znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 396/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Františka   Sobeka,   Hertník   10,   zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Vlkolinským, Námestie SNP 17/29, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž/13/2011 z 10. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Františka Sobeka o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   Františka   Sobeka,   Hertník   10   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   Michalom   Vlkolinským,   Námestie   SNP   17/29,   Zvolen, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž/13/2011 z 10. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je zapísaný v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou (ďalej aj „SAK“) podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“).

Disciplinárny senát SAK viedol proti sťažovateľovi disciplinárne konanie, v ktorom rozhodol rozhodnutím sp. zn. DS II.-62/10:1788/2010 z 1. marca 2011 tak, že ho uznal za vinného z dôvodu, že

„1/ v čase od 28. 09. 2008 do 31. 12. 2009 zamestnával v rozpore so zákonom o advokácii   a   Advokátskym   poriadkom   SAK   ako   advokátskeho   koncipienta   JUDr. Svätoslava Vaška,

2/ odmeňovanie advokátskeho koncipienta vykonával v rozpore s platnými predpismi a povinnosť odvádzať odvody do príslušných subjektov advokát preniesol na advokátskeho koncipienta,

3/ nezabezpečil financovanie školení advokátskeho koncipienta v súlade s predpismi advokácie,

čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona... o advokácii, pretože závažným spôsobom porušil povinnosť advokáta uloženú v

1/ § 64 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zákona o advokácii a § 31 a nasl. Advokátskeho poriadku SAK a

2/   §   5   Uznesenia   konferencie   advokátov   o   výchove   advokátskych   koncipientov a ďalšom vzdelávaní advokátov

a   za   to   mu   bolo   uložené   podľa   §   56   ods.   2   písm.   d)   zákona...   o   advokácii disciplinárne opatrenie - pozastavenie výkonu advokácie na tri roky a súčasne bol podľa § 57 ods. 5 zákona o advokácii povinný zaplatiť paušálne trovy disciplinárneho konania vo výške   317,-   €   do   15   dní   od   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   na   účet SAK.“.

Sťažovateľ podal najvyššiemu súdu žalobu, ktorou žiadal o preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Sž/13/2011 z 10. mája 2012, ktorým zrušil rozhodnutie disciplinárneho senátu SAK vo výroku, ktorým mu bolo uložené disciplinárne opatrenie – pozastavenie výkonu advokácie na tri roky, a vo výroku o trovách konania podľa § 250j ods. 2) písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vec vrátil SAK na ďalšie konanie, vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:«Pri   skutku   č.   1,   teda   že   sťažovateľ   v   čase   od   28.   09.   2008   do   31.   12.   2009 zamestnával   v   rozpore   so   zákonom   o   advokácii   a   Advokátskym   poriadkom   SAK   ako advokátskeho   koncipienta   JUDr.   Svätoslava   Vaška,   vychádzal   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   z nesprávneho právneho   posúdenia   veci a   nedostatočne   zisteného skutkového stavu,   keď   je   nepochybné   a   nesporné   že   sťažovateľ   preukázal,   že   zamestnával JUDr. Svätoslava Vaška ako koncipienta na základe platnej, písomnej a určitej pracovnej zmluvy zo dňa 14.   11.   2007,   ktorej kópia bola prílohou žiadosti na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov.

Na   základe   takejto   platnej,   písomnej   a   určitej   pracovnej   zmluvy   SAK   zapísala JUDr. Svätoslava Vaška ako advokátskeho koncipienta u sťažovateľa....

Napriek...   vzniku   pracovného   pomeru,   jeho   priebehu   a   ukončeniu,   SAK   dospela k záveru, že „... k otázke náležitostí a prípadných vád pracovnej zmluvy zo dňa 14. 11. 2007 disciplinárny senát ustálil, že sa jedná o simulovaný právny úkon...“ (str. 11 posledný odstavec rozhodnutia). SAK takto svojvoľne dospela k uvedenému záveru napriek tomu, že dodnes žiadne súdne konanie, ktorého predmetom by bolo rozhodovanie o platnosti, resp. neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 14. 11. 2007, nebolo na všeobecnom súde ani len začaté!...

Z listinných dôkazov a výpovedí sťažovateľa ako disciplinárne obvineného a svedka však   nemožno   ustáliť,   že   by   sa   jedným   právnym   úkonom   -   pracovnou   zmluvou   zo   dňa 14. 11. 2007 zastieral iný právny úkon a ani samotná SAK neuvádza, ktorý úkon mal byť zastretý (simulovaný) pracovnou zmluvou medzi sťažovateľom a svedkom JUDr. Vaškom. Sťažovateľ je tiež toho právneho názoru, že rozhodnutie o tom, či určitý právny úkon je   simulovaným   právnym   úkonom   alebo   nie,   nepatrí   do   právomoci   SAK,   ale   patrí   do právomoci všeobecných súdov v zmysle ustanovení § 7 ods. 1 zák. č. 99/1963 Z. z. v spojení s § 14 ZP... a teda SAK v tejto veci rozhodla predčasne....

Mzda   a   ďalšie   pracovnoprávne   nároky   medzi   žalobcom   a   jeho   zamestnancom JUDr. Vaškom upravovala pracovná zmluva, Zákonník práce a ostatné pracovnoprávne predpisy. V disciplinárnom konaní nebolo preukázané, že by žalobca riešil odmeňovanie koncipienta v rozpore s platnými predpismi, pretože mu vyplatil mzdu alikvótne za každý mesiac, pričom túto mzdu riadne zdanil a daň, ako aj ďalšie odvody a poistné odviedol. Sťažovateľ tak nebol v omeškaní s vyplatením miezd.

Len všeobecné konštatovanie SAK o odmeňovaní advokátskeho koncipienta v rozpore s platnými predpismi je nepreskúmateľné a príliš abstraktné na to, aby na jeho základe bolo možné rozhodnúť o vine sťažovateľa a následnom uložení disciplinárneho opatrenia. A najmä, sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že problematika pracovného pomeru je upravená   osobitným   zákonom   -   Zákonníkom   práce,   ktorý   definuje   v   §14,   že   nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy, teda nie disciplinárne senáty SAK.   SAK   takto   svojvoľne   dospela   k   záveru   o   odmeňovaní   advokátskeho   koncipienta v rozpore s platnými predpismi napriek tomu, že dodnes žiadne súdne konanie, ktorého predmetom   by   bolo   rozhodovanie   o   legálnosti   odmeňovania   advokátskeho   koncipienta sťažovateľom, nebolo na všeobecnom súde ani len začaté!

