znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 396/2012-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., Ž., zastúpeného advokátkou Mgr. D. V., S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 17/2008, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/2008   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 17/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   M.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 500 €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Š. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. D. V., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 396/2012   z 15.   augusta   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 18. januára 2008 okresnému súdu „návrh o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru“.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/443/2012 doručeným ústavnému súdu 22. júna 2012, v ktorom predseda okresného   súdu   uviedol,   že   sa   stotožňuje   s priloženým   vyjadrením   zákonného   sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec vedená na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 6 C/17/2008, kde navrhovateľom je   sťažovateľ   a   odporcom   je   I.,   a. s.,   o   neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného pomeru, napadla na Okresný súd Žilina dňa 18. 01. 2008.

Po prvotných úkonoch mi bol spis po prvý krát predložený dňa 23. 07. 2008. Dňa   18. 12. 2008   som   vo   veci   nariadil   pojednávanie   v   termíne   26. 01. 2009. Pojednávanie   bolo   po   prejednaní   veci   odročené   na   neurčilo   za   účelom   zabezpečenia vyšetrovacieho spisu súvisiaceho s predmetom konania od príslušného OČTK a súčasne za účelom výsluchu svedkov.

Spis mi bol následne predložený dňa 05. 03. 2009 po tom, ako príslušných OČTK zaslal priepis predmetného vyšetrovacieho spisu.

Následne som sa k vybavovaniu predmetnej veci dostal až neskôr, kedy som dňa 23. 08. 2011 nariadil vo veci pojednávanie na termín dňa 14. 10. 2011. Vec bola následne prejednávaná ďalej na pojednávaniach v dňoch 13. 12. 2011, 31. 01. 2012, 20. 03. 2012 a 11. 05. 2012. Pojednávanie dňa 11. 05. 2012 bolo v súlade s ust. § 156 ods. 2 O. s. p. odročené na vyhlásenie rozsudku dňa 01. 06. 2012. Dňa 01. 06. 2012 bol verejne vyhlásený rozsudok,   pričom   následne   ihneď   po   pojednávaní   bolo   písomné   vyhotovenie   rozsudku aj doručené   právnym   zástupcom   účastníkov.   Dňa   13. 06. 2012   bolo   proti   rozsudku navrhovateľom podané odvolanie.

Pripúšťam, že tak vo veci vznikli v istom období určité zbytočné prieťahy. K tomu však   môže   uviesť,   že   vzhľadom   k   počtu   mne   pridelených   vecí   už   od   môjho   nástupu do funkcie   sudcu   dňa   18. 01. 2007   (313   nerozhodnutých   vecí,   z   toho   cca   viac   ako   1/5 reštančných vecí starších ako 5 rokov – 77 vecí, celkovo doposiaľ mi bolo pridelených na rozhodnutie cca 1850 vecí registra C, pričom k dnešnému dňu je stav nerozhodnutých vecí cca 244, z toho je cca 27 vecí starších ako 5 rokov; súčasne som nebral do úvahy ďalšie veci mi pridelené v rámci agendy registra S, Cpr a D) a pri neúmernom nápade vecí do môjho senátu od menovania až dodnes, nie je fyzicky možné konať vo všetkých mne pridelených veciach bez akýchkoľvek prieťahov. Na problém mojej neúmernej zaťaženosti som   reagoval   podaním   námietok   predsedovi   súdu   v   zmysle   ust.   § 34   ods. 3   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, že mi nie sú veci ako sudcovi Okresného súdu Žilina pôsobiacom na občianskoprávnom úseku v senáte 6 C a 6 RO prideľované podľa rozvrhu práce takým spôsobom, aby som ich mohol prejednať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Týmito námietkami som si zároveň splnil povinnosť v zmysle ust. § 30 ods. 4 zákona   č. 385/2000   Z. z.   o   sudcoch   a   prísediacich.   Uvedené   podanie   bolo   zapísané do príslušného registra tunajšieho súdu pod spis. zn. 1 Spr R/286/2007 (opakovane pod spis. zn. 1 Spr R/549/2011).“

