znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 396/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   s. r. o.,   S.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právom podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sžp/1/2009 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (do 30. júna 2010 E., s. r. o., pozn.), S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) v spojení so základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právom podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžp/1/2009 z 23. júna 2010.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že S., š. p., odštepný závod K., ako správny orgán prvého stupňa (žalovaný v 2. rade) rozhodnutím č. 5406800206 z 25. novembra 2005 podľa § 79 ods. 8 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 364/2004 Z. z.“) a § 11 ods. 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 755/2004 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška neregulovaných platieb, výška poplatkov   a podrobnosti   súvisiace   so   spoplatňovaním   vôd v znení neskorších   predpisov (ďalej len „nariadenie vlády“), znečisťovateľovi určil poplatok na rok 2006 za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd z C. na základe nahlásených údajov v sume 4 035 783 Sk. Na určenie výšky poplatku, resp. preddavkov poplatkov použil správny orgán prvého stupňa znečisťovateľom nahlásené hodnoty ukazovateľov znečistenia a nahlásené množstvá vypúšťaných odpadových vôd z dvoch výustov, ktorými sú vypúšťané odpadové vody z areálu   C.   Žalovaný   uviedol,   že   žalobca   zaslal   poplatkové   oznámenie   za   vypúšťanie odpadových vôd v členení na dve časti:

a)   vypúšťanie   do   toku   Ondava,   kde   sú   vypúšťané   priemyselné   odpadové   vody s mechanickým   čistením   primárnou   sedimentáciou   a   gravitačným   zachytením   olejov a tukov,   biologickým   čistením   aktiváciou   so   zvýšeným   odstraňovaním   dusíka   a   iným chemickým čistením,

b)   vypúšťanie   do   toku   Laborec,   kde   sú   vypúšťané   priemyselné   odpadové   vody a vody z povrchového odtoku (dažďové) ako nečistené vody.

Ako znečisťovateľ u oboch výustov bol označený žalobca s tým, že išlo o jednotný režim   vypúšťania   kontinuálne   denne.   Hodnoty   ukazovateľov   znečistenia   a   výpočet poplatkov   bol   spracovaný   znečisťovateľom   za   každý   výust   samostatne,   pričom pri vypúšťaní odpadových vôd do toku Laborec so spoplatnením neuvažoval. S poukazom na definíciu   priemyselného   zdroja   podľa   zákona   č.   364/2004   Z.   z.,   týmto   je   výrobná prevádzka alebo iné zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody, konštatoval, že C., a.   s.,   S.,   je   existujúci   priemyselný   zdroj   znečistenia,   v   ktorom   vznikajú   priemyselné odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú cez zariadenia vybudované na kanalizačnom systéme pre účely zachytenia a odstránenia znečistenia obsiahnutého v odpadových vodách. Preto tieto zariadenia nemôžu byť považované za zdroj znečistenia. Aj keď sú odpadové vody   z   areálu   C.,   a.   s.,   S.,   vypúšťané   dvomi   výustmi   do dvoch   rôznych   recipientov, vzťahuje   sa   určenie   poplatkov   na   daný   zdroj   znečistenia,   a nie   na   výusty,   ktorými   sú odpadové vody vypúšťané do zdroja znečistenia, a vyžaduje sa pri výpočte poplatku za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd započítať vypúšťané odpadové vody zo všetkých výustov bez ohľadu na miesto ich vypúšťania. Sadzby uplatňované podľa prílohy č. 2 nariadenia vlády sú určené prekročením určených koncentračných a bilančných limitov v príslušnom ukazovateli za súčasného prekročenia množstva vypustených odpadových vôd podľa § 79 ods. 4 zákona č. 364/2004 Z. z. Rozlišuje vody s nižšou a vyššou koncentráciou, pre   ktoré   sú   určené   rôzne   sadzby.   Sadzby   sa   teda   nevzťahujú   na   čistené   a   nečistené odpadové vody, tieto pojmy citované nariadenie vlády ani nepoužíva. Vychádzajúc z týchto skutočností žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán posúdil údaje nahlásené znečisťovateľom v poplatkovom oznámení správne a v súlade s platnou právnou úpravou a v súlade s touto aj určil poplatky a preddavky poplatkov za vypúšťanie z predmetného zdroja znečistenia.