Sťažovateľ   nepreniesol   povinnosť   odvádzať   odvody   do   príslušných   subjektov   na advokátskeho koncipienta, ale ho v zmysle § 9 ods. 1 ZP poveril, aby tieto zamestnávateľove sumy peňazí ako platby odvodov, fyzicky odniesol a vložil na jeho zamestnávateľské účty v Sociálnej poisťovni a zdravotnej poisťovni Dôvera....

SAK   pochybila,   keď   konanie   sťažovateľa   posudzovala   podľa   znení   jednotlivých právnych predpisov účinných v čase, keď sa o disciplinárnom previnení rozhodovalo, teda ku dňu 1. marca 2011.

Napríklad, § 10b ods. 1 písm. a) zák. č. 580/2004 Z. z. počas existencie pracovného pomeru medzi sťažovateľom a JUDr. Vaškom vôbec nebol súčasťou tohto zákona - súčasťou zákona č. 580/2004 Z. z. sa stal až prijatím zákona č. 499/2010 Z. z. zo dňa 02. 12. 2010, ktorý nadobudol účinnosť 1. 1. 2011.

Bolo preto nevyhnutné použiť znenie týchto zákonov, a to buď: 1/ ku dňu vzniku pracovného pomeru alebo

2/ ku dňu, keď sa mal stať skutok, ktorý má byť disciplinárnym previnením alebo   3/ ku dňu zániku pracovného pomeru 31. 12. 2009.

Pri   skutku   č.   3,   podľa   ktorého   sťažovateľ   nezabezpečil   financovanie   školení advokátskeho koncipienta v súlade s predpismi advokácie, treba uviesť, že zo záznamov sťažovateľa, ako aj zo záznamov SAK a tiež z výpovede svedka JUDr. Vaška je nepochybné, že sa JUDr. Vaško zúčastnil všetkých predpísaných školení advokátskych koncipientov. Za   účasť   na   týchto   školeniach   sťažovateľ   zaplatil   svedkovi   cestovné,   ubytovanie, stravu a ostatné výdavky s tým spojené.

Tvrdenie svedka JUDr. Vaška, že nedostával mzdu, ale cca viac ako 2 roky bol zamestnaný u sťažovateľa, pričom okrem bežných výdavkov si hradil aj nie malé náklady spojené   s   jednotlivými   školeniami,   nie   je   dôveryhodné.   Taktiež,   dodnes   žiadne   súdne konanie,   ktorého   predmetom   by   bolo   rozhodovanie   o   povinnosti   sťažovateľa   zaplatiť advokátskemu koncipientovi nejakú sumu, nebolo na všeobecnom súde ani len začaté! Postup   sťažovateľa   nebol   v   rozpore   s   vtedy   účinným   Uznesením   konferencie advokátov o výchove advokátskych koncipientov a ďalšom vzdelávaní advokátov z 19. júna 2004.»

Sťažovateľ s poukazom na § 58 zákona o advokácii namieta, že došlo k premlčaniu skutkov, ktorých sa mal ako disciplinárne obvinený dopustiť. V tejto súvislosti uvádza:«Disciplinárne   konanie   sa   začalo   dňa   27.   09.   2010   podaním   návrhu   predsedu revíznej komisie. Disciplinárny senát na str. 2 v odstavci 4 rozhodnutia uviedol, že „... lehoty   na   disciplinárne   konanie   podľa   §   58   ods.   2   Zákona   o   advokácii   vyhodnotil disciplinárny senát ako čiastočne zachované, nakoľko subjektívna lehota na podanie návrhu na   začatie   disciplinárneho   konania   začala   revíznej   komisii   SAK   plynúť   najskôr   dňa 8. 4. 2010... a najneskôr dňa 17. 5. 2010... a objektívnu lehotu počítal disciplinárny senát spätne odo dňa podania návrhu...“

Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia podobne uviedol, že   „...   v   danom   prípade   boli   predmetom   disciplinárneho   konania   skutky,   ktoré   možno charakterizovať   ako   trvajúce,   a   preto   plynutie   objektívnej   lehoty   začalo   skončením pracovného pomeru...“ (str. 9 odstavec prvý odôvodnenia rozhodnutia), a to bez toho, aby skúmal, či tomu tak skutočne bolo.

Z   vyššie   citovaného   odôvodnenia   rozhodnutia   na   jednej   strane   vyplýva   zrejmá nesprávnosť, resp. až nepochopenie inštitútu počítania lehôt a rozlišovanie medzi lehotami subjektívnymi a objektívnymi, vrátane ich účinkov na konanie subjektov, pretože „počítať objektívnu lehotu spätne odo dňa podania návrhu“, resp. od skončenia pracovného pomeru, a   nie   odo   dňa   disciplinárneho   previnenia,   t.   j.   skutku   znamená   jednoznačné   porušenie ustanovení   zákona   o   advokácii,   Advokátskeho   poriadku,   Trestného   zákona   a   Trestného poriadku, na strane druhej prílišné zjednodušenie si úlohy súdu pri počítaní lehôt.... Podľa názoru sťažovateľa, ak by pri skutku č. 1 a č. 2 aj došlo k disciplinárnemu previneniu, tak už pri vzniku pracovného pomeru, t. j. dňa 15. 11. 2007 a objektívna lehota uplynula najneskôr dňa 15. 11. 2009 (pracovná zmluva bola obligatórnou prílohou žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov), teda návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný po uplynutí tejto lehoty.

Pri   skutku   č.   3   by   bolo   možné   počítať   začiatok   plynutia   objektívnej   lehoty   od jednotlivých účastí advokátskeho koncipienta na tom - ktorom školení v roku 2008, avšak dokazovanie   týmto   smerom   nebolo   realizované   a   preto   sa   rovnako   možno   prikloniť k tvrdeniu,   že   uplynula   objektívna   premlčacia   lehota   na   podanie   návrhu   na   začatie disciplinárneho konania.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   vo   vzťahu   ani   k   jednému   zo   skutkov nevysporiadal, podľa názoru sťažovateľa, primeraným spôsobom s námietkou sťažovateľa ohľadom uplynutia premlčacej doby.

Sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   disciplinárne   konanie   má   povahu   a   znaky   trestného konania, pričom súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na základné zásady, ktoré sa aplikujú v trestných veciach. Preto v prípade, ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dochádza aj k porušeniu základných práv sťažovateľa.

