znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 395/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2012 doručená sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je spolu s ďalšími osobami trestne stíhaný pre podozrenie zo spáchania zločinu   založenia, zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   § 296   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona vo vzťahu k § 221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, sčasti   dokonaný, sčasti v štádiu   pokusu   podľa   § 14 ods.   1 Trestného   zákona   a   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.

Sťažovateľ   spolu   s ďalšími spoluobvinenými bol uznesením   sudcu   pre   prípravne konanie sp. zn. Tp 17/10 zo 17. februára 2010, v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že väzba začala plynúť 16. februára 2010.

Po   podaní   obžaloby   pre   podozrenie   sťažovateľa,   že   spáchal   zločin   založenia, zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Trestného   zákona, pokračujúceho obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona vo vzťahu k § 221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, sčasti   dokonaný, sčasti v štádiu   pokusu   podľa   § 14 ods.   1 Trestného   zákona   a   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, Špecializovaný trestný súd uznesením sp. zn.   PK 1T/26/2011   z   12.   júla   2011   v   spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Tost/44/2011 z 26. júla 2011 rozhodol podľa § 72 ods. 1 písm. e), § 79 ods. 2 a § 238 ods. 3 Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku.

Žiadosťou   podanou   na   Špecializovanom   trestnom   súde   20.   decembra   2011   sa sťažovateľ domáhal, aby tento súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o jeho prepustení   z   väzby   na   slobodu,   s   tým,   že   sťažovateľ   navrhol   aj   alternatívne   spôsoby nahradenia väzby podľa § 80 a nasl. Trestného poriadku.

O   predmetnej   žiadosti   sťažovateľa   Špecializovaný   trestný   súd   uznesením   sp.   zn. PK 1T/26/2011   z   20.   decembra   2011   (ďalej   len   „uznesenie   Špecializovaného   trestného súdu“) rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj jeho žiadosť o nahradenie väzby podľa § 80 a nasl. Trestného poriadku zamietol. Proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu podal sťažovateľ v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť.

Najvyšší   súd   na   základe   podanej   sťažnosti   uznesením   sp.   zn.   4   Tost   44/2011 zo 4. januára   2012   (ďalej   len   „uznesenie   najvyššieho   súdu“)   rozhodol   tak,   že   sťažnosť podanú proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a o nahradenie väzby zamietol.

Následne   sťažovateľ   podal   ústavnému   súdu   sťažnosť,   v ktorej   uviedol: «Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako odôvodnenie zamietnutia žiadosti o prepustenie z väzby   na   slobodu zo   dňa   20.   12.   2011   uviedol:   „V   priebehu   doposiaľ vykonávaného dokazovania   nedošlo   ku   žiadnej   zásadnej   zmene   dôkazov   zabezpečených   v   prípravnom konaní, naďalej pretrvávajú väzobné dôvody u všetkých troch obžalovaných tak, ako boli konštatované v predchádzajúcich rozhodnutiach o väzbe a hodnotenie materiálnej stránky, ktoré by bolo podmienené hodnotením doposiaľ vykonaných dôkazov je veľmi predčasné. Doposiaľ nebolo ukončené v celom rozsahu dokazovanie ku žiadnemu zo 16-tich skutkov uvádzaných v obžalobe.“

Vyššie   citované   odôvodnenie   v   rozsahu   jedného   odseku   považujeme   za nepreskúmateľné   z   dôvodu,   že   súd   svoje   odôvodnenie   neoprel   o   konkrétne   skutkové okolnosti, pričom nevzal do úvahy to, že z dokazovania jednoznačne nevyplynulo to, že by sťažovateľ   bol   páchateľom   skutkov   kladených   mu   za   vinu,   rovnako   výpovede   svedkov nepotvrdili,   že   by   bolo   sťažovateľovo   konanie   spojené   s   trestnou   činnosťou.   S   ďalším trvaním väzby sa prvostupňový ako aj odvolací súd nevysporiadali v dostatočnej miere. Máme za to, že u sťažovateľa nie je daný žiaden z väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku:

- podmienky „útekovej väzby“ podľa § 71 ods. 1 písm. a) nie sú splnené, nakoľko sa sťažovateľ   počas   celého   konania   nevyhýbal   trestného   stíhaniu,   spolupracoval   s   OČTK a rovnako sa vždy dostavil na každý úkon, na ktorý bol predvolaný;