S., š. p., Ž., ako druhostupňový správny orgán (žalovaný v 1. rade) rozhodnutím č. OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006 potvrdil označené rozhodnutie prvého stupňa.

Z príloh   ďalej   vyplýva,   že „Žalobou   zo   dňa   18.   4.   2006,   podanou   na   poštovú prepravu dňa 21. 4. 2006 a doručenou súdu dňa 24. 4. 2006 sa žalobca (C., s. r. o.; do 30. júna   2010   E.,   s.   r.   o.,   pozn.),   proti   žalovaným   v 1. a   2.   rade   domáhal   preskúmania rozhodnutia   žalovaného,   ako   aj   správneho   orgánu   prvého   stupňa,   pričom   zásadnou námietkou obsiahnutou v žalobe bola nesprávna aplikácia ust. § 9 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z., t. j. nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti poukázal na stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, z ktorého vyplýva, že v prípade   zariadení   E.,   s.   r.   o.,   pre   vypúšťanie   odpadových   vôd   ide   o   dva   rôzne   zdroje znečistenia.   Prvým   zdrojom   znečistenia   povrchových   vôd   sú   vyčistené   priemyselné odpadové vody z čistiarenského komplexu odpadových vôd, kde proces čistenia prebieha v mechanicko-chemicko-biologickej   čistiarni   odpadových   vôd.   Ide   o   čistenie   zmesí odpadových vôd z jednotlivých chemických výrob, odpadových vôd z prevádzok úpravy vôd, splaškových   odpadových   vôd   a   znečistených   vôd   z   povrchového   odtoku   priemyselného areálu C., a. s., S. Tieto odpadové vody sú kontinuálne vypúšťané cez odkalisko Poša a Kyjovský   potok   jedným   výustom   do   recipientu   Ondava.   Druhým   zdrojom   znečistenia povrchových vôd sú nečistené odpadové vody z povrchového odtoku, ktoré sú kontinuálne vypúšťané z havarijnej akumulačnej nádrže hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec. Ide o vypúšťanie vôd z jednotnej kanalizácie a z povrchového odtoku, ktoré sú zmesou   z   cirkulačných   vodární,   zrážkových   vôd   z   dažďovej   kanalizácie   z   jednotlivých prevádzok   a   z   odvodnenia   spevnených   plôch   jednotlivých   častí   areálu   C.,   a.   s.,   S. Kanalizačné systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené, preto nemôže dôjsť k vzájomnému ovplyvňovaniu kvality vypúšťaných odpadových vôd z nich. Poukázal aj na chybu vo výpočte poplatku pokiaľ ide o prepočet množstva z l/s namiesto uvedených m3/rok.“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. 5 S /27/2006 zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade, zastavil   konanie   voči   žalovanému   v   2.   rade   a   trovy   účastníkom   nepriznal.   Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného v 1. rade je zákonné, lebo dopadové vody boli   vypúšťané   z   jedného   zdroja   znečistenia   C.   a.   s.   S.,   čo   je   v   súlade   s písomnou dokumentáciou   a   rovnako   aj   prepočet   množstva   z   litrov   na   sekundy   namiesto   metrov kubických je správny, pretože spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd C. a. s. S. je liter za sekundu.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250 ja ods. 3 OSP zmenil tak, že zruší rozhodnutie Správneho.orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.

Namietali sme, že prvostupňový súd nepostupoval správne a zákonne ak zamietol našu   žalobu,   nakoľko   aj   naďalej   rozhodnutie   žalovaného   v   1.   rade   sme   považovali za nezákonné   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho posúdenia   veci,   pričom   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym skutkovým zisteniam.

Správny orgán ako aj prvostupňový súd totiž zaujali stanovisko, že odpadové vody sú vypúšťané z jedného zdroja znečistenia viacerými výustmi a z jednej výrobnej prevádzky C. a. s. S. a preto sme boli povinný zaplatiť poplatok za 2006 za vypúšťanie odpadových vôd v sume 133 963,45,-€ ( 4 035 783,-Sk).

S   takýmto   právnym   záverom   správnych   orgánov   a   prvostupňového   súdu   sme nesúhlasili, lebo nebol správny a zákonný a preto sme proti rozsudku KS Košice podali odvolanie a navrhli sme, aby NS SR napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie Správneho orgánu a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie.