A napokon, netreba osobitne zdôrazňovať, že pokiaľ by sa preskúmala dôvodnosť námietky sťažovateľa o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s tým, že návrh na začatie disciplinárneho konania vo vzťahu ku skutkom tam uvedeným bol podaný po uplynutí šesť mesačnej subjektívnej lehoty, tak táto námietka má celkom zásadný význam z hľadiska posúdenia danej veci. Je to tak preto, lebo dôvodnosť tejto kardinálnej procesnej námietky by logicky znamenala, že ďalšie uplatnené námietky sú pre posúdenie predmetnej veci sekundárne.

Len   stručné   odôvodnenie,   že   v   danom   prípade   boli   predmetom   disciplinárneho konania   skutky,   ktoré   možno charakterizovať   ako   trvajúce,   a   preto plynutie   objektívnej lehoty   začalo   skončením   pracovného   pomeru,   nie   je   odôvodnením,   ktoré   by   vo   vzťahu k sťažovateľovi   bolo   možné   považovať   za   odôvodnenie   v   zmysle   ustálenej   judikatúry ústavného súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd v prípadoch, ak výklad zákonov je   natoľko   extrémny,   že   vybočuje   z   medzí   ústavnosti,   nevylučuje   prieskum   takýchto rozhodnutí. O takýto prípad ide aj v danej veci, pretože podľa názoru sťažovateľa uplatnila SAK proti sťažovateľovi disciplinárnu zodpovednosť bez toho, aby na jej uplatnenie boli splnené relevantné zákonné podmienky, in concreto preto, že disciplinárny senát potrestal sťažovateľa v čase po uplynutí zákonnej objektívnej a subjektívnej lehoty, kedy už rationae temporis   takým   oprávnením   nedisponoval,   pričom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky sťažovateľovi neposkytol relevantnú súdnu ochranu.»

Sťažovateľ   poukazuje   na   §   20   ods.   3   Disciplinárneho   poriadku   Slovenskej advokátskej   komory   schváleného   konferenciou   advokátov   19.   júna   2010   s   tým,   že rozhodnutie nemá požadované náležitosti. V tejto súvislosti uvádza:

„V rozhodnutí disciplinárneho senátu sú však jednotlivé skutky formulované veľmi všeobecne,   bez   uvedenia   miesta,   s   uvedením   širokého   časového   rozpätia   a   spôsobu spáchania konkludentne. Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval takéto vymedzenie jednotlivých skutkov za postačujúce.

...   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky nerešpektuje   citované   princípy   spravodlivého   procesu   a   v   konečnom   dôsledku   je nepreskúmateľný.“

Sťažovateľ tiež namieta, že disciplinárny senát SAK rozhodol v pracovnoprávnej veci, hoci to nie je v jeho právomoci, pričom uvádza:

„Zákon   o   advokácii   nie   je   pracovnoprávnym   predpisom   lex   specialis,   pretože ustanovenie § 64 ods. 1 zákona o advokácii priamo odkazuje na základný pracovnoprávny predpis - Zákonník práce ako lex generalis....

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pracovnoprávne vzťahy nepatria do pôsobnosti zákona   o   advokácii;   rovnako,   rozhodovanie   o   pracovnoprávnych   vzťahoch   nepatrí   do právomoci disciplinárneho senátu SAK....

Pokiaľ si disciplinárny senát SAK pri svojom rozhodovaní sám urobil rozhodnutie o tom, či určitý právny úkon (pracovná zmluva zo dňa 14. 11. 2007) je alebo nie je platný, prípadne je simulovaným právnym úkonom, a či tento právny úkon má zákonom predpísané náležitosti   alebo   nie,   tak   nevídaným   spôsobom   zasiahol   do   právomoci   súdov,   keď   si uzurpoval   právo   v   danej   veci   rozhodovať,   pretože   len   do   právomoci   súdu   patrí,   aj s prihliadnutím na znenie ustanovenia § 14 Zákonníka práce, rozhodovanie v takejto veci: pretože len súd môže takúto vec prejednať a rozhodnúť!

Následne,   pokiaľ   sa   základom   rozhodnutia   SAK   stalo   prekročenie/zásah   do právomoci súdu, tak celé rozhodnutie je takouto zásadnou vadou postihnuté a pokiaľ senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na túto skutočnosť neprihliadol, hoci sťažovateľom bola v rámci žaloby ako aj ústneho prednesu na pojednávaní namietaná, tak podľa názoru sťažovateľa zasiahol do práva sťažovateľa na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu.“

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ tiež namieta, že disciplinárny senát SAK rozhodoval na základe zrušených interných predpisov, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:„Ďalšou skutočnosťou, ktorá zasiahla do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu je, že disciplinárny senát SAK rozhodoval na základe interných predpisov SAK, ktoré boli v čase, keď disciplinárny senát rozhodoval, zrušené. Podľa § 2 ods. 1 prvá veta zák. č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný (rovnako aj § 58 ods. 4 zákona o advokácii).

Pokiaľ mali byť jednotlivé skutky sťažovateľa spáchané najneskôr do 31. 12. 2009, tak v tom čase bol účinný Advokátsky poriadok schválený konferenciou advokátov dňa 16. 06. 2007. Na konferencii advokátov konanej dňa 19. 06. 2010 bol schválený Advokátsky poriadok, ktorý § 50 zrušil Advokátsky poriadok zo dňa 16. 06. 2007 a žiadne prechodné ustanovenia v ňom obsiahnuté nie sú.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo JUDr. Františka Sobeka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 05. 2012, sp. zn. 3 Sž/13/2011, vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, porušené bolo.

