znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 396/09-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti J. G., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. L., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tdo 53/2008 z 10. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. G. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2009 doručená   sťažnosť   J.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyšší   súd   rozhodol o dovolaní, ktoré podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“)   proti   právoplatnému   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 8 To 57/2007 z 10. marca 2008 tak, že týmto rozsudkom bol porušený zákon z dôvodu § 371 ods. 1 písm. i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) v § 40 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“) v prospech sťažovateľa, zrušil rozsudok krajského súdu, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo naň nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a krajskému súdu prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

Za   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   považuje sťažovateľ postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorý bol podľa neho v rozpore s § 2 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. a) a b) a § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a v rozpore s § 370 ods. 1 a 3 a § 382 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, a to v súvislosti s nedodržaním lehoty na podanie dovolania. Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   minister   spravodlivosti   podal   dovolanie   po   uplynutí trojmesačnej   lehoty   ustanovenej   v § 370   ods.   1   a   3   Trestného   poriadku   účinného   od

1. januára 2006. Sťažovateľ preto tvrdí, že dovolanie mal najvyšší súd odmietnuť podľa § 382 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Podľa   §   370   ods.   3   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   lehota   na podanie dovolania plynie ministrovi spravodlivosti od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.   Sťažovateľ   uviedol,   že   rozsudok   krajského   súdu   bol   doručený   okresnému prokurátorovi v Michalovciach 9. mája 2008, jemu ako odsúdenému 12. mája 2008 a jeho obhajcovi 13. mája 2008. Podľa názoru sťažovateľa lehota na podanie dovolania začala plynúť   od   doručenia   uvedeným   osobám.   Minister   spravodlivosti   podal   dovolanie príslušnému   Okresnému   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   27.   októbra   2008 počítajúc   začiatok   lehoty   od   doručenia   rozsudku   krajského   súdu   poškodenému   J.   H., ktorému   bol   dovolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   spolu   s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 150/05-288 z 18. apríla 2007 doručený 5. augusta 2008 na základe písomnej žiadosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) z 29. júla 2008.

Sťažovateľ poukázal na to, že § 370 v spojení s § 2 ods. 1 Trestného poriadku účinného   od   1.   januára   2006   predpokladá   doručenie   rozhodnutia   postupom   v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Konanie vo veci sťažovateľa bolo vedené podľa Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005. Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 sa do vlastných rúk doručuje osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok odpis tohto rozhodnutia a podľa § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 rozsudok môže napadnúť odvolaním poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Poškodený J. H. si pri výsluchu v prípravnom konaní 4. apríla 2005 po poučení o právach   poškodeného   podľa   §   43   Trestného   poriadku   účinného   do   31. decembra   2005 neuplatnil nárok na náhradu škody, a preto prvostupňový súd rozsudkom č. k. 1 T 150/05-288   z   18.   apríla   2007   o   nároku   na   náhradu   škody   vo   vzťahu   k   tomuto   poškodenému nerozhodoval.   Preto   nebol   J.   H.   ani   osobou   oprávnenou   podať   proti   prvostupňovému rozsudku   odvolanie.   Z uvedeného   dôvodu   bolo   podľa   sťažovateľa   doručenie   rozsudkov poškodenému J. H. porušením ustanovení § 63 ods. 1 písm. b) a § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a tento postup bol v rozpore s čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované právne normy je doručenie napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   danej   veci   poškodenému   J.   H.   neplatným úkonom   s   nulitnými   účinkami   pre   počítanie   lehoty   na   podanie   dovolania   Ministra spravodlivosti v zmysle § 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.

Týmto   doručením   lehota   na   podanie   dovolania   Ministrovi   spravodlivosti   SR   ani nezačala plynúť, keďže z neplatného úkonu nevznikajú žiadne práva, nároky a účinky. Lehota   na   podanie   dovolania   v   zmysle   §   370   ods.   1,   3   Tr.   por.   Ministrovi spravodlivosti plynula od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré bolo vykonané najneskôr vo vzťahu k oprávneným osobám na takéto doručenie, medzi ktoré J. H. nepatrí. Preto dovolanie Ministra spravodlivosti SR podané na súde 1. stupňa dňa 27. 10. 2008 bolo podané po uplynutí lehoty 3 mesiacov na podanie dovolania.

Účastník konania – Najvyšší súd SR – mal obligatórnu povinnosť v zmysle § 382 písm.   a)   Tr.   por.   toto   dovolanie   Ministra   spravodlivosti   SR   odmietnuť   ako   oneskorene podané.

