znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 395/2012-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2013 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. A., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Z. P., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/148/2007, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/148/2007 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Nitra p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C/148/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. A. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € (slovom osemtisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť R. A. trovy konania v sume 475,93 € (slovom   štyristosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiattri   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie Z., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 395/2012   z 15.   augusta   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R. A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“   alebo „navrhovateľ   v 2. rade“)   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   10 C/148/2007   (ďalej   aj   „namietané   konanie“).   Vo   zvyšnej   časti,   v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 1 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C/148/2007-840 z 12. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co/135/2010-893 z 31. marca 2011, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v namietanom konaní v procesnom postavení navrhovateľa   v 2. rade   spolu   so   svojou   sesternicou   Ing.   V.   C.   (ďalej   aj „navrhovateľka v 1. rade“)   návrhom   podaným   okresnému   súdu   31.   decembra   1992   proti   Š.   (ďalej   len „odporca“) domáhali podľa § 20 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o pôde“) poskytnutia náhrad v sume 375 091,28 € (11 300 000 Kčs).

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v uvedenej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   zároveň   sa   domáha   priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 948/12 doručeným ústavnému súdu 19. novembra 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec možno považovať za skutkovo a právne náročnú... K narušeniu plynulosti konania došlo v období od 3. 6. 1993 do 13. 8. 1996, nakoľko navrhovatelia podali návrh, ktorý neobsahoval potrebné náležitosti a napriek poučeniu ako majú návrh doplniť, tak neurobili a sami boli po dobu 3 rokov nečinní. Súd v tomto období postupoval tak, že podanie neobsahujúce zákonné náležitosti nepovažoval za riadny návrh na začatie konania a vec uložením do archívu považoval vybavenú. Od augusta 1996 súd postupoval plynule a v primeraných časových intervaloch.

S   ohľadom   na   okolnosti,   za   ktorých   došlo   k   narušeniu   plynulosti   konania, považujeme prieťahy na strane súdu za vzniknuté následkom objektívnych dôvodov. Konanie trvá od roku 1992 a nie je doposiaľ právoplatne ukončené. K dĺžke konania však v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia najmä tým, že v posledný deň lehoty na uplatnenie   nároku   podali   nekvalifikovaný   a   neúplný   návrh.   Zo   zápisnice   zo   dňa 3. 6. 1993 je zrejmé, že boli upozornení na nedostatky návrhu a poučení o obsahu riadneho návrhu a o dokladoch, ktoré majú byť k návrhu pripojené. Napriek tomu boli po dobu 3 rokov voči súdu nečinní a až podaním zo dňa 13. 8. 1996 navrhovateľka žiadala v konaní pokračovať,   ale   nedostatky   ani   vtedy   neodstránila.   Následne   súd   vydal   viaceré rozhodnutia   /uznesenie   č. k.   11 Nc 1519/93-37   o   nepripustení   rozšírenia   návrhu   a   o zastavení konania, uznesenie č. k. 11 Nc 1519/93-95 o pripustení rozšírenia okruh odporcov a o prerušení konania, uznesenie č. k. 11 Nc 1519/93-139 o zastavení konania, uznesenie č. k.   11 Nc 1519/93-205   o   uložení   poriadkovej   pokuty   č. k.   11 Nc 1519/93-207/,   avšak všetky boli napadnuté odvolaním. Pri vybavovaní predmetnej veci konali traja sudcovia JUDr. S. S., JUDr. V. N., JUDr. A. K.. a všetci sa zhodli v právnom názore, že podanie navrhovateľov vykazuje vady, pre ktoré súd nemôže pokračovať v konaní. Nakoľko odvolací súd   mal   iný   právny   názor,   boli   nedostatky   zo   strany   prvostupňového   súdu   postupne odstraňované a v tejto činnosti súd pokračoval až do 5. 6. 2007, kedy bola vec prevedená z registra nejasných podaní Nc do registra C. Od roku 2004 až doposiaľ koná vo veci JUDr. E. Š., ktorá vo veci vydala taktiež viaceré procesné rozhodnutia /uznesenie 11 Nc 1519/93- 305 o nepripustení zmeny návrhu a vstupu ďalšieho odporcu do konania, 11 Nc 1519/93- 346   o zastavení   konania,   11 Nc 1519/93-371   o   zastavení   konania   o pripustenie   vstupu ďalšieho   odporcu   do   konania,   10 C 148/2007-409   o   nepripustení   zmeny   návrhu, 10 C 148/2007-413 o zastavení konania voči   odporcovi   v 2. rade,   10 C 148/2007-461 o pripustení zmeny petitu, 10 C 148/2007-485 o pripustení zmeny petitu, 10 C 148/2007-760 o nepripustení zmeny petitu, 10 C 148/2007-766 o pripustení zmeny petitu, 10 C 148/2007- 817   o   pripustení   zmeny   petitu,   10 C 148/2007-954   o   zamietnutí   návrhu   na   prerušenie konania/, z ktorých rozhodnutí je zrejmé, že navrhovatelia neustále menili návrh i okruh účastníkov konania, čo tiež značne ovplyvňovalo dĺžku konania. Od roku 2007, kedy súd vec previedol do registra C už ako riadny návrh vo veci samej, bolo vytýčených 16 pojednávaní, pričom   viaceré   pojednávania   /2   v   roku   2009   a   4   v   roku   2011/   boli   na   žiadosť navrhovateľov,   resp.   ich   zástupcov   zrušované,   alebo   odročované.   Vec   bola   prvý   krát rozhodnutá   rozsudkom   č. k.   10 C 148/2007-840   zo   dňa   12. 3. 2010,   toto   rozhodnutie odvolací súd v časti potvrdil a v časti zrušil. Po doplnení dokazovania súd vec opätovne meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 10 C 148/2007-1026 zo dňa 17. 9. 2012 tak, že návrh v plnom rozsahu zamietol. Voči rozhodnutiu podali navrhovatelia odvolanie, takže vec stále nie je právoplatne ukončená.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu namietaného konania.

