znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 397/08-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 prerokoval sťažnosť JUDr. R. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 6 Co 176/2006-186 z 22. novembra   2007   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 3 Cdo 74/2008-236 z 30. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. októbra 2008   faxom   a 29.   októbra   2008   poštou   doručené   podanie   JUDr.   R.   P.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   Mgr.   P.   K.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia jeho základných   práv   podľa   čl. 19 ods.   1 a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 6 Co 176/2006-186 z 22. novembra 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 74/2008-236 z 30. júla 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«... Sťažovateľ   sa   touto   ústavnou   sťažnosťou…   domáha   nápravy   proti   porušeniu svojho práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého sa podľa názoru sťažovateľa dopustili

a) Krajský   súd   v Bratislave   rozsudkom   zo   dňa   22.   XI.   2007,   sp.   zn. 6 Co 176/2006-186 (ďalej len „Rozhodnutie KS“), ako aj

b) Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 30. VII. 2008, sp. zn. 3 Cdo 74/2008-236 (ďalej len „Rozhodnutie NS SR“),

keď   svojimi   rozhodnutiami   odňali   sťažovateľovi   právo   na   súdnu   ochranu   proti zásahom   do   jeho   práva   na   ochranu   osobnosti   podľa   Čl.   19   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb...

Návrhom zo dňa 5. V. 2004 (v znení jeho zmeny) sa sťažovateľ (ako navrhovateľ) voči odporcovi (MUDr. R. M.) domáhal ospravedlnenia za výrok, ktorý verejne vyslovil na jeho osobu na pojednávaní konajúcom sa na Okresnom súde Bratislava I dňa 23. IV. 2004 o 10:30 h, vo veci navrhovateľky: M. M., B., proti odporcovi: W., s. r. o., Bratislava, o zaplatenie   dlžnej   sumy,   vedenej   pod   číslom   15 C 92/01   (ďalej   len   „pojednávanie“ a „konanie   15   C 92/01“).   Na   pojednávaní   pán   MUDr. R.   M.   (ako   štatutárny   zástupca a jediný spoločník spoločnosti W., s. r. o.) za prítomnosti zákonnej sudkyne, zapisovateľky, pani   M.   M.   a právneho   zástupcu   spoločnosti   W.,   s.   r.   o.   pri   svojej   výpovedi   poukázal na osobu   sťažovateľa   a vyhlásil,   že   „JUDr.   P.   je   najväčší   darebák“,   pričom   po   zápise uvedenej invektívy do zápisnice z pojednávania uviedol, že toto svoje tvrdenie „potvrdzuje“ a že ho „kedykoľvek zopakuje“. Zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch sa sťažovateľ v konaní   15   C   92/01   nedomáhal,   nakoľko   tento   nárok   nepovažoval   (v   danom   čase) za dôvodný.

Na   základe   vykonaného   dokazovania   Okresný   súd   Bratislava   I   vyhodnotil, že k inkriminovanému   výroku   skutočne   došlo,   a dospel   k právnemu   záveru,   že   týmto výrokom došlo k neprimeranému zásahu do osobnostných práv sťažovateľa vyplývajúcich z Čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj z § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa príbuzenský pomer medzi sťažovateľom (navrhovateľom) a odporcom nevyhodnotil v prejednávanej veci ako dôvod, ktorý by sťažovateľovi právo na ochranu jeho osobnosti odobral, keď uviedol „odporca mal možnosť vyjadriť svoj nesúhlas s prípadným konaním   navrhovateľa   iným   spôsobom   ako   urážlivým   označením   navrhovateľa   -   mal možnosť použiť inú formu a najmä iné výrazové prostriedky“.

Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 16.   II.   2006 (22 C 120/2004-165) (ďalej len „Rozhodnutie OS BA“) zaviazal odporcu k ospravedlneniu v rozsahu a spôsobom, ako je uvedený vo výroku jeho rozsudku...