2/   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.05.2012,   sp.   zn. 3 Sž/13/2011, vo výroku, ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho   súdu)   z   22.   februára   2013   proti   jeho   osobe,   ako   aj   (ii)   JUDr.   Štefanom Harabinom v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe, predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 5667/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. 3 Sž/13/2011 z 10. mája 2012 zamietol žalobu sťažovateľa v časti, v ktorej smerovala proti výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii. V odôvodnení svojho rozsudku v prvom rade poukázal na obsah spisového materiálu a na skutočnosti, ktoré z neho zistil, pričom uviedol:

„Z obsahu predloženého spisového materiálu najvyšší súd zistil, že dňa 22. 09. 2010 podal   predseda   Revíznej   komisie   Slovenskej   advokátskej   komory   návrh   na   začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu, že sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 56 ods. 1 zákona o advokácii konaním, bližšie uvedeným v návrhu doručeným žalobcovi   dňa   30.   09.   2010,   a   ktoré   konkrétne   znamenalo   porušovanie   povinností zakotvených   v   ustanovení   §   64   ods.   1,   2   a   5   zákona   o   advokácii,   §   31   Advokátskeho poriadku   Slovenskej   advokátskej   komory   a   §   5   Uznesenia   konferencie   advokátov.   Na ústnom   disciplinárnom   pojednávaní   žalobca   uviedol,   že   v   prípade   pracovného   pomeru uzavretého   s JUDr.   Vaškom   postupoval   v   súlade   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a ostatnými právnym predpismi, dodržal splatnosť mzdy, jej dohodnutú výšku, mzdu vyplatil na celé obdobie koncipientskej praxe vopred a ak by aj skončil pracovný pomer skôr, mohol by   vymáhať   neodpracovanú   mzdu   ako   bezdôvodné   obohatenie.   Týmto   spôsobom   chcel pracovnoprávny   vzťah   stabilizovať   v záujme   budúcej   spolupráce.   K   otázke   zaúčtovania výdavkového pokladničného dokladu na sumu 420.000,- Sk uviedol, že tento doklad bol dlhšiu dobu stratený, preto boli vystavované ďalšie doklady na mesačnej báze, avšak po jeho nájdení sa vystavené mesačné doklady neodúčtovali. Záver je taký, že každý mesiac bola zaúčtovaná len jedna suma. JUDr. Vaško na pojednávaní uviedol, že so žalobcom sa dohodol na tom, že mu nebude vyplácaná mzda, evidovaná bude iba minimálna mzda pre úrady a odvody si bude platiť vo svojej réžii. Žiadna mzda v priebehu pracovného pomeru mu nebola vyplatená. V prípade úspechu v súdnych sporoch platila dohoda, že mu bude vyplatená   odmena   vo   výške   50   %   z   odmeny   dohodnutej   s   klientom.   Za   čas   trvania pracovného pomeru mal vyplatených približne 200.000,- Sk až 300.000,- Sk. Počas svojej praxe vybavoval klientov, ktorých si zadovážil a oslovil sám, žalobca komunikoval len s niektorými,   každú   vec   so   žalobcom   konzultoval   a   na   jeho   pokyn   spracovával   písomné vyjadrenia, ktoré pred odoslaním skonzultoval. Ku konfliktu uviedol, že žalobca ho sklamal, lebo v právoplatne vyhraných veciach mu odmietol vyplatiť dohodnutú odmenu a čo sa týka hradenia nákladov na školenia, všetky si hradil z vlastných prostriedkov, koncipientskú prax vykonával väčšinou v Bardejove, tiež u žalobcu, a kanceláriu mali aj v Prešove. Advokátom sa chcel stať a mať splnené podmienky na skúšky aj za cenu takýchto atypických podmienok výkonu   koncipientskej   praxe.   Vzťah   so   žalobcom   bol   vždy   pracovný,   nikdy   nepripúšťal priateľský vzťah, pred uzavretím pracovného pomeru sa nenavštevovali, nemali bližší vzťah a spoločné záľuby.

Súčasťou   disciplinárneho   spisu   sú   listinné   dôkazy,   a   to   kópie   rozpisov   hovorov žalobcu,   kópie   účtovných   dokladov   za   obdobie   jednotlivých   mesiacov,   doklad   na 420.000, Sk   (mzdy   na   obdobie   36   mesiacov),   kópia   registračného   listu   zamestnávateľa a registračného   listu   fyzickej   osoby   do   sociálnej   poisťovne,   kópia   ročného   zúčtovania poistného na verejné zdravotné poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby za rok 2007, kópia   evidenčného   listu   dôchodkového   poistenia,   kópia   potvrdenia   o   nemocenských dávkach vyplatených Sociálnou poisťovňou, kópia rozpisu platieb a ich použitia Zdravotnej poisťovne Dôvera.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   najvyšší   súd   reagoval   na   námietky sťažovateľa uvedené v jeho žalobe a v tejto súvislosti uviedol:

„V   preskúmavanej   veci   sa   najvyšší   súd   primárne   zaoberal   námietkou   žalobcu týkajúcou sa premlčania skutkov, ktorých sa mal svojím konaním dopustiť a nestotožnil sa s názorom žalobcu. Je nepochybné, že pracovný pomer medzi žalobcom a advokátskym koncipientom JUDr. Vaškom trval od 15. 11. 2007 do 31. 12. 2009. V danom prípade boli predmetom   disciplinárneho   konania   skutky,   ktoré   možno   charakterizovať   ako   trvajúce, a preto plynutie objektívnej lehoty začalo skončením pracovného pomeru (31. 12. 2009) z dôvodu, že až do tohto dátumu si žalobca ako advokát svoje povinnosti neplnil. Keďže návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný dňa 22. 09. 2010 a žalobcovi bol doručený dňa 30. 09. 2010, objektívna lehota zostala zachovaná. Pokiaľ ide o subjektívnu lehotu, začala plynúť dňa 08. 04. 2010 doručením vyjadrenia JUDr. Vaška žalovanej. Konanie žalobcu, konkrétne vyplatenie mzdy na celé obdobie koncipientskej praxe vopred (deň pred vznikom pracovného pomeru), považuje najvyšší súd za v rozpore s ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Ak bola celá mzda vyplatená deň pred vznikom pracovného pomeru, nemohla podliehať právnemu režimu následne uzavretej pracovnej zmluvy. Ide o vady v pracovnoprávnom postupe zamestnávateľa voči zamestnancovi, ktoré žalovaná správne kvalifikovala ako disciplinárne previnenie.

Takýto postup pri vyplácaní mzdy zamestnancovi na základe pracovnej zmluvy je neakceptovateľný (tri roky vopred), pretože vývoj pracovnoprávneho vzťahu do budúcna nemožno predpokladať. Z toho dôvodu treba súhlasiť so stanoviskom žalovanej.