Napadnutým rozsudkom NS SR č. k. 1 Tdo 53/2008 zo dňa 10. 6. 2009, ktorým tento súd   vyhovel   takto   oneskorene   podanému   dovolaniu   Ministra   spravodlivosti   SR   a   zrušil právoplatný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 To 57/2007-331 zo dňa 10. marca 2008, bolo porušené moje základné právo na trestné stíhanie spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pretože bol porušený postup regulovaný v trestnom konaní Trestným poriadkom. Rozsudok   NS   SR   č.   k.   1   Tdo   53/2008   zo   dňa   10.   6.   2009   je   aj   protiústavným prelomom   tzv.   prekážky   právoplatne   rozhodnutej   veci   bez   existencie   relevantných skutočností, ktoré môžu mať zákonný účinok na inštitút právoplatnosti rozhodnutí.“S   ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, a aby tento rozsudok zrušil.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 396/09-20 z 13. novembra 2009 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: za najvyšší súd jeho podpredsedníčka JUDr. D. Š. listom č. k. KP 8/09 91 zo 7. januára   2010   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 19. marca 2010.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k prijatej   sťažnosti sťažovateľa okrem iného uviedla:

„Podstata terajšej sťažnosti J. G. je v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky mal dovolanie ministra spravodlivosti odmietnuť z titulu, že bolo podané oneskorene. Sťažovateľ argumentuje najmä tým, že trojmesačná lehota na podanie takého dovolania v neprospech obvineného v dobe jeho podania už bola prekročená.

... dovolanie bolo podané 27. októbra 2008, pričom uvedená lehota bola počítaná od posledného   doručenia   písomného   vyhotovenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu.  ... posledné   doručenie   rozsudku   sa   počítalo   od   5.   augusta   2008,   kedy   bol   odpis rozsudku doručený poškodenému J. H..

Podľa sťažovateľa poškodenému odpis rozsudku nemal byť zasielaný vôbec, pričom argumentuje najmä tým, že nie je daný ani legálny základ pre doručovanie odpisu rozsudku poškodenému, keďže tento neuplatnil riadne nárok na náhradu škody; z toho dôvodu v tejto otázke ani nebolo rozhodnuté súdom prvého stupňa. Poškodený J. H., preto (podľa názoru sťažovateľa) ani nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania proti takému rozsudku (Okresnému súdu v Michalovciach z 18. apríla 2007, č. k. 1 T 150/05-288).

Je potrebné poznamenať, že neuplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní ešte neznamená, že tento sa stáva osobou bez procesných práv. Poškodený v takom prípade má pomerne rozsiahle procesné práva, okrem iného je oprávnený podať odvolanie proti   rozsudku súdu prvého stupňa aj v prípade,   že v otázke náhrady škody nebolo   rozhodované,   a   to   napr.   z   titulu   absencie   daného   výroku.   Vzhľadom   na   také procesné postavenie poškodeného sa javí potrebným tohto informovať o stave konania, napr. vo forme doručovania odpisov príslušných rozhodnutí. Zodpovedá skutočnosti, že Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005 bol v otázke poškodeného postavený značne v jeho neprospech, bol zaradený do vedľajšieho vcelku bezvýznamného postavenia v rámci procesu,   hoci   práve   poškodený   logicky   nesie   vážny   dopad   deliktu   spáchaného   v   jeho neprospech.   Toto   nevyvážené   postavenie   poškodeného   v   rámci   trestného   konania   bolo aspoň   z   časti   napravené   (v   smere   posilnenia   jeho   práv)   novým   Trestným   poriadkom účinným od 1. januára 2006.

Zodpovedá realite, že podľa predtým účinného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov) sa do vlastných rúk doručoval odpis rozhodnutia osobám oprávneným podať proti nemu opravný prostriedok; takou osobou by mohol byť aj poškodený, ktorý mal právo podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa len proti výroku o náhrade škody, resp. aj v prípade absencie takého výroku.

Táto situácia sa riešila tak, že odpis rozhodnutia bol poškodenému doručený na základe ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) už uvedeného Trestného poriadku; podľa tohto ustanovenia do vlastných rúk sa doručuje aj iná písomnosť, ak to predseda senátu (v konaní pred súdom) z dôležitých dôvodov nariadi. Práve nevyrovnanosť v oblasti procesných práv poškodeného viedla súdy k tomu, že odpisy rozhodnutia sa pomerne často doručovali aj poškodenému, pričom išlo o úplne legálny postup vyplývajúci zo spomínaného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. c) uvedeného Trestného poriadku.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na analogické ustanovenie § 63 ods. 3 písm. c) uvedeného Trestného poriadku.