NS SR rozsudkom zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. 2 Sžp 1/2009 potvrdil rozsudok KS Košice zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. 5 S/27/2006 a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd - žalovaný sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Košiciach v celom   rozsahu   s tým,   že   preskúmavaným rozhodnutím žalovaného Správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených našich záujmov.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že jej záležitosť nebola prerokovaná spravodlivo a bolo porušené aj jej právo na ochranu majetku.

Svoju sťažnosť sťažovateľka založila na tomto odôvodnení: «Správny   orgán   ako   aj   prvostupňový   a   druhostupňový   súd   vydali   nezákonné rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam, lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec posúdili   tým,   že   použili   správne   ustanovenie   právneho   predpisu,   ale   jeho   obsah interpretovali   nesprávne   resp.   na   zistený   skutkový   stav   ho   nesprávne   aplikovali a nedostatočne zistili skutkový stav.

Správny   orgán   a   v   konečnom   dôsledku   ani   žalovaný   nepostupovali   správne   pri stanovení výšky poplatkovej povinnosti. Mali správne vychádzať zo skutočností, že ide o dve rôzne   prevádzky   s   oddelenými   výustmi,   dva   samostatné   a   oddelené   systémy   vypúšťania odpadových vôd do povrchových vôd, ktoré sa vzájomne neovplyvňujú a ide o dva typy odpadových vôd s existujúcimi dvoma recipientami týchto vôd. Na tieto dva zdroje boli Slovenským   vodohospodárskym   podnikom   š.   p.   určené   samostatné   podmienky a koncentračné   limity   znečistenia   na   vypúšťanie   odpadových   vôd.   Podmienky a koncentračné limity znečistenia neboli teda určené na jeden znečisťujúci zdroj, ale na dva znečisťujúce zdroje.

Prvým zdrojom znečistenia sú všetky odpadové vody z chemickej výroby, ktoré sa osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu odpadových vôd z viacerých prevádzok v areáli C. a. s S. (ČOV). Neprevádzkovali sme teda a ani nevlastnili iný výust z takého   zdroja   znečistenia   tak,   ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   9   ods.   4   nar.   vl.   č. 755/2004   Z.   z.,   ktorým   sa   ustanovuje   výška   regulovaných   platieb,   výška   poplatkov a podrobnosti súvisiace so spoplatňovaním užívania vôd.

Druhým zdrojom znečistenia sú všetky povrchové vody (dažďová voda, potok, vody z ciest), ktoré sa povrchovou kanalizáciou odvádzajú do havarijnej akumulačnej nádrže (HAN) a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec.

To, že ide o dva zdroje znečistenia bolo preukázané tým, že nie je možné prečerpať odpadové vody smerujúce na ČOV do HAN. Z HAN do ČOV sa prečerpávajú odpadové vody napr. z dôvodu poruchy a pod. Medzi HAN a ČOV nie je prepojenie, ale ide len o vedome, riadené a naprogramované prečerpávanie. Kanalizačné systémy oboch zdrojov znečistenia nie sú vzájomne prepojené a nemôže dochádzať k vzájomnému ovplyvňovaniu kvality vypúšťaniu vôd z nich.

Ani pre tento zdroj znečistenia nie je možné aplikovať ustanovenie § 9 ods. 4 nar. vlády č. 755/2004 Z. z., nakoľko neprevádzkujeme a ani nevlastníme iný výust z takéhoto zdroja znečistenia povrchových vôd nečistenými odpadovými vodami.

Keďže   existujú   dva   zdroje   znečistenia,   každé   s   jedným   výustom,   nebolo   možné aplikovať ustanovenie § 9 ods. 4 nar. vlády č. 755/2004 Z. z. tak. ako to vykonal žalovaný Správny orgán vo svojom rozhodnutí a ako sa s týmto nesprávne stotožnili oba konajúce súdy. Základnou podmienkou správnej aplikácie právneho predpisu je výklad pojmu „zdroj znečistenia“. Právne predpisy Slovenskej republiky nedefinujú pojem „zdroj znečistenia“, pričom táto definícia nie je obsiahnutá ani v nar. vlády, ktorý pre výpočet poplatkovej povinnosti použil Slovenský vodohospodársky podnik š. p.

Tento význam pojmu „zdroj znečistenia“ je dôležitý a základný pre posúdenie akým spôsobom má byť uložená povinnosť platenia poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd.