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne stanovisko (doručené ústavnému súdu 10. decembra 2012), v ktorom okrem iného uviedol:

«V žiadnom prípade sa nemôžeme stotožniť s tvrdením okresného súdu, že ide o vec skutkovo a právne náročnú. Predmetom konania na okresnom súde je síce reštitučný nárok podľa   § 20   Zákona   č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“), avšak od roku 1992 uplynul dostatočne dlhý čas na to, aby sa ustálila judikatúra súdov v tejto reštitučnej oblasti. Obrana okresného súdu o skutkovej a právnej náročnosti veci by mohla byť považovaná za dôvodnú, ak by išlo o začiatky uplatňovania zákona o pôde, keď súdy   nemali   skúsenosti   s   reštitučnými   zákonmi.   Avšak   nič   nemôže   ospravedlniť   tú skutočnosť, že prvé meritórne rozhodnutie vo veci okresný súd vydal až po neuveriteľných 17 rokoch od podania návrhu na súd.

Rovnako   tak   nemôžeme   súhlasiť   s   obranou   okresného   súdu,   že   k   dĺžke   konania v nemalej   miere   prispeli   samotní   navrhovatelia   najmä   tým,   že   v   posledný   deň   lehoty na uplatnenie nároku podali nekvalifikovaný a neúplný návrh. Navrhovatelia uplatnili svoj zákonný   nárok   včas   a   to,   že   návrh   bol   nekvalifikovaný   alebo   neúplný,   s   tým   sa   mal vyporiadať okresný súd všetkými dostupnými prostriedkami tak, aby nebolo porušené právo sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov. V tejto súvislosti je treba povedať, že okresný súd mal poučovaciu povinnosť, ktorú si podľa nášho názoru správne nesplnil, čo podporuje   aj   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp. zn.   5 Co/176/1997   zo   dňa 30. 09. 1997. Nakoľko sťažovateľ, ako navrhovateľ v 2. rade a ani navrhovateľ v 1. rade v čase   podania   návrhu   neboli   zastúpení   advokátom   a   nemali   ani   dostatočné   vzdelanie   v zmysle   § 5   Občianskeho   súdneho   poriadku,   mali   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní smerujúcu k tomu, aby ochrana ich práv bola efektívna (Uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 120/2009). Účastníci konania, či už navrhovateľ v 1. rade alebo sám sťažovateľ, ako navrhovateľ v 2. rade sa snažili vždy reagovať v primeranej lehote na výzvy okresného súdu a odstrániť vady podania a predložiť požadované dôkazy...