Nariadenie   predsedu   senátu   v   tomto   smere   nevyžaduje   žiadny   osobitný   procesný postup alebo rozhodnutie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   týchto   dôvodov   zastáva   názor,   že   odpisy rozhodnutia v danej veci boli poškodenému J. H. doručené na legálnom základe, teda v súlade s procesnými predpismi. Tieto okolnosti boli aj skúmané v rámci rozhodovania o dovolaní ministra spravodlivosti, ako to vyplýva z odôvodnenia písomného vyhotovenia jeho rozsudku z 10. júna 2009, sp. zn. 1 Tdo 53/2008, str. 5, že totiž Najvyšší súd ako súd dovolací nezistil žiadny zákonný dôvod pre odmietnutie dovolania ministra spravodlivosti. Najvyšší súd len na margo pripomína, že po napadnutom jeho rozsudku došlo v označenej trestnej veci znovu k právoplatnému odsúdeniu J. G.; tento proti odsudzujúcemu rozhodnutiu podal dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. apríla 2009, sp. zn. 1 Tdo 53/2008, podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietnuté.“

Listom č. k. KP 8/2009-91 z 15. marca 2010 doručeným ústavnému súdu 23. marca 2010   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   k svojmu   pôvodnému   vyjadreniu   dodala: „súhlasíme s tým, aby ústavný súd... upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku uvedenom v liste z 19. marca 2010 k vyjadreniu najvyššieho súdu uviedol:

„Ako splnomocnený právny zástupca sťažovateľa J. G. oznamujem Ústavnému súdu SR, že tento účastník konania súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pretože od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci....

K   vyjadreniu   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   7. 1. 2010   ako   splnomocnený   právny zástupca sťažovateľa J. G. sa vyjadrujem takto:

Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR... obsahuje právne irelevantný rozbor procesných práv poškodeného z pohľadu úpravy podľa Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005, ako aj podľa Trestného poriadku účinného od 1. 1. 2006. Toto vyjadrenie ďalej obsahuje nesprávny výklad a interpretáciu ust. § 63 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku č. 141/1961 Zb.   a taktiež   toto   vyjadrenie   obsahuje   tvrdenie   o   opätovnom   právoplatnom   odsúdení sťažovateľa   odvolacím   súdom   a   o   následnom   podaní   dovolania,   ktoré   tvrdenie   nie   je v zhode so skutočnosťou.

Rozbor   procesných   práv   a   procesného   postavenia   poškodeného   podľa   Trestného poriadku   č.   301/2005   Z.   z.   a   porovnanie   týchto   procesných   práv   s   predchádzajúcou právnou úpravou   podľa   Trestného   poriadku   č.   141/1961   Zb.   je   právne irelevantné pre posúdenie   dôvodnosti   ústavnej   sťažnosti.   Porovnávanie   procesných   práv   poškodeného podľa   starej   a novej   právnej   úpravy   z   pohľadu   rozsahu   a   významu   práv   a   postavenia poškodeného nemá žiaden vplyv na posúdenie predmetu ústavnej sťažnosti.

Výklad   ust.   §   63   ods.   1   písm.   b),   c)   Tr.   por.   č.   141/1961   Zb.   účinného   do 31. 12. 2005,   ktorý   obsahuje   citované   vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   SR,   je   nesprávny a v rozpore s aplikačnou praxou súdov 1. a 2. stupňa, ktoré podľa tohto ustanovenia konali.... Ak stručne zhrnieme podstatu ústavnej sťažnosti sťažovateľa J. G. vo vzťahu k vyššie cit. ustanoveniu § 63 ods. 1 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005, táto spočíva v tom, že poškodený J. H. si v trestnom konaní neuplatnil nárok na náhradu škody, čo vyplýva z jeho výsluchu z prípravného konania zo dňa 4. 4. 2005 pred vyšetrovateľom. Za stavu, že si J. H. nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil, potom súd 1. stupňa o tomto nároku ani   nerozhodoval,   pretože   nebolo   o   čom   rozhodnúť,   keďže   nárok   na   náhradu   škody uplatnený nebol. Za daného procesného stavu J. H. nebol osobou oprávnenou podať proti rozsudku súdu 1. stupňa opravný prostriedok, pretože tento súd o jeho nároku nerozhodoval a preto nebol J. H. osobou, ktorej sa malo podľa ust. § 63 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 doručovať rozhodnutie do vlastných rúk.