Proti Rozhodnutiu OS BA podal odporca dňa 12. IV. 2006 odvolanie. Krajský   súd   v Bratislave   v konaní,   ktoré   prebehlo   v neprítomnosti   sťažovateľa, bez doplnenia dokazovania rozsudok súdu prvého stupňa svojím rozsudkom zo dňa 22. XI. 2007, sp. zn. 6 Co 176/2006-186 (Rozhodnutie KS) zmenil a návrh sťažovateľa zamietol. V odôvodnení   Krajský   súd   v Bratislave   síce   potvrdil,   že   k popisovanému   skutku (konaniu)   pána   MUDr.   R.   M.   skutočne   došlo   (tak,   ako   bol   uvedený   v návrhu   a neskôr v rozsudku   prvého   stupňa),   avšak   s neurčitým   odvolaním   sa   na   „príbuzenský   pomer účastníkov“   a   „negatívny   emotívny   vplyv   konania   15 C 92/01   na   pána   MUDr. M.“ vyhodnotil nárok ako nedôvodný, t. j. prijal stanovisko, že spomenuté skutočnosti odoberajú navrhovateľovi právo domáhať sa ochrany svojich osobnostných práv...

Nakoľko Rozhodnutím KS došlo k zmene Rozhodnutia OS BA, sťažovateľ využil svoje procesné právo a podal voči Rozhodnutiu KS dovolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 30. VII. 2008, sp. zn. 3 Cdo 74/2008, dovolanie zamietol. NS SR vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania. NS SR v odôvodnení svojho rozhodnutia síce uviedol, že odvolací súd „nie celkom priliehavo   vysvetlil   dôvody,   so   zreteľom   na   ktoré   dospel   k záveru,   že   slová   žalovaného na adresu žalobcu neboli objektívne spôsobilé znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu“, avšak   zároveň   uviedol   iné   dôvody,   pre   ktoré   údajne   takýto   záver   odvolacieho   súdu nie je nesprávny.

NS SR sa zaoberal jednak procesnými námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní, ako aj jeho vecnými námietkami.

Hoci   sťažovateľ   odmietnutie   jeho   procesných   námietok   zo   strany   NS   SR   ako aj zdôvodnenie   tohto   odmietnutia   nepovažuje   za   správne,   danú   skutočnosť   nepovažuje za dôvod zásahu do jeho ústavného práva, a preto sa v záujme zachovania vecnosti tejto sťažnosti nebude k tejto časti Rozhodnutia NS SR vyjadrovať.

NS   SR   vo   vzťahu   k vecným   námietkam   sťažovateľa   uvedeným   v dovolaní   uviedol okrem iného nasledovné:

„Niektoré   zásahy,   i keď   sa   zdanlivo   javia   ako   odporujúce   objektívnemu   právu, nemožno   považovať   za   neoprávnené.   O neoprávnený   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takýchto okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby,   do   osobnosti   ktorej   sa   zasahuje,   dostáva   do   kolízie   s iným   (verejným   –   vyšším) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť.“

„K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri prednese   žalovaného   v občianskom   súdnom   konaní.   Prednes   účastníka   občianskeho súdneho   konania,   pri   ktorom   sa   vyjadruje   k prejednávanej   veci   alebo   k výsledkom vykonaného dokazovania alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho   procesného   oprávnenia   (obdobne   je   výpoveď   svedka   alebo   podanie   znaleckého posudku znalcom v občianskom súdnom konaní plnením ich zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia (pri plnení tejto procesnej povinnosti) dôjde k zásahu   do   osobnostných   práv   fyzickej   osoby,   neposudzuje   sa   takýto   zásah   ako neoprávnený potiaľ,   pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo (plniaca   túto povinnosť) nedopustí   excesu   (vybočenia).   Pri   posudzovaní   správania   určitej   osoby   zúčastnenej na občianskom súdnom konaní (napríklad účastníka konania, svedka, znalca) z hľadiska toho, či sa pri výkone svojich procesných oprávnení alebo pri plnení svojich procesných povinností dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za   exces   v uvedenom   zmysle   považovať   každé   konanie,   ktoré   vybočilo   z rámca zodpovedajúceho výkonu príslušného procesného oprávnenia (plneniu príslušnej procesnej povinnosti).“

„Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo pre posúdenie prejednávanej veci rozhodujúce, že predmetné slová žalovaného na adresu žalobcu odzneli v rámci výkonu procesného oprávnenia žalovaného vyjadriť sa k prejednávanej majetkovej veci.“»V rámci dôvodov   sťažnosti   sťažovateľ ďalej uvádza, že najvyšší súd mu svojím postupom a rozhodnutím odňal základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pričom uvádza tieto dôvody:

«... Argumentáciu   Najvyššieho   súdu   SR   ohľadom   posudzovania   tzv.   „prípustného excesu“   pri   hodnotení   zásahu   odporcu   do   osobnostných   práv   sťažovateľa   počas   jeho údajného výkonu procesného práva nepovažuje sťažovateľ vzhľadom na ďalej predkladané závery za podstatnú...

Sťažovateľ má za to, že napriek vzájomným súdnym sporom a nedobrým osobným vzťahom sú on aj konateľ odporcu naďalej povinní zdržať sa zasahovania do osobnostných práv   druhého,   resp.   obaja   (t.   j.   aj   sťažovateľ)   zostávajú   zodpovední   za   zasahovanie do týchto práv...

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že výroky pána MUDr. M. z viacerých zásadných dôvodov nie je možné považovať za výkon procesného, resp. za výkon žiadneho iného práva, k čomu ďalej uvádza:

... Výrok „JUDr. P. je najväčší darebák“ bol vyslovený na adresu sťažovateľa, ktorý nebol účastníkom ani právnym zástupcom v konaní 15 C 92/01 (bol civilným zástupcom svojej 83 ročnej starej matky).

Výrok   mal   po   obsahovej   stránke   výlučne   charakter   osobnej   invektívy,   nemal (nemohol   mať)   žiadnu   výpovednú   hodnotu   a cieľ   s výnimkou   zjavného   úmyslu   osočiť a uraziť civilného zástupcu navrhovateľa v prítomnosti sudcu a ďalších osôb zúčastnených na verejnom pojednávaní.

Predmetný výrok bol vyslovený osobou (MUDr. R. M.), ktorá nebola účastníkom konania,   ale   v konaní   15   C   92/01   vystupovala   v mene   odporcu   –   právnickej   osoby (W., s. r. o.) ako jej konateľ. Iba z tejto samotnej skutočnosti... vyplýva, že MUDr. R. M. ako fyzická osoba nemohol uplatňovať svoje procesné právo na vyjadrenie v súdnom konaní, lebo sám nebol účastníkom tohto konania. Z rovnakého dôvodu sú irelevantné aj údajné osobné   motívy   a emócie   MUDr.   R.   M.,   pomocou   ktorých   sa   snažil   zbaviť   svojej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv sťažovateľa v čase, keď vyslovenie daných výrokov bolo bez pochybností preukázané...

Podľa   názoru   sťažovateľa   nie   je   možné   považovať   za   uplatňovanie   práva na vyjadrenie v súdnom procese, ak právnická osoba – odporca vyslovuje prostredníctvom svojho konateľa hrubé osobné invektívy bez reálnej výpovednej hodnoty na adresu civilného zástupcu druhého účastníka konania – navrhovateľa.»

Sťažovateľ tiež odkazuje na právnu úpravu a ako príklad poukazuje na vyhlášku Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 543/2005   Z.   z.   o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, podľa ktorej «„obracať sa na sudcu, prokurátora, obhajcu alebo   právneho   zástupcu   účastníka   konania   vo   veciach,   ktoré   s prejednávanou   vecou nesúvisia, nie je prípustné“. (§ 41 ods. 5)».

Ako   ďalší   príklad   toho,   že   urážlivé/neslušné   konanie   v pojednávacej   miestnosti vo vzťahu   k súdu   je   závažný   a nežiaduci   jav,   sťažovateľ   uvádza   aj   §   343   zákona č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon).

