znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 395/2010-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaniach vedených pod sp. zn. 7 C 371/00, sp. zn. 2 C 155/02, sp. zn. 14 C 9/09, sp. zn. 14 C 115/02, sp. zn. 14 C 142/02, sp. zn. 7 C 292/02, sp. zn. 2 C 228/03, sp. zn. 2 C 312/03, sp. zn. 24 S 23/03, sp. zn. 27 C 254/03, sp. zn. 24 S 8/02, sp. zn. 2 C 29/05, sp. zn. 17 C 182/05, sp. zn. 6 C 122/05, sp. zn. 4 C 119/05, sp. zn. 8 C 217/05, sp. zn. 6 C 47/06, sp. zn. 7 C 291/05, sp. zn. 33 C 131/08, sp. zn. 25 C 88/06, sp. zn. 4 C 214/06, sp. zn. 2 C 359/07, sp. zn. 6 C 197/08, sp. zn. 27 C 364/07, sp. zn. 7 C 216/08, sp. zn. 13 C 472/07, sp. zn. 6 C 219/08, sp. zn. 14 C 137/01, sp. zn. 17 C 163/01, sp. zn. 25 C 445/07, sp. zn. 13 C 216/05, sp. zn. 24 C 102/09, sp. zn. 23 C 57/01 a sp. zn. 4 C 212/08 a postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 92/05 (pôvodne vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 27 C 301/04), a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 19. februára 2010   doručené   podanie   J.   Ď.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Ústavná   sťažnosť“.   Keďže   podanie   v   predloženom   znení   neobsahovalo   náležitosti predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd v prípise z 25. februára 2010 poučil sťažovateľa, aké náležitosti musí obsahovať jeho podanie, a zároveň ho vyzval, aby ho doplnil o chýbajúce náležitosti v stanovenej lehote. V uvedenom prípise ústavný súd osobitne sťažovateľa upozornil, že jeho podanie, ktoré inak možno kvalifikovať ako   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), neobsahuje presné označenie súdnych konaní alebo rozhodnutí, ktorými mali byť porušené jeho ústavou garantované práva.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním z 9. marca 2010, z ktorého obsahu   napriek   značnej   nezrozumiteľnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažnosťou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 371/00, „od ktorého sa odvíjajú všetky nasledovné, zamietnuté konania,   hlavne   pre   nezaplatenie   súdnych   poplatkov,   pretože   oslobodenie   mi   bolo odmietnuté, podľa môjho názoru pre zaujatosť celého Okresného súdu v Žiline...“. V ďalšej časti   sťažovateľovho   podania   sú   uvedené   spisové   značky „odmietnutých   konaní naväzujúcich na 7 C 371/00“, a to: „2 C 155/02 – 14 C 9/09 – 14 C 115/02, 14 C 142/02, 7 C 292/02, 2 C 228/03, 2 C 312/03, 24 S 23/03, 27 C 254/03, 24 S 8/02, 27 C 301/04 – 5 C 92/05 Martin OS –2 C 29/05, 17 C 182/ 05, 6 C 122/05, 4 C 119/05 – 6 C 47/06 – je podaná sťažnosť, 7 C 291/05 – 33 C 131/08, 25 C 88/06, 4 C 214/06, 2 C 359/07 – 6 C 197/08, 27 C 364/07, 7 C 216/08, 13 C 472/07, 6 C 219/08, 14 C 137/01, 17 C 163/01 – 25 C 445/07, 13 C 216/05 – 24 C 102/09, 8 C 217/05“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   30.   marca   2010   sťažovateľ   doplnil   svoje predchádzajúce   podania;   v tomto   podaní   uviedol,   že   namieta   aj   postup   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 23 C 57/01 a sp. zn. 4 C 212/08, v rámci ktorých malo tiež dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol tak, že v náleze vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a Okresného súdu Martin v označených konaniach a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 371/00

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 371/00.

Zo   súdneho   spisu   vyžiadaného   z   okresného   súdu   vzťahujúceho   sa   na   namietané konanie ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol rozsudkom z 19. mája 2005, ktorý v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 6 Co 609/2005   z   20.   decembra   2006   nadobudol   právoplatnosť   6.   februára   2007 a vykonateľnosť 12. februára 2007.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 371/00 bolo právoplatne skončené 6. februára 2007, pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 19. februára 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 371/00 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/02

Z   predložených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom č. k. 2 C 155/02-173 z 25. júna 2007 zamietol návrh sťažovateľa proti Slovenskej republike v konaní o náhradu škody za nesprávny úradný postup. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 8/08 uznesením, ktorým odvolanie   sťažovateľa   odmietol   ako   podané   oneskorene,   čím   rozsudok   okresného   súdu č. k. 2 C 155/02-173 nadobudol právoplatnosť 13. októbra 2007.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   opätovne   konštatuje,   že   namietané   konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/02 v spojení s konaním vedeným krajským súdom   pod   sp.   zn.   8   Co   8/08   bolo   právoplatne   skončené   13.   októbra   2007,   pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 19. februára 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 155/02 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.3 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/09

Ústavný súd zistil, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/09 je konaním o povolení obnovy konania, ktoré bolo pôvodne okresným súdom vedené pod sp. zn.   2   C   155/02   a   ktoré   bolo   právoplatne   skončené   13.   októbra   2007.   Z k sťažnosti predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   ako   navrhovateľ   spoločne   so   svojou manželkou   návrh   na   obnovu   konania 8.   decembra   2008   okresnému   súdu.   Okresný   súd uznesením č. k. 14 C 9/09-5 zo 6. februára 2009 vyzval sťažovateľa a jeho manželku, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy odstránili nedostatky podania. Dňa 20. februára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu doplnenie návrhu na obnovu konania a okresný súd sťažovateľa a jeho manželku 16. apríla 2009 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Na základe uvedenej výzvy sťažovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov 30. apríla 2009, pričom tento na žiadosť reagoval 12. augusta 2009 oznámením,   že   výzvu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   je   potrebné   považovať   za bezpredmetnú z dôvodu, že konanie je oslobodené od súdneho poplatku. Dňa 2. septembra 2009 sťažovateľ a jeho manželka oznámili okresnému súdu, že nesúhlasia s prerokovaním veci   bez nariadenia   pojednávania. Okresný   súd   následne v   namietanom konaní nariadil pojednávanie   na   30.   november   2009,   avšak   sťažovateľ   podaním   z 13. novembra   2009 ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní   a   zároveň   požiadal   o prerušenie   konania. V poradí druhé pojednávanie bolo okresným súdom nariadené na 18. marec 2010, pričom aj v tomto prípade sťažovateľ svojím podaním z 2. marca 2010 neúčasť ospravedlnil z dôvodu, že je na okresnom súde v ten istý deň nariadené pojednávanie v jeho inej veci a zároveň požiadal o odročenie pojednávania a prerušenie namietaného konania.