K ďalšej námietke je potrebné poznamenať, že dohodnutým miestom výkonu práce v pracovnej zmluve bolo mesto Bardejov, ktoré nie je sídlom a miestom výkonu advokátskej praxe   žalobcu.   Z   vykonaného   dokazovania   vyplýva,   že   žalobca   nezabezpečil   svojmu zamestnancovi   primeranú   materiálno-technickú   a   priestorovú   vybavenosť,   preto v prejednávanom prípade vznikajú oprávnené pochybnosti o tom, že žalobca kvalifikovane riadil výchovu, vzdelávanie a prax svojho koncipienta. V otázke zabezpečenia jeho účasti na seminároch organizovaných Slovenskou advokátskou komorou nie je možné dokázať ani vyvrátiť tvrdenia žalobcu alebo JUDr. Vaška, kto hradil a znášal tieto náklady, pretože žalobca   nenavrhol   žiadny   relevantný   dôkaz   preukazujúci,   že   svojmu   koncipientovi prispieval v súlade s vnútornými predpismi Slovenskej advokátskej komory na semináre organizované   Slovenskou   advokátskou   komorou,   a   na   druhej   strane   ani   JUDr.   Vaško nepredložil   dôkaz   o tom,   že   náklady   spojené   so   školeniami   koncipientov,   ktorých   sa zúčastnil, si hradil z vlastných prostriedkov.

Na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   zdokumentovaného   v   spisovom materiáli niet pochýb o tom, že v tomto prípade obaja účastníci pracovnoprávneho vzťahu ignorovali dodržiavanie pravidiel stanovených právnym poriadkom a internými normami Slovenskej   advokátskej   komory   v   dôsledku   čoho   došlo   nielen   k   porušeniu   povinnosti advokáta vo vzťahu k zamestnancovi, ale aj jeho základných povinností, pretože pri výkone advokácie má postupovať tak, aby neznižoval dôstojnosť advokátskeho stavu a v záujme toho dodržiavať pravidlá profesijnej etiky.

Podiel zodpovednosti v danom prípade má aj advokátsky koncipient JUDr. Vaško, ktorý   akceptovaním   žalobcom   nastavených   pracovných   podmienok   zanedbal   svoje vzdelávanie a prípravu na povolanie advokáta. Ak mal eminentný záujem na tom, aby sa stal advokátom a to aj za cenu obchádzania právnych predpisov, prestal tým spĺňať jednu zo základných podmienok na zápis do zoznamu advokátov, a to podmienku bezúhonnosti (§ 3 ods. 4 zákona o advokácii), a keďže svoju koncipientsku prax bol ochotný vykonávať v rozpore s platným právom, vzniká pochybnosť, že bude čestne a svedomito plniť povinnosť advokáta.

V   postupe   žalovanej,   ktorá   z   konania   žalobcu   vyvodila   disciplinárne   dôsledky opierajúc sa o výsledky kontroly zaznamenané v zápisniciach, senát vzhľadom na obsah spisu   a   skutkové   okolnosti   disciplinárneho   previnenia   podrobne   uvedené   v   odôvodnení rozhodnutia, ktoré považuje za naplnené, nezistil rozpor so zákonom. Súd preto žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti výroku o uznaní žalobcu za vinného z disciplinárneho previnenia zamietol.“

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánu   verejnej   správy,   o   ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   boli nezákonné   a   ukrátili   ju   na   jej   právach   (§   247   ods.   1   OSP),   teda   preskúmať   to,   či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok v konkrétnom druhu správneho konania rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy a v súlade so zákonom rozhodli. Treba vziať preto do úvahy, že správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prerokúvanom prípade bolo potrebné zohľadniť aj to, že najvyšší súd   ako   správny   súd   bol   súdom   s   plnou   jurisdikciou,   pretože   v   tomto   prípade   išlo o disciplinárne konanie podľa Štvrtej časti zákona o advokácii, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o tom, či bolo spáchané disciplinárne previnenie a uloženie disciplinárneho opatrenia (§ 250i ods. 2 OSP). Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd   posudzoval   z   tohto   aspektu   aj dôvodnosť   námietok   sťažovateľa   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, ktorý vyslovil v odôvodnení svojho rozsudku. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta to,

-   ako   najvyšší   súd   vyhodnotil   jeho   námietku   premlčania   skutkov,   ktoré   boli predmetom disciplinárneho konania,

- že disciplinárny senát SAK prekročil svoju právomoc, pretože rozhodol vo veciach, o ktorých môžu rozhodovať len súdy,

- že disciplinárny senát rozhodoval podľa interných predpisov SAK, ktoré v čase rozhodovania disciplinárneho senátu boli zrušené.

Okrem toho sťažovateľ namieta spôsob, akým sú skutky disciplinárnych previnení vymedzené vo výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK.

1. K vyhodnoteniu námietky premlčania

Podľa § 58 ods. 1 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) disciplinárne konanie sa začína na návrh predsedu revíznej komisie (§ 73) alebo ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa § 58 ods. 2 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) návrh na začatie disciplinárneho konania možno podať do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr však do dvoch rokov odo dňa, keď k disciplinárnemu previneniu došlo.

Sťažovateľ namieta spôsob, akým najvyšší súd vyhodnotil jeho námietku premlčania. Poukazuje   na   to,   že   disciplinárne   konanie   začalo   27.   septembra   2010   podaním   návrhu predsedu   revíznej   komisie.   Podľa   sťažovateľa   pri   skutkoch   č.   1   a   2,   ak   došlo k disciplinárnemu previneniu, „tak už pri vzniku pracovného pomeru, t. j. dňa 15.11. 2007 a objektívna   lehota   uplynula   najneskôr   dňa   15.   11.   2009   (pracovná   zmluva   bola obligatórnou prílohou žiadosti o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov), teda návrh na začatie disciplinárneho konania bol podaný po uplynutí tejto lehoty. Pri skutku č. 3 by bolo možné počítať začiatok plynutia objektívnej lehoty od jednotlivých účastí advokátskeho koncipienta na tom – ktorom školení v roku 2008...“

Z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že tento sa nestotožnil s právnym názorom sťažovateľa. Najvyšší súd poukázal na to, že pracovný pomer medzi sťažovateľom a advokátskym koncipientom JUDr. Vaškom trval od 15. novembra 2007 do 31. decembra 2009, z čoho je zrejmé, že predmetom konania boli „skutky, ktoré možno charakterizovať ako trvajúce,   a   preto   plynutie   objektívnej lehoty začalo   skončením pracovného pomeru (31. 12. 2009... Pokiaľ ide o subjektívnu lehotu, začala plynúť dňa 08. 04. 2010 doručením vyjadrenia JUDr. Vaška žalovanej.“.