Nakoľko   neexistuje   právny   predpis,   ktorý   by   tento   pojem   definoval   alebo   ho objasňoval, je požiadavkou na osobu aplikujúcu § 9 ods. 4 nar. vlády č. 755/2004 Z. z. vykonať výklad právneho pojmu a to v súlade s Ústavou SR, ústavnými, inými zákonmi a inými   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi.   Sme   toho   názoru,   že   nesprávnym výkladom   pojmu   „zdroj   znečistenia“   a jeho   nesprávnou   aplikáciou   na   našu   poplatkovú povinnosť došlo zo strany Slovenského vodohospodárskeho podniku š. p. k rozhodnutiu v rozpore so zákonom č. 365/2004 Z. z. o vodách a v rozpore s nariadením vlády.

Slovenský vodohospodársky podnik š. p. však použil iný výklad zdroja znečistenia a tento   použil   z   §   2   písm.   s   zák.   č.   364/2004   Z.   z.   o   vodách   ako   pojem   „jestvujúci priemyselný   zdroj“,   ktorým   je   „výrobná   prevádzka   alebo   iné   zariadenie   z   ktorého   sa vypúšťajú odpadové vody.“

Ak by sme mali vychádzať z tohto pojmu a zároveň mu dať význam aký mu dal Slovenský vodohospodársky podnik š. p., tak zdrojom znečistenia by musela byť len jedna výrobná prevádzka alebo jedno zariadenie.

V areáli C., a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a zariadení. V prípade C., a. s. S. nejde o výrobnú prevádzku a ani o zariadenie tak, ako to v rozhodnutiach označil Slovenský vodohospodársky podnik š. p. Rozhodnutie teda odkazuje na pojem – zdroj znečistenia C. S., ktorý neexistuje.

Naša spoločnosť ako aj iné spoločnosti sídliace v areáli C. a. s. S. sú samostatné právne subjekty, majú svoje samostatné výrobné prevádzky a majú teda svoje vlastné zdroje znečistenia a jestvujúce priemyselné zdroje. Sme preto toho názoru, že je potrebné zdroj znečistenia právne vysvetľovať na prevádzku v zmysle § 2 písm. s zák. č. 364/2004 Z. z. a nie podľa skutkových zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným správnym rozhodnutím.

Pokiaľ S. š. p. zahrnul ako čistenú vodu (prechádzajúcu cez ČOV), tak aj znečistenú vodu   (z   HAN)   pochádzajúcu   z   dvoch   rôznych   zdrojov   znečistenia   do   jedného   celku   a považoval tieto vody za znečistené vody pochádzajúce z jedného zdroja znečistenia a teda v zmysle § 9 ods. 4 nar. vlády všetky vypúšťané vody z oboch výustov započítal a určil pre ne jeden poplatok za vypúšťanie odpadových vôd došlo podľa nášho názoru k porušeniu cieľa právnej úpravy tým, že naša poplatková povinnosť po vybudovaní čističky odpadových vôd sa zvýšila, pričom sa mala podľa právnej úpravy znížiť. Tým sme utrpeli majetkovú ujmu, nakoľko sme museli zaplatiť vyšší poplatok, čím sme ostali znevýhodnený oproti tým, čo ČOV nezbudovali....

Pokiaľ existoval v danej veci rôzny výklad pojmu „zdroj znečistenia“ Ministerstvom životného prostredia a nakoniec sa žalovaný priklonil k stanovisku Ministerstva životného prostredia, ktoré bolo vydané neskôr, tak sme toho názoru, že konajúce súdy mohli vykonať znalecký dôkaz nevyhnutný na preskúmanie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i ods. 1   OSP.   Znaleckým   posudkom   by   boli   odborne   posúdené   skutočnosti,   ktoré   boli   sporné v konaní   a   rozhodovaní   (§   125,   127   ods.   1   OSP).   Žalovaný   sa   nemal   uspokojiť   len s odborným vyjadrením príslušného ministerstva, ktoré je podľa nášho názoru v rozpore s tým,   čo   sme   namietali   v   tomto   konaní   t.   j.,   že   kanalizačné   systémy   oboch   zdrojov znečistenia   nie   sú   vzájomne   prepojené,   že   nemôže   dôjsť   k   vzájomnému   ovplyvňovaniu kvality vypúšťaných vôd z nich, že ide o dva zdroje znečistenia, každé s jedným výustom.... Vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného je zjavne neodôvodnené a arbitrárne, navrhujeme, aby Ústavný súd prijal našu sťažnosť na konanie.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v nadväznosti na uvedené takto rozhodol: „1./ Základné právo obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (predtým E. s. r. o.) na súdnu ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. 2 Sžp /1/2009, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 17. 06. 2009 pod sp. zn. 5 S/27/2006 boli porušené.