V danom prípade konanie o návrhu na obnovu konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/09 nadväzovalo (súviselo) na iné sťažovateľom namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 C 155/02 (pozri bod II.2). Bez ohľadu na túto skutočnosť ale ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej na konanie o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ani čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote), pretože v rámci neho nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku účastníka konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní (v danom   prípade   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   155/02),   ktoré   v   zmysle   §   159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove   konania   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   byť   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa judikatúry ústavného súdu porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (III. ÚS 191/02). Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v období konania okresného súdu o návrhu sťažovateľa na obnovu konania, t. j. od 8. decembra 2008, nemôže dochádzať k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe preto ústavný súd odmietol časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/09 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/09

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu došlo konaním okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Ústavný súd z predložených listín zistil, že okresný súd sťažovateľa 16. apríla 2009 vyzval v namietanom konaní na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh. Na základe uvedenej   výzvy   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov 30. apríla 2009, pričom tento na žiadosť reagoval 12. augusta 2009 oznámením, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku je potrebné považovať za bezpredmetnú z dôvodu, že konanie je oslobodené od súdneho poplatku. Vzhľadom na uvedené ústavný súd s poukazom na skutočnosť, že k náprave došlo už v konaní pred všeobecným súdom, odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy je potrebné uviesť, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Sťažovateľ   sa   domáhal   obnovy   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. 2 C 155/02, v rámci ktorého sa žalobou proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky domáhal „náhrady škody z nesprávneho úradného postupu“, t. j. proti postupu orgánu verejnej správy.

V okolnostiach   daného   prípadu   teda   sťažovateľ   využil   mimoriadny   opravný prostriedok, o ktorom okresný súd rozhoduje v súlade s § 234 ods. 1 OSP tak, že návrh na obnovu   konania   uznesením   buď   zamietne,   alebo   obnovu   konania   povolí.   Samotným konaním   (rozhodovaním)   okresného   súdu   o povolení   obnovy   konania   však   nemôže dochádzať k namietanému porušeniu   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2 ústavy. K takémuto porušeniu by prípadne mohlo dôjsť až rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí obnovy konania. Aj v takomto prípade by však krajský súd ako súd odvolací bol oprávnený a povinný v súlade s § 212 OSP rozhodnúť o prípadnom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   po   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti a tiež z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), príp. do dňa nadobudnutia jeho účinnosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa   čl.   46   ods.   3 ústavy   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 9/09 pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva,   že   z   predložených   príloh   nezistil,   že   by   sťažovateľ   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 9/09 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť len v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol o ustanovení právneho zástupcu, napriek skutočnosti, že sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.5 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 115/02

Ústavný súd si pre účely náležitého objasnenia sťažnosti vyžiadal z okresného súdu príslušný spis, z ktorého zistil, že sťažovateľ a jeho manželka ako žalobcovia podali proti žalovanému 29. apríla 2002 okresnému súdu žalobu o náhradu škody, ktorú doplnili 7. mája 2002 na základe výzvy okresného súdu z 30. apríla 2002. Dňa 15. mája 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 26. augusta 2002 podali sťažovateľ a jeho manželka na okresnom súde „žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku a pridelenie zástupcu“. Dňa 28. októbra 2002 sťažovateľ a jeho manželka zaslali okresnému súdu vyplnené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   C   115/02-37   zo   17.   februára   2005   nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ a jeho manželka odvolali   4.   marca   2005.   Krajský   súd   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu potvrdil uznesením sp. zn. 5 Co 137/05 z 29. septembra 2005.

Dňa   27.   decembra   2005   sťažovateľ   a   jeho   manželka   doručili   okresnému   súdu dovolanie proti označenému uzneseniu krajského súdu. Okresný súd sťažovateľa a jeho manželku 4. januára 2006 vyzval, aby doplnili dovolanie o označenie advokáta, ktorý ich bude v dovolacom konaní zastupovať. Na základe tejto výzvy sťažovateľ 13. januára 2006 požiadal okresný súd o pridelenie právneho zástupcu a 16. februára 2006 podal námietku zaujatosti proti okresnému súdu. Dňa 25. mája 2006 okresný súd vyzval žalobcov, aby zaplatili súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti, na základe čoho títo 2. júna 2006 požiadali okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd 24. augusta 2006 uznesením č. k. 14 C 115/02-90 nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a zároveň neustanovil   sťažovateľovi   a   jeho   manželke   zástupcu   z   radov   advokátov   pre   dovolacie konanie, na základe čoho 11. septembra 2006 sťažovateľ a jeho manželka podali odvolanie proti   tomuto   uzneseniu.   Dňa   12.   októbra   2006   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie krajskému   súdu,   ktorý   8. decembra   2006   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu č. k. 14 C 115/02-90 z 24. augusta 2006 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 16. marca 2007 okresný súd predložil predmetný spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu krajskému sudu v zmysle § 16 ods. 1 OSP. Krajský súd 4. mája 2007 vrátil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu ako predčasne predložený; okresný súd ho opätovne krajskému súdu predložil 26. júna 2007. Dňa 4. júla 2007 krajský súd uznesením č. k. 10 NcC 51/2007-114 rozhodol, že sudca nie je vylúčený   z   prerokúvania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 14 C 115/02. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľ a jeho manželka podali 13. septembra 2007 dovolanie.

Dňa   6. decembra   2007   okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   14   C   115/02-171 o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   neustanovil   sťažovateľovi   a   jeho manželke zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Proti označenému uzneseniu sa   sťažovateľ a jeho manželka odvolali a zároveň   požiadali o „odpustenie   poplatku   za podanie odvolania“. Dňa 10. januára 2008 bol spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu,   keďže   sudca   okresného   súdu   nemienil   vyhovieť   odvolaniu   proti   napadnutému uzneseniu   č.   k.   14   C   115/02-171   zo   6.   decembra   2007   vydanému   vyššou   súdnou úradníčkou, ktorej rozhodnutie považoval za vecne a procesne správne. Dňa 31. januára 2008 krajský súd odmietol odvolanie sťažovateľa a jeho manželky ako podané oneskorene, na základe čoho 4. apríla 2008 sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na prinavrátenie lehoty   na   podanie   odvolania.   Dňa   7.   apríla   2008   okresný   súd   návrh   sťažovateľa   na odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   podanie   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 14 C 115/02-171 zo 6. decembra 2007 zamietol uznesením č. k. 14 C 115/02-203. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 24. apríla 2008 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol potvrdzujúcim uznesením sp. zn. 7 Co 110/2008 z 25. júna 2008.

Dňa 8. septembra 2008 doručili sťažovateľ a jeho manželka okresnému súdu žalobu o náhradu škody proti žalovanému, na základe čoho okresný súd 11. septembra 2008 vyzval žalobcov, aby sa vyjadrili, či toto podanie je zmenou petitu pôvodnej žaloby z 29. apríla 2002. Sťažovateľ na výzvu odpovedal 24. septembra 2008. Okresným súdom bol následne 30. septembra 2008 vyzvaný, aby predložil dôkazy, ktoré odôvodňujú žalobu o náhradu škody. Tieto dôkazy sťažovateľ predložil okresnému súdu 13. októbra 2008 a 15. októbra 2008 okresný súd pripustil uznesením č. k. 14 C 115/02-224 zmenu návrhu. Na základe zmeny návrhu okresný súd 16. októbra 2008 doručil doplnený a zmenený návrh žalovanému a uložil mu, aby sa k veci písomne vyjadril. Žalovaný sa k veci vyjadril 11. novembra 2008. Okresný súd v ten istý deň nariadil pojednávanie na 12. marec 2009.