Okrem   nečinnosti   okresného   súdu   v   konaní   poukazujeme   aj   na   niektoré   úkony okresného   súdu,   ktoré   neboli   efektívne   a   neviedli   k   rýchlemu   ukončeniu   sporu.   Ide napríklad   o   výzvy   okresného   súdu   na   spresnenie   označenia   žalovaných   alebo   na predloženie výpisov   z obchodného registra,   aj keď   označenie žalovaných bolo zrejmé   z predložených dôkazov a výpisy si okresný súd zabezpečil sám alebo si ich mohol zabezpečiť. Okresný   súd   v   dôsledku   svojej   nečinnosti   bez   závažnej   prekážky   a   v   dôsledku realizovania neefektívnych úkonov spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v dĺžke viac ako 9 rokov.

S poukazom na naše doterajšie písomné podania a vzhľadom aj na všetky vyššie uvedené   tvrdenia   považujeme   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C/148/2007, ktorý bol do roku 2007 vedený pod sp. zn. 11 Nc/1519/1993 za porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 10 C/148/2007 ústavný súd zistil nasledujúci doterajší priebeh namietaného konania:

- 31.   december   1992 – okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   sťažovateľa (navrhovateľa v 2. rade) a navrhovateľky v 1. rade (spolu ďalej aj „navrhovatelia“), ktorým sa voči odporcovi domáhali poskytnutia náhrad v sume 11 300 000 Kčs podľa § 20 zákona o pôde,

- 3. jún 1993 – okresný súd uskutočnil informatívny výsluch navrhovateľov a poučil ich, ako má správne vyzerať kvalifikovaný návrh a aké doklady je potrebné k nemu pripojiť,

- 13. február 1997 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby odstránili nedostatky návrhu   pod   hrozbou   zastavenia   konania   (doplnenie   návrhu   bolo   predložené   10.   marca 1997),

- 17.   marec   1997 – okresný   súd   uznesením   rozhodol   o nepripustení   rozšírenia návrhu a súčasne konanie pre neodstránenie jeho nedostatkov zastavil,

- 3.   apríl   1997 – proti   zastavujúcemu   uzneseniu   okresného   súdu   podali navrhovatelia odvolanie,

- 30.   september   1997 – krajský   súd   uznesením   sp. zn.   5 Co 176/97   uznesenie okresného   súdu   zo   17.   marca   1997   zrušil   a vec   mu   12. februára   1998   vrátil   na   ďalšie konanie,

- 22. január 1999 – okresný súd vyzval navrhovateľov, aby v lehote 20 dní označili subjekty, proti ktorým má byť pôvodný návrh rozšírený, pričom na túto výzvu navrhovatelia odpovedali oznámením doručeným okresnému súdu 10. februára 1999,

- 31.   máj   1999 – okresný   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   preukázali,   že   nimi označené   subjekty   sú   právnymi   predchodcami   odporcu,   na   čo   navrhovatelia   reagovali podaním doručeným okresnému súdu 6. júla 1999,

- 21.   júl   1999 – okresný   súd   uznesením   pripustil   rozšírenie   žalobného   návrhu na strane odporcov,

- 30. marec 2000 – krajský súd na základe odvolania odporcov uznesením sp. zn. 5 Co 77/00   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   z 21.   júla   1999,   pokiaľ   ide   o rozšírenie žalobného návrhu vo vzťahu k odporcom v 1., 3., 4. a 7. rade, a vec mu 8. júna 2000 vrátil na ďalšie konanie,

- 25.   október   2000 – okresný   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   v lehote   15   dní „presne špecifikovali výšku žalovanej sumy voči každému z odporcov“,

- 28.   máj   2001 – okresný   súd   vzhľadom   na   nedoplnenie   návrhu   podľa   výzvy z 25. októbra 2000 uznesením konanie zastavil,

- 11. júl 2001 – navrhovatelia doručili okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania z 28. mája 2001,

- 31. január 2002 – krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 21/02 opätovne uznesenie okresného   súdu   o zastavení   konania   zrušil   a vec   mu   28.   marca   2002   vrátil   na ďalšie konanie,

- 28.   november   2002 – okresný   súd   vyzval   navrhovateľov,   aby   konkretizovali požadované návrhy podľa jednotlivých subjektov,