Ústavný   súd   nepovažuje   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny,   a   teda svojvoľný,   naopak,   podľa   jeho   názoru   je   primeraným   spôsobom   odôvodnený,   preto   je ústavne   udržateľný.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   zo   zisteného skutkového   stavu   vyplýva,   že   disciplinárne   previnenie   sťažovateľa   malo   pozostávať z jednotlivých konaní počas trvania pracovného pomeru, preto sa javí byť primerané, ak najvyšší súd hodnotil toto disciplinárne previnenie ako jeden skutok, ktorý bol dokonaný skončením pracovného pomeru. Vzhľadom na sankčný charakter disciplinárneho konania a aj na odkaz na Trestný poriadok (§ 57 ods. 7 zákona o advokácii) je primerané aplikovať trestnoprávne princípy. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj podľa teórie trestného práva   pri   trvácom   trestnom   čine   začína   plynúť premlčacia   doba   podľa   §   87   Trestného zákona (zákon č. 300/2005 Z. z.) v okamihu, keď sa odstránil protiprávny stav, ktorého udržiavanie   je   zákonným   znakom   trestného   činu.   Nemožno   akceptovať   argument sťažovateľa, že subjektívna premlčacia doba začala plynúť doručením pracovnej zmluvy SAK   spolu   so   žiadosťou   o   zápis   do   zoznamu   advokátskych   koncipientov.   Z   hľadiska vymedzenia   skutkov   bola rozhodujúca   až realizácia   predmetnej   pracovnej   zmluvy, teda reálne   správanie   účastníkov   tejto   pracovnej   zmluvy,   ktorou   dochádzalo   k   napĺňaniu ustanovení   pracovnej   zmluvy,   prípadne   k   ich   porušovaniu   alebo   obchádzaniu.   Z   toho dôvodu bolo primerané určiť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na 8. apríl 2010, keď bolo doručené vyjadrenie JUDr. Vaška Slovenskej advokátskej komore. Možno   súhlasiť s námietkou   sťažovateľa, že v rozhodnutí   disciplinárneho   senátu SAK je otázka zachovania objektívnej premlčacej doby hodnotená relatívne nezrozumiteľne („...   objektívnu   lehotu   počítal   disciplinárny   senát   spätne   odo   dňa   podania   návrhu.“). Najvyšší   súd   však   túto   nejednoznačnosť   odstránil   tým,   že   poukázal   na   okamih   začatia plynutia   objektívnej   premlčacej   doby   a   na   moment,   keď   bol   podaný   návrh   na   začatie disciplinárneho   konania,   na   základe   čoho   dospel   k   záveru   o   zachovaní   objektívnej premlčacej doby.

2. K prekročeniu právomoci disciplinárneho senátu SAK

Podľa § 7 ods. 1 OSP v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory   a   iné právne veci,   ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných, obchodných   a   hospodárskych   vzťahov,   pokiaľ   ich   podľa   zákona   neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov   verejnej   moci   a   rozhodujú   o   súlade   všeobecne   záväzných   nariadení   orgánov územnej samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných   orgánov štátnej správy, pokiaľ ich   podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“).

Podľa § 250i ods. 2 OSP ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Podľa § 66 ods. 2 zákona o advokácii komora je samosprávna stavovská organizácia, ktorá združuje všetkých advokátov zapísaných v zozname advokátov vedenom komorou.Podľa   § 74 ods.   1 písm.   a) zákona o advokácii   disciplinárna komisia   rozhoduje v disciplinárnych   senátoch   o   disciplinárnych   previneniach   advokátov,   euroadvokátov, advokátskych koncipientov, zahraničných advokátov a medzinárodných advokátov. Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o   advokácii   disciplinárnym   previnením   advokáta, euroadvokáta,   zahraničného   advokáta   a   medzinárodného   advokáta   alebo   advokátskeho koncipienta je zavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu komory.

Podľa § 57 ods. 1 zákona o advokácii disciplinárne konanie vykonáva trojčlenný disciplinárny   senát   vymenovaný   predsedom   disciplinárnej   komisie   (§   74)   spomedzi   jej členov.

Podľa § 59 ods. 5 zákona o advokácii (v znení účinnom do 31. decembra 2012) rozhodnutie   disciplinárneho   senátu,   ktorým   bolo   uložené   disciplinárne   opatrenie vyčiarknutie   zo   zoznamu   advokátov,   zoznamu   advokátskych   koncipientov,   zoznamu euroadvokátov,   zoznamu   zahraničných   advokátov   alebo   zoznamu   medzinárodných advokátov   alebo   pozastavenie   výkonu   advokácie   [§   56   ods.   2   písm.   d)   a   e)],   je preskúmateľné najvyšším súdom podľa osobitného predpisu. Návrh je oprávnený podať len disciplinárne obvinený, ktorého sa rozhodnutie týka.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „pracovnoprávne vzťahy nepatria do pôsobnosti zákona   o   advokácii;   rovnako,   rozhodovanie   o   pracovnoprávnych   vzťahoch   nepatrí   do právomoci disciplinárneho senátu SAK....

Pokiaľ si disciplinárny senát SAK pri svojom rozhodovaní sám urobil rozhodnutie o tom, či určitý právny úkon (pracovná zmluva zo dňa 14. 11. 2007) je alebo nie je platný, prípadne je simulovaným právnym úkonom, a či tento právny úkon má zákonom predpísané náležitosti alebo nie, tak... zasiahol do právomoci súdov...“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza konkrétnu argumentáciu ku každému druhovému vymedzeniu   disciplinárneho   previnenia   v   bodoch   1,   2   a 3   výroku   rozhodnutia disciplinárneho   senátu   SAK   (o   náležitostiach   pracovnej   zmluvy,   o   odmeňovaní advokátskeho   koncipienta   a   o   súvisiacich   odvodových   povinnostiach   a o   účasti advokátskeho koncipienta na školeniach a ich financovanie).