Dňa   8.   januára   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na „odloženie pojednávania a prerušenie konania“. Dňa 12. marca 2009 sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie, pričom okresný súd uznesením č. k. 14 C 115/02-280 z 20. marca 2009 rozhodol o prerušení namietaného konania do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 16/08. Podľa zistení ústavného súdu bolo namietané konanie v čase predbežného prerokovania sťažnosti stále prerušené.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   v konaní   pred   všeobecným   súdom,   vyžaduje,   aby   sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v   zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Zo samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu (ani z jej doplnenia z 19. marca 2010 na základe výzvy ústavného súdu) ani zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu,   a   ani   netvrdí,   že   sťažnosť   nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa. S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

b) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy   v   súvislosti   s rozhodovaním   o   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdneho   poplatku a ustanovenie právneho zástupcu

Zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie vyplýva, že okresný súd uznesením č.   k.   14   C   115/02-37   zo   17.   februára   2005   sťažovateľovi   a   jeho   manželke   nepriznal oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   neustanovil   im   na   ochranu   ich   záujmov   zástupcu z radov advokátov. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ so svojou manželkou odvolali 4. marca   2005.   Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   14   C   115/02-37   potvrdil   krajský   súd uznesením   sp.   zn.   5   Co   137/05   z   29.   septembra   2005.   Proti   namietanému   uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vo   vzťahu   k ďalšej   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre dovolacie konanie (žiadosť z 13. januára 2006, pozn.) a žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov za vznesenú námietku zaujatosti sudcu okresného súdu (žiadosť z 2. júna 2006, pozn.) okresný súd 24. augusta 2006 uznesením č. k. 14 C 115/02-90 nepriznal oslobodenie od   súdnych   poplatkov   a   zároveň   neustanovil   sťažovateľovi   a   jeho   manželke   zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc krajského   súdu   v   danom   prípade   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv postupom okresného súdu v súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku a ustanovenie právneho zástupcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 155/02, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy treba uviesť, že ustanovenie tohto   článku   ústavy   predovšetkým   upravuje   právo   na   prístup   k   súdu   vo   veci,   o   ktorej rozhodol orgán verejnej správy. Z tohto hľadiska je evidentné, že medzi uvedeným článkom ústavy a sťažovateľom napadnutým konaním okresného súdu neexistuje žiadna relevantná súvislosť, keďže v namietanom konaní ide o žalobu o náhradu škody proti žalovanému P. Š., t. j. súkromnej osobe, a nie proti orgánu verejnej správy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods.   3 ústavy v konaní vedenom   okresným súdom   pod sp.   zn. 14 C 115/02 pre nedostatok svojej právomoci.

II.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/02

Ústavný súd z príloh zistil, že okresný súd návrh sťažovateľa na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol rozsudkom č. k. 14 C 142/2002-66 z 5. apríla 2005. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd konanie uznesením sp. zn. 10 Co 36/2007 z 9. marca 2007 zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil za odvolanie súdny poplatok, hoci bol na následky jeho nezaplatenia upozornený. Rozsudok okresného súdu č. k. 14 C 142/2002-66 tak nadobudol právoplatnosť 22. marca 2007. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 142/02 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.7 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 292/02

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd konanie o náhradu škody vedené pod sp. zn. 7 C 292/02 uznesením z 8. apríla 2005 zastavil. Označené uznesenie okresného súdu, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal, nadobudlo v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 211/05 z 31. mája 2005 právoplatnosť 8. augusta 2005. Sťažovateľ podal proti označenému   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   2 Cdo   288/2006 zo 7. decembra   2006   tak,   že   konanie   o   dovolaní   zastavil.   Uznesenie   najvyššieho   súdu o zastavení   konania   o   dovolaní   nadobudlo   právoplatnosť   3.   januára   2007.   Ústavný   súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť aj v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 292/02 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.8 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 228/03

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesenie okresného súdu č. k. 2 C 228/03-73, ktorým tento zastavil namietané konanie, nadobudlo právoplatnosť 20. októbra 2005. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 228/03 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II. 9. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 312/03

a) Doterajší priebeh konania vedeného pod sp. zn. 2 C 312/03

Z na vec sa vzťahujúceho spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 312/03 ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 29. decembra 2003 domáhal spoločne so svojou manželkou náhrady škody súvisiacej s uvedením oplotenia do pôvodného stavu proti žalovanému P. Š. Okresný súd 13. januára 2004 vyzval sťažovateľa na odstránenie   nedostatkov   podania.   Následne,   19.   januára   2004   sťažovateľ   spoločne   s manželkou požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu v namietanom konaní. Dňa 17. februára 2004 sťažovateľ doplnil pôvodné podanie a 5. mája 2004 okresný súd zaslal sťažovateľovi potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na účely rozhodnutia o jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľ 17. mája 2004 predložil okresnému súdu.

Dňa 15. júna 2004 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby doplnil žiadosť o potrebný doklad,   ktorý   sťažovateľ   následne   okresnému   súdu   predložil   24.   júna 2004.   O žiadosti sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   rozhodol   okresný   súd   uznesením č. k. 2 C 312/03-49 z 5. augusta 2004 tak, že sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie nepriznal a zároveň im neustanovil zástupcu z radou advokátov. Na základe uvedených skutočností okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku 13. augusta 2004 na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 20. augusta 2004 sťažovateľ a jeho manželka podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 C 312/03-49 z 5. augusta 2004, o ktorom 12. októbra 2004 krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Co 411/04 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil (toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2004, pozn.).

Dňa 8. decembra 2004 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa a jeho manželku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorí ho následne zaplatili 15. decembra 2004. Dňa 21. marca 2005 doručil okresný súd poučenie sťažovateľovi a jeho manželke, ako aj žalovanému. Dňa

7.   apríla   2005   sa   k   žalobe   vyjadril   odporca.   Pojednávanie   okresného   súdu   konané 16. augusta 2005 bolo odročené, rovnako tak ako pojednávanie konané 31. októbra 2005. Dňa 4. novembra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku na doplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu, ktorý bol následne zaplatený 11. novembra 2005.

Pojednávanie vo veci konané 14. decembra 2005 bolo okresným súdom odročené na neurčito   vzhľadom   na   to,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a   jeho   manželky   na   ňom vzniesla námietku zaujatosti proti viacerým sudcom okresného súdu. Dňa 16. februára 2006 bola sťažovateľom opätovne doručená námietka zaujatosti proti sudcom okresnému súdu, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 6 NcC 13/2006 z 18. apríla 2006 tak, že niektorých sudcov   okresného súdu vylúčil z rozhodovania veci sťažovateľa. Na základe toho predseda okresného súdu opatrením č. 1 SprR 95/06 pridelil vec vylúčeného sudcu inému sudcovi (Mgr. D. Ch.).

