znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 395/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 343/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 343/2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla (v sťažnosti sa označila ako sťažovateľ, pozn.),   že „Sťažovateľ   podal   dňa   23.   11.   2009   na   Okresný   súd   Bratislava   II   žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského súdu v B. (ďalej len MORS) zo dňa 16. 11. 2009, č. k. 4/2009, podľa ktorého rozsudku bol sťažovateľ ako žalovaný v rozhodcovskom konaní zaviazaný zaplatiť žalobcovi spoločnosti A., s. r. o. B. sumu 26.695,06.-€ s príslušenstvom a tiež trovy rozhodcovského konania vo výške 1070.-€ a trovy právneho zastupovania žalobcu vo výške 2 138,81.- €.

Uvedený rozhodcovský rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 20. 11. 2009....

Sťažovateľ podal dňa 23. 11. 2009 na miestne príslušnom všeobecnom súde žalobu o zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   a   súčasne   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti rozhodcovského   rozsudku,   z   dôvodu   že   podľa   článku   42   ods.   1   písm.   g   Rokovacieho poriadku   MORS   a   tiež   aj   podľa   ust.   §   40   ods.   1   písm.   g   zák.   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom   konaní,   v   znení   neskorších   zákonov,   bola   porušená   zásada   rovnosti účastníkov rozhodcovského konania.

Sťažovateľ   súčasne   doporučeným   listom   zo   dňa   23.   11.   2009   upovedomil Medzinárodný obchodný rozhodcovský súd v B., že podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku   MORS   zo   dňa   16.   11.   2009   č.   k.   4/2009   a   zároveň   aj   návrh   na odklad vykonateľnosti uvedeného rozsudku a z toho dôvodu žiada MORS, aby žalobcovi A., s. r. o. B. nevyznačoval na rozhodcovskom rozsudku pečiatku právoplatnosti a vykonateľnosti aby tak neuviedol do omylu nejakého exekútora, u ktorého by si mohol žalobca podať návrh na vykonanie   exekúcie,   lebo   žalobca   v   celom   priebehu   rozhodcovského   konania   ignoroval Rokovací   poriadok   MORS   a   iné   všeobecne   záväzné   právne   predpisy,   čo   sťažovateľ podrobne   opísal   v   žalobe   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   a   návrhu   na   odklad vykonateľnosti rozsudku.

Sťažovateľ poukazuje na protiprávny postup Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 23 Cb /343/2009, ktorý bol povinný o návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku konať bez zbytočných prieťahov, pretože z povahy veci vyplýva, že výkon uvedeného rozsudku môže nasledovať v priebehu niekoľkých kalendárnych dní. Iné je konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku, ktoré súd vykoná podľa svojho pracovného zaťaženia a rozvrhu práce v primeranom čase, kde už nehrozí sťažovateľovi H. s. r. o. bezprostredné ohrozenie jeho majetku a zároveň podnikateľskej činnosti avšak iba v tom prípade, keby súd bez zbytočného odkladu rozhodol o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že do dnešného dňa t. j. 17. 9. 2010 Okresný súd Bratislava II nerozhodol nijako t. j. nevydal žiadne rozhodnutie o návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku, hoci mu objektívne v tom nič nebránilo resp. sťažovateľ si nie je vedomý žiadnej prekážky z jeho strany, ktorou by sťažil postup súdu v danom konaní. Medzičasom došlo k zahájeniu exekučného konania, ktoré vykonáva súdny exekútor Mgr. M. D. z Exekútorského úradu B., B., sp. zn. Ex 1268/2010 a poverenie na vykonanie exekúcie vydal Okresný súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 4 Er 233/2010. O začatí uvedeného exekučného konania sa sťažovateľ pôvodne nedozvedel, upovedomenie o začatí exekúcie mu nebolo doručené z dôvodov na strane sťažovateľa, ktorý v tom čase nachádzal pracovne v zahraničí vo Veľkej Británii a poštová zásielka exekútora mu nebola doručená, avšak   fikcia   doručenia   uvedenej   poštovej   zásielky   spôsobila,   že   sťažovateľ   už   nemohol podať   proti   exekúcii   opravný   prostriedok   t.   j.   námietky   podľa   zák.   č.   233/1995   Z.   z. Exekučný poriadok a uvedený exekútor vykonal exekúciu tak, že zablokoval bankový účet sťažovateľa, o čom sa sťažovateľ dozvedel až od pracovníčky T., a. s. pobočka Z. v mesiaci august 2010. Zablokovanie bankového účtu a finančných prostriedkov na ňom spôsobilo sťažovateľovi veľké problémy, spočívajúce najmä v paralyzácii jeho podnikateľskej činnosti, konkrétne v nemožnosti prijímať finančné plnenia od svojich obchodných partnerov a v nemožnosti realizovať bezhotovostné platby prostredníctvom banky, čo viedlo k úplnému prerušeniu podnikateľskej činnosti sťažovateľa....