Najvyšší súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku výslovne s touto námietkou sťažovateľa   nevysporiadal.   Na   druhej   strane však   najvyšší   súd   v   odôvodnení   podrobne poukazuje   na   skutkové   zistenia,   ktoré   vyplývajú   z   predloženého   spisového   materiálu, a poukazuje   tiež   na   listinné   a   iné   dôkazy,   z   ktorých   tieto   skutkové   zistenia   vyplývajú. Následne najvyšší súd sám vyhodnotil jednotlivé skutkové zistenia (napr. „... vyplatenie mzdy na celé obdobie koncipientskej praxe vopred (deň pred vznikom pracovného pomeru), považuje najvyšší súd za v rozpore s ust. § 129 ods. 1 Zákonníka práce... Ak bola celá mzda vyplatená   deň   pred   vznikom   pracovného   pomeru,   nemohla   podliehať   právnemu   režimu následne uzavretej pracovnej zmluvy.... dohodnutým miestom výkonu práce v pracovnej zmluve   bolo   mesto   Bardejov,   ktoré   nie   je   sídlom   a   miestom   výkonu   advokátskej   praxe žalobcu.... žalobca nezabezpečil svojmu zamestnancovi primeranú materiálno-technickú a priestorovú   vybavenosť,   preto...   vznikajú   oprávnené   pochybnosti   o   tom,   že   žalobca kvalifikovane   riadil   výchovu,   vzdelávanie   a   prax   svojho   koncipienta.  ...   V   otázke zabezpečenia   jeho   účasti   na   seminároch...   nie   je   možné   dokázať   ani   vyvrátiť   tvrdenia žalobcu   alebo   JUDr.   Vaška,   kto   hradil   a   znášal   tieto   náklady...“) a   na základe   týchto skutočností   najvyšší   súd   dospel   k   záveru,   že „v   tomto   prípade   obaja   účastníci pracovnoprávneho   vzťahu   ignorovali   dodržiavanie   pravidiel   stanovených   právnym poriadkom a internými normami Slovenskej advokátskej komory...

... senát vzhľadom na obsah spisu a skutkové okolnosti disciplinárneho previnenia podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia, ktoré považuje za naplnené, nezistil rozpor so zákonom.“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemožno   súhlasiť   s   námietkou sťažovateľa, že disciplinárny senát SAK nemá právomoc rozhodovať v pracovnoprávnych veciach. Z § 7 ods. 1 OSP vyplýva, že právomoc občianskoprávneho súdu môže byť zúžená zákonom   tak,   že   veci,   ktoré   vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov rozhodujú iné orgány ako súdy. Rozhodnutia týchto orgánov sú však preskúmateľné súdom v systéme správneho súdnictva. Zákon o advokácii upravuje výkon advokácie a ďalšie vzťahy súvisiace s výkonom advokácie, ktorými sú najmä   vzťahy   advokáta   a   advokátskeho   koncipienta,   ktorého   tento   advokát   zamestnáva (piata časť zákona o advokácii). Pracovný pomer advokátskeho koncipienta sa spravuje pracovnoprávnymi   predpismi   (§   64   ods.   1   zákona   o   advokácii).   Zákon   o   advokácii a predpisy   SAK   (Advokátsky   poriadok,   Uznesenie   konferencie   advokátov   o   výchove advokátskych   koncipientov)   upravujú   podrobnosti   a   špecifiká   pracovného   pomeru advokátskeho koncipienta a konkrétny spôsob výkonu jeho práce. Zákonom o advokácii sa zriaďuje   SAK,   ktorá   je   samosprávnou   stavovskou   organizáciou   a   združuje   všetkých advokátov   (§   66   ods.   2   zákona   o   advokácii).   Zákon   o   advokácii   zveruje   SAK   a   jeho orgánom právomoc rozhodovať o disciplinárnych previneniach advokátov (§ 74 ods. 1). Disciplinárnym   previnením   advokáta   je   zavinené   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej zo zákona o advokácii a z interných predpisov SAK (§ 56 ods. 1). Zákon o advokácii takto vymedzuje   oblasť,   v   ktorej   je   SAK   zverená   disciplinárna   právomoc,   teda   oprávnenie rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu práv a povinností, ktoré tvoria obsah spoločenských vzťahov upravených zákonom o advokácii. Z uvedeného vyplýva, že SAK má právomoc rozhodovať o tom, či práva a povinnosti, v rozsahu, v akom ich upravuje zákon o advokácii a   interné   predpisy   SAK,   medzi   advokátom   ako   zamestnávateľom   a   advokátskym koncipientom   ako   zamestnancom   v   ich   pracovnoprávnom   vzťahu,   boli   dodržané. Špecifikované   rozhodnutia   SAK   sú   však   preskúmateľné   súdom   na   základe   žaloby v správnom súdnictve (§ 59 ods. 5 zákona o advokácii v znení účinnom do 31. decembra 2012).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že SAK nemôže vysloviť neplatnosť právneho úkonu   (napr.   pracovnej   zmluvy)   a   pod.,   v   zásade   s   touto   námietkou   možno   súhlasiť. V tomto   prípade   však   disciplinárny   senát   nerozhodol   o   platnosti   pracovnej   zmluvy. Sťažovateľom   namietané   úvahy   boli   uvedené   výlučne   v   odôvodnení   predmetného rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK a tvoria podpornú argumentáciu pre jeho závery. Základná   argumentácia   a   záver   o   tom,   že   sťažovateľ   naplnil   znaky   konkrétneho disciplinárneho   previnenia,   sa   týkajú   pracovnoprávnych   vzťahov   v   zásade   v   rozsahu upravenom zákonom o advokácii a internými predpismi SAK. Na základe všeobecného odkazu   v   zákone   o   advokácii   o   zamestnávaní   advokátskeho   koncipienta   na   základe pracovnoprávnych predpisov je možné, aby disciplinárny senát SAK použil aj podpornú argumentáciu,   ktorá   vyplýva   z   týchto   právnych   predpisov   (napr.   Zákonník   práce). O právach   a povinnostiach,   ktoré z   týchto   právnych   predpisov   vyplývajú, však   nemôže autoritatívne   rozhodnúť.   Autoritatívne   rozhodnutie   je   uvedené   vo   výroku,   ktorý   zjavne nekonštatuje   neplatnosť   pracovnej   zmluvy,   ale   porušenie   konkrétnych   povinností sťažovateľa,   ktoré   vyplývajú   z   príslušných   ustanovení   zákona   o   advokácii   a   interných predpisov   SAK.   Tieto   skutočnosti   nesignalizujú   žiadne   reálne   prekročenie   právomoci disciplinárneho   senátu   SAK.   V   tejto   súvislosti   je   tiež   relevantné   to,   že   postup disciplinárneho   senátu   SAK   a   jeho   rozhodnutie   riadne   preskúmal   najvyšší   súd,   ktorý v rámci   tohto   prieskumu   disponoval   plnou   jurisdikciou   (§   250i   ods.   2   OSP).   Z   týchto dôvodov nebolo možné akceptovať túto námietku sťažovateľa.