Dňa 15. apríla 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 13. máj 2009. Následne bola   11.   mája   2009   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   právneho   zástupcu   sťažovateľa o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   jeho   práceneschopnosti.   Dňa   7.   júla   2009   bolo nariadené pojednávanie na 16. september 2009. Dňa 11. septembra 2009 právny zástupca sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   ospravedlnenie   neúčasti   a   zároveň   požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu naďalej trvajúcej práceneschopnosti. Na tomto základe okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   9. december   2009.   Dňa   13.   novembra   2009   bolo okresnému   súdu   doručené   ospravedlnenie   sťažovateľovej   neúčasti   na   pojednávaní nariadenom   na   9.   december   2009,   pričom   súčasne   sťažovateľ   požiadal   aj   o   prerušenie konania do vyhotovenia komplexného odborného znaleckého posudku Ing. J. V., súdnym znalcom z odboru geodézie, kartografie a katastra, ktoré vypracúval na základe uznesenia okresného súdu č. k. 2 C 18/04-305 z 10. februára 2009.

Dňa   20.   novembra   2009   okresný   súd   doručoval   upovedomenie   o zrušení pojednávania   určeného   na   9.   december   2009   z   dôvodu   práceneschopnosti   právneho zástupcu sťažovateľa a návrh na doplnenie dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom. Dňa 9. júna 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. jún 2010, pričom následne   sťažovateľ   17.   júna   2010   požiadal   o   odročenie   pojednávania   a   prerušenie namietaného konania. Dňa 30. júla 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 27. október 2010.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 312/03 poukazuje na princíp subsidiarity svojej právomoci a v okolnostiach daného   prípadu   aj   na   potrebu   preukázania   využitia   opravného   prostriedku   v   súlade so zákonom o súdoch, t. j. podania sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu ako prostriedku, vyčerpanie ktorého je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Zo samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu ani zo spisu vzťahujúceho sa na namietané   konanie   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní predsedovi príslušného súdu, a ani netvrdí, že takúto sťažnosť nepodal z dôvodov hodných osobitného   zreteľa. S poukazom   na uvedené ústavný   súd   opierajúc sa   o   svoju   stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy

O žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd uznesením č. k. 2 C 312/03-49 z 5. augusta 2004 tak, že sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie nepriznal a zároveň im neustanovil zástupcu z radou advokátov. Na základe uvedených skutočností okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku 13. augusta 2004 na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 20. augusta 2004 sťažovateľ a jeho manželka podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 C 312/03-49 z 5. augusta 2004, o ktorom 12. októbra 2004 krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 5 Co 411/04 tak, že uznesenie okresného   súdu   potvrdil   (uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   411/04   nadobudlo právoplatnosť 19. októbra 2004).

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 312/03, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

d) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   2 ústavy ústavný súd opätovne poukazuje   na   to,   že   ustanovenie   tohto   článku   ústavy   predovšetkým   upravuje   právo   na prístup   k   súdu   vo   veci,   o   ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy.   Z tohto   hľadiska   je evidentné,   že   medzi   uvedeným   článkom   ústavy   a   sťažovateľom   napadnutým   konaním okresného súdu   neexistuje žiadna relevantná súvislosť,   keďže v namietanom konaní ide o rozhodovanie o žalobe o náhradu škody a uvedenie oplotenia do pôvodného stavu proti žalovanému P. Š., t. j. súkromnej osobe, a nie proti orgánu verejnej správy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   3   ústavy   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   2   C   312/03   pre nedostatok svojej právomoci.

II.10 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 23/03

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa svojím návrhom z 8. júla 2003 na okresnom súde domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Žiline, odboru všeobecnej vnútornej   správy   č.   OVVS-2003/06992-002/3MK   z   24.   júna   2003.   Proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 24 S 23/2003-115 z 21. mája 2008, ktorým bolo konanie zastavené, podal sťažovateľ 6. júna 2008 odvolanie, v ktorom   žiadal, aby odvolací súd uznesenie okresného   súdu   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Spis   okresného   súdu   bol   spolu s odvolaním   17.   júla   2008   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie.   Krajský   súd uznesením   č.   k.   24   So   1/2008-184   z   18.   decembra   2008   potvrdil   napadnuté   uznesenie okresného súdu, ktoré na tomto základe nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2009.

Zo zistení ústavného súdu teda vyplynulo, že namietané konanie vedené okresným súdom   pod   sp.   zn.   24   S   23/03   bolo   právoplatne   skončené   2.   februára   2009,   pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 19. februára 2010, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 23/03 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.11 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 254/03

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd označené konanie uznesením č. k. 27 C 254/03-36 z 18. augusta 2004 zastavil, pričom potom, ako krajský súd (na základe odvolania sťažovateľa, pozn.) toto uznesenie potvrdil, označené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 25. apríla 2005. Z toho vyplýva, že sťažovateľ v tejto časti podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 254/03 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.12 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 8/02

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa v predmetnom konaní domáhal na okresnom súde proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky preskúmania zákonnosti   rozhodnutia   bývalého   Okresného   úradu   v Bytči   č.   2001/03104   P-59 z 20. februára 2001. Okresný súd uznesením č. k. 24 S 8/2002-146 z 18. augusta 2009 nepripustil zmenu žaloby sťažovateľa z 27. júla 2009, ktorou sa domáhal náhrady finančnej ujmy 150 Sk a nákladov v spojení s rôznymi výdavkami na dopravu, poštovné, kopírovanie listín   (ďalej   len   „výrok   I“),   a zároveň   zastavil   konanie   o   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia   č. 2001/03104   P-59   z 20. februára   2001   (ďalej   len   „výrok   II“).   O odvolaní sťažovateľa   proti   výroku   II   tohto   uznesenia   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 21 So 1/2009-155 z 30. novembra 2009 tak, že označené uznesenie okresného súdu v časti   výroku   II   potvrdil.   Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   24   S   8/02-146   v   spojení s uznesením krajského súdu č. k. 21 So 1/09-155 nadobudlo, čo sa týka výroku II, voči sťažovateľovi právoplatnosť 5. januára 2010.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V   súvislosti   s časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   je   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo konanie je už právoplatne skončené, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd si pri   výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Sťažovateľ   namietol   nečinnosť   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 S 8/02   sťažnosťou   z 19. februára   2010,   teda   v   čase,   keď   sťažovateľova   právna   vec o preskúmanie rozhodnutia č. 2001/03104 P-59 z 20. februára 2001 už bola právoplatne skončená,   keďže   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   24   S   8/2002-146   z 18.   augusta   2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 21 So 1/2009 z 30. novembra 2009 nadobudlo právoplatnosť 5. januára 2010.