- 15.   decembra   2004 – ústavný   súd   nálezom   sp. zn.   IV. ÚS 267/04   na základe sťažnosti   navrhovateľky   v 1.   rade   vyslovil   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v namietanom   konaní   a priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk,

- 18. február 2005 – navrhovateľka v 1. rade doručila okresnému súdu „Doplnenie a zmenu návrhu“,

- 31. máj 2005 – krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 114/2005 odvolanie odporcu v 2. rade (RD R.) odmietol,

- 14.   október   2005 – okresnému   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k doplneniu a zmene návrhu navrhovateľky v 1. rade, ktoré podala 17. februára 2005,

- 13.   január   2006 – okresný   súd   uznesením   nepripustil   zmenu   návrhu   ani   vstup Slovenskej republiky do konania na strane odporcov,

- 30. apríla 2006 – krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 90/2006 po podaní odvolania navrhovateľkou v 1. rade zrušil uznesenie okresného súdu z 13. januára 2006 a vec mu 12. júna 2006 vrátil na ďalšie konanie,

- 30.   november   2006 – okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   proti   odporcovi v 3. rade   (Ecofruct,   družstvo,   Nitra – keďže   18. decembra   2000   zaniklo   bez   právneho nástupcu),

- 7. marec 2007 – okresnému súdu bolo doručené podanie navrhovateľky v 1. rade, ktorým upresnila petit návrhu tak, že odporcovia v 1. až 7. rade sú povinní zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 5 650 000 Sk,

- 13.   apríl   2007 – okresný   súd   uznesením   konanie   vo   vzťahu   k odporcovi v 8. rade – (Slovenskej republike) zastavil,

- 6. jún 2007 – z č. l. 386 vyplýva, že „spis tunajšieho súdu č. k. 11 Nc/1519/1993 prijatý   dňa   31.   12.   1992   bol   dňa   6.   6.   2007,   8:54:16   prevedený   do   oddelenia Občianskoprávne veci a je vedený pod sp. zn. 10 C/148/2007“,

- 8. jún 2007 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. august 2007,

- 13.   august   2007 – na   okresnom   súde   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 29. október 2007 s tým, že navrhovatelia upresnia petit návrhu, z ktorého bude zrejmé, od ktorého odporcu žiadajú náhradu a v akej výške, a zároveň oznámia súdu číslo dedičského rozhodnutia, na základe ktorého odvodzujú svoje oprávnenie podať žalobu,

- 17. september 2007 – okresný súd nepripustil zmenu návrhu na začatie konania podaného 13. augusta 2007 navrhovateľkou v 1. rade a 11. septembra 2007 sťažovateľom,

- 19.   september   2007 – okresný   súd   uznesením   zastavil   konanie   proti   pôvodne označenému   odporcovi   v 2. rade – KOVO-DREW-FLEXI   výrobno-obchodné   družstvo v likvidácii so sídlom A.,

- 29. október 2007 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde bolo odročené na 21. január 2008 s tým, že navrhovatelia predložia dôkaz o tom, že v prípade priznania náhrady táto bude použitá na zabezpečenie poľnohospodárskej výroby,

- 4.   január   2008 – okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie konania vo vzťahu k navrhovateľke v 1. rade tak, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke v 1. rade živý a mŕtvy inventár v celkovej hodnote 5 650 000 Sk s príslušenstvom,

- 21.   január   2008 – pojednávanie   uskutočnené   na   okresnom   súde   bolo   odročené na 27. marec 2008 s tým, že budú vyžiadané ďalšie na vec sa vzťahujúce dokumenty,

- 25.   január   2008 – okresný   súd   uznesením   pripustil   zmenu   návrhu   na   začatie konania vo vzťahu k sťažovateľovi tak, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní nahradiť mu spoločne   a nerozdielne   živý   a mŕtvy   inventár   v celkovej   hodnote   5 650 000   Sk s príslušenstvom,

- 24. júl 2008 – pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 24. júla 2008 bolo odročené   na   neurčito   s tým,   že   od   Správy   katastra...   budú   vyžiadané   príslušné pozemnoknižné vložky,

- 9.   február   2009 – pojednávanie   uskutočnené   na   okresnom   súde   bolo   odročené na neurčito s tým, že bude vyžiadaná správa z príslušného obchodného registra v súvislosti RD R. ako odporcom v 2. rade,