Ust.   §   63   ods.   1   písm.   d)   cit.   ust.   hovorí   o   doručovaní   inej   písomnosti,   teda písomnosti,   ktorá   nie   je   uvedená   v   ods.   1   písm.   a)   a   b)   cit.   ustanovenia.   Podľa   tohto ustanovenia nebolo možné doručiť poškodenému rozsudok.

V   ďalšom   sa   vyjadrenie   Najvyššieho   súdu   SR   zaoberá   procesnou   situáciou,   že poškodený má právo podať odvolanie proti výroku rozsudku súdu 1. stupňa aj v prípade absencie takéhoto výroku. Aj táto argumentácia nie je v danom prípade právne relevantná pre tento prípad, pretože v danom konkrétnom prípade nedošlo k takému procesnému stavu, aby výrok   o náhrade   škody chýbal.   Ak poškodený nárok na   náhradu   škody neuplatnil, potom ani súd nemal o čom rozhodovať a rozsudok súdu 1. stupňa ani neobsahoval výrok o náhrade škody uplatnenej týmto poškodeným.

Je potrebné poznamenať, že súd 1. stupňa v danej veci. H. rozsudok ani nedoručoval a k tomu doručeniu došlo až na základe písomnej žiadosti Ministerstva spravodlivosti zo dňa 29. 7. 2008 adresovanej Okresnému súdu v Michalovciach. Z tejto žiadosti nevyplýva, na   základe   akého   právneho   predpisu   orgán   štátnej   správy,   ktorým   je   Ministerstvo spravodlivosti   SR,   vydáva   pokyn   orgánu   súdnej   moci   ako   orgánu   činnému   v   trestnom konaní. Samotné doručovanie na základe tohto pokynu zrealizoval súdny úradník súdu 1. stupňa.

K   tvrdeniam   obsiahnutým   vo   vyjadrení   Najvyššieho   súdu   SR,   že   po   napadnutí rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo/53/2008 došlo znovu k právoplatnému odsúdeniu J. G. a že tento proti tomuto odsudzujúcemu rozhodnutiu podal dovolania, nie sú v súlade so   skutočnosťou.   Súčasný   stav   vo   veci   je   taký,   že   na   základe   napadnutého   rozsudku Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   1   Tdo/53/2008   zo   dňa   10. 6. 2009   je   trestná   vec   J.   G.   na Krajskom súde v Košiciach a doposiaľ vo veci rozhodnuté nebolo. K tvrdeniam o podanom dovolaní   je   potrebné   uviesť,   že   J.   G.   podal   dovolanie   vo   svoj   prospech   voči druhostupňovému   rozhodnutiu   v   predmetnej   veci.   Dovolanie   bolo   podané   ešte   dňa 10. 11. 2008 a to proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. 3. 2008, č. k. 8 To/57/2007. Toto dovolanie bolo podané po tom, čo J. G. sa dozvedel, že v danej veci podal dovolanie Minister spravodlivosti SR. O dovolaní J. G. zo dňa 10. 11. 2008 rozhodoval Najvyšší   súd   SR   22. 4. 2009,   teda   ešte   pred   vydaním   napadnutého   rozsudku   zo   dňa 10. 6. 2009.

Z   vyššie   uvedených   skutočností   a   cit.   právnych   noriem   vyplýva   opodstatnenosť a dôvodnosť   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   J.   G..   Preto   žiadame,   aby   Ústavný   súd   SR vyniesol nález v zmysle petitu ústavnej sťažnosti zo dňa 31. 7. 2009, doručenej Ústavnému súdu SR 4. 8. 2009.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z vyžiadaného na vec sa vzťahujúceho spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 150/05 ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:

Dňa 4. apríla 2005 bol v trestnej veci sťažovateľa vyšetrovateľom Úradu justičnej a kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Michalovce   vypočutý svedok   –   poškodený   J.   H.,   ktorý   po   poučení   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 uviedol: „Nebohá I. H. bola moja dcéra. Táto utrpela zranenia pri dopravnej nehode dňa 12. 3. 2005 v obci Z., ktorým aj podľahla.... Po poučení v zmysle § 43 Tr. poriadku sa nepripájam k trestnému konaniu ani k náhrade škody.“

Rozsudkom okresného súdu č. k. 1 T 150/05-288 z 18. apríla 2007 bol sťažovateľ uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 244 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 44 mesiacov, na výkon ktorého bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Súčasne mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na dobu troch rokov. Podľa § 229 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 okresný súd odkázal poškodených s ich nárokmi na náhradu škody na konanie v občiansko-právnych veciach.