Z obsahu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku z 23. 11. 2009 vyplýva, že rozhodcovský   súd   MORS   sa   dopustil   viacerých   závažných   procesnoprávnych   aj hmotnoprávnych   porušení   vlastného   Rokovacieho   poriadku   MORS   a   iných   všeobecne záväzných predpisov...

Uvedený   rozhodcovský   rozsudok   MORS,   ktorý   obsahuje   ešte   celý   rad   ďalších závažných   pochybení,   ktorý   sťažovateľ   riadne   a   včas   napadol   žalobou   o   zrušenie   dňa 23. 11. 2009, vrátane návrhu na povolenie odkladu vykonateľnosti, lebo sťažovateľ dôvodne predpokladal, že pokiaľ bude všeobecný súd sťažovateľa (Okresný súd v Banskej Bystrici) udeľovať   poverenie   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie   sp.   zn.   4   Er   233/2010,   nebude skúmať ustanovenia špeciálneho právneho predpisu ktorým je Rokovací poriadok MORS najmä článok 42 ods. 2, podľa ktorého ak podá účastník žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v 30 dňovej lehote od doručenia rozsudku, napadnutý rozhodcovský rozsudok nenadobudne právoplatnosť.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „z   obsahu   podanej   žaloby   musel   súd   rozpoznať naliehavosť   prípadu,   keď   súčasťou   žaloby   bol   návrh   na   odklad   vykonateľnosti rozhodcovského   rozsudku,   kedy   rozhodujúcej   samosudkyni   muselo   by   jasné,   že   ide o naliehavú vec, lebo exekučné konanie môže nasledovať rýchlo t. j. v priebehu niekoľkých kalendárnych   dní,   čo   sa   v   danom   prípade   aj   stalo   a   so   všetkými,   pre   sťažovateľa nepriaznivými dôsledkami, ktoré exekúcia prináša....

Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 23 Cb /343/2009 neposkytol sťažovateľovi súdnu ochranu   jeho akútne   ohrozených   práv,   čím porušil   článok 46 ods.   1 Ústavy SR a súčasne aj článok 48 ods. 2 ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v dôsledku a v priamej príčinnej súvislosti s nečinnosťou súdu vznikla sťažovateľovi škoda, ktorá každým dňom bez prestania rastie, pričom ide nielen o škodu   materiálnu   (mesačne   strata   cca   200.000.-€   minimálne)   ale   aj   ujmu   v   oblasti medziľudských   vzťahov,   kde   sťažovateľ   stratil   dôveru   približne   400   slovom   štyristo spolupracovníkov   (sprostredkovateľov   poistných   zmlúv),   rozpadla   sa   mu   sieť   týchto spolupracovníkov,   ktorú   budoval   od   roku   2008   a   vynaložil   obrovské   úsilie   a   množstvo finančných   prostriedkov   na   jej   vybudovanie   a   dnes   vyzerá   pred   uvedenými spolupracovníkmi   ako   podvodník,   ktorý   im   nezaplatil   za   vykonanú   prácu   dohodnutú odmenu!“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1/ Práva sťažovateľa, spoločnosti H. s. r. o. B., na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR   boli   porušené   nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava II, so sídlom 827 02 Bratislava, Drieňová 5, číslo konania: 23 Cb /343/2009.