- rovnako nie sú splnené ani podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko ku dňu 20. 12. 2011 bol vypočutá väčšina svedkov, t. j.: cca 30, t. z.: že nemôže existovať obava z toho, že by sťažovateľ ovplyvňoval svedkov;

- podmienky podľa § 71 ods. 1 písm. c) nie sú splnené, pričom rovnako nemôže existovať obava, že by sťažovateľ pokračoval v trestnej činnosti, nakoľko skutky kladené mu za vinu sú skutkami dokonanými.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   považujeme   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR o zamietnutí   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   za   nezákonné,   pričom   poukazujeme   na skutočnosť, že odôvodnenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v rozsahu jedného odstavca nemohlo predstavovať preskúmateľný základ pre rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.   Zároveň   sa   Najvyšší   súd   SR   žiadnym právne relevantným spôsobom   nevysporiadal so stavom   dokazovania   a   v   odôvodnení   iba   zopakoval   závery   súdu   prvého   stupňa a odôvodnenie   nedôvodnosti   väzby,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku zo dňa 20. 12. 2011....

...[P]oukazujeme aj na postup pri doručovaní, pričom uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku a Najvyššieho súdu SR boli advokátovi sťažovateľa doručené súčasne a osobne až dňa 09. 01. 2012. V tomto smere považujeme za potrebné uviesť, že sťažovateľ   bol   ukrátený   na   práve   na   obhajobu,   keď   sa   nemohol   relevantne   vyjadriť k písomnému zdôvodneniu uznesenia....

V priebehu dokazovania na hlavných pojednávaniach bolo vypočutých 42 svedkov. Návrhmi na doplnenie dokazovania sme súdu navrhovali vypočuť ďalších svedkov, súd však dôkazy nevykonal a návrhy na doplnenie dokazovania zamietol....

... [M]áme za to, že súd... nepomerne v neprospech obhajoby zamietal návrhy na doplnenie dokazovania v prospech obžalovaných, pričom všetky prokurátorom navrhované dôkazy   vykonal.   Obhajobou   navrhovaní   svedkovia   by   sa   v   procese   mohli   vyjadriť   aj k otázkam dôležitým na posúdenie väzobných dôvodov na strane sťažovateľa....

Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že svedok obžaloby R. G., na ktorého svedeckej výpovedi bola postavená obžaloba, bol rozsudkom Okresného súdu v Šali zo dňa 29. 01. 2003, č. k.: 7T 96/02 odsúdený aj za spáchanie trestného činu krivej výpovede na trest odňatia   slobody   na   6   rokov   nepodmienečne.   Napriek   tomu,   že   prokurátorovi   bola   táto skutočnosť   známa   od   začiatku,   súdu   túto   skutočnosť   zatajil.   Obhajobe   sa   podarilo zabezpečiť tento dôkaz až dňa 20. 02. 2012. Túto skutočnosť mal súd rovnako možnosť zistiť už ku dňu rozhodovania o väzbe dňa 20. 12. 2011, napriek tomu to nezisťoval.

Súd vo svojom rozhodnutí opakovane uvádza tie isté závery o aktuálnosti väzby, pričom   Najvyšší   súd   SR   v   odôvodnení   uznesenia   zo   dňa   04.   01.   2012   odkazuje   aj   na svedeckú   výpoveď   svedka   R.   G.,   z   ktorej,   podľa   názoru   súdov,   vyplývajú   dôvody   na podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov. Vzhľadom na dôvodnú pochybnosť o dôveryhodnosti svedka R. G. v súvislosti s jeho skorším odsúdením za krivú výpoveď, máme za to, že vznikli dôvody na prehodnotenie rozhodnutí súdu o aktuálnosti dôvodov väzby....

V   uznesení   absentuje   individuálne   posúdenie   dôvodov   väzby   u   sťažovateľa.   Súd opätovne   dôvodnosť   väzby   neposudzoval   u   každého   obžalovaného   samostatne.   Všetci žiadatelia   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   boli   posudzovaní   spoločne,   ako   členovia zločineckej skupiny, teda bez individuálneho posúdenia dôvodnosti väzby spolu s rozsahom obžaloby, ktorá je u každého odlišná....

