znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 396/04-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti JUDr. Ladislava Sárköziho, bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 113/95, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Ladislava Sárköziho na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 113/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 113/95 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ladislavovi   Sárközimu p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Ladislavovi Sárközimu trovy právneho   zastúpenia   v sume   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Š. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 396/04 z 1. decembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ladislava Sárköziho, bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 C 113/95.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa „... žalobou zo dňa 15. 06. 1995 podanou na Okresnom súde Trnava proti žalovanému v I) rade – Bytovému hospodárstvu, š. p., P. a žalovanému v II) rade – Mesto P. domáhal určenia trvania pracovného pomeru, náhrady škody a náhrady mzdy“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo   v jeho právnej veci právoplatne rozhodnuté.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 165 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 1926/04 doručeným ústavnému súdu 31. januára 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Žalobca   JUDr. Ladislav   Sárközi   podal   dňa   19. 6. 1995   žalobu   o   určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu škody proti žalovaným: v I. rade - Bytové hospodárstvo, š. p., P., a v II. rade - Mesto P.

Úpravou zo dňa 21. 7. 1995 bol vyzvaný žalobca na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu a zároveň bol vytýčený termín pojednávania na deň 1. 8. 1995. Dňa 1. 8. 1995 žalobca sa dostavil na súd a bol s ním spísaný úradný záznam, kde uviedol, že berie späť žalobu proti žalovanému v II. rade o náhradu škody v sume 80.000,- Sk, naďalej trval na žalobe   proti   žalovanému   v   I. rade.   Súdny   poplatok   zaplatil   žalobca   1. 8. 1995. Pojednávanie dňa 7. 9. 1995, na ktoré sa dostavili účastníci, bolo odročené na 12. 9. 1995 po vypočutí účastníkov. Na pojednávaní dňa 12. 9. 1995 bol vynesený rozsudok tak, že súd žalobu proti žalovanému I. rade zamietol, a proti žalovanému v II. rade konanie zastavil. Tiež   bolo   rozhodnuté   o   trovách   konania   a   práv.   zastupovania.   Po   doručení   rozsudku účastníkom   konania   podal   žalobca   odvolanie   proti   tomuto   rozsudku,   spis   po príprave na odvolacie konanie bol zaslaný Krajskému súdu v Bratislave doručením na tento súd 23. 11. 1995.   Krajský súd v Bratislave konal o   podanom odvolaní,   rozhodol   uznesením 11 Co 530/95 dňa 14. 2. 1996 tak, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Po   doručení   rozsudku   odvolacieho   súdu   účastníkom   podal   dňa 26. 3. 1996 stanovisko vo veci žalobca k uzneseniu odvolacieho súdu. Súd 11. 4. 1996 určil termín pojednávania na 23. 4. 1996. Na tomto pojednávaní sa nezúčastnili žalovaní, súd pojednával v ich neprítomnosti, vypočul žalobcu a pojednávanie bolo odročené za účelom vyžiadania   spisového   materiálu   Obvodného   súdu   Bratislava   I,   v   ktorom   konaní sa rozhodovalo vo veci súvisiacej s predmetnou vecou. Dňa 21. 5. 1996 oznámil Mestský súd Bratislava, že žiadaný spis bol zaslaný na Najvyšší súd SR. Následne bolo zisťované číslo konania žiadaného spisu na NS SR. Dňa 15. 7. 1996 bol určený termín pojednávania na   deň   27. 8. 1996.   Na   tomto   pojednávaní   sa   žalobca   nezúčastnil,   pojednávanie   bolo odročené na neurčito s tým, aby žalobca bol vyzvaný na zaslanie konkretizovaného návrhu s vyčíslením   uplatneného   nároku   v   stanovenej   lehote.   6. 9. 1996   žalobca   zaslal   súdu špecifikáciu svojich nárokov. Na pojednávaní dňa 26. 9. 1996 sa zúčastnil žalobca, žalovaní sa   nedostavili,   pojednávanie   bolo   odročené   na   15. 10. 1996   za   účelom   predvolania zástupcu   žalovaného I.,   tento   bol   vyzvaný   na   predloženie   dokladov   ohľadom   mzdových nárokov žalobcu, tiež boli volaní svedkovia navrhnutí žalobcom. 15. 10. 1996 sa opätovne za žalovaného   v   I.   rade   nedostavil   zástupca,   zaslal   lekárske   potvrdenie   o   pracovnej neschopnosti. Ďalšie pojednávanie bolo 5. 11. 1996, boli predvolaní svedkovia, označení účastníkmi. Dňa 24. 10. 1996 doručil do veci zástupca žalovaného vyjadrenie s listinnými dôkazmi. Na pojednávanie 5. 11. 1996 sa nedostavil žalobca, svedkovia sa dostavili, pre ochorenie   zákonnej   sudkyne   vo   veci   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito,   s   tým, že účastníci   a   svedkovia   budú   znovu   predvolaní.   26. 11. 1996   podal   vo   veci   písomné podanie žalobca. 5. 12. 1996 súd vytýčil pojednávanie na deň 16. 1. 1997, na ktoré sa však nedostavil   žalobca,   doručenie   predvolania   mal   vykázané,   súd   pojednával   v   jeho neprítomnosti, vypočul zástupcu žalovaného, troch svedkov a vo veci na tomto pojednávaní vyniesol   rozsudok   tak,   že   žalobu   proti   žalovanému   v   I.   rade   zamietol,   konanie   proti žalovanému v II. rade a v časti návrhu o určenie, že pracovný pomer trvá, konanie zastavil. Po doručení rozsudku účastníkom konania podal žalobca odvolanie, vec bola 21. 4. 1997 predložená Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 4. 7. 1997 odvolací súd vrátil spis na doplnenie a odstránenie nedostatku doplňujúcim rozsudkom. Tun. súd vydal   doplňujúci   rozsudok   17. 10. 1997,   proti   tomuto   podal   odvolanie   žalobca. Po odstránení nedostatku vo veci, po vyčkaní odvolacích lehôt bol spis opätovne 19. 3. 1998 predložený Krajskému súdu v Trnave. Tento súd dňa 7. 5. 1998 vrátil spis ako predčasne predložený   na   doplnenie,   tiež   na   rozhodnutie   o   návrhu   žalobcu   na   vydanie   predbež. opatrenia a tiež na zistenie, či žalovaný v I. rade bol vymazaný z obch. registra a kedy. Súd po odstránení týchto ďalších nedostatkov a po vydaní ďalšieho doplňujúceho rozsudku dňa 27. 7. 2000,   po   odvolaní   žalobcu   aj   proti   tomuto   doplňujúcemu   rozsudku,   po   doručení odvolania   protistrane   a   vyjadrení   k   tomuto   odvolaniu   zo   strany   Bytového   podniku   P., s. r. o., doručením na súd 28. 6. 2001, bola znovu vec predložená Krajskému súdu v Trnave na   rozhodnutie   o   pôvodnom   odvolaní,   tiež   o   ďalších   odvolaniach.   Spis   bol   doručený Krajskému súdu v Trnave dňa 16. 8. 2001.