2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR Bratislava zo dňa 23. 06. 2010 pod sp. zn. 2 Sžp 1/2009 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu SR Bratislava na ďalšie konanie.

3./   Najvyšší   súd   SR   Bratislava   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   konania pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   149,23,-€   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky zriadeného v S. a. s. pobočka T., č. účtu:...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej   normy   zo   strany   všeobecného   súdu,   ktorá   zásadne   popiera   účel   a   význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jej právnej veci.

Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím mohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (sťažovateľka namieta v sťažnosti porušenie celého čl. 6 dohovoru, avšak z obsahu sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, ktoré je obsahom odseku 1 označeného článku dohovoru) tým, že potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a stotožnil sa s jeho hodnotením skutkového a právneho stavu veci v konaní, ktoré sa začalo na jej návrh.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Predmetom   konania   pred   všeobecnými   súdmi   je   preskúmanie   druhostupňového správneho rozhodnutia S., š. p., Ž., č. OV-PR 2006/007 zo 17. februára 2006, ktorým tento potvrdil prvostupňové   správne   rozhodnutie   S.,   odštepný   závod   K.,   č. 5406800206   z 25. novembra 2005, o výške poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd z C.

Najvyšší súd ako súd odvolací v zmysle § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a konanie,   ktoré   mu predchádzalo v zmysle podaného odvolania (§ 246c ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta OSP) a podľa § 250ja ods. 3 druhej vety OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP ho ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a krajského súdu v danej veci namieta nesprávne skutkové zistenie týkajúce sa identifikácie počtu zdrojov vypúšťania odpadových vôd a v nadväznosti na to nesprávny právny záver (nesprávne právne posúdenie veci) a v súvislosti s tým nesprávne určenie poplatku za vypúšťanie odpadových vôd.

Krajský súd k týmto otázkam zaujal toto stanovisko: „S prihliadnutím na stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 23. 3. 2006 a následne aj stanovisko zo dňa 7. 7. 2007 berúc do úvahy to, že C., a. s. S. ako jediný spoločník spoločnosti žalobcu má vybudovaný jednotnú kanalizáciu, ktorou sú odvádzané zmiešané priemyselné odpadové vody z jednotlivých prevádzok, splaškové odpadové vody a vody z povrchového odtoku v zmysle rozhodnutia Východoslovenského krajského národného výboru   v K.   zo   dňa 18.   1.   1989   a rozhodnutia   Krajského   úradu životného   prostredia   v Košiciach   zo   dňa   18.   11.   2004   jednak   z   havarijno-akumulačnej   nádrže   do   recipientu Laborec   a   jednak   z   čistiarenského   komplexu   odpadových   vôd   do   recipientu   Ondava,   z ktorých vyplýva prepojenie uvedenej havarijno-akumulačnej nádrže a čistiaceho komplexu odpadových vôd dospel súd k záveru, že žalovaný správne vychádzal z ust. § 9 ods. 4 cit. nariadenia   vlády,   ak   určil   poplatok   za odpadové   vody   vypúšťané   z   jedného   zdroja znečistenia, ktorým je C., a. s., S. a to viacerými výustmi. Žalovaný v 1. rade správne vychádzal z definície uvedenej v § 2 písm. s/ zákona o vodách, ak areál C., a. s., S. posúdil ako výrobnú prevádzku, pretože táto prevádzka je tým subjektom, ktorý vyrába priemyselné výrobky,   ktorý   má   vybudovaný   spoločný   systém   odvádzania,   akumulácie,   čistenia   a vypúšťania odpadových vôd do povrchových vôd cez objekty vybudované na kanalizačnom systéme areálu C., a. s., S. Táto skutočnosť vyplýva najmä z rozhodnutia Krajského úradu životného prostredia K., odboru štátnej vodnej správy a štátnej správy verejných vodovodov a verejných kanalizácií č. 2004/00411 zo dňa 18. 11. 2004, ktorým bolo vydané žalobcovi povolenie na vypúšťanie zmiešaných priemyselných odpadových vôd spolu so splaškovými vodami a vodami z povrchového odtoku z havarijnej akumulačnej nádrže a z mechanicko- chemicko-biologickej čistiarne odpadových vôd. Je nesporné, že C., a. s., S. je výrobnou prevádzkou, ktorej predmetom činnosti je priemyselná výroba, v ktorej výrobe nepochybne vznikajú odpadové vody a do recipientov sa vypúšťajú prostredníctvom vodohospodárskych stavieb   vybudovaných   v   areáli   tohto   subjektu.   Predmetné   vodohospodárske   diela, havarijná akumulačná nádrž a čistiaci komplex odpadových vôd, sú vo vlastníctve C., a. s., S. ako materskej spoločnosti žalobcu. Ničím spochybnené nebolo ani to, že C., a. s., S. je jediným spoločníkom žalobcu, ako to vyplýva z výpisu z Obchodného registra.