V   časti   odôvodnenia   o   nepreukázaní   oslabenia   materiálnej   podmienky   existencie dôvodov väzby uvádzame, že trváme na tom, že nie je daný dôvod väzby, tak ako je uvedené v žiadosti o prepustenie z väzby. Z vykonaného dokazovania taktiež vyplýva, že neboli dané dôkazy   odôvodňujúce   väzbu ďalšie   trvanie   väzby.   Dôkazy,   ktoré tu boli   pri poslednom rozhodovaní o väzbe sťažovateľa pred dňom 20. 12. 2011 už sami osebe nemohli postačovať pre ďalšie trvanie väzby, ale vyžadovali sa nové dôkazy priamo potvrdzujúce dôvody väzby. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (I.   ÚS   165/02,   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   177/03,   III.   ÚS   7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).

Z uvedenej zásady vyplýva, že každé porušenie zákona (aj v minimálnom rozsahu) v prípade rozhodovania o väzbe zakladá aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre   držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody   len   skutočnosť,   že   bola   podaná   obžaloba.   Samotná   skutočnosť,   že   vec   bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 dohovoru a nemôže bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„Postupom Najvyššieho súdu SR, Župné námestie 13, 814 90 Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost 44/2011 došlo k porušeniu práv sťažovateľa nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a práva vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa článku 17 ods. 2, 5 Ústavy SR, práva na poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR, práva na slobodu a bezpečnosť v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva byť včas oboznámený s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nim podľa článku 6 ods.   3   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   práva   na spravodlivý   súdny   proces   v   zmysle   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   4Tost   44/2011   zo   dňa 04. 01. 2012 a uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp.zn.: PK 1T/26/2011 sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 2450/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 252/2013).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem prípadov uvedených v tomto ustanovení, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom; v prípade uvedenom pod písmenom c) je to zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní...

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto práva uvedené v písmenách a) až e).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru postupom najvyššieho súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011 na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   nebyť   stíhaný   alebo   pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a práva vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011.

Východiskom argumentácie sťažovateľa, s ktorou spája porušenie ním označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011 v spojení s postupom Špecializovaného trestného súdu, je námietka obmedzenia jeho osobnej slobody v rozpore s kritériami zákonnosti, nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu, neexistencie dostatočných dôvodov na ďalšie trvanie väzby, neproporcionálneho vykonávania dôkazných prostriedkov (výsluch svedkov) v jeho neprospech, ako aj nedôvodne a tým aj nezákonné zamietnutie jeho návrhu na nahradenie jeho väzby inými prostriedkami.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4   dohovoru   vyplýva,   že   osoba   vo   väzbe   je   oprávnená   na   preskúmanie   procesných a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom   požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre   a   proti   väzbe   a   rozhodnúť   s   poukazom   na   právne   kritériá,   či   sú   dané   dôvody opodstatňujúce   väzbu,   alebo   prepustiť   osobu   z   väzby   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody neexistujú (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru   vyplýva   neodmysliteľná   súvislosť   medzi   väzobným   dôvodom   uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná   aj   skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio decidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného   zákonného   ustanovenia.   S   týmto východiskom úzko súvisí aj obsah základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   väzbe   na   základe   konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (m. m. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).

Článok 5 ods. 4 dohovoru okrem iného zakotvuje pre zatknutú alebo zadržanú osobu právo   iniciovať   konanie,   v   ktorom   by   spochybňovala   zákonnosť   pozbavenia   slobody, a právo   na   to,   aby   po   začatí   takého   konania   súd   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti pozbavenia slobody a aby bolo nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže, že je nezákonné. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) musí súdna kontrola   spĺňať   hmotnoprávne   aj   procesné   podmienky   ustanovené   vnútroštátnou legislatívou,   a   navyše   musí   byť vedená   v   súlade   s   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je   ochrana jednotlivca pred svojvôľou (pozri rozsudok Herczegfalvy v. Rakúsko z 24. septembra 1992, ods. 75). Konanie musí byť kontradiktórne a v každom prípade musí zaručiť rovnosť zbraní medzi   stranami,   prokurátorom   a   obvineným,   respektíve   obžalovaným   (pozri   rozsudok Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986).

Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (m. m. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   postupov   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o   zákonnosti   väzby   nie   je   jeho   úlohou,   aby   posudzoval   smer   vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili   presvedčivo.   Len   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   vylúči   svojvôľu   a   nezákonnosť   ich   postupov (IV. ÚS 301/2011).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b)   bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľom   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu.