Spis sa vrátil z odvolacieho súdu na tunajší súd 15. 5. 2002 s tým, že odvolací súd uznesením   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   zamietajúcej   časti,   týkajúcej sa žalovaného v I. rade, v zastavujúcej časti, týkajúcej sa určenia trvania prac. pomeru a v časti trov konania ako i doplňujúci rozsudok vo veci v časti týkajúcej sa pripustenia vstupu   do   konania   žalovaného   v   III.   rade   zrušil   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Po doručení rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom súd dňa 20. 5. 2002 stanovil termín pojednávania na deň 14. 11. 2002. 12. 11. 2002 podal žalobca vo veci stanovisko s tým, že označil petit.   Na pojednávaní   14. 11. 2002   sa dostavil   žalobca,   zástupca   žalovaného v I. rade sa ospravedlnil, žalobca bol vypočutý a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že vyjadrenie žalobcu, v ktorom upresnil petit, bude doručené žalovanému v I. rade s požiadavkou   zaslania   stanoviska   k   tomuto   podaniu.   Žalovaný   v I. rade   oznámil 17. 12. 2002,   že   vyjadrenie   vzhľadom   na   veľkú   prac.   zaťaženosť   môže poslať   do 15. 1. 2003. 27. 1. 2003 zaslal žalobca ďalšie podanie, ktorým upresnil petit. 27. 1. 2003 doručil   súdu   vyjadrenie   žalovaný   k   stanovisku   žalobcu,   žiadal   žalobu   v celom   rozsahu zamietnuť. Žalovaný tiež doručil listinné dôkazy. Ďalšie pojednávanie bolo 30. 1. 2003, žalobca   sa dostavil,   zást.   žalovaného   bola   práceneschopná,   čo   oznámila   súdu. Pojednávanie bolo odročené na 25. 2. 2003 za účelom opätovného predvolania žalovaného. 12. 2. 2003   zaslal   žalobca   vyjadrenie   s   upresnením   nároku   vo veci.   Na pojednávaní 25. 2. 2003 sa zúčastnili obaja účastníci, boli vypočutí k veci, ako aj k listinným dôkazom a pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 2003 s tým,   že žalovaný predloží ďalšie dôkazy súvisiace s vecou a bude zisťované na pošte doručenie písomnosti žalobcovi v súvislosti s ukončením   prac.   pomeru.   Zást.   žalovaného   sa   ospravedlnila   18. 3. 2003   z   neúčasti na pojednávaní   v   dôsledku   práceneschopnosti.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   odročené na 8. 4. 2003 za účelom predvolania žalovaného s tým, aby zaslal obratom listinné dôkazy na   preukázanie   spôsobu   ukončenia   prac. pomeru   so   žalobcom   a   tiež   potvrdenie o priemernej   mzde   žalobcu   za   predmetné   obdobie.   Dňa   7. 4. 2003   zaslal   žalovaný potvrdenie   v   súvislosti   s   prac.   pomerom   žalobcu   u   žalovaného.   Na   pojednávaní   dňa 8. 4. 2003   sa   zúčastnili   účastníci,   boli   vypočutí   k doterajšiemu   dokazovaniu   vo   veci a vysvetlili určité súvislosti s riešením veci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že žalobca podá stanovisko do 10 dní písomne, tiež,   že účastníci majú možnosť podať konečné návrhy na dokazovanie. 15. 4. 