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   s   prihliadnutím   na   zmysel   a   účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Okresný súd uznesením č. k. 24 S 8/2002-146 z 18. augusta 2009 konanie o preskúmanie rozhodnutia č. 2001/03104 P-59 z 20. februára 2001 zastavil. Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa a jeho manželky o oslobodenie od súdnych poplatkov okresný súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol: „Žalobcovia súdu oznámili listom zo dňa 27. 7. 2009, že na zaplatenie súdneho poplatku nemajú dostatok prostriedkov a poplatok v stanovenej 10 dňovej lehote neuhradili. Súd poukazuje na to, že súd už o otázke oslobodenia žalobcov od súdnych poplatkov rozhodoval a posudzoval aj ich sociálnu situáciu. Aj v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu NS SR bola táto otázka právoplatne uzavretá a žalobcovia od platenia súdnych poplatkov neoslobodil.“

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 24 S 8/2002-146 z 18. augusta 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   24   S 8/02 z 18. augusta 2009, ktorým bolo konanie proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (ktoré nepochybne je orgánom verejnej správy) zastavené, sťažovateľ ako žalobca podal   4. septembra   2009   odvolanie,   o ktorom   bol   povinný   rozhodnúť   krajský   súd,   je v danom   prípade   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd odmietol   túto   časť   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu   k namietanému porušeniu   čl. 46   ods.   3 ústavy   ústavný súd odmietol sťažnosť smerujúcu proti postupu okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci s poukazom na to, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,   iného   štátneho   orgánu   alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

d) K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Článok 47 ods. 2 ústavy zaručuje právo na právnu pomoc v kvalifikovanej forme prostredníctvom   osoby   s   právnickým   vzdelaním   v   každom   konaní   pred   súdmi,   inými štátnymi   orgánmi   alebo   orgánom   verejnej   správy.   Ústavný   súd   z príloh   predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom pod sp. zn. 24 S 8/02 žiadal o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov,   navyše   samotný   sťažovateľ   to   v sťažnosti v súvislosti s namietaným konaním nepreukázal.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol o ustanovení právneho   zástupcu   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   o ustanovenie   právneho   zástupcu požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.13 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 92/05 (pôvodne vedenom okresným súdom pod sp. zn. 27 C 301/04)

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   Okresný   súd   Martin   rozsudkom č. k. 5 C 92/2005-283 z 24. septembra 2008 v právnej veci sťažovateľa proti Slovenskej republike   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   návrh   zamietol a náhradu trov konania sťažovateľovi nepriznal.

Rozsudok   Okresného   súdu   Martin   č.   k.   5   C   92/2005-283   z   24.   septembra   2008 vo veci žaloby sťažovateľa o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom proti   Slovenskej   republike   nadobudol   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 7 Co 248/08-304 z 30. júna 2009 právoplatnosť 29. januára 2010.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 92/2005 vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty (III. ÚS   61/98).   Zároveň   zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (m. m. II. ÚS 387/06).

V danom prípade v čase podania sťažnosti ústavnému súdu Okresný súd Martin už nemohol vo veci konať, a teda ani porušovať sťažovateľom označené základné právo podľa čl.   48   ods. 2   ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   rozsudkom č. k. 5 C 92/2005-283 z 24. septembra 2008 vo veci meritórne rozhodol. Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

Ústavný súd ďalej predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s rozhodovaním Okresného súdu Martin o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ a jeho manželka návrhom podaným okresnému súdu 12. októbra 2004 žiadali, aby odporca (Slovenská republika, pozn.) bol zaviazaný   nahradiť   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   v   súlade   s   §   18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Nc 19/2005 z 23. júna 2005 boli vylúčení z rozhodovania a prerokúvania veci všetci   sudcovia   okresného   súdu   a   vec   bola   pridelená   na   rozhodnutie   Okresnému   súdu Martin. Zo zistení ústavného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ v predmetnej veci zaplatil súdny poplatok, alebo by bol na jeho zaplatenie Okresným súdom Martin vyzvaný.

V súlade s § 4 ods. 1 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“)   súdne   konania   o   náhradu   škody   spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom sú oslobodené od súdneho poplatku.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   s   prihliadnutím   na   už   citovanú   zákonnú   úpravu oslobodenia   od   súdneho   poplatku   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   2 ústavy ústavný súd opätovne uviedol, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Martin č. k. 5 C 92/05-283 z 24. septembra 2008, ktorým tento návrh sťažovateľa proti odporcovi Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (teda orgánu verejnej správy, pozn.) zamietol, sťažovateľ   (žalobca)   mohol   podať   odvolanie,   o ktorom   by   bol   oprávnený   a povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   3 ústavy ústavný súd opätovne uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov (v namietanom konaní Okresný súd Martin, príp. krajský súd v prípade odvolania) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v konaní vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 5 C 92/05 pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z príloh predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Martin pod sp. zn. 5 C 92/05 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, navyše samotný sťažovateľ to v sťažnosti v súvislosti s namietaným konaním   nepreukázal.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu   čl.   47   ods.   2   ústavy   by   mohlo   dôjsť   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   vôbec nerozhodol   o   ustanovení   právneho   zástupcu   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.14 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 29/05

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 2 C 29/05-137 z 30. marca 2009 zamietol návrh sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 222/2009-155 potvrdil označený rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   týmto   nadobudol   právoplatnosť   17.   decembra   2009 a vykonateľnosť   22. decembra   2009.   Na   základe   uvedeného ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ doručil sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 29/05 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.15 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 182/05

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu   doručená   10.   marca   2010 a zaregistrovaná   pod   sp.   zn.   Rvp   467/2010, domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 17 C 182/05. Ústavný súd po zistení, že namietané   konanie   bolo   právoplatne   skončené   27.   februára   2008,   uznesením č. k. III. ÚS 135/2010-8   z 30. marca   2010   o tejto   sťažnosti   rozhodol   tak,   že   ju   odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

V súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže v danom prípade bola predchádzajúca sťažnosť sťažovateľa v tej istej veci odmietnutá z dôvodu, že bola podaná oneskorene, tak už z povahy veci vyplýva, že neskôr podaná sťažnosť nie je spôsobilá naplniť podmienky predpísané zákonom o ústavnom súde, pretože aj táto musí byť hodnotená ako podaná oneskorene.

Za týchto okolností nemal ústavný súd inú možnosť, ako sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 C 182/05 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

II.16 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 122/2005

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa na okresnom súde domáhal návrhom náhrady škody a odstránenia kanalizácie z pozemku. Podaním zo 17. februára 2005 sťažovateľ upresnil žalobný petit, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 10 000 Sk z titulu   náhrady   škody   a   odstránenia   kanalizácie   z   pozemku,   ako   aj   uvedenia   svojho pozemku do pôvodného stavu. Sťažovateľ zároveň navrhol pristúpenie ďalšieho účastníka do   konania   na   strane   navrhovateľa.   Tento   navrhovateľ   svoj   návrh   na   začatie   konania odôvodnil tým, že Krajským stavebným úradom v Žiline mu bolo oznámené postúpenie jeho   podnetu   z   protizákonného   vybudovania   kanalizácie   na   jeho   pozemku   príslušnému Stavebnému úradu v obci S. Keďže sťažovateľovi nebol oznámený žiadny výsledok zo šetrenia a samotný stavebný úrad nekonal, považoval to za nesprávny úradný postup obce ako stavebného úradu, ktorým mu vznikla značná škoda na majetku.

Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 122/2005 z 25. októbra 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku. Následne sťažovateľ 7. novembra 2005 doručil okresnému súdu   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Okresný   súd   uznesením č. k. 6 C 122/2005-120 zo 14. mája 2009 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.   O   odvolaní   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 Co 175/2009 z 31. júla 2009 tak, že ho zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie   z   dôvodu,   že   tento   dostatočným   spôsobom   nezistil   a nevyhodnotil   osobné a majetkové   pomery   sťažovateľa.   Okresný   súd   s   poukazom   na   označené   uznesenie krajského súdu opätovne pristúpil k vyhodnoteniu osobných, majetkových a zárobkových pomerov sťažovateľa a dospel k záveru, že osobné a majetkové pomery sťažovateľa sú postačujúce   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v namietanom   konaní.   Na   tomto   základe okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   122/2005-134   z   9.   februára   2010   sťažovateľovi oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal;   toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 11. marca 2010. Následne, okresný súd uznesením č. k. 6 C 122/2005-140 z 29. marca 2010 konanie zastavil.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádzal ústavný súd opätovne zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

V súlade s uvedeným ústavný súd konštatuje, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu   ešte   v   čase   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   o   zastavení   konania   (uznesenie okresného   súdu   č.   k.   6   C   122/2005-140   z   29.   marca   2010).   Avšak   s prihliadnutím   na konkrétne okolnosti namietaného konania, berúc do úvahy predovšetkým skutočnosť, že okresný súd rozhodol opätovne o zamietnutí oslobodenia od súdnych poplatkov uznesením č. k. 6 C 122/2005-134 z 9. februára 2010, teda v čase pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľ pri náležitej opatrnosti mohol a mal predpokladať, že nezaplatenie súdneho poplatku bude mať za následok meritórne rozhodnutie okresného súdu – zastavenie konania. Nezaplatenie   súdneho   poplatku   zo   strany   sťažovateľa,   ktorý   navyše   nevyužil   možnosť podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 122/2005-134 z 9. februára 2010, tak logicky viedlo k jedinému možnému právnemu následku – vydaniu uznesenia okresného súdu č. k. 6 C 122/2005-140 z 29. marca 2010 o zastavení konania.

V súlade s uvedeným ústavný súd odmietol po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   C   122/2005   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 122/2005-134 z 9. februára 2010, ktorým tento opätovne nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, mohol sťažovateľ podať riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom by rozhodoval krajský súd. Právomoc krajského súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich ústavou garantovaných práv uznesením okresného súdu č. k. 6 C 122/2005-134 z 9. februára 2010, odmietol podľa § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Skutočnosť, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 122/05-140 z 29. marca 2010, ktorým tento konanie vo veci návrhu sťažovateľa proti odporcovi Obci S. zastavil, sťažovateľ   mohol   podať   odvolanie,   o   ktorom   by   bol   oprávnený   a povinný   rozhodnúť krajský súd, vylučuje právomoc ústavného súdu. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   3 ústavy ústavný súd opätovne uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc   všeobecných   súdov   (v   namietanom   konaní   okresný   súd;   príp.   krajský   súd v prípade odvolania) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   3   ústavy   v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C   122/05   pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z príloh predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 122/05 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, navyše samotný sťažovateľ to v sťažnosti v súvislosti s namietaným konaním   nepreukázal.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu   čl. 47   ods.   2   ústavy   by   mohlo   dôjsť   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   vôbec nerozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu,   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.17 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 C 119/05 a pod sp. zn. 6 C 47/06

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ sa už svojou predchádzajúcou sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 3. marca 2010 a zaregistrovaná pod sp. zn. Rvp 519/2010, domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť konaniami vedenými okresným súdom pod sp. zn. 4 C 119/05 a sp. zn. 6 C 47/06.

Ústavný   súd už pri   rozhodovaní   o predchádzajúcej   sťažnosti   zistil,   že uznesením okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006 nebolo priznané sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré bolo uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 69/2006-88 z 30. decembra 2006 potvrdené. V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 C 47/2006 bola uznesením č. k. 6 C 47/2006-47 zo 4. februára 2010 žaloba sťažovateľa a jeho manželky proti obci o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia obce   odmietnutá,   pretože   sťažovateľ   a   jeho   manželka   ani   po   predchádzajúcej   výzve okresného súdu svoj návrh na začatie konania podania nedoplnili a neupresnili; proti tomuto uzneseniu sťažovateľ ani jeho manželka nepodali opravný prostriedok. Na tomto základe ústavný   súd   predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   162/2010-7 z 30. marca 2010 odmietol ako celok.

V súlade s ustanovením § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len   o   podmienkach   konania,   ak   v   ďalšom   návrhu   už   podmienky   konania   boli   splnené (v danom   prípade   ústavný   súd   označenými   uzneseniami   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol z iných dôvodov ako pre nesplnenie podmienok konania, pozn.).

Keďže v tých istých veciach sa sťažovateľ už predtým obrátil na ústavný súd a jeho predchádzajúca sťažnosť už bola odmietnutá, nemal ústavný súd inú možnosť, ako sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods.   2 a čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 6 C 47/2006 a sp. zn. 4 C 119/2005 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.II.18 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 217/05

Pre účely objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 217/05, z ktorého zistil tento priebeh konania:

Dňa 30. augusta 2005 sťažovateľ a jeho manželka doručili okresnému súdu podanie označené   ako „žaloba   na   odstránenie   neoprávnenej   stavby   –   plynovodnej   prípojky a náhradu za násilné používanie súkromného majetku v sume 2250 Sk s príslušenstvom“. Dňa 13. septembra 2005 okresný súd uznesením č. k. 8 C 217/05-9 vyzval sťažovateľa a jeho   manželku,   aby   v   stanovenej   lehote   odstránili   nedostatky   podania;   títo   podanie doplnili 21. septembra 2005. Dňa 11. októbra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa a jeho manželku na zaplatenie súdneho poplatku, na základe čoho títo 18. októbra 2005 doručili okresnému súdu návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP. Dňa 14. novembra 2005 sťažovateľ a jeho manželka doručili okresnému súdu na jeho výzvu zo 7. novembra 2005 požadované potvrdenia pre účely rozhodnutia o oslobodení od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 14. decembra 2005 okresný súd uznesením č. k. 8 C 217/2005-33 nepriznal sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie od súdnych poplatkov, na základe čoho sa títo 27.   decembra   2005   odvolali.   Dňa   17.   marca   2006   bol   spis   predložený   na   rozhodnutie o opravnom   prostriedku   krajskému   súdu,   ktorý   29.   mája   2006   uznesením č. k. 8 Co 159/2006-60 uznesenie okresného súdu potvrdil. Dňa 17. júla 2006 sťažovateľ a jeho   manželka   doručili   okresnému   súdu   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č.   k.   8   Co   159/2006-60   z   29.   mája 2006.   Dňa   25.   júla   2006   okresný   súd   uznesením č. k. 8 C 217/2005-69 vyzval sťažovateľa a jeho manželku, aby si pre dovolacie konanie zvolili   advokáta;   títo   15.   augusta   2006   doručili   okresnému   súdu   žiadosť   o   pridelenia advokáta. Dňa 16. augusta 2006 okresný súd uznesením č. k. 8 C 217/2005-72 žiadosť sťažovateľa   a jeho   manželky   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   v dovolacom konaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 Co 159/2006-60 z 29. mája 2006 zamietol, na základe čoho sa proti citovanému uzneseniu okresného súdu sťažovateľ a jeho manželka 30. augusta   2006   odvolali.   Dňa   31.   októbra   2006   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Co 17/2006 uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 217/2005-72 zo 16. augusta 2006 potvrdil. Na základe uvedeného najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 134/2010 z 5. augusta 2010 v právnej   veci   sťažovateľa   a jeho   manželky   o dovolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn.   8   Co   159/2006   dovolacie   konanie   zastavil.   Okresný   súd   uznesením č. k. 8 C 217/2005-86 zo 6. septembra 2010 namietané konanie zastavil.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   svojej   právomoci a v okolnostiach daného prípadu aj na preukázanie využitia opravného prostriedku v súlade so zákonom o súdoch, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu ako prostriedku, vyčerpanie ktorého je nevyhnutnou podmienkou prípustnosti tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti, z jej doplnkov ani zo spisu   vzťahujúceho sa na namietané konanie nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu,   pričom   ani netvrdí,   že   sťažnosť   nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa. S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Aj napriek uvedenému považoval ústavný súd za žiaduce vyjadriť sa k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorým malo dôjsť postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Z už uvedeného prehľadu procesných úkonov vyplýva, že okresný súd sťažovateľa a jeho manželku po podaní žaloby (30. augusta 2005, pozn.) vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a následne z dôvodu ich žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov uznesením č. k. 8 C 217/2005-33 zo 14. decembra 2005 nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov; na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   a jeho   manželka   27.   decembra   2005   odvolali.   Na základe   podaní   –   opravných   prostriedkov   –   sťažovateľa   a jeho   manželky   v súvislosti s povinnosťou   zaplatiť súdny   poplatok   za   podanie   žaloby bolo dvakrát rozhodované   na všeobecných   súdoch   vyššej   inštancie.   Kým   krajský   súd   rozhodol   o   riadnom   opravnom prostriedku   29.   mája   2006   (t.   j.   v priebehu   5   mesiacov),   najvyšší   súd   o mimoriadnom opravnom prostriedku sťažovateľa – dovolaní – rozhodol až 5. augusta 2010 potom, ako okresný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov v dovolacom   konaní   a následne   krajský   súd   rozhodol   o opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu okresného súdu.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   pripomenúť,   že   obdobia,   v ktorých   bol   spis v dispozičnej   sfére   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   (ktorých   postup   sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom nenamietal, pozn.), nemožno pričítať na vrub okresnému súdu, ktorý ich dĺžku trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.

Po rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 134/2010 z 5. augusta 2010, ktorým dovolacie   konanie   zastavil,   okresný   súd   meritórne   rozhodol   vo   veci   uznesením č. k. 8 C 217/2005-86 zo 6. septembra 2010, ktorým namietané konanie zastavil.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou by preto neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy   a   jeho   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedené   by   odôvodňovalo odmietnutie tejto časti sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov

Ako už bolo uvedené, okresný súd uznesením č. k. 8 C 217/05-33 zo 14. decembra 2005   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   a jeho   manželky   tak,   že   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   im   nepriznal.   Sťažovateľ   a jeho   manželka   podali   proti   tomuto   uzneseniu okresného   súdu   odvolanie   27.   decembra   2005,   na   základe   čoho   bol   spis   s opravným prostriedkom predložený 17. marca 2006 na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý 29. mája 2006 uznesením č. k. 8 Co 159/2006-60 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj   využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení od súdneho poplatku, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo   veci,   o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   žaloba sťažovateľa „na   odstránenie   neoprávnenej   stavby   a náhradu   za   násilne   používanie súkromného majetku“ smerovala proti žalovanej J. Ď. (nie proti orgánu verejnej správy), ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných   súdov   (v   namietanom   konaní   okresný   súd;   príp.   krajský   súd   v   prípade odvolania)   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   3   ústavy   v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   217/05   pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný   súd   skúmal   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   pre dovolacie konanie. Žiadosť žalobcov (sťažovateľa a jeho manželky) o ustanovenie zástupcu z radov   advokátov   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   217/05-72   zo   16.   augusta   2006 zamietol;   citované   uznesenie   okresného   súdu   v spojení   s potvrdzujúcim   uznesením krajského   súdu   sp. zn.   7   Co   17/2006   z 31.   októbra   2006   nadobudlo   právoplatnosť 12. decembra 2006.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 217/05-72 zo 16. augusta 2006 mal sťažovateľ možnosť odvolať sa, čo aj využil. Právomoc krajského súdu ako súdu odvolacieho vylučuje právomoc ústavného súdu.Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

Keďže uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 217/05-72 zo 16. augusta 2006 nadobudlo právoplatnosť 12. decembra 2006, je daný ďalší dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti aj ako podanej oneskorene.

II.19 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 291/05

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 291/05, v ktorom sa sťažovateľ a jeho manželka návrhom doručeným okresnému súdu 30.   novembra   2005   domáhali   náhrady   škody   a opravenia   potrubia,   bolo   právoplatne zastavené   7.   júna   2008   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   7   C   291/2005-169 zo 16. januára   2008   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu č. k. 10 Co 48/2008-177 z 2. mája 2008.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.20 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 131/08

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   a   jeho   manželka   sa   návrhom doručeným okresnému súdu 18. júna 2008 domáhali proti odporcovi opravy poškodeného odtoku a náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ a jeho manželka v návrhu na začatie konania požiadali súd o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný návrh, o čom okresný súd uznesením č. k. 33 C 131/2008-67 zo 4. septembra 2008 rozhodol tak, že oslobodenie nepriznal. Označené uznesenie   potvrdil   krajský   súd   uznesením   č.   k.   6 Co   317/2008-75 z 31. októbra   2008.   Sťažovateľ   a   jeho   manželka   opätovne   požiadali   okresný   súd o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   7.   februára   2009.   Okresný   súd   uznesením č. k. 33 C 131/2008-92 z 12. marca 2009, ktoré   nadobudlo právoplatnosť 18. septembra 2009,   v   spojení   s   potvrdzujúcim   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   131/2009-100 zo 7. júla   2009   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   opätovne   nepriznal.   Vzhľadom   na skutočnosť, že sťažovateľ a jeho manželka súdny poplatok za návrh nezaplatili, okresný súd uznesením   č.   k.   33   C   131/2008-201   z   15.   marca   2010   konanie   zastavil.   Uznesenie okresného súdu   č.   k. 33 C 131/2008-102 z 15.   marca 2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením   krajského   súdu   č.   k.   10   Co   175/2010-136   z   10.   júna   2010   nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2010.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že okresný súd v predmetnej veci konal v zásade plynulo. Podľa svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd na kratšie obdobia nečinnosti   orgánu verejnej moci   spravidla   prihliada   len vtedy,   keď sa   vyskytli opakovane   a   zároveň   významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   konania   (m.   m. I. ÚS 19/00,   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   57/01).   V   danom   prípade   obdobia   medzi   jednotlivými procesnými úkonmi neumožňujú podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že okresný súd sa v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 33 C 131/2008 dopustil takých prieťahov, ktoré vykazujú intenzitu „zbytočných prieťahov“.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 33 C 131/2008 nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi príslušného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, a sťažovateľ ani netvrdí, že sťažnosť nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   S   poukazom   na   uvedené   ústavný   súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) konštatoval,   že   v   danom   prípade   existuje aj   dôvod   na odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadostiach   sťažovateľa   o oslobodení   od   súdnych poplatkov