- 27.   júl   2009   a 19.   október   2009 – nariadené   pojednávania   sa   neuskutočnili z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania,

- 7.   december   2009 – nariadené   pojednávanie   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené na neurčito   s tým,   že   navrhovatelia   doručia   v lehote   20   dní   návrh   na zmenu   petitu v súvislosti s pokračovaním konania proti úpadcovi – PD M.,

- 22. február 2010 – pojednávanie bolo odročené na 12. marec 2010 na vyhlásenie rozsudku, k čomu na tomto odročenom pojednávaní následne došlo,

- 11.   máj   2010 – spis   okresného   súdu   bol   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaniach navrhovateľov a odporcov v 2. a 3. rade,

- 31. marec 2011 – krajský súd o podaných odvolaniach proti rozsudku okresného súdu z 12. marca 2010 rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Co/135/2010, ktorým prvostupňový rozsudok   v časti   o zamietnutí   návrhu   navrhovateľov   potvrdil,   rovnako   aj   v časti o zamietnutí ich návrhu proti odporcovi v 1. rade a vo zvyšnej časti (body I až IV výroku) napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec mu na ďalšie konanie,

- 6. jún 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 8 NcC/14/2011 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci,

- 26. september 2011 – okresný súd pojednávanie nariadené na 17. október 2011 odročil na 5. december 2011 (právni zástupcovia navrhovateľov sa ospravedlnili),

- 5.   december   2011 – okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   5.   december   2011 odročil   na   15.   december   2011   (právna   zástupkyňa   navrhovateľky   v 1. rade a ospravedlnila),

- 15. december 2011 – okresný súd pojednávanie nariadené na 15. december 2011 odročil na 8. február 2012 (právna zástupkyňa navrhovateľky v 1. rade a ospravedlnila),

- 15.   december   2011 – okresnému   súdu   bol   doručený   návrh   právnej   zástupkyne sťažovateľa   na   prerušenie   konania   z dôvodu,   že   ním   bola   na ústavnom   súde   uplatnená sťažnosť   s tým,   že „vyhovenie   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   v 2. rade   má   zásadný význam pre rozhodnutie v tomto konaní“,

- 24. január 2012 – okresný súd uznesením návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamietol,

- 8.   február   2012 – okresnému   súdu   bolo   doručené   odvolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu z 24. januára 2012,

- 9.   marec   2012 – okresný   súd   predložil   spis   spolu   s odvolaním   na   rozhodnutie krajskému súdu,

- 30.   marec   2012 – krajský   súd   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 24. januára 2012 a súdny spis vrátil okresnému súdu 31. mája 2012.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené   17.   septembra   2012,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému sťažovateľ   aj   navrhovateľka   v 1. rade   podali   odvolania,   v nadväznosti   na   čo   bude   spis predložený krajskému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci vedenej pred okresným súdom, ústavný súd bral do   úvahy skutkový   stav   a platnú právnu   úpravu   relevantnú   na   rozhodnutie   a prihliadal na charakter veci. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa a navrhovateľky v 1. rade, ktorým sa na základe § 20 zákona o pôde domáhajú poskytnutia náhrad v sume 375 091,28 € (11 300 000 Kčs). V okolnostiach daného prípadu ústavný súd považuje   predmetný   spor   po   právnej   stránke   za   bežnú   občianskoprávnu   vec   patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva   a aj vzhľadom   na   to,   že   v   oblasti reštitučnej agendy sa od roku 1991, keď bol prijatý zákon o pôde, vyvinula štandardná rozhodovacia prax, nemožno namietané konanie hodnotiť ako zložitejšie.

Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností zistených zo spisu   pripúšťa,   že   predmetná   vec   vykazuje   znaky   faktickej   zložitosti, a   to   najmä vzhľadom   na   nutnosť   vykonania   pomerne   rozsiahleho   dokazovania.   Navyše,   právne spory súvisiace s uplatnením reštitučných nárokov, a tak to je aj v tomto prípade, treba v zásade považovať za skutkovo zložité aj vzhľadom na potrebu zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti (m. m. IV. ÚS 230/2010, IV. ÚS 121/2011).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zároveň poukazuje   na   to,   že   ani   zložitosť   sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (m. m. I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

V nadväznosti na to musí ústavný súd konštatovať, že aj napriek zohľadneniu určitej miery skutkovej zložitosti veci nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať doterajšiu dĺžku   preskúmavaného   konania,   ktoré   po   viac   ako   20   rokoch   od   jeho   začatia   nebolo právoplatne skončené.