Najvyšší   súd   sťažnosť   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu   ako nedôvodnú   zamietol   a   v   relevantnej   časti   odôvodnil   namietané   rozhodnutie   takto: „Prvostupňový súd v tejto veci doposiaľ vykonal dokazovanie na hlavných pojednávaniach v   období   12.   septembra   2011   -   20.   decembra   2011,   ktoré   nepreukázalo   oslabenie materiálnej podmienky existencie dôvodov väzby u žiadneho z uvedených obžalovaných, pretože doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestných činov a naďalej sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchali obžalovaní. Naďalej u obžalovaných F.K., I. K. a B. Ž. pretrváva aj dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu, lebo im hrozí vysoký trest a mohli by pokračovať v trestnej činnosti a u obžalovaného F. K. pretrváva aj dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Ďalšie dokazovanie je nariadené na hlavných pojednávaniach v mesiacoch január - február 2012.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v tejto veci bolo už viackrát rozhodované o väzbe všetkých   obžalovaných,   a   to   vrátane   ich   žiadostí   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu, o písomných   sľuboch,   ponúknutej   peňažnej   záruke   manželky   obžalovaného   a   žiadosti o zmenu dôvodov väzby... Závery tam uvedené doposiaľ nestratili nič na aktuálnosti, a preto na ne sťažnostný senát v celom rozsahu odkazuje. Opakovane v týchto rozhodnutiach bolo konštatované, že ustálené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. trvajú naďalej u obžalovaného F. K.... Dôvod na akúkoľvek zmenu v tomto smere nie je ani v súčasnom štádiu trestného stíhania, pričom k rovnakému záveru dospel aj súd prvého stupňa.

Ide o skutkovo náročnú a dôkazné rozsiahlu vec, čo malo a i bude mať podstatný vplyv na dĺžku trestného konania. Prepustením obžalovaných z väzby na slobodu hrozí reálna   hrozba,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného konania....

Obžalovaní F. K., I. K. a B. Ž. sú stíhaní pre obzvlášť závažný zločin a ďalšie zločiny. Opodstatnené dôvody na podozrenie, že obžalovaní spáchali žalované skutky vyplýva zo svedeckých   výpovedí   R.   G.,   D.   D.,   P.   D.,   utajeného   svedka   č.   1,   R.   B.,   zo   zápisníc o prehliadkach domov a iných priestorov, znaleckých posudkov, pričom dokazovanie nie je ešte skončené. Za spáchanie trestného činu podľa § 296 Tr. zák. možno páchateľovi uložiť trest   odňatia   slobody   od   5   rokov   do   10   rokov,   podľa   §   221   ods.   4   Tr.   zák.   možno páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 10 rokov do 15 rokov... Obžalovaný F.K. je trestne stíhaný aj v iných veciach... Motívom páchania predmetnej trestnej činnosti malo byť zabezpečenie finančných príjmov. Ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že v prípade prepustenia obžalovaných z väzby na slobodu by mohli ujsť alebo sa skrývať, aby sa   tak   vyhli   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   lebo   im   hrozí   vysoký   trest   a   že   by   mohli pokračovať   v   páchaní   úmyselnej   trestnej   činnosti,   čím   sú   u   týchto   obžalovaných   dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. a u obžalovaného F.K. i podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., tak ako to vyplýva z už uvedených rozhodnutí i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky....

Pokiaľ obhajoba poukazuje na to, že v rozhodnutiach o väzbe ide o opakovanie odôvodnenia dôvodov väzby, Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že takýto stav je namieste ak sa nezmenili okolnosti odôvodňujúce existenciu materiálnej a formálnej stránky väzby predpokladanú v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por.“

Pri hodnotení uznesenia najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu ústavný súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa   a   druhého   stupňa   nemožno   posudzovať   izolovane   a   je   potrebné   ich   skúmať vo vzájomnej   súvislosti   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 320/2012),   pretože   prvostupňové   a   druhostupňové   konanie   z   hľadiska   predmetu konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného posudzovania   postupu   a   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj druhostupňového),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu s uznesením Špecializovaného trestného súdu a postupu predchádzajúcemu   jeho   vydaniu   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na podstatnú časť odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu, v ktorom uviedol: „Okolnosti prípadu týkajúce sa obžalovaných F. K., I. K. a B. Ž. súd nevyhodnotil ako výnimočné a rozhodujúc v zmysle vyššie citovanej zákonnej úpravy neprijal sľub žiadneho z obžalovaných a rovnako neprijal peňažnú záruku za F. K. ani záruku dôveryhodnou osobou za obžalovaných F. K. a I. K., ani návrh na prevzatie záruky dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným F. K..

Súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   napriek   doposiaľ   trvajúcej   dĺžke   väzby obžalovaných, sú splnené dôvody väzby tak z formálnej stránky, ako aj z materiálnej stránky u všetkých existujú už v predchádzajúcich rozhodnutiach súdov konštatované dôvody väzby, pričom   podľa   rozsahu   trestnej   veci   už   pri   rozhodovaní   o   ďalšom   trvaní   väzby   dňa 12. 07. 2011 (zv. XXI, č. l. 7145) prvostupňový súd konštatoval, že orgány činné v trestnom konaní   postupovali   s osobitnou starostlivosťou   a   urýchlením.   Čo   sa týka   konania   pred súdom, vec napadla na tunajší súd dňa 30. 06. 2011. Po predbežnom prejednaní obžaloby, bol   vytýčený   termín   hlavného   pojednávania   v   rozsahu,   ktorý   umožňuje   súdu   na   tomto hlavnom pojednávaní vo veci rozhodnúť, doposiaľ bolo vykonávané dokazovanie v rozsahu 22 dní.

Súd   mieni   pokračovať   v   dokazovaní   v   rámci   hlavného   pojednávania   v   priebehu mesiacov január a február 2012.

V priebehu doposiaľ vykonávaného dokazovania nedošlo ku žiadnej zásadnej zmene dôkazov   zabezpečených   v   prípravnom   konaní,   naďalej   pretrvávajú   väzobné   dôvody u všetkých   troch   obžalovaných   tak,   ako   boli   konštatované   v   predchádzajúcich rozhodnutiach   o   väzbe   a   hodnotenie   materiálnej   stránky,   ktoré   by   bolo   podmienené hodnotením doposiaľ vykonaných dôkazov je veľmi predčasné. Doposiaľ nebolo ukončené v celom rozsahu dokazovanie ku žiadnemu zo 16-tich skutkov uvádzaných v obžalobe. Z   týchto   dôvodov   súd   žiadosti   jednotlivých   obžalovaných,   ani   ich   návrhy   na nahradenie väzby inými inštitútmi neakceptoval a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Pri   posudzovaní   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych   dôsledkov,   v   danom prípade ide   najmä o posúdenie,   či ustálenie skutkového stavu   a jeho právne posúdenie nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľom označených práv, ako aj o posúdenie, či postup   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   nevykazujú známky svojvôle,   o čom   by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by ich rozhodnutia neobsahovali dostatok dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

K   námietke   sťažovateľa,   ktorou   najvyššiemu   súdu   „vytýka“ spôsob   odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom najvyšší súd poukázal na preukázanie väzobných dôvodov „ako boli konštatované v predchádzajúcich rozhodnutia o väzbe“, považuje ústavný súd za potrebné uviesť,   že   takýto   spôsob   formulovania   odôvodnenia   rozhodnutia   (v   uvedenom   prípade uznesenia) možno z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúcich rozhodnutí   je totiž   dotknutým   osobám   dostupný   jednak   prostredníctvom   ich   oznámenia spôsobom ustanoveným § 179 Trestného poriadku, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného   spisu   v   zmysle   §   69   Trestného   poriadku),   preto   ústavný   súd   nepovažuje uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost/44/2011 zo 4. januára 2012 v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T/26/2011 z 20. decembra 2011 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   k   námietke   sťažovateľa,   v   rámci   ktorej   namieta,   že   uznesenie Špecializovaného   trestného   súdu   nevytvorilo   dostatočne   preskúmateľný   základ   pre uznesenie   najvyššieho   súdu,   keďže Špecializovaný   trestný   súd   podľa   jeho   tvrdenia „... odôvodnenie neoprel o konkrétne skutkové okolnosti, pričom nevzal do úvahy to, že z dokazovania   jednoznačne   nevyplynulo   to,   že   by   sťažovateľ   bol   páchateľom   skutkov kladených   mu   za   vinu...“, uvádza,   že Špecializovaný   trestný   súd   v   rámci   odôvodnenia predmetného   uznesenia   poukázal   na   konkrétne   dôvody   uvedené   v   predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými bolo rozhodované o väzbe sťažovateľa. Tento spôsob odôvodnenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu ústavný súd v danom prípade aj vzhľadom na absenciu   konkrétnych   ústavnoprávne   relevantných   námietok   sťažovateľa   proti predchádzajúcim   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   týkajúcich   sa   rozhodovania   o   jeho väzbe nevyhodnotil ako ústavne nezlučiteľný s požiadavkami kladenými na odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd uvádza, že najvyšší súd dôvody útekovej väzby [§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] odôvodnil najmä tým, že sťažovateľovi   v   prípade   uznania   jeho   viny   hrozí   vysoký   trest   odňatia   slobody.   Za opodstatnenosť uvalenia kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], ako aj dôvod preventívnej väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] považoval hlavne povahu a charakter trestnej činnosti, pre ktorú bol sťažovateľ obvinený, ako aj možnosť vyvíjania kolúznych aktivít na zosúladenie výpovedí obvinených a ovplyvnenia výpovedí poškodených a svedkov, ako to vyplýva z rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 17/2010 zo 17. februára 2010, ktorým bolo rozhodnuté o väzbe sťažovateľa. Nad rámec uvedeného ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj ESĽP vo svojej judikatúre   uznal,   že   v   prípadoch   týkajúcich   sa   organizovaných   zločineckých   skupín   je navyše riziko, že by zadržiavaná osoba mohla vyvíjať nátlak na svedkov alebo ostatných spoluobvinených alebo iným spôsobom mariť či sťažovať konanie, veľmi vysoké (pozri napr. rozsudok ESĽP vo veci Celejewski v. Poľsko zo 4. mája 2006).