2003 podal vo veci vyjadrenie žalobca, upresnil svoj nárok vo veci, následne úpravou zo 16. 4. 2003 súd doručil vyjadrenie žalobcu žalovanému s tým, že zároveň bol požiadaný o pís. stanovisko k tomuto vyjadreniu. Dňa 2. 5. 2003 žalovaný zaslal potvrdenie o mzde žalobcu s návrhom na doplnenie dokazovania. Dňa 10. 6. 2003   žalovaný   podal   vyjadrenie   k   stanovisku   žalobcu   vo   veci   spolu   s   listinnými dôkazmi.   Toto vyjadrenie   sa   doručovalo   žalobcovi,   ktorý   dňa   2. 7. 2003   podal   k   nemu stanovisko.   15. 7. 2003   súd   vyzval   oboch   účastníkov,   aby   oznámili,   aké   majú   konečné návrhy na doplnenie dokazovania. Žalovaný reagoval na výzvu súdu listom dňa 2. 9. 2003. Vo veci 27. 11. 2003 súd určil termín pojednávania na 29. 1. 2004, predvolal účastníkov, vyžiadal správu z Pošty Piešťany ohľadom doručovania zásielky žalobcovi. Na pojednávaní dňa   29. 1. 2004   bol   vypočutý   svedok   E. G.,   účastníci   sa   vyjadrili   k   jeho   výpovedi. Pojednávanie   bolo   odročené   na   18. 2. 2004   za   účelom   urgencie   doručenia   odpovede   z pošty s tým, že žalobca mal predložiť konečné písomné stanovisko s vyčíslením pohľadávky a žalovaný mal predložiť originály doporučených listov v súvislosti s výpoveďou, danou žalobcovi. 4. 2. 2004 zaslal súdu žalobca vyjadrenie s vyčíslením výšky pohľadávky vo veci, žalovaný zaslal vyjadrenie 16. 2. 2004. 17. 2. 2004 doručila súdu pošta žiadanú odpoveď na dotaz   súdu.   Na   pojednávaní   18. 2. 2004   sa   zúčastnili   obaja   účastníci,   boli   vypočutí a bolo im doručené vyjadrenie protistrany. Pretože bolo potrebné na základe výpovede zást. žalovaného   ešte   doplniť   dokazovania   ohľadom   doby   zamestnania   žalobcu,   o   čom informovala súd zástupkyňa žalovaného na tomto pojednávaní, súd odročil pojednávanie na 26. 2. 2004   za   účelom   vykonania   príslušných   dôkazov.   Na   pojednávaní   26. 2. 2004 sa účastníci   nedostavili,   telefonicky   bolo   účastníkom   oznámené,   že   zákonná   sudkyňa je chorá,   pojednávanie   bolo   odročené   na   25. 3. 2004,   opätovne   bola   urgovaná   správa, žiadaná   v   predchádzajúcom   termíne.   Pojednávanie   zo   dňa   25. 3. 2004   po   zistení, že účastníci   nemajú   návrhy   na doplnenie   dokazovania,   bolo   odročené   na   31. 3. 2004 za účelom   vyhlásenia   rozsudku   vo   veci.   Na   pojednávaní   na   uvedenom   termíne   nebol vynesený rozsudok, nakoľko bolo potrebné ešte vykonať úkony v súvislosti s doplatkom súdneho poplatku a tiež bolo zistené, že v súvislosti s požiadavkou žalobcu o pripustenie zmeny žaloby bolo potrebné rozhodnúť o tejto požiadavke žalobcu. Dňa 14. 4. 2004 zaslal súdu žalobca odpoveď na výzvu súdu v súvislosti s požadovanou zmenou žalobného petitu. Súd   nebol   viazaný   uznesením o odročení   pojednávania   za účelom vyhlásenia rozsudku na deň   31. 3. 2004,   nakoľko   pred   týmto   vyhlásením   zistil   skutočnosti,   o   ktorých   bolo potrebné ešte rozhodnúť.