Osobitne je neodôvodnená takáto dĺžka súdneho konania vzhľadom na etický rozmer konania,   s poukazom   na   to,   že   zákon   o pôde   bol   prijatý   v snahe   dosiahnuť   zmiernenie majetkových   krívd,   ku   ktorým   došlo   voči   vlastníkom   poľnohospodárskeho   a   lesného majetku v období rokov 1948 až 1989 (m. m. III. ÚS 488/2011).

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania je druhým kritériom pri zisťovaní,   či   v tomto   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho v sťažnosti označených práv.

Okresný súd, ako už bolo uvedené, poukázal na to, že podľa jeho názoru „k dĺžke konania v nemalej miere prispeli samotní navrhovatelia, lebo na uplatnenie nároku podali nekvalifikovaný a neúplná návrh“, a napriek upozorneniu na nedostatky návrhu okresným súdom „boli po dobu 3 rokov nečinní“. Je nesporné, že plynulý priebeh konania negatívne ovplyvnil aj samotný sťažovateľ (resp. navrhovatelia) nekonzistentnosťou svojho návrhu, jeho   viacerých   doplnení   a viacerých   návrhov   na   jeho   zmenu,   ktoré   v priebehu   konania realizoval. Ústavný súd túto argumentáciu okresného súdu poukazujúceho na nedostatky návrhu   mohol   akceptovať   len   čiastočne,   pretože   okresný   súd   mal   v zmysle   § 53   OSP možnosť využiť poriadkové opatrenie na to, aby nedostatky návrhu boli navrhovateľmi odstránené.   Podrobnejšie   hodnotenie   postupu   okresného   súdu   v uvedenej   súvislosti   je obsiahnuté v ďalšej časti tohto nálezu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   sťažovateľ   prispel   k predĺženiu   namietaného konania tým, že podal návrh na prerušenie konania s odôvodnením, že na ústavnom súde uplatnil sťažnosť, pričom zdôraznil, že „vybavenie ústavnej sťažnosti má zásadný význam pre   rozhodnutie   v tomto   konaní“.   Aj   keď   mal   sťažovateľ   nesporne   právo   podať   návrh na prerušenie namietaného konania tým, že jeho návrh okresný súd uznesením z 24. januára 2012   zamietol   a krajský   súd   po   podaní   odvolania   sťažovateľom   správnosť   uznesenia okresného   súdu   potvrdil   (uznesením   z 30.   marca   2012),   je   zrejmé,   že   týmto   návrhom zbytočne spôsobil spomalenie priebehu konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratio temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či vec sťažovateľa bola prerokovaná na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   už   konštantne   prihliada   aj   na   dobu,   ktorá   v konaní uplynula v období do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 47/03).

Ústavný   súd   v zhode   so   svojou   predchádzajúcou   judikatúrou   (napr.   m. m. IV. ÚS 82/2010,   IV. ÚS 486/2011)   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   ústavnoprávne akceptovateľné,   že   namietané   konanie   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   viac   ako 20 rokoch od jeho začatia.

Vzhľadom na uvedené nie je preto potrebné osobitne vymedzovať konkrétne obdobia nečinnosti   okresného   súdu   v namietanom   konaní.   Ústavný   súd   napriek   tomu   poukazuje na jeho nečinnosť bez relevantného dôvodu v období od 3. júna 1993 do 13. februára 1997, ktorá predstavovala takmer 4 roky. Ústavný súd v tejto spojitosti považuje za neprijateľnú argumentáciu   okresného   súdu,   ktorý   svoju   nečinnosť v uvedenom   období ospravedlňuje nečinnosťou   navrhovateľov,   v dôsledku   ktorej   okresný   súd   bez   procesného   rozhodnutia „vec uložením do archívu považoval za vybavenú“.