Podľa sťažovateľa z uvedeného „... je zrejmé, že konanie zákonom zakázané a prísne postihované, naviac priamo zasahujúce do ústavného práva iného, nemôže byť súčasne konaním predstavujúcim uplatňovanie procesného práva“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   VII.   2008, sp. zn. 3 Cdo 74/2008-236   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. VII. 2008, sp. zn. 3 Cdo   74/2008-236   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   ochranu   osobnosti   podľa Článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22. XI. 2007,   sp.   zn. 6 Co 176/2006-186 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22. XI. 2007,   sp.   zn. 6 Co 176/2006-186   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   ochranu   osobnosti   podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

5. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. VII. 2008, sp. zn. 3 Cdo 74/2008-236 sa ruší.

6. Rozhodnutie   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   22.   XI.   2007,   sp.   zn. 6 Co 176/2006-186 sa ruší.

7. Vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie sa namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu) v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu č. k. 6 Co 176/2006-186 z 22. novembra 2007.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu, sám   uznal,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok   v systéme   všeobecného   súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods.   1   ústavy,   a preto   aplikujúc tento   článok   ústavy   a §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   6 Co 176/2006   z   22. novembra 2007 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie   svojho základného práva   podľa   čl. 19   ods.   1 ústavy   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 74/2008-236, ktorým tento súd zamietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 176/2006 z 22. novembra 2007.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, resp.   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Najvyšší súd svojím rozsudkom vo veci č. k. 3 Cdo 74/2008-236 z 30. júla 2008 ako súd dovolací zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 22. novembra 2007 sp. zn. 6 Co 176/2006 a v tomto rozhodnutí okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.   1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý má právnické vzdelanie (§ 241 ods. 1 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že dovolanie treba zamietnuť.

V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   c)   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom dovolania,   ale   i v dovolaní   uplatnenými   dôvodmi.   Obligatórne   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody neposudzuje dovolací súd iba podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

1. Vzhľadom   na   obsah   dovolania,   ale   tiež   zákonnú   povinnosť   dovolacieho   súdu (§ 242 ods. 1 druhá veta O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal   sa   dovolací   súd   otázkou,   či   v danej   veci   nejde   o prípad   nedostatku   riadneho zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať,   alebo   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   či   súdom   nesprávne   obsadeným. Dovolateľ procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.   a)   až e) a g)   O.   s. p.   netvrdil a žiadna z týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.

K námietke dovolateľa, že mu postupom dovolacieho súdu bola odňatá možnosť pred súdom   konať,   je   potrebné   uviesť,   že   pod   odňatím   možnosti   pred   súdom   konať   treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O. s. p. V zmysle tohto ustanovenia súd pokračuje   v konaní   aj   keď   sú   účastníci   nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník neustanoví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať   v neprítomnosti   takého   účastníka;   prihliadne   pritom   na   obsah   spisu   a dosiaľ vykonané dôkazy.