V súvislosti s naplnením materiálnej podmienky väzby najvyšší súd ďalej poukázal na výpovede svedkov (R. G., D. D., P. D., utajeného svedka č. 1), výsledky domových prehliadok a prehliadok iných priestorov zaznamenaných v zápisniciach o týchto úkonoch, ako aj na znalecké posudky vypracované v predmetnej veci. Ústavný súd síce namietanú hodnovernosť svedka R. G. vzal do úvahy, avšak aj vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nejde o jediný dôkaz, ktorý odôvodňuje podozrenie z páchania trestnej činnosti, z ktorej je sťažovateľ dôvodne podozrivý, uvádza, že nemá žiadny dôvod na prehodnocovanie skutkových záverov najvyššieho súdu.

Najvyšší súd rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu ďalej odôvodnil aj skutkovou zložitosťou danej veci, ako aj reálnou hrozbou zmarenia   alebo   podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   stíhania,   v   prípade prepustenia   sťažovateľa   z   väzby   na   slobodu,   poukázal   tiež   na   prebiehajúce   iné   trestné stíhania sťažovateľa, ako aj na predpokladaný motív konania sťažovateľa, ktorým malo byť zabezpečenie finančných prostriedkov.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   v   rámci rozhodovania o väzbe vrátane jej ďalšieho trvania sa z hľadiska stupňa istoty o spáchaní skutkov nevyžaduje jednoznačný záver o spáchaní alebo ďalšom páchaní týchto skutkov, ako   to   uvádza   sťažovateľ   v sťažnosti,   ale   postačuje   stupeň   dôvodného   podozrenia o spáchaní skutkov, z ktorých spáchania je konkrétna osoba podozrivá.

Vo   vzťahu   k   dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienke   uvalenia   väzby ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to,   že v súlade   s judikatúrou   ESĽP   sa uznáva, že   „dôvodné   podozrenie“   („reasonable suspicion“)   treba   považovať za   dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá   existenciu   faktov   alebo   informácií,   ktoré   by   objektívnemu   pozorovateľovi umožnili úsudok (záver) o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

K námietke, v rámci ktorej sťažovateľ uviedol, že dôvodom „... pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie   osobnej slobody [nemôže byť, pozn.] len skutočnosť,   že   bola podaná obžaloba. Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v   zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a   nemôže   bez príslušného rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).“, ústavný súd uvádza, že sťažovateľom prezentovaný právny názor nespochybňuje, avšak je potrebné uviesť, že v okolnostiach danej veci je táto argumentácia sťažovateľa bez akéhokoľvek ústavnoprávne relevantného významu, keďže východiskom tak uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia Špecializovaného trestného súdu nie je výlučne   (ako   to   vyplýva   z už   uvedeného)   skutočnosť   podania   obžaloby   v   trestnej   veci sťažovateľa.

