ničím neodôvodnila   namietané   porušenie   svojho   označeného   základného   práva,   nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených základných práv. Už z tohto samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti.

Nedostatok odôvodnenia má podľa ústavného súdu významné procesné dôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových   okolností   musí   odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty a právne posúdenie predloženého sporu (IV. ÚS 189/09, IV. ÚS 295/09).

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej   osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany   sťažovateľa   spočívajúcich   v uvedení   skutočností   svedčiacich   o porušení   jeho základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou   alebo   nečinnosťou   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (orgánu   štátnej   správy, územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podanie sťažovateľky neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré   by   umožnili   prijatie   takéhoto   záveru   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Keďže sťažnosť doručená ústavnému súdu neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť   ustanovenú   v § 20   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej   služby,   ktoré   je advokát povinný   vykonať tak, aby také   úkony   boli objektívne spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   ako   aj   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

K   čl.   47 ods.   3 ústavy a   čl.   37 ods.   3 listiny

Za porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a čl. 37   ods. 3   listiny   považuje sťažovateľka to,   že pokiaľ   krajský   súd „hodnotí dopad rozhodnutia o trovách konania na oboch účastníkov, ich osobné a majetkové pomery, resp. ďalšie pomery... porušuje tak princíp rovnosti procesných strán“.

Súd   sa   má   podľa   sťažovateľky „spravovať   platnou   právnou   úpravou   a v súlade s touto   rozhodovať   aj   o trovách   konania.   Nemôže   predsa   mandant,   len   preto   že   je právnickou osobou, znášať trovy konania, pre zahájenie ktorého ani len nezavdal príčinu.“.

Zásada   rovnosti   strán   v   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach   rozhoduje   občianskoprávny   súd   (napr.   PL. ÚS 43/95,   II. ÚS 121/02, IV. ÚS 35/02).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj zásadu   zaručujúcu   pre   každú   stranu   v procese   mať   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (m.   m. IV. ÚS 35/02).

Obsah   základného   práva   rovnosti   účastníkov   v konaní   ako   jedného   z   určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 47   ods. 3   ústavy   v   príčinnej   súvislosti   s   rozhodnutím   krajského   súdu.   Ústavný   súd so zreteľom   na   uvedené,   najmä   s prihliadnutím   na   obsah   označeného   základného   práva konštatuje,   že   nepriznanie   trov   konania   sťažovateľke   neumožňuje signalizovať   príčinnú súvislosť s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, tak ako sa to vo svojej sťažnosti dožaduje vysloviť.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 56/08 z 29. mája 2008

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to   kogentné   ustanovenie   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03). Z uvedeného je zrejmé, že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd konštatuje, že v čase, keď bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti   (20.   novembra   2008),   ktorou   sťažovateľka   v podstate   rozšírila   jej   petit o namietané porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, už uplynula dvojmesačná lehota uvedená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde pre tento typ konania pred ústavným súdom, a preto sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   oneskorene podanú   (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Akceptovanie   tohto   rozšírenia   petitu   sťažnosti   by   preto   znamenalo   faktické predĺženie (kogentnej) lehoty na podanie sťažnosti, čo však zákon o ústavnom súde, ako už bolo uvedené, neumožňuje (napr. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06, IV. ÚS 240/07).

Aj napriek tomuto konštatovaniu sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu, pričom zistil, že by tento svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý vylučuje, že by ho bolo možné označiť za svojvoľné alebo arbitrárne.

V okolnostiach   daného   prípadu   bolo   konanie   vedené   okresným   súdom   zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku navrhovateľmi, takže pri rozhodovaní o nároku účastníkov na náhradu trov konania prichádzalo do úvahy aplikovať § 146 ods. 2 prvú vetu OSP, avšak z dôvodov hodných osobitného zreteľa bol aplikovaný § 150 OSP.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí na jednej strane stotožnil s názorom okresného súdu, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, avšak nie z dôvodov podľa   § 146   ods. 1   OSP,   ako   rozhodol   prvostupňový   súd,   ale   z dôvodov   hodných osobitného zreteľa podľa § 150 OSP. Krajský súd v odôvodnení uviedol:

„Použitie   ustanovenia   § 150   O. s. p.   znamená   odchýlku   od   zásady   zodpovednosti za výsledok konania, pretože má dopad na toho, kto by mal ináč právo na náhradu trov konania. Aplikácia ustanovenia prichádza do úvahy, keď sú v konaní naplnené zákonné predpoklady na priznanie práva na náhradu trov konania, avšak z osobitných dôvodov súd náhradu trov neprizná. Použitie citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sa v konaní vyskytnú také konkrétne výnimočné okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré bránia priznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, ktorý inak spĺňa všetky predpoklady pre ich priznanie.

Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípady hodné osobitného zreteľa,   posudzované   ako   na   strane   toho,   komu   má   byť   náhrada   trov   priznaná,   tak aj na strane účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť. Pri posudzovaní okolností   hodných   osobitného   zreteľa   sa   prihliada   predovšetkým   na   osobné,   majetkové pomery, ako aj ďalšie pomery všetkých účastníkov, okolnosti podania návrhu na začatie konania a uplatňovania práva účastníka, postoje účastníkov v konaní, ako aj zohľadnenie dopadu rozhodnutia o trovách konania ako na povinného, tak aj oprávneného účastníka z titulu práva na náhradu trov konania.

Odvolací súd dospel k záveru, že v tomto konaní boli dané dôvody na postup podľa vyššie citovaného ustanovenia § 150 O. s. p.

Podstatná časť konania na súde prvého stupňa bola venovaná zisteniam ohľadom zaplatenia súdneho poplatku.

Na základe uvedeného je správne náhradu trov konania ani jednému z účastníkov nepriznať a použiť ust.   § 150 O. s. p. s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa vzhľadom na priebeh konania a úkony účastníkov.“

V každom   prípade   napadnutý   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru týkajúceho sa nepriznania trov konania v danej veci, keď za dôvod hodný osobitného zreteľa vzhľadom na priebeh konania a úkony účastníkov považoval skutočnosť, že konanie na prvom stupni bolo v prevažujúcej miere venované zisteniam a procesným úkonom   v súvislosti   so   zaplatením   súdneho   poplatku,   nemožno   považovať   za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom krajského súdu   a najmä rozsahom   odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   interpretácia   § 150   OSP a odôvodnenie   jeho   aplikácie   krajským   súdom,   ktoré   je   síce   stručné,   ale   napriek   tomu z ústavnoprávneho   hľadiska   akceptovateľné,   v danej   veci   takéto   nedostatky   nevykazuje, a preto nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd sťažovateľa, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu   jeho základných   práv   alebo   slobôd   (IV. ÚS 57/09).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu zásah takejto intenzity do sťažovateľkou označených základných práv nesignalizuje.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde hlavne z dôvodu oneskorenosti, ako aj zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009