Odvolacie pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený dovolaním napadnutý rozsudok, vytýčil odvolací súd na 22. novembra 2007. Žalobca, ktorý bol odvolacím súdom na toto pojednávanie   riadne   predvolaný,   písomným   podaním   z 20.   novembra   2007   (doručeným v ten istý deň odvolaciemu súdu) požiadal o ospravedlnenie neprítomnosti na pojednávaní. Svoju   neúčasť   vysvetlil   rodinnými   dôvodmi   –   chorobou   synov,   vzhľadom   na   ktorú   tiež požiadal o odročenie nariadeného súdneho pojednávania na iný termín.   Dôležitosť ním uvádzaného   dôvodu,   ako   napokon   každého   dôvodu,   ktorým   je   odôvodňovaná   žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.), posudzoval súd podľa konkrétnych okolností. Existenciu dôležitého dôvodu môže vo všeobecnosti preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania žiadosti účastníka o odročenie pojednávania. Dôvodnosť žiadosti skúma predovšetkým z hľadiska preukázania skutočnosti, z ktorej žiadateľ vyvodzuje existenciu ním tvrdeného dôležitého dôvodu; pokiaľ ale uvedená skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o tejto žiadosti hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť o odročenie pojednávania iba v rovine nepodložených tvrdení, na ktoré nemožno vziať   zreteľ.   Žalobca   ako   dôvod   svojej   neprítomnosti   neuviedol   vlastné   ochorenie (práceneschopnosť), ale ochorenie svojich detí. Okrem toho, že ním tvrdenú skutočnosť ničím nepreukázal,   súdu ani nevysvetlil,   v čom bráni   ochorenie jeho detí tomu,   aby sa zúčastnil nariadeného súdneho pojednávania. Možno preto (v zhode s odvolacím súdom) uzavrieť, že existencia dôležitého dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. nebola zo strany žalobcu   preukázaná.   V procesnej   situácii,   ktorá   v prejednávanej   veci   nastala   podaním dostatočne   nedoloženej   (tiež   náležite   neosvetlenej)   žiadosti   žalobcu   o odročenie pojednávania nemožno preto odvolaciemu súdu vytýkať porušenie § 101 ods. 2 O. s. p. a ani odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Pokiaľ žalobca namieta nerovnaký prístup odvolacieho súdu k účastníkom konania a tvrdí, že odvolací súd na pojednávaní 22. novembra 2007 nezohľadnil jeho vážne dôvody neprítomnosti,   hoci   v prípade   súdneho   pojednávania   15.   februára   2007   považoval neprítomnosť žalovaného za dôvod pre odročenie pojednávania, treba poukázať na obsah zápisnice   z odvolacieho   pojednávania   dňa   15.   februára   2007   (č.   l.   177   až   179   spisu), z ktorej vyplýva, že odvolací súd vtedy prijal uznesenie, v zmysle ktorého bude pojednávať v neprítomnosti   žalovaného,   a že   až   po   odznení   prednesov   žalobcu   bolo   pojednávanie odročené s tým, že súd vyžiada spisy Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15 C 92/2001 a sp. zn. 22 C 120/2004. Predmetná námietka žalobcu preto nemá opodstatnenie.

Pokiaľ ide o námietku dovolateľa, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom   tiež   tým,   že   mu   neumožnil   „konštatovať   a vysvetliť   skutočnosti,   ktoré   vnímal ako dôležité   pre   posúdenie   nároku“,   pričom   toto   pochybenie   súdu   „mohlo   mať (pravdepodobne malo) za následok odňatie alebo neexistenciu zákonného práva domáhať sa   ospravedlnenia   za   urážlivé   výroky   vznesené   žalovaným“,   je   potrebné   zopakovať, že odvolací súd žalobcu na odvolacie pojednávanie 22. novembra 2007 riadne predvolal a v súlade   so   zákonom   mu   tým   vytvoril   procesnú   možnosť   zúčastniť   sa   odvolacieho pojednávania,   na ktorom by mal   možnosť   vyjadriť sa nielen k veci,   ale   tiež   k priebehu odvolacieho konania, dokazovania na ňom a jeho výsledkom. Skutočnosť, že žalobca túto možnosť nevyužil, nemá za následok ním vytýkanú procesnú vadu.

2. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná (§ 242 ods. 1 O. s. p.), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup   súdu   v občianskom   súdnom   konaní.   Vadu   takejto   povahy   dovolateľ   nenamietal a v dovolacom konaní nevyšla jej existencia najavo.