Súd neakceptoval názor žalobcu opierajúci sa o stanovisko Ministerstva životného prostredia SR zo dňa 12. 1. 2006, v ktorom sa konštatuje, že v prípade žalobcu sa nejedná o vypúšťanie   odpadových   vôd   z   jedného   zdroja   znečistenia   viacerými   výustmi,   keďže znečistené vody z výrobných prevádzok sú privádzané kanalizáciou do čistiarne odpadových vôd a nakoniec vypúšťané do recipientu Ondava a vody z povrchového odtoku areálu sú vedené jednotnou kanalizáciou do havarijnej akumulačnej nádrže, z ktorej sa po kontrole riadene   vypúšťajú   do   recipientu   Laborec   s   tým,   že   pre   obe   vyústenia   sú   rozhodnutím stanovené samostatné   ukazovatele   a podmienky.   Preto   podľa tohto   názoru   Ministerstva životného   prostredia   SR   ide   o   dva   zdroje   znečistenia.   Toto   stanovisko   bolo   vydané na základe požiadavky žalobcu o výklad pojmu jedného zdroja znečistenia podľa § 9 ods. 4 nariadenia   vlády   SR   č.   755/2004   Z.   z.   a   o   výklad   spôsobu   uplatňovania   sadzieb   pre spoplatňovanie vypúšťaných vôd v prípadoch, keď samostatne vypúšťané vody z rôznych prevádzok dosahujú rozdielnu koncentráciu, pričom ide o čistené, resp. nečistené odpadové vody. Neakceptoval ho predovšetkým z dôvodu, že neskôr vydané stanoviská v predmetnej veci,   kde   Ministerstvo   životného   prostredia   SR   zastáva   opačný   názor,   t.   j.   názor prezentovaný v napadnutom rozhodnutí žalovaného i správneho orgánu prvého stupňa a to konkrétne stanovisko Ministerstva životného prostredia zo dňa 23. 3. 2006 a stanovisko Ministerstva   životného   prostredia   zo   dňa   7.   6.   2007   boli   vydané   na   základe   písomnej dokumentácie, o ktorú opiera svoje stanovisko aj žalovaný v 1. rade tak, ako bola vyššie špecifikovaná, a ktorá mu bola za týmto účelom doručená. Tieto stanoviská považoval súd za objektívnejšie najmä preto, že vychádzajú z konkrétnej písomnej dokumentácie. Ak teda žalovaný v 1. rade pri výpočte výšky poplatku na rok 2006 aplikoval pre žalobcu ust. § 9 ods. 4 cit. nariadenia vlády, aplikoval ho správne a v súlade so zákonom č. 364/2004 Z. z. o vodách v platnom znení.

Súd   zvážil   všetky   uvedené   skutočnosti   a   na   ich   základe,   v   súlade   s   citovanými zákonnými ustanoveniami, žalobu voči žalovanému v 1. rade podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.