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   okrem   nečinnosti   bol   postup   okresného   súdu aj neefektívny. Uvedené vyplýva okrem iného aj z toho, že krajský súd v troch prípadoch zrušil procesné rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd uznesením č. k. 5 Co 176/97-55 z 30. septembra 1997 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Nc 1519/93-37 zo 17. marca 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„V   danej   veci   súd   prvého   stupňa   pri   odstraňovaní   nesporných   vád   návrhu nepostupoval dôsledne v súlade s ust. § 43 ods. 1 veta druhá O. s. p. V zápisnici napísanej na Okresnom súde v Nitre dňa 3. 6. 1993 sa udáva, že účastníci Ing. V. C. a R. A. boli poučení o tom, aké doklady je potrebné k návrhu pripojiť a čo má takýto návrh obsahovať a že je ho potrebné podať v dvoch exemplároch. Takéto poučenie nie je konkrétne, pretože v ňom nie je uvedené o aké nedostatky návrhu ide a čo má konkrétne návrh obsahovať, či je vadný petit návrhu, alebo či v ňom chýba opísanie rozhodujúcich skutočností či označenie dôkazov,   ktorých   sa   navrhovatelia   domáhajú.   V tomto   poučení   sa   neuvádza,   že   by   išlo o také nedostatky vád podaného návrhu, ktoré by mali za následok nemožnosť pokračovania v   konaní,   teda   zastavenie   konania,   chýba   v   ňom   lehota,   v   rámci   ktorej   mali   účastníci /žalobcovia/ nedostatky podaného návrhu odstrániť a chýba v ňom poučenie o následkoch nesplnenia výzvy súdu...

V danej veci však súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o nepripustení rozšírenia návrhu   o   ďalších   navrhovateľmi   označených   odporcov   ničím   neodôvodnil,   takže   jeho rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné /§ 221 ods. 1 písm. c/ O. s. p./ pre nedostatok dôvodov.

Vzhľadom k uvedeným nedostatkom v postupe súdu pri odstraňovaní vád podaného návrhu,   ktorý   mal   za   následok   nesprávne   zastavenie   konania,   odvolací   súd   napadnuté uznesenie   v   celom   rozsahu   zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.“

V druhom prípade krajský súd uznesením č. k. 5 Co 21/02-150 z 31. januára 2002 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Nc 1519/93-140 z 28. mája 2001 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací   súd   v   prejednávanej   veci   na   rozdiel   od   súdu   prvého   stupňa   je   toho názoru, že návrh navrhovateľov proti odporcom v 1. až 7. rade ohľadne zaplatenia sumy 11.300.000,- Sk spĺňa potrebné náležitosti vyžadované pre tento druh podania v ust. § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP. Uvedený záver je preto hlavným dôvodom zrušenia napadnutého uznesenia podľa § 221 ods. 1 písm. a/ OSP a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci (§ 221 ods. 2 OSP)...

Aj napriek tomu, že súd prvého stupňa v súvislosti s odstránením procesných vád návrhu,   ktoré   považoval   za   vady   takého   charakteru,   že   bez   ich   odstránenia   nemožno pokračovať v konaní (§ 103 ods. 3 OSP) postupoval v súlade s postupom zakotveným v ust. § 43   ods. 1,   2   OSP,   nebolo   možné   zastavujúce   napadnuté   uznesenie   podľa   § 219   OSP potvrdiť,   pretože   avízovaný   procesný   nedostatok   návrhu   (neurčenie   výšky   plnenia od každého z odporcov) nie je takým nedostatkom, pre ktorý by nebolo možné v konaní ďalej pokračovať.“

V treťom prípade krajský súd uznesením č. k. 9 Co 90/2006-334 z 30. apríla 2006 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 11 Nc 1519/93-305 z 13. januára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Nitra ďalej vyplýva, že na majetok Poľnohospodárskeho   družstva   L...   bol   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 29. 03. 2001,   č. k.:   9 K 18/01-125   vyhlásený   konkurz.   Súd   prvého   stupňa   sa   s   touto skutočnosťou nezaoberal a s odporcom v 4. rade ďalej konal, pričom v záhlaví rozhodnutia neúplne   označoval   odporcu   v   4. rade   obchodným   menom   bez   použitia   dodatku   „v konkurze“ a bez uvedenia správcu konkurznej podstaty, ktorý sa stal účastníkom konania. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvého stupňa svojím nesprávnym postupom odňal správcovi konkurznej podstaty ako účastníkovi možnosť   konať   pred   súdom   a   zároveň   s   neexistujúcou   právnickou   osobou   konal   ako s účastníkom konania.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa pritom rozumie taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesný predpis dáva. Musí ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych práv, ktoré by inak účastník mohol pred   súdom   uplatniť   a   z   ktorých   bol   v   dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   vylúčený. V tomto   prípade   nesprávnym   postupom   súd   prvého   stupňa   odňal   správcovi   konkurznej podstaty   odporcu   v   4. rade   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   rozhodol   o   nepripustení ďalšieho účastníka konania a nepripustení zmeny návrhu bez toho, aby umožnil správcovi konkurznej podstaty uplatniť jeho procesné práva.»