3. Dovolateľ v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s.   p.   tvrdiac,   že   napadnutý   zmeňujúci   výrok   rozsudku   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci súdy oboch nižších stupňov vychádzali z § 11 Občianskeho zákonníka,   ktoré   priznáva   každej   fyzickej   osobe   právo   na   ochranu   proti   zásahom do osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena ako aj prejavov osobnej povahy. Zákon nedefinuje pojem zásah ani nepodáva výpočet   konkrétnych   foriem   zásahov,   ktorými   môžu   byť   dotknuté   jej   osobnostné   práva. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo   jeho   opomenutie),   ktoré   má   v zákone   uvedené   znaky.   Takýmito   znakmi je predovšetkým neoprávnenosť zásahu (neoprávneným nie je zásah do osobnostnej sféry, ak   sú   dané   okolnosti   vylučujúce   protiprávnosť   konania,   napr.   výkon   práva,   plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza) a tiež jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby. Ak určité konanie vykazuje znaky zásahu do chránených   osobnostných   práv,   má   fyzická   osoba   právo   najmä   domáhať   sa,   aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie (§ 13 Občianskeho zákonníka).

Aby   vznikol   právny   vzťah,   obsahom   ktorého   je   na   jednej   strane   právo   domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené   súdom,   musia   byť   splnené   obe   vyššie   uvedené   náležitosti   (zásah   musí   byť neoprávnený   a tiež   objektívne   spôsobilý   privodiť   ujmu   na   chránených   osobnostných právach). I keď odvolací súd nie celkom priliehavo vysvetlil dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že slová žalovaného na adresu žalobcu („si najväčší darebák“) neboli objektívne spôsobilé znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu, neznamená to, že by uvedený záver odvolacieho súdu nebol správny.

Niektoré   zásahy,   i   keď   sa   zdanlivo   javia   ako   odporujúce   objektívnemu   právu, nemožno   považovať   za   neoprávnené.   O neoprávnený   zásah   do   osobnosti   fyzickej   osoby nejde, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva alebo plnenia zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa individuálny záujem jednotlivej fyzickej   osoby,   do   osobnosti   ktorej   sa   zasahuje,   dostáva   do   kolízie   s iným   (verejným   – vyšším ) záujmom, ktorému sa priznáva prednosť.

K uvedenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri prednese   žalovaného   v občianskom   súdnom   konaní.   Prednes   účastníka   občianskeho súdneho   konania,   pri   ktorom   sa   vyjadruje   k prejednávanej   veci   alebo   k výsledkom vykonaného dokazovania alebo pri ktorom opisuje rozhodujúce skutočnosti, je výkonom jeho   procesného   oprávnenia   (obdobne   je   výpoveď   svedka   alebo   podanie   znaleckého posudku znalcom v občianskom súdnom konaní plnením ich zákonnej povinnosti). Pokiaľ pri realizácii tohto procesného oprávnenia (pri plnení tejto procesnej povinnosti) dôjde k zásahu do osobnostných práv tretej osoby, neposudzuje sa takýto zásah ako neoprávnený potiaľ, pokiaľ sa osoba vykonávajúca toto právo (plniaca túto povinnosť) nedopustí excesu (vybočenia). Pri posudzovaní správania určitej osoby zúčastnenej na občianskom súdnom konaní   (napríklad   účastníka   konania,   svedka,   znalca)z   hľadiska   toho,   či   sa   pri   výkone svojich   procesných   oprávnení   alebo   pri   plnení   svojich   procesných   povinností   dopustila excesu a neoprávnene zasiahla do osobnostných práv inej osoby, treba za exces v uvedenom zmysle   považovať   každé   konanie,   ktoré   vybočilo   z rámca   zodpovedajúceho   výkonu príslušného procesného oprávnenia (plnenia príslušnej procesnej povinnosti).