Sťažovateľ   k   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   doručenému   ústavnému   súdu 22. júna 2012, ktoré bolo jeho právnej zástupkyni zaslané 18. októbra 2012, stanovisko nezaujal.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 17/2008 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 18.   január   2008   –   okresnému   súdu   bol   doručený   sťažovateľov „návrh o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru“,

- 28. máj 2008 – okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní odstránil „vady návrhu na začatie konania“,

- 27.   jún   2008   –   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   v lehote   15   dní   vyjadril k návrhu na začatie konania,

- 18. december 2008 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 26. január 2009, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito z dôvodu nutnosti vykonania ďalšieho dokazovania,

- 16. február 2009 – okresný súd vyzval Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Č. (ďalej len „OO PZ“) na predloženie súvisiaceho vyšetrovacieho spisu, ktorého kópia bola okresnému súdu predložená 4. marca 2009,

- 23. august 2011 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 14. október 2011, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 13. december 2011 z dôvodu nutnosti vykonania ďalšieho dokazovania,

- 13. december 2011 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 31. január 2012 z dôvodu vykonania ďalšieho dokazovania,

- 31. január 2012 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 20. marec 2012 z dôvodu nevyhnutnosti vykonania ďalšieho dokazovania,

- 20. marec 2012 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 11. máj 2012 z dôvodu ďalšieho dokazovania vo veci samej,

- 11. máj 2012 – na okresnom súde sa uskutočnilo pojednávanie a bolo odročené na 1. jún 2012 z dôvodu vyhlásenia rozsudku,

- 1.   jún   2012   –   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok   vo   veci   samej   s tým,   že   návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, a súčasne krátkou cestou jeho písomné vyhotovenie   doručil   právnym   zástupcom   účastníkov   konania,   ktorí   podpisom potvrdili jeho prevzatie,

- 18.   jún   2012   –   okresný   súd   vyzval   odporcu,   aby   sa   v lehote   10   dní   vyjadril k odvolaniu   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 1.   júna   2012   podanému sťažovateľom.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené 1. júna 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľ 13.   júna   2012   odvolal,   pričom   súdny   spis   bol   Krajskému   súdu   v Žiline   predložený 3. septembra 2012 (dosiaľ nebolo v odvolacom konaní vo veci rozhodnuté).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   právna   a faktická   zložitosť   veci,   zo   sťažnosti, ako aj z vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že   predmetom   namietaného konania je rozhodovanie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Ústavný súd   zastáva   názor,   že   nejde   o zložitú   vec,   avšak   na   druhej   strane   poukazuje   na   to,   že z hľadiska povahy veci ide o konanie mimoriadne citlivé, pretože stav neistoty v súvislosti so sporným trvaním pracovného pomeru závažným spôsobom ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania, v danom prípade sťažovateľa aj jeho rodiny (napr. II. ÚS 32/02).

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   v celom   doterajšom   priebehu   ničím neprispel k predĺženiu namietaného konania.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v namietanom konaní, pričom zistil, že z doterajšej dĺžky tohto konania (takmer 5 rokov) bol okresný súd úplne nečinný viac ako dva a pol roka. Ide o obdobie nečinnosti v trvaní od 16. februára 2009 (okresný súd požiadal OO PZ o predloženie súvisiaceho spisu) do 23. augusta 2011 (okresný súd nariadil pojednávanie vo veci).

Takmer celé vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil   aj   predseda   okresného   súdu,   odôvodňuje   prieťahy   v konaní   množstvom pridelených vecí, o ktorých je potrebné rozhodnúť, z ktorých je „viac ako 1/5 reštančných vecí   starších   ako   5   rokov“.   Ústavný   súd   uvedené   argumenty   nemohol   akceptovať a poukázal na svoju predchádzajúcu ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/03), podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 17/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Právnu neistotu, v ktorej sa sťažovateľ nachádza, odôvodnil poukázaním na to, že ani „po uplynutí 4 rokov nie je súdny spor o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru ukončený“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 17/2008 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, čo je pre sťažovateľa v stávke, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou   Mgr.   D. V.   Podľa   § 36   ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ si uplatnil trovy konania v celkovej sume 523,12 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b)   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012