V odôvodnení tohto rozsudku sa vo vzťahu k poškodenému J. H. uvádza: „Svedok poškodený J. H. – otec nebohej I. H., ohľadne okolnosti dopravenej nehody nemal žiadne vedomosti.... Nárok na náhradu škody si neuplatňoval.“

V   závere   odôvodnenia   vo   vzťahu   k   nárokom   poškodených   okresný   súd   uviedol: „Súd   poškodených   s   ich   nárokmi   na   náhradu   škody   odkázal   na   konanie   o   občiansko- právnych veciach, pretože za účelom rozhodnutia ich nárokov je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje rámec potrieb trestného stíhania.“

Krajský súd na verejnom zasadnutí konanom 18. februára 2008, ktorého predmetom bolo   rozhodovanie   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn. 1 T 150/2005 z 18. apríla 2007, vypočul poškodeného J. H., ktorý po poučení uviedol: „Chcem sa vyjadriť v tom smere, že sa nechcem zúčastňovať ďalších pojednávaní, ja som ani nežiadal náhradu škody... Zo strany obžalovaného bola snaha mi tzv. pomôcť v rámci náhrady škody, ja však náhradu škody nechcem.“

Krajský súd rozsudkom č. k. 8 To 57/2007-331 z 10. marca 2008 rozhodol tak, že zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a postupom podľa § 259   ods.   3   Trestného   poriadku   účinného do   31.   decembra   2005   a   §   224   ods.   3   a   4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 s použitím § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 uložil sťažovateľovi trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov,   ktorého   výkon   podmienečne   odložil   na   skúšobnú   dobu   v   trvaní   piatich   rokov. Súčasne uložil sťažovateľovi trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov na štyri roky. Vo zvyšnej časti ostal rozsudok nedotknutý.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“) podnetom z 10. júla 2008 doručeným ministerstvu spravodlivosti 23. júla 2008 navrhol, aby minister spravodlivosti podal dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 To 57/2007 z 10. marca 2008, pretože „bol porušený zákon v ustanovení § 224 ods. 4 a § 40 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 v prospech obvineného J. G....

Citované rozhodnutie Krajského súdu Košice bolo obvinenému J. G., poškodeným L. J., Obecnému úradu Z., Slovenskému plynárenskému priemyslu a Všeobecnej zdravotnej poisťovni doručené 12. 5. 2008, S. T. a obhajcovi obvineného M. L. a Okresnej prokuratúre M. bolo doručené 9. 5. 2008. Doručenie nie je vykázané od poškodenej strany – pozostalých po nebohej I. H..“.

Prípisom z 29. júla 2008 ministerstvo spravodlivosti vrátilo okresnému súdu trestný spis s tým, že je potrebné doručiť rozsudok odvolacieho súdu poškodenému J. H.. Rozsudok mu bol doručený 5. augusta 2008.

Dňa   27.   októbra   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   dovolanie   ministra spravodlivosti   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   To   57/2007   z   10.   marca   2008 v neprospech sťažovateľa z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) a i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006.

Sťažovateľ   v   písomnom   vyjadrení   k   dovolaniu   ministra   spravodlivosti zo 7. novembra 2008 namietal, že podľa jeho názoru je dovolanie podané oneskorene a je nedôvodné. Rovnako sa vyjadril obhajca sťažovateľa aj na verejnom zasadnutí najvyššieho súdu konanom 10. júna 2009.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 rozhodol, že bol porušený zákon z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 v ustanovení § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v prospech   sťažovateľa, zrušil   tento rozsudok,   ako aj ďalšie rozhodnutia naň obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad, a prikázal krajskému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného   práva   nebyť stíhaný inak,   ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví zákon, zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť najvyšší súd, keď svojím rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 dovolanie ministra spravodlivosti, ktoré bolo   podané   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   8   To   57/2007   z 10.   marca   2008, neodmietol ako podané oneskorene, ale na jeho základe dovolaním napadnuté právoplatné rozhodnutie krajského súdu zrušil, v dôsledku čoho je sťažovateľ naďalej trestne stíhaný.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Dotknutým   článkom   ústavy   -   základným   právom,   porušenie   ktorého   sťažovateľ namieta, je čl. 17 ods. 2 ústavy. Povinným subjektom z tohto článku je štát, jeho orgány. K porušeniu tohto práva teda dochádza porušením povinnosti štátneho orgánu. Všeobecný ústavný rámec pre konanie štátnych orgánov je daný čl. 2 ods. 2 ústavy. Podľa neho štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nesporným zámerom ústavodarcu bolo zabezpečiť týmto ustanovením   ochranu občanov pred   každým   konaním   štátneho   orgánu,   ktoré   z tohto   ústavného   rámca   vybočuje (I. ÚS 48/99).