V súdnych sporoch (vrátane majetkových) medzi osobami, ktoré sú v rodinnom alebo príbuzenskom pomere,   alebo medzi subjektmi,   za ktorých konajú takéto osoby,   zohráva neraz osobná stránka osobitnú rolu. Tieto súdne konania sú spravidla emotívnejšie, neraz sa   v nich   ťažšie   zachováva   vecný   prístup   účastníkov   konania   k   prejednávanej   veci a výraznejšie   sa   v nich   tiež   prejavujú   osobné   animozity   a antipatie   zúčastnených   osôb. O spor s takýmito znakmi išlo tiež v uvedenej (majetkovej) veci. Z obsahu spisu vyplýva, že aj pojednávanie pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 15 C 92/2001 dňa 23. apríla 2004   bolo   vnímané   emotívne.   Expresívne   ladené   slová   na   adresu   žalobcu   „si   najväčší darebák“ zo strany žalovaného skutočne odzneli. Nepopieral to ani žalovaný, ktorý však poukazoval na širšie súvislosti ich vyslovenia. V zmysle tvrdení žalovaného (viď č l. 15, 124 a 160 spisu) boli tieto slová súčasťou jeho širšieho slovného prednesu znejúceho: „Môžeš sa hanbiť, si najväčší darebák, pretože si moju mamu 83 ročnú, vážne chorú a po ťažkej operácii,dotiahol´ na takéto vymyslené pojednávanie“. I keď zápisnica o pojednávaní pred Okresným   súdom   Bratislava   I vyhotovená   23.   apríla   2004   pod   sp.   zn.   15   C   92/2001 (č. l. 4 až   8   spisu)   neobsahuje   doslovné   formulácie   prednesov   a teda   ani   priamo nepotvrdzuje, že uvedené označenie žalobcu odznelo v rámci takéhoto širšieho prednesu žalovaného,   bolo   potrebné   vziať   na   zreteľ,   že   žalobca   v konaní   o ochranu   osobnosti výslovne nepopieral, že tento širší prednes žalovaného naozaj odznel – označil ho ale za vykonštruovaný a nepravdivý v tom, zmysle, že M. M.,nedotiahol´ na súdne pojednávanie a že menovaná sama podala návrh na začatie konania (č. l. 98 spisu). Z možnosti existencie tohto „širšieho“ prednesu vychádzal aj súd prvého stupňa (viď str. 3 odôvodnenia jeho rozsudku).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu bolo pre posúdenie prejednávanej veci rozhodujúce, že predmetné slová žalovaného na adresu žalobcu odzneli v rámci výkonu procesného oprávnenia žalovaného vyjadriť sa k prejednávanej majetkovej veci (súčasťou vyjadrenia veci v širšom zmysle je aj vyjadrenie k opodstatnenosti začatia alebo iniciovania konania   a tiež   k zmyslu   alebo   účelnosti   predvolania   a prítomnosti   jednotlivých   osôb zúčastnených na súdnom prejednávaní veci). O tom, že k predmetnému výroku žalovaného došlo pri realizácii jeho procesného oprávnenia svedčí napokon aj zápisnica o pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava I vyhotovená 23. apríla 2004 pod sp. zn. 15 C 92/2001 (č. l.   6   spisu),   konkrétne   tá   jej   časť,   v   ktorej   žalobca   žiadal   zaprotokolovať   invektívy žalovaného „v rámci vyjadrenia sa k návrhu“. V skutkovom a právnom rámci, v ktorom tieto   slová   odzneli,   nebolo   možné   predmetný   expresívny   výrok   žalovaného   –   a to aj s ohľadom   na   negatívnymi   emóciami   poznačené   príbuzenské   vzťahy   účastníkov verbálneho stretu – kvalifikovať ako vybočenie z medzí jeho vyjadrenia sa k prejednávanej veci, ktoré by bolo neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcu.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na nesprávnom posúdení.

Vzhľadom na to, že dovolacie dôvody uvádzané v dovolaní žalobcu [§ 241 ods. 2 písm. a) a c) O. s. p.] nie sú dané. Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu zamietol podľa § 243b ods. 1 O. s. p.»

Ústavný   súd   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré   by   nasvedčovali   tomu, že by namietané rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   príslušných   právnych   predpisov,   nemožno   hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy   nie   je záruka,   že   rozhodnutie súdu bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred   všeobecným   súdom   za   porušenie   tohto   práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu č. k.   3   Cdo   74/2008-236   a   namietaným porušením   (prípadne   odoprením   či   odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na   tento   záver   ústavný   súd   odmietol   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, pretože absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje v   zásade   založenie   sekundárnej zodpovednosti   orgánu   verejnej   moci   za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008