Uznesením 14. 5. 2004 súd pripustil zmenu návrhu, uznesenie doručil účastníkom konania, toto uznesenie vypracovala vyššia súdna úradníčka. Žalovaný podľa 11. 6. 2004 odvolanie   proti   predmetnému   uzneseniu.   O   tomto   odvolaní   rozhodla   zákonná   sudkyňa vo veci   uznesením   dňa   9. 9. 2004   tak,   že   odvolanie   bolo   odmietnuté,   toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. 10. 2004. Následne súd vytýčil termín pojednávania na deň 18. 11. 2004,   kedy   sa   účastníci   dostavili   s   tým,   že   zástupkyňa   prevzala   krátkou   cestou podanie žalobcu, doručené súdu 16. 11. 2004, keďže toto nebolo už možné zaslať poštou. Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   25. 11. 2004,   na   ktorom   súd   vyniesol   rozsudok. Písomne vypracovaný rozsudok sa doručil účastníkom, vo veci plynie odvolacia lehota. Vzhľadom na uvedenú chronológiu úkonov súdu vo veci je zrejmé, že vo veci bolo konané   priebežne,   v   krátkych   intervaloch,   predmetné   konanie   bolo   obtiažne   najmä vzhľadom   na   predkladané   návrhy   zo   strany   žalobcu,   ktoré   boli   nejasné,   neúplné,   bolo potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie.   Som   toho   názoru,   že   súd   prerokoval   vec   bez zbytočných prieťahov.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   vo   vyjadrení   jeho predsedníčky   z 24. januára 2005,   a   preto   ústavný   súd   poukazuje len   na   úkony   uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu spory o určenie platnosti či neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a súvisiacich mzdových nárokov tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a na postup pri ich   rozhodovaní   existuje   dostatok   stabilizovanej   judikatúry.   Na   právnu   ani   faktickú zložitosť sporu nepoukázal ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania (v postavení žalobcu) v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   rozhodujúcim spôsobom   ovplyvnili priebeh a dĺžku   konania. Je pravdou,   že sťažovateľ sa   nezúčastnil všetkých nariadených pojednávaní, a že počas konania viackrát „upravoval“ petit žaloby, no tieto   skutočnosti   ústavný   súd   nepovažuje   za   také,   ktoré   by   mali   vplyv   na   vznik zbytočných prieťahov v konaní. Z uvedeného dôvodu nemohol ústavný súd akceptovať tú časť vyjadrenia okresného súdu, v ktorom označil v súvislosti so správaním sťažovateľa konanie za „obtiažne“.

3. Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo   k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, je správanie samotného súdu.

V priebehu konania, ktoré trvá od podania žaloby okresnému súdu (19. jún 1995) už viac ako 9 a pol roka, ústavný súd zistil tieto obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní:

- od   17. novembra 1997   (doručenie   odvolania   proti   doplňujúcemu   rozsudku) do 19. marca 1998 [predloženie spisu na rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)],

- od 7. mája 1998 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu ako predčasne predložený) do 27. júla 2000 (okresný súd vydal doplňujúci rozsudok); v tomto období okresný súd robil len jednoduché úkony, a to výzvy účastníkom a ich právnym zástupcom,

- od   23. októbra 2000   (doručenie   odvolania   proti   doplňujúcemu   rozsudku) do 16. augusta 2001 (predloženie spisu na rozhodnutie krajskému súdu).

Na   spomalenie   konania   okrem   už   uvedenej   nečinnosti   mala   veľký   vplyv nesústredenosť postupu okresného súdu.

O nesústredenosti,   resp.   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   v konaní   svedčia najmä   nasledujúce   skutočnosti.   Sťažovateľ   už   v podaní   doručenom   okresnému   súdu 26. marca 1996 oznámil, že časť návrhu, ktorá sa týka určenia, že pracovný pomer trvá, berie   voči   odporcovi   v 1. rade   späť   a súčasne   požiadal   okresný   súd   o nariadenie predbežného   opatrenia.   To,   že   sa   domáha nariadenia   predbežného   opatrenia,   zopakoval sťažovateľ aj v priebehu pojednávania uskutočneného 23. apríla 1996. Keďže okresný súd na   uvedený   návrh   procesne   nereagoval,   vrátil   krajský   súd   okresnému   súdu   spisy s odvolaním sťažovateľa dvakrát v priebehu konania ako predčasne predložené s výzvou, aby doplňujúcimi rozsudkami boli procesné pochybenia okresného súdu napravené. Išlo o vrátenie spisu predloženého predčasne v prvom prípade 4. júla 1997 a v druhom prípade 7. mája 1998.