Predmetom sťažnosti je aj tvrdenie sťažovateľa o porušení práva rovnosti postavenia účastníkov konania v jeho neprospech. Sťažovateľ túto námietku bližšie odôvodnil tým, že „... súd pri dokazovaní... nepomerne v neprospech obhajoby zamietal návrhy na doplnenie dokazovania v prospech obžalovaných, pričom všetky prokurátorom navrhované dôkazy vykonal“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na závery svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej rovnosť účastníkov v súdnom konaní zabezpečuje súd vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že všetci účastníci kontradiktórneho súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka (m. m. II. ÚS 35/02, IV. ÚS 126/09).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ nebol vylúčený z možnosti navrhovania dôkazných   prostriedkov   a   ním   navrhnuté   dôkazné   prostriedky   boli   v   konaní   pred Špecializovaným trestným súdom aj vykonané.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania nemožno   mechanicky   chápať   tak,   že   jej   obsahom   je   garancia   pre   obe   strany   stojace v kontradiktórnom   postavení   kvantitatívne   rovnakého   rozsahu   vykonaných   dôkazných prostriedkov. Je primárne v kompetencii všeobecných súdov, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu určili rozsah dôkazných prostriedkov, ktoré sa budú v tom-ktorom štádiu konania vykonávať.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné nad rámec uvedeného poukázať na to, že dôkazy získané výsluchom svedkov neboli jedinými dôkazmi, na základe ktorých mali všeobecné súdy preukázané dôvody väzby.

Ústavný súd po preskúmaní spôsobu a rozsahu uznesenia najvyššieho súdu a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu s ohľadom na už uvedené skutočnosti je toho názoru,   že   existenciu   zákonných   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c) Trestného   poriadku   všeobecné   súdy   riadne   odôvodnili,   dôvody   väzby   náležite individualizovali   a   ich   zistenia,   argumenty   a   závery   neodporujú   zásadám   právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle, takže namietaný postup všeobecných súdov ani ich skutkové alebo právne závery preto nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom namietaným porušením práv garantovaných ústavou a dohovorom.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na poskytnutie dostatočného času na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011.

Porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ spája s tým, že jeho obhajcovi nebolo umožnené pred rozhodnutím najvyššieho súdu o sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu oboznámiť sa s písomným vyhotovením uznesenia Špecializovaného trestného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   postupom Špecializovaného trestného súdu ústavný súd uvádza, že toto základné právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe nezaručuje   dosiahnutie   takého   rozhodnutia   súdu,   o   ktoré   sa   usiluje   pomocou   obhajoby (m. m. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

Ústavný súd uvádza, že všeobecný súd má svojím procesným postupom zabezpečiť obvinenému,   respektíve   obžalovanému   (v   tomto   prípade   sťažovateľovi)   „rozumnú príležitosť“ brániť svoje práva, a tak sa vyjadriť k dôvodnosti a zákonnosti väzby vrátane jej ďalšieho trvania. Ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd je v prvom rade povinný poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený alebo obžalovaný obhajuje sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom úlohou tohto obhajcu obhajovať práva tejto osoby čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba bez pochýb rozumieť aj aktívny prístup pri bránení práv, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného alebo obžalovaného vyvracajú alebo ju zmierňujú [§ 44 ods. 1 Trestného poriadku (m. m. III. ÚS 80/2010, III. ÚS 392/09)].

Na účel zistenia, či v danom prípade boli naplnené tieto ústavnoprávne záruky, si ústavný súd vyžiadal z príslušnej kancelárie Špecializovaného trestného súdu informáciu o doručení   uznesenia Špecializovaného   trestného   súdu   sťažovateľovi.   Zo   strany Špecializovaného   trestného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   v   tejto   súvislosti   oznámené,   že uznesenie Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z   väzby   na   slobodu   uznesením   z 20.   decembra   2011   bolo   sťažovateľovi   doručené

22. decembra 2011. Zo zistení ústavného súdu ďalej vyplýva, že najvyšší súd o sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu rozhodol uznesením zo 4. januára 2012, teda pred doručením písomného vyhotovenia uznesenia Špecializovaného trestného súdu jeho   obhajcovi.   Sťažovateľ   na   hlavnom   pojednávaní   konanom   20.   decembra   2011   po vyhlásení uznesenia Špecializovaného trestného súdu   zahlásil do zápisnice proti tomuto uzneseniu sťažnosť, pričom 29. decembra 2011 obhajca sťažovateľa túto sťažnosť písomne doplnil.

Sťažovateľ   odôvodňuje   v   sťažnosti   namietané   porušenie   práva   na   obhajobu postupom   najvyššieho   súdu   tým,   že   písomné   vyhotovenie   uznesenia Špecializovaného trestného súdu bolo jeho obhajcovi doručené až po rozhodnutí najvyššieho súdu o jeho sťažnosti,   a   teda   jeho   obhajca   nemal   vytvorenú   možnosť   oboznámiť   sa   s   písomnými dôvodmi   uznesenia Špecializovaného   trestného   súdu   a   sťažnosť   proti   uzneseniu Špecializovaného trestného súdu riadne odôvodniť.