Za neopodstatnenú považoval aj námietku žalobcu, týkajúcu sa chyby vo výpočte poplatku v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa v súvislosti s prepočtom množstva z litrov na sekundy namiesto metrov kubických za rok s poukazom predovšetkým na znenie ust. § 11 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z., v zmysle ktorého znečisťovateľ oznámi údaje potrebné na výpočet poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd vrátane údajov o množstve vypúšťaných odpadových vôd v členení podľa jednotlivých výustov, poplatkovým oznámením spracovaným podľa prílohy č. 4, kde sa množstvo odpadových vôd uvádza v m3 za rok a v litroch za sekundu. Poplatkové oznámenie za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd zo dňa 26. 10. 2005 bolo žalobcom podané v súlade s týmto zákonným ustanovením a v tomto sa nachádzajú údaje v jednotkách, ako sú uvedené v citovanom zákonnom ustanovení. Správny orgán prvého stupňa nepostupoval v rozpore so zákonom, ak na určenie množstva vypúšťaných odpadových vôd posúdil jednotku prietoku litre za sekundu ako základnú veličinu stanoviteľnú priamym meraním vo výpustných objektoch odpadových   vôd   a   metre   kubické   za   rok   ako   veličinu   určovanú   výpočtom.   Na   základe posúdenia jednotiek množstva vypúšťaných odpadových vôd použil na určenie poplatkov pre   množstvo   vypúšťaných   vôd   prednostne   údaje   nahlasované   znečisťovateľom   v základných   jednotkách.   Na   základe   posúdenia   veličín   a   oznámeného   spôsobu   merania odpadových vôd vypúšťaných zo zdroja znečistenia C., a. s., S. správny orgán na určenie poplatkov za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd použil údaje o množstvách vypúšťaných   odpadových   vôd   v   litroch   za   sekundu   oznámené   znečisťovateľom   jeho poplatkovým oznámením, ako to vyplýva z písomného vyjadrenia žalovaného v 1. rade. Odpadové   vody   z   predmetného   zdroja   znečistenia   boli   v   predmetnom   období   merané prietokomermi na odtoku z ČKOV merným objektom na Kyjovskom potoku s rozsahom merania 0,00 - 185/41 l/s a z HAN elektromagnetickým prietokomerom firmy Badger Meter typu   Magnetoflow   so   zaznamenávaním   pretečeného   množstva   v   dm3,   litroch   alebo   m3. Spoločnou jednotkou pre meranie odpadových vôd z oboch výustov C., a. s., S. je liter za sekundu.“

Sťažovateľka ako žalobca v tomto konaní v odvolaní proti označenému rozsudku krajského súdu uviedla:

«Proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   podal   žalobca   včas   odvolanie uvádzajúc, že súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že má za to, že ide o dve rôzne prevádzky s oddelenými výustmi, o dva samostatné a oddelené systémy vypúšťania odpadových vôd a dva samostatné existujúce recipienty týchto vôd.

Žalobca   je   toho   názoru,   že   prvým   zdrojom   znečistenia   sú   všetky   odpadové   vody z chemickej výroby, ktoré sa osobitnou kanalizáciou odvádzajú do čistiarenského komplexu odpadových vôd z viacerých prevádzok v areáli C. a. s. S. Druhým zdrojom znečistenia sú všetky   povrchové   vody,   ktoré   sa   povrchovou   kanalizáciou   odvádzajú   do havarijnej akumulačnej nádrže a odtiaľ hlavným odpadovým kanálom do recipientu Laborec. Nie   je   možné   prečerpať   odpadové   vody   smerujúce   na   čistiarensky   komplex odpadových   vôd   do   havarijnej   akumulačnej   nádrže.   Z   havarijnej   akumulačnej   nádrže do čistiarenského   komplexu   odpadových   vôd   sa   prečerpávajú   odpadové   vody,   napr. z dôvodu poruchy.   Medzi   havarijnou   akumulačnou nádržou a čistiarenským komplexom odpadových vôd nie je plynulé prepojenie, ale ide len o riadené prečerpávanie. Kanalizačné systémy   oboch   zdrojov   znečistenia   nie   sú   vzájomne   prepojené   a   nemôže   dochádzať   k vzájomnému ovplyvňovaniu kvality z nich vypúšťaných vôd.

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že tak ako už poukázal vo svojom vyjadrení zo dňa 10. júna 2009, výklad pojmu „zdroj znečistenia“ neexistuje. Podľa § 2 písm. s) zákona o vodách   zdrojom   znečistenia   môže   byť   len   jedna   výrobná   prevádzka   alebo   len   jedno zariadenie, z ktorého sa vypúšťajú odpadové vody.