Podľa znenia čl. 17 ods. 2 ústavy musia zákonu zodpovedať tak dôvody, ako aj spôsob, na základe ktorých možno konkrétnu osobu stíhať. Stíhanie je v plnom rozsahu konformné s týmto ústavným právom, ak materiálne i formálne podmienky postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov vychádzajú zo zákona.

„Dôvody“   stíhania   majú   podľa   zásady   nullum   crimen   sine   lege   svoj   pôvod v hmotnoprávnom   predpise,   ktorým   je   v   danom   prípade   Trestný   zákon   účinný   do 31. decembra 2005, a „spôsob“, ktorým je regulovaný postup orgánov činných v trestnom konaní a postup všeobecných súdov, sa nachádza v príslušnom procesnoprávnom predpise, konkrétne   pre   túto   vec   jednak   v   ustanoveniach   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra   2005   (do   právoplatného   skončenia   trestného   konania   pred   podaním dovolania ministrom spravodlivosti), ale aj ustanoveniach Trestného poriadku účinného od 1.   januára   2006   (konanie   v súvislosti   s podaním   dovolania   ministrom   spravodlivosti). Splnenie   oboch   týchto   podmienok   (dôvody   a spôsob   stíhania)   patrí   do   preskúmavacej právomoci ústavného súdu, pretože každá samostatne ako zákonná podmienka základného práva predstavuje samostatný predmet ich posudzovania z hľadiska ich dodržania. Inak by nebolo možné dospieť k záveru o tom, či namietaným postupom došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 ústavy (obdobne I. ÚS 48/99).

Pokiaľ ide o „dôvody“ stíhania sťažovateľa (hmotnoprávne hľadisko), tie z hľadiska ochrany základných práv nie sú sporné a sťažovateľ ich v sťažnosti pred ústavným súdom ani nenapádal. Sporným sa však javí naplnenie ústavnej podmienky zakotvenej v čl. 17 ods. 2 ústavy uvedenej ako „spôsob“ stíhania (procesnoprávne hľadisko) upravený príslušným Trestným poriadkom.

Sťažovateľ zastáva názor, že zásah do jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy bol spôsobený v dôsledku porušenia § 2 ods. 1, § 63 ods. 1 písm. a) a b) a § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 a porušenia § 370   ods.   1   a   3   a   §   382   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   od   1. januára   2006 konajúcimi všeobecnými súdmi a ministrom spravodlivosti v rámci dotknutého trestného konania.

Podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.

Podľa § 63 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 do vlastných rúk sa doručuje

a) obvinenému obžaloba a predvolanie,

b) osobám oprávneným podať proti rozhodnutiu   opravný prostriedok   odpis tohto rozhodnutia,

c) iná písomnosť, ak to predseda senátu, prokurátor, vyšetrovateľ alebo policajný orgán z dôležitých dôvodov nariadi.

Podľa § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, pre nesprávnosť výroku o náhrade škody.

Podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolanie sa podáva na súde, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu, ak sa podáva dovolanie v neprospech obvineného.

Podľa   §   370   ods.   3 Trestného poriadku   účinného od 1.   januára 2006   ministrovi spravodlivosti plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Podľa § 382 písm. a) Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak bolo podané oneskorene.

Úlohou ústavného súdu je skúmať, či vo vzťahu k osobe sťažovateľa všeobecné súdy postupovali v súlade, okrem iných, aj s citovaným ustanoveniami procesných predpisov, a teda   či   konali   konformne   s ústavným   princípom   zakotveným   v čl.   2   ods.   2   ústavy, a v prípade, že to tak nebolo, aký dopad mal takýto postup na základné práva sťažovateľa. Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že záruky čl. 17 ods. 2 ústavy sa na vec sťažovateľa vzťahujú, a preto bol povinný poskytnúť ochranu tomuto základnému právu v okamihu zistenia, že spôsob stíhania sťažovateľa nie je zákonný a tento stav nielen trvá, ale nemalo k nemu vôbec dôjsť.

Z ustanovení   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   týkajúcich   sa dovolania vyplýva, že dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená (§ 368 ods. 1). Právoplatné rozhodnutie súdu na podnet strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371 (§ 369 ods. 1). Právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 aj generálny prokurátor [§ 369 ods. 2 písm. a)]. Ak sa dovolanie podáva v neprospech obvineného, možno ho podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia súdu   (§   370   ods.   1).   Ak   ho podáva   minister   spravodlivosti,   plynie mu lehota   od   toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr (§ 370 ods. 3).