Príkladom takéhoto postupu okresného súdu v konaní je i to, že medzi nariadením pojednávania (20. máj 2002) a pojednávaním samotným (14. november 2002) je 6-mesačný odstup,   čo   považuje   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   za   neprimerane   dlhý   časový interval. Okresnému súdu možno vytknúť aj to, že z neúčasti účastníkov a ich právnych zástupcov   na   pojednávaniach   nevyvodzoval   žiadne   dôsledky   v zmysle   Občianskeho súdneho poriadku (§ 53). Napriek tomu, že okresný súd vo veci niekoľkokrát rozhodol (12. septembra   1995   –   prvý   meritórny   rozsudok,   16. januára 1997 – druhý   meritórny rozsudok,   17. októbra 1997 – doplňujúci   rozsudok,   27. júla 2000   –   doplňujúci   rozsudok, 25. novembra   2004   –   ďalší   rozsudok   v merite   veci),   jeho   konanie   bolo   málo efektívne a nesmerovalo   k právoplatnému   rozhodnutiu   veci   a odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľa.   Prvý   meritórny   rozsudok   z 12.   septembra   1995   bol   na   základe   odvolania sťažovateľa zrušený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 14. februára 1996 po tom, keď   odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   rozhodol   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Keďže okresný súd, ako už bolo spomenuté, v druhom meritórnom rozsudku nerozhodol o všetkých nárokoch, bol mu spis   spolu   s odvolaním   krajským   súdom   dvakrát   vrátený   ako   predčasne   predložený. Na krajským súdom vytknuté procesné pochybenia reagoval okresný súd vydaním dvoch doplňujúcich rozsudkov (prvý zo 17. októbra 1997 a druhý z 27. júla 2000), proti ktorým sa sťažovateľ   odvolal   obdobne,   ako   proti   meritórnemu   rozsudku   zo   16.   januára   1997. Na základe uvedeného o odvolaniach podaných proti týmto rozsudkom rozhodol krajský súd uznesením z 30. apríla 2002, ktorým „Dopĺňací rozsudok zo 17. októbra 1997“ zrušil a „Dopĺňací rozsudok z 27. júla 2000 (...) v časti týkajúcej sa pripustenia vstupu do konania žalovaného   3)“ a „... rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej   zamietajúcej   časti týkajúcej sa žalovaného 1), v zostávajúcej časti týkajúcej sa určenia trvania pracovného pomeru   a v   časti   trov   konania   žalovaného   1)“ zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. Hlavným dôvodom zrušenia všetkých troch rozsudkov podľa názoru krajského súdu bola „... vada   nie   celkom   dostatočného   vymedzenia   predmetu   konania   žalobcom   v žalobe i následných   podaniach,   ktorú   sa   súd   nie   dostatočne   snažil   odstrániť.   Tá   viedla i k nezrejmosti   nárokov   a následne   k nevyporiadaniu   sa   s takými   podaniami   zákonu (procesnému právu) zodpovedajúcim spôsobom“.

V citovanom uznesení krajský súd poukázal aj na viaceré pochybenia, ktorých sa okresný   súd   dopustil   v priebehu   konania   (nedostatočná   pozornosť   venovaná   odporcovi v 1. rade   z hľadiska   právneho   nástupníctva,   nereagovanie   na   návrh   o pripustení   vstupu ďalšieho účastníka do konania).

Ostatný rozsudok z 25. novembra 2004 dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Všetky uvedené skutočnosti ústavný súd hodnotí ako nesústredený, resp. neefektívny postup   okresného   súdu,   ktorý   prispel   výrazne k spomaleniu   konania,   a tým   aj   k vzniku prieťahov   v   ňom.   O nesústredenosti   v postupe   okresného   súdu   svedčí   aj   to,   že   vadu nedostatočného   a nejednoznačného   vymedzenia   uplatňovaných   nárokov   v konaní odstraňoval   až   výzvou   z 31. marca   2004   (takmer   9   rokov   po   podaní   žaloby),   v ktorej sťažovateľovi uložil, aby „presne označil, aké pripustenie zmeny žaloby požaduje“.V súvislosti   s   postupom   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   ústavný   súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že odôvodnenie jeho meritórneho rozsudku z 25. novembra 2004 vychádza výlučne zo skutkového stavu, ktorý mu bol známy už v roku 1996.

Vzhľadom   na uvedené nemohol   ústavný súd akceptovať obranu okresného súdu, že: „... vo veci bolo konané priebežne, v krátkych intervaloch a že súd prerokoval vec bez zbytočných prieťahov.“

Okrem   uvedeného   hodnotenia   postupu   okresného   súdu   vo   veci   podľa   troch základných   kritérií   ústavný   súd   prihliadol   aj na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa.   Ústavný   súd   zobral   v danom prípade do úvahy tú skutočnosť, že pracovné spory sú z hľadiska zbytočných prieťahov spormi   mimoriadnej   citlivosti   (prísnejšie   posudzovanie   zbytočných   prieťahov) (napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 82/02).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   13 C 113/95,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 165 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 113/95,   berúc do   úvahy predmet   sporu   (pracovnoprávne nároky)   a jeho význam pre sťažovateľa, konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. Š. K. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška“).   Ústavný   súd   pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk (za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk). Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 342 Sk za 2 úkony po 4 534 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005