Žalobca poukazuje na to. že v areáli C. a. s. S. je viacero výrobných prevádzok a zariadení, aj žalobca ako samostatný právny subjekt má svoj priestor prevádzky - sídla spoločnosti v rámci areálu samostatného právneho subjektu C. a. s. S., a preto žalobca spĺňa pojem zdroj znečistenia a jestvujúci priemyselný zdroj výrobná prevádzka, z ktorého vypúšťa odpadové vody. Aj iné výrobné prevádzky, iné samostatné právne subjekty v areáli C.   a.   s.   S.   majú   svoje   vlastné   zdroje   znečistenia   a   jestvujúce   priemyselné   zdroje,   t.   j. výrobné   prevádzky.   Žalobca   vyslovil   názor,   že   je   potrebné   zdroj   znečistenia   právne vysvetľovať na prevádzku v zmysle § 2 písm. s) zákona o vodách a nie podľa skutkových zistení, že má ísť iba o jednu písomnú dokumentáciu s jedným správnym rozhodnutím. Ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia vlády korešponduje a vychádza z ustanovenia § 2 písm. s) zákona o vodách, t. j. priemyselným zdrojom a jedným zdrojom znečistenia je výrobná prevádzka alebo iné zariadenie v právnom zmysle.

Na   základe   uvedeného   žalobca   navrhol,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky napadnutý   rozsudok   Krajského súdu   v   Košiciach zmenil   tak.   že napadnute   rozhodnutie správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému v 1. rade na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu trov konania.»

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   odvolaním   napadnutý   rozsudok   potvrdil a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Najvyšší súd sa plne stotožnil s názorom Krajského súdu v Košiciach, že žalovaný pri výpočte poplatku pre rok 2006 správne aplikoval ustanovenie § 9 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 755/2004 Z. z., keď určil výšku poplatku za vypúšťanie odpadových vôd do povrchových vôd z jedného zdroja znečistenia – C., a. s., S., dvoma výpustami.

So všetkými relevantnými námietkami žalobcu sa vysporiadal už žalovaný správny orgán   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   ako   aj   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   nebude   opakovať odôvodnenie   preskúmavaného   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu   a   ani odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale   na   ne   ako   na   vecne   správne a postačujúce   odkazuje   (§   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   znení   zákona č. 384/2008 Z. z., účinnom od 15. októbra 2008). V súdnom odvolacom konaní nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať. Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.).“

Sťažovateľka namieta nesprávne   skutkové a právne posúdenie veci všeobecnými súdmi v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a v spojení   s porušením   týchto   procesných   práv   namieta   aj   porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je odvolacím rozhodnutím vydaným v správnom súdnictve.

Legislatívna   konštrukcia   správneho   súdnictva   v piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy a vzťahuje sa aj na danú vec. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie   byť   spod   právomoci   súdu   vylúčené.   Zákonodarca   ustanovil   obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa   § 247 ods. 1 OSP sa   podľa   ustanovení druhej   hlavy piatej   časti   postupuje v prípadoch,   v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí,   že bola na svojich   právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Najvyšší súd ako odvolací súd preskúmal rozsudok krajského súdu a stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu, na ktorých krajský súd založil svoje rozhodnutie   č.   k.   5   S/27/2006-46   zo   17.   júna   2009,   a preto   považoval   za   postačujúce vo svojom odôvodnení poukázať v súlade s § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP na odôvodnenie tohto rozsudku.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť prvostupňového   rozsudku   a   druhostupňového   rozsudku   (II.   ÚS   78/05)   nesignalizuje porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu.   Ústavná   akceptovateľnosť stručného odôvodnenia korešponduje aj s § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Najvyšší súd teda nebol povinný opakovať správnosť právneho záveru krajského súdu v prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku) je podľa názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu   v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľky,   ktorých   posúdenie   bolo relevantné na rozhodnutie o veci, a závery rozsudku sú dostatočne odôvodnené. Výklad príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdu a nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   jeho   výklad   zjavne   vybočoval   z   rámca   týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Posúdenie namietanej zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu bolo v právomoci   najvyššieho   súdu.   Jeho   závery   nevykazujú   známky   svojvôle   a   sú   aj primeraným spôsobom odôvodnené, a preto týmto rozhodnutím podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   obsahuje   dostatok   skutkových a právnych   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa   čl.   11   ods.   1   listiny   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považoval   za   potrebné   uviesť,   že   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   orgán verejnej   moci   konajúci   vo   veci   podľa   príslušných   procesných   predpisov   (napr.   podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, je sťažnosť zjavne neopodstatnená aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a právu podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v   zostávajúcej   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011