V trestnej   veci   sťažovateľa   podal   dovolanie   minister   spravodlivosti   na   podnet generálneho prokurátora. Sťažovateľ tvrdí, že tak urobil po lehote, ktorú mu na podanie dovolania ustanovuje zákon.

Dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol v zmysle § 139 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   účinného do   31. decembra 2005 právoplatnosť dňom   jeho vyhlásenia, t. j. 10. marca 2008 (zákon už proti nemu odvolanie nepripúšťal). Doručený bol Okresnej prokuratúre Michalovce 9. mája 2008, sťažovateľovi ako odsúdenému 12. mája 2008, poškodeným (okrem J. H.) takisto 12., resp. 13. mája 2008 a obhajcovi sťažovateľa 13.   mája   2008.   Za   tohto   stavu   lehota   ministrovi   spravodlivosti   na   podanie   dovolania uplynula   13.   augusta   2008.   Na   podnet   ministerstva   spravodlivosti   však   okresný   súd doručoval rozsudok krajského (ale aj okresného) súdu aj poškodenému J. H., ktorému bol doručený   (spolu   s prvostupňovým   rozsudkom)   5.   augusta   2008.   Až   následne   minister spravodlivosti podal dovolanie (z 22. októbra 2008), ktoré bolo doručené okresnému súdu 27. októbra 2008. Lehota na podanie dovolania teda bola zjavne počítaná od doručenia rozsudku J. H..

Rozhodujúcou   otázkou   v konaní   o sťažnosti   sťažovateľa   je,   či   bolo   dôvodné doručovať rozsudok krajského súdu poškodenému J. H., a ak už k tomu došlo, či s týmto doručením možno spájať také účinky, ako je začiatok plynutia lehoty na podanie dovolania ministrom spravodlivosti.

V zmysle už citovaného ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) v spojení s § 246 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 podmienkou, pre ktorú je potrebné doručovať rozhodnutie do vlastných rúk poškodenému, je uplatnenie si náhrady škody   v rámci   trestného   konania,   pretože   poškodený,   ktorý   nárok   na   náhradu   škody v trestnom konaní neuplatnil, nemôže rozsudok súdu prvého stupňa odvolaním napadnúť.

Podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená, je oprávnený tiež navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému   povinnosť   nahradiť   túto   škodu.   Návrh   treba   urobiť   do   skončenia vyšetrovania (§ 166 ods. 1 a 2).

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   150/2005   vyplýva,   že   vyšetrovanie   bolo skončené   1.   júna   2005   návrhom   vyšetrovateľa   policajného   zboru   na   podanie   obžaloby. Do tohto dátumu si poškodený J. H. nárok na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil, resp. vyslovenie sa „nepripojil k trestnému konaniu ani k náhrade škody“ (pozri zápisnicu o jeho výsluchu zo 4. apríla 2005). Podmienka na doručovanie do vlastných rúk podľa § 63 ods.   1   písm.   b)   v spojení   s   §   246   ods.   1   písm.   d)   Trestného   poriadku   účinného   do 31. decembra 2005 teda splnená nebola.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   150/2005   nevyplýva,   na   základe   ktorého konkrétneho ustanovenia príslušného Trestného poriadku okresný súd napokon doručoval meritórne rozhodnutia (tak prvostupňové, ako aj druhostupňové) poškodenému J. H., avšak z vyjadrenia najvyššieho súdu k ústavnej sťažnosti vyplýva, že k doručovaniu rozsudkov došlo na základe § 63 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005.

Do právomoci ústavného súdu patrí iba posúdenie, či rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neporušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 rozsudok sa v odpise   doručí   obžalovanému, prokurátorovi, zúčastnenej osobe a poškodenému, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody, a to aj keď boli pri vyhlásení rozsudku prítomní.

V prípade sťažovateľa išlo o doručovanie rozsudku predovšetkým druhostupňového súdu.   Tento   sa   podľa   špeciálnej   úpravy   citovaného   §   130   ods.   1   Trestného   poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ale aj podľa úpravy § 173 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006) doručuje v odpise tomu poškodenému, ktorý si v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody. Poškodený J. H. ním nebol.

Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu okresný súd nepostupoval striktne v súlade so znením   relevantného   právneho   predpisu,   ktorým   sa   riadil   proces   trestného   konania sťažovateľa,   pokiaľ   k doručeniu   rozhodnutia   pristúpil   (zvlášť,   ak   tak   urobil   na   pokyn ministerstva   spravodlivosti).   Táto   skutočnosť   však   sama   osebe   nepredstavuje   porušenie základného práva sťažovateľa. K zásahu do základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy však mohlo dôjsť tým, že poškodený sa s nárokom na náhradu škody k trestnému konaniu nepripojil, avšak najvyšší súd považoval za relevantný moment na začatie plynutia lehoty na podanie dovolania ministrom spravodlivosti práve moment doručenia rozsudku poškodenému, pričom rozhodnutie o dovolaní mohlo mať pre sťažovateľa právne relevantné účinky.

Ústavný súd akceptoval názor najvyššieho súdu, že neuplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní poškodeným nepredstavuje automaticky hneď stratu všetkých jeho procesných práv. Taktiež akceptoval iniciatívu všeobecného súdu informovať poškodeného o stave trestného konania (hoc aj doručením meritórneho rozhodnutia), ktorú však nemožno bez ďalšieho považovať za protizákonnú. Na vážnosti však táto otázka naberá vtedy, keď orgán verejnej moci (v tomto prípade všeobecný súd) s úkonom, ktorého realizáciu zákon nevyžaduje, t. j. orgán verejnej moci koná „nad rámec zákona“ v prospech jednej osoby (poškodeného), spojí také účinky, ktoré podstatným spôsobom zasiahnu do práv inej osoby (odsúdeného – tu sťažovateľa). V posudzovanom prípade došlo k zásahu do právoplatne skončenej trestnej veci sťažovateľa v jeho neprospech.

Vo vzťahu k reálnosti úspešného využitia opravných prostriedkov sa doručovanie rozsudku(ov) poškodenému J. H. javí absolútne nadbytočným. Rovnako vzhľadom na jeho vyjadrenia v priebehu celého trestného konania tiež možno konštatovať, že je ťažko nájsť „dôležité   dôvody“,   pre   ktoré   by   bolo   účelným   nariadenie   doručenia   „inej“   písomnosti (rozsudku)   tomuto   poškodenému.   Preto   túto   obranu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd považoval za nepresvedčivú.

Na postavenie sťažovateľa však spojenie účinkov doručenia rozsudku krajského súdu poškodenému so   začiatkom   plynutia lehoty   podania   dovolania ministrom   spravodlivosti malo značný dopad. Jeho právoplatne skončená trestná vec sa dostala do štádia konania pred súdom, a sťažovateľ je teda „opäť“ trestne stíhaný. Z tohto pohľadu ústavný súd nemohol inak, iba konštatovať, že najvyšší súd akceptovaním plynutia lehoty na podanie dovolania ministrom spravodlivosti od doručenia rozsudku krajského súdu z 10. marca 2008 porušil základné   právo   sťažovateľa   nebyť   stíhaný   inak,   ako   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon, zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy. Zásah do tohto práva sťažovateľa je o to závažnejší, že napriek   jeho   priamej   námietke   proti oneskorenosti   podania   dovolania   ministrom spravodlivosti, čo ústavný súd považuje za podstatný argument, najvyšší súd sa uvedenou námietkou   nijako   zvlášť   nezaoberal,   iba   všeobecným   konštatovaním,   že   nezistil   žiadny zákonný   dôvod   na   odmietnutie   dovolania   ministra   spravodlivosti.   Ak   najvyšší   súd nepovažoval   zmienené   dovolanie   za   oneskorene   podané,   bolo   jeho   povinnosťou   dať dostatočnú odpoveď na sťažovateľom uvádzané argumenty v jeho vyjadrení zo 7. novembra 2008 k dovolaniu ministra spravodlivosti. Takáto odpoveď však v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu absentuje.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 porušil základné právo sťažovateľa nebyť stíhaný inak, ako spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím... boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd také rozhodnutie zruší.

Pretože rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 53/2008 z 10. júna 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy, ústavný súd v zhode   s ustanoveniami   čl.   127   ods.   2   ústavy   a   §   56   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu. V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu v súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde.

V.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   v sťažnosti   podanej   ústavnému   súd   nežiadal,   aby   mu   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie, preto ústavný súd o tomto nerozhodoval. Navyše, podľa názoru ústavného súdu je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu pre sťažovateľa vyslovenie porušenia jeho základného práva a následné zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu dostatočnou satisfakciou.  

Ústavný súd nerozhodoval ani o úhrade trov konania sťažovateľa podľa § 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním advokátom JUDr. M. L. v konaní pred ústavným súdom, pretože ich náhradu nežiadal.Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010