Ústavný súd poukazuje taktiež na to, že aj prvý rozsudok okresného súdu sp. zn. 10 C/148/2007   z 12.   marca   2010   krajský   súd   v prevažnej   časti   (body   I až   IV   výroku) rozsudkom   č. k.   8 Co/135/2010-893   z 31.   marca   2011   zrušil   a vec   v uvedenom   rozsahu vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Účastníkom   konania   sa   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   keď   súd   pre   svoje skutkové   a   právne   závery   vychádzal   z   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   čo odvolatelia vo svojich odvolaniach aj namietali.

§ 20 ods. 1 veta druhá (z. č. 229/1991 Zb.) upravuje, že pokiaľ pôvodný vlastník zomrel, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2.   § 4   ods. 2   citovaného   zákona   potom   upravuje   okruh   týchto   oprávnených   osôb. Je nepochybné, že v danom prípade navrhovatelia v 1. a 2. rade sú oprávnenými osobami v zmysle dedičských rozhodnutí po pôvodných vlastníkoch. Navrhovateľka v 1. rade po Š. A. a navrhovateľ v 2. rade po F. A. tak, ako na to poukázal súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však vo svojom rozhodnutí neriešil, či navrhovatelia vyzývali povinné osoby (povinnú osobu) na vydanie ŽAMI, teda voči komu, kedy a za čo si tento reštitučný nárok uplatnili a teda, či v tomto smere splnili zákonné podmienky v zmysle § 20 ods. 5 a § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb.

Ďalej   sa   súd   prvého   stupňa   nezaoberal   otázkou   splnenia   zákonnej   podmienky zabezpečenia   poľnohospodárskej   výroby   podľa   § 20   ods. 1   zákona   č. 229/1991   Zb. u navrhovateľa   v   2. rade,   keď   tento   bol   zapísaný   ako   samostatne   hospodáriaci   roľník do evidencie   až   v   roku   1997   (č. 1.   44).   Táto   zákonná   podmienka   je   totiž   splnená pripravenosťou oprávnenej osoby začať prevádzku poľnohospodárskej výroby aj z hľadiska naplnenia administratívnoprávneho aktu vydania osvedčenia o zápise oprávnenej osoby do evidencie   samostatne   hospodáriacich   roľníkov.   Obdobne   je   potrebné   preveriť,   či   u oboch navrhovateľov táto zákonná podmienka trvá.“

V súvislosti   so   záverom   ústavného   súdu   o neefektívnom   postupe   okresného   súdu v namietanom konaní poukazuje ústavný súd na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08, I. ÚS 7/2011).

Z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti doručeného ústavnému súdu 26. novembra 2012 vyplýva, že proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu (zo 17. septembra 2012) sťažovateľ   a navrhovateľka   v 1. rade   podali   odvolanie,   takže   namietané   konanie   dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C/148/2007   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   toho nedomáhal, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 10 000   €   z   dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal   na   to,   že „v   dôsledku neprimeranej dĺžky súdneho konania som ako účastník konania utrpel ujmu pretrvávajúcim stresom právnej neistoty počas celého súdneho konania, ktoré aj po 19 rokoch od jeho začatia stále nie je skončené“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C/148/2007   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   vrátane čiastočného prispenia sťažovateľa k predĺženiu namietaného konania, ako aj skutočnosť, že toto   konanie nebolo do   rozhodnutia ústavného súdu   právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 8 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   bola   741 €,   a pri   treťom   úkone   právnej   služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá je 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti a stanoviska k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku   2011   (2   x   123,50   €)   a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2012 (1 x 127,16 €) predstavuje spolu s režijným paušálom sumu 396,61 €.

Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 475,93 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie Z., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013