3. K rozhodovaniu podľa predpisov SAK zrušených v čase rozhodovania

Podľa § 58 ods. 4 zákona o advokácii zodpovednosť za disciplinárne previnenie sa posudzuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a predpisov komory účinných v čase, keď k disciplinárnemu previneniu došlo; podľa neskorších všeobecne záväzných právnych predpisov a predpisov komory sa posudzuje len vtedy, ak je to pre disciplinárne obvineného priaznivejšie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta že „disciplinárny senát SAK rozhodoval na základe interných predpisov SAK, ktoré boli v čase, keď disciplinárny senát rozhodoval, zrušené“. V   tejto   súvislosti   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   sa „ani   jednou   z   vyššie   uvedených skutočností nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia sa k nim nevyjadril...“.

Ústavný súd zo žaloby zistil, že sťažovateľ túto námietku v konaní pred najvyšším súdom neuplatnil, preto neobstojí jeho námietka, že sa najvyšší súd s ňou nevysporiadal. Z uvedeného tiež vyplýva, že ústavný súd v zásade nemá právomoc preskúmať uvedenú námietku.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (IV. ÚS 76/2011, IV. ÚS 258/2010). Ak sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi dôvody odvolania, ktoré uvádza v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnil   základný   ústavný   predpoklad,   aby   bola založená právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti (I. ÚS 182/2011). Na tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok svojej právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Nad rámec veci však ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK   vyplýva,   že   v   prerokúvanom   prípade   aplikoval   interné   predpisy   SAK,   ktoré   boli účinné v čase, keď došlo k disciplinárnemu previneniu, teda išlo o postup v súlade s § 58 ods. 4 zákona o advokácii. Z argumentácie sťažovateľa tiež vyplýva, že nenamieta to, že neskoršia   právna úprava by mala byť pre neho priaznivejšia. Z týchto dôvodov   je táto námietka neopodstatnená a nemá relevantný ústavnoprávny rozmer.

4. K vymedzeniu skutkov vo výroku rozhodnutia disciplinárneho senátu SAK

Podľa   §   58   ods.   6   zákona   o   advokácii   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia o disciplinárnom previnení obsahuje výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Vo výroku rozhodnutia,   ktorým   je   disciplinárne   obvinený   uznaný   zodpovedným   za   disciplinárne previnenie, sa uvedie i výrok o povinnosti zaplatiť komore paušálne trovy konania do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Písomné vyhotovenie rozhodnutia sa doručuje disciplinárne obvinenému a navrhovateľovi do vlastných rúk.

Podľa   §   20   ods.   3   Disciplinárneho   poriadku   Slovenskej   advokátskej   komory (schváleného   konferenciou   advokátov   19.   júna   2010)   rozhodnutie   obsahuje   označenie senátu, o rozhodnutie ktorého ide, mená a priezviská členov senátu, ktorí sa na rozhodovaní zúčastnili,   dátum   a   miesto   vyhlásenia   rozhodnutia,   výrok   rozhodnutia   s   uvedením zákonných   ustanovení,   ktoré   sa   použili,   odôvodnenie,   ak zákon   neustanovuje   niečo   iné a poučenie o opravnom prostriedku. Výrok, ktorým sa disciplinárne obvinený uznáva za vinného, alebo ktorým sa spod disciplinárneho návrhu oslobodzuje, musí presne označovať disciplinárne   previnenie   (skutok),   ktorého   sa   výrok   týka,   a   to   nielen   zákonným pomenovaním a s uvedením právnej kvalifikácie, ale aj s uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby skutok nemohol byť   zamenený   s   iným,   ako   aj   výrok   o   disciplinárnom   opatrení   a   náhrade   trov disciplinárneho konania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   v   rozhodnutí   disciplinárneho   senátu   SAK   sú „jednotlivé skutky formulované veľmi všeobecne, bez uvedenia miesta, s uvedením širokého časového   rozpätia   a   spôsobu   spáchania   konkludentne.   Najvyšší   súd...   považoval   takéto vymedzenie jednotlivých skutkov za postačujúce.“.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku z 10. mája 2012 vyplýva, že najvyšší súd sa špecificky   s uvedenou   námietkou   sťažovateľa   nevysporiadal. Z   textu   odôvodnenia   však vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s relevantnými znakmi disciplinárneho previnenia podľa jednotlivých skutkov vymedzených v prvom výroku v bodoch 1, 2 a 3. Z uvedeného možno   dospieť   k   záveru,   že   najvyšší   súd   nemal   pochybnosti   o   spôsobe   vymedzenia disciplinárneho   previnenia   vo   výroku   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   SAK.   V   tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že disciplinárny poriadok v § 20 ods. 3 vyžaduje špecifickú kvalitu vymedzenia disciplinárneho previnenia (skutku), ktorého sa výrok týka, s tým cieľom, aby tento skutok nemohol byť zamenený s iným skutkom. Pri vymedzení disciplinárneho previnenia bolo zjavne potrebné prihliadnuť na časový úsek, v ktorom bol predmetný skutok vykonaný, a na to, že nebolo možné a ani účelné vymedzovať každý jednotlivý   skutok   v   rozhodujúcom   čase.   Druhovú   kvalifikáciu   jednotlivých   skutkov vymedzenú v bodoch 1, 2 a 3 v tomto kontexte možno považovať v zásade za dostatočnú. V týchto súvislostiach možno tiež konštatovať, že spôsob, akým disciplinárny senát SAK vymedzil   skutok   vo   výroku,   v   zásade   napĺňa   materiálne   hľadisko   §   20   ods.   3 disciplinárneho poriadku, teda   nezameniteľnosť tohto skutku   s iným skutkom. Z týchto dôvodov ústavný súd neakceptoval túto námietku sťažovateľa.  

Na tomto základe považuje ústavný súd citované právne závery najvyššieho súdu za ústavne   akceptovateľné,   pretože   nie   sú   prejavom   svojvôle,   teda   arbitrárnosti   a   sú primeraným spôsobom odôvodnené. Táto časť odôvodnenia poskytuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku najvyššieho súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá.

Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   právne   závery primeraným   spôsobom   odôvodnil,   tieto   závery   sú   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajú z aplikácie predovšetkým príslušných ustanovení zákona o advokácii a interných predpisov SAK, nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, preto sú ústavne udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najmä príslušných ustanovení zákona o advokácii a interných predpisov SAK takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom najvyššieho súdu z 10. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,   a   preto   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013