Je nepochybné, že v čase medzi doručením uznesenia Špecializovaného trestného súdu a konaním neverejného zasadnutia najvyššieho súdu sťažovateľ aj prostredníctvom obhajcu mohol predostrieť svoje argumenty svedčiace proti nedôvodnosti ďalšieho trvania väzby,   čo   v   konečnom   dôsledku   aj   využil   (písomné   doplnenie   sťažnosti   obhajcom sťažovateľa 29. decembra 2011). Ústavný súd sa teda nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že vzhľadom   na to,   že uznesenie Špecializovaného trestného súdu   bolo jeho obhajcovi doručené až potom, ako o jeho sťažnosti rozhodol najvyšší súd, došlo k porušeniu ním označeného   práva,   a   teda   aj   k   odňatiu   jeho   práva   predložiť   argumenty   proti   ďalšiemu trvaniu jeho väzby.

Táto námietka sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu totiž vyznieva tendenčne, keďže   sťažovateľ   mal   preukázateľne   vytvorenú   príležitosť   na   podanie   kvalifikovanej sťažnosti   proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, čo   v konečnom   dôsledku   aj urobil, pretože, ako sám uvádza, sťažnosť bola doplnená 29. decembra 2011 jeho obhajcom, t.   j.   obsah   uznesenia Špecializovaného   trestného   súdu   poznal   už   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal dostatok času na to, aby do 4. januára 2012, keď najvyšší súd rozhodol o zamietnutí jeho sťažnosti, kvalifikovaným spôsobom predostrel tomuto súdu   svoje argumenty o tom, že ďalšie trvanie jeho väzby je nedôvodné,   resp. uviedol iné skutkové a právne argumenty podporujúce dôvodnosť ním dosiaľ uvedených tvrdení o dôvodnosti žiadosti o jeho prepustenie na slobodu. Navyše, ústavný súd považuje za   potrebné   poukázať   na   to,   že   argumenty   sťažovateľa   proti   ďalšiemu   trvaniu   väzby vychádzajú zo skutočností sťažovateľom už uvádzaných aj v tomto konaní, a teda nemožno dospieť k záveru, že by sťažovateľ predniesol svoje argumenty inak alebo že by uvádzal také skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu nemožno bezvýhradne označiť za bezchybný. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti (pokiaľ ide vedomosť sťažovateľa o dôvodoch proti opodstatnenosti jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu), ako aj s prihliadnutím   na   to,   že   sťažovateľovi   bolo   písomné   vyhotovenie   uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 20. decembra 2011 doručené 22. decembra 2011, teda pred rozhodnutím najvyššieho súdu (4. januára 2012), a v neposlednom rade aj so zreteľom na odôvodnenosť a presvedčivosť uznesenia najvyššieho súdu je však ústavný súd toho názoru,   že   len   na   základe   uvedených   skutočností   namietaných   sťažovateľom   nemožno dospieť k záveru o vyslovení porušenia sťažovateľom označených práv.

Sťažovateľ mal v danom prípade dostatočnú možnosť predložiť súdu kvalifikované argumenty a dôvody proti zamietnutiu žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu vrátane zamietnutia   žiadosti   o   nahradenie   jeho   väzby   a   kvalifikovane   sa   vyjadriť   ku   všetkým dôvodom a okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti ďalšieho trvania väzby, preto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, tak ako to namieta sťažovateľ v sťažnosti.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovateľ namieta porušenie základného práva na rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011.

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, ústavný súd poukazuje na prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (m. m. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru (prípadne aj čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy). Článok 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie či čl. 47 ods. 3 ústavy garantujúci rovnosť účastníkov v konaní (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti   konštatuje,   že   sťažovateľ   v   súvislosti   s   rozhodovaním   najvyššieho   súdu   namieta porušenie takých svojich práv, ktoré na konanie a rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nie sú aplikovateľné, a preto k ich porušeniu nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označenými právami a namietaným postupom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost/44/2011.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol taktiež ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tost/44/2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva byť včas oboznámený s povahou a dôvodom obvinení vznesených proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uvádza, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v súvislosti s namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil.

Keďže   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani   podstatnú zákonom   predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods.   1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia najvyššieho súdu a uznesenia Špecializovaného trestného súdu), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013