2./ Ústavný súd SR v Košiciach priznáva sťažovateľovi v súlade s článkom 127 ods. 3 Ústavy SR primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000.-€ slovom Päťdesiattisíc eur.-   ktorú sumu   je povinný   uhradiť   Okresný   súd Bratislava   II   v lehote   do   30   dní   od doručenia nálezu Ústavného súdu SR na účet právnej zástupkyne sťažovateľa JUDr. M., účet číslo:... v P., a. s. ktorá je splnomocnená sťažovateľom uvedenú sumu prijať.

3./ Ústavný súd SR v Košiciach priznáva právnej zástupkyni sťažovateľa JUDr. M. trovy   právneho   zastupovania   v   celkovej   sume   255,08.-€   za   dva   úkony   právnej   pomoci (prevzatie a príprava zastupovania, vyhotovenie písomného podania na súd) podľa ust. § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. O odmenách a náhradách advokátov kde hodnota jedného úkonu právnej pomoci predstavuje 1/6 z výpočtového základu (721,40 delené 6 = 120,33.-€) plus   režijný   paušál   ku   každému   úkonu   právnej   pomoci   v   sume   7,21.-€.   Priznané   trovy právneho zastupovania v sume 255,08.-€ je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava II na účet č:... v P., a. s. v lehote do 30 dní od doručenia nálezu Ústavného súdu SR.“

Ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 23 Cb/343/2009-199 z 9. augusta 2010   odložil   vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku   Medzinárodného   rozhodcovského súdu B., sp. zn. 4/2009 zo 16. novembra 2009 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“) až do právoplatného   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľky   na zrušenie   tohto   rozhodcovského rozsudku. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal 11. októbra 2010 odporca (obchodná spoločnosť A., s. r. o.) odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Cob 413/2010-227 z 12. mája 2011. Krajský súd zmenil   označené   uznesenie   okresného   súdu   tak,   že   návrh   sťažovateľky   na   odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku zamietol. Ústavný súd zistil, že obidve uznesenia nadobudli právoplatnosť 23. júna 2011. Vec bola vrátená okresnému súdu a je nariadený termín pojednávania na 8. december 2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je rozdelený   medzi   všeobecné   súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto   práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu   len subsidiárne.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 343/2009 z dôvodu, že okresný súd nerozhodol   do   času   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   o jej   návrhu   na   odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý je podľa jej názoru protiprávny. V tejto súvislosti namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   môže   vyplývať aj z toho,   že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním ústavnému súdu (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu v nej označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu, ktorý podľa jej tvrdenia nerozhodol o jej návrhu na odloženie vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku.   Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   odložil vykonateľnosť označeného rozsudku svojím uznesením z 9. augusta 2010, t. j. ešte pred doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   1.   októbra   2010.   V čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   bolo   o návrhu   sťažovateľky   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodcovského rozsudku   okresným   súdom   už   rozhodnuté,   a teda   neobstojí   jej   námietka   ako   dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v označenom konaní, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   má   kľúčové   postavenie   medzi   právami   ustanovenými   v siedmom   oddiele druhej hlavy ústavy nazvanom „Právo na súdnu a inú právnu ochranu“ (čl. 46 až čl. 50) a jeho ochrana v zásade predchádza ochrane priznanej prostredníctvom ďalších základných práv   ustanovených   v tomto   oddiele   ústavy.   Na   základe   vzájomnej   súvsťažnosti   medzi týmito   základnými   právami   možno   dospieť   v konkrétnom   prípade   aj   k   záveru,   podľa ktorého závažné porušenie niektorého zo základných práv ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy má za následok aj porušenie iného základného práva zaručeného v siedmom oddiele druhej   hlavy   ústavy.   Osobitne   tento   záver   podľa   názoru   ústavného   súdu   platí o potenciálnom porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to vzhľadom na jeho   spomínané   kľúčové   postavenie   v tejto   skupine   základných   práv.   Preto,   ak   napr. porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy prekročí takú intenzitu, že to signalizuje zo strany príslušného všeobecného súdu odmietnutie možnosti domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak možno urobiť záver o tom, že takýmto postupom súdu došlo, resp. dochádza aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Opierajúc sa o uvedené ústavný súd uzavrel, že v danom prípade vzhľadom na odmietnutie sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti   nedošlo   ani k namietanému porušeniu   základného práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy, čo viedlo ústavný súd k odmietnutiu tejto časti sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (IV. ÚS 93/2010).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011