Zo zistení ústavného súdu   vyplýva, že sťažovateľ prvýkrát požiadal okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania 18. júna 2008, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením č. k. 33 C 131/2008-67 zo 4. septembra 2008 tak, že   oslobodenie   nepriznal.   Sťažovateľ   opätovne   požiadal   okresný   súd   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov   7.   februára   2009;   o tejto   žiadosti   rozhodol   okresný   súd   uznesením č. k. 33 C 131/2008-92 z 12. marca 2009 tak, že oslobodenie nepriznal. V oboch prípadoch mohol sťažovateľ podať oproti označeným uzneseniam okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   2 ústavy ústavný súd opätovne uvádza, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 33 C 131/2008-102 z 15. marca 2010, ktorým bolo konanie o návrhu sťažovateľa proti odporcovi Obci S. (teda orgánu verejnej správy, pozn.) zastavené, mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom by bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   3 ústavy ústavný súd opätovne uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov (v namietanom konaní okresný súd, príp. krajský súd po prípadnom podaní odvolania) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   71/04).   Vzhľadom   na uvedené ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z príloh predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   33   C   131/2008   žiadal   o   ustanovenie zástupcu   z radov   advokátov,   čo   navyše   samotný   sťažovateľ   v   sťažnosti   v   súvislosti s namietaným konaním ani nepreukázal. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vôbec   nerozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.21 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 88/06

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa sťažnosťou z 9. augusta 2010 domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 88/06. Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 336/2010-15 z 30. septembra 2010 sťažnosť sťažovateľa odmietol ako podanú oneskorene.

V súlade s ustanovením § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

V   danom   prípade   ústavný   súd   označeným   uznesením   predchádzajúcu   sťažnosť sťažovateľa odmietol   z dôvodu,   že bola podaná oneskorene. Z povahy veci   vyplýva, že nesplnenie tejto podmienky konania nemožno preklenúť neskôr podanou sťažnosťou, keďže aj táto musí byť logicky podaná oneskorene. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 88/06 odmietol pre neprípustnosť, ako aj z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.22 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 214/06

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil   21.   novembra   2006 okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhal proti   odporcovi   zaplatenia   škody   vo   výške 730,02 € s príslušenstvom a nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 €. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 214/2006-244 z 8. februára 2010 návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol; sťažovateľ sa proti označenému rozsudku odvolal 24. marca 2010, pričom o jeho odvolaní bude rozhodovať krajský súd.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd opätovne poukázal na svoju konštantnú judikatúru,   podľa   ktorej   jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa čl. 127   ústavy   je to,   že   musí   smerovať proti   aktuálnemu a   trvajúcemu   zásahu   orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Z týchto   dôvodov,   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo konanie je už právoplatne skončené,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V danom   prípade   aj   keď   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (19.   februára 2010) ešte nebola predmetná vec sťažovateľa právoplatne skončená, okresný súd už vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol (8. februára 2010, pozn.), čím z hľadiska svojej pôsobnosti odstránil jeho právnu neistotu.   Táto skutočnosť v zásade zakladá dôvod   na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   s   prihliadnutím   na   zmysel   a   účel základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku

Ústavný súd ďalej predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   214/2006   vo   vzťahu k oslobodeniu od súdnych poplatkov.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu   21.   novembra   2006   domáhal,   aby   bol   odporca   zaviazaný   zaplatiť   mu   istinu 20 387,09 Sk s úrokom z omeškania 9,5 % od 1. októbra 2006 do zaplatenia a nahradil mu trovy   konania.   Svoj   návrh   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   odporca   ho   17.   júna   2004 v ranných hodinách bezdôvodne fyzicky napadol a spôsobil mu zranenia, ktoré si podľa znaleckého posudku vyžiadali práceneschopnosť v trvaní 4 týždňov. Za uvedený skutok bol odporca uznaný vinným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 152/2004 z 21. marca 2006 z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 zákona   č. 300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov.   Proti   tomuto rozsudku sťažovateľ v zákonnej lehote podal odvolanie, keďže rozsudkom priznaná výška škody 3 300 Sk podľa neho nezahŕňala ďalšiu škodu, ktorá mu v tejto súvislosti vznikla. Krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 135/2006 z 21. septembra 2006 odvolanie zamietol a zrušil   aj   tú   časť   rozsudku   okresného   súdu,   v ktorom   bolo   sťažovateľovi   priznané odškodnenie vo výške bolestného 3 300 Sk.

V súlade s § 4 ods. 2 písm. ch) a i) zákona o súdnych poplatkoch je navrhovateľ oslobodený od platenia súdnych poplatkov v konaní o náhrade škody vrátane škody na veciach, ktorá vznikla v súvislosti s ublížením na zdraví a v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom.

Zo zistení ústavného súdu ani z predložených príloh nevyplýva, že by sťažovateľ bol vyzvaný   okresným   súdom   na   zaplatenie súdneho   poplatku   alebo že   by súdny   poplatok zaplatil.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na už citovanú zákonnú úpravu oslobodenia   od   súdneho   poplatku   v   namietanom   konaní   okresného   súdu   ústavný   súd po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 46 ods. 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že toto ustanovenie ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporcom v namietanom konaní nebol orgán verejnej správy,   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   3   ústavy   v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   214/06   pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z príloh predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 214/06 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, navyše samotný sťažovateľ to v sťažnosti v súvislosti s namietaným konaním   nepreukázal.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu   čl. 47   ods.   2   ústavy   by   mohlo   dôjsť   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   vôbec nerozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu,   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.23 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/07

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   svojou   predchádzajúcou sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 11. januára 2010, domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 2 C 359/2007-51 z 30. novembra 2007 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 30. novembra 2007“), uznesením okresného súdu č. k. 2 C 359/07-162 z 29. septembra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 29. septembra 2009“) a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 359/2007. Okresný súd uvedené konanie uznesením z 29. septembra 2009 zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku a zároveň rozhodol o tom, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ústavy malo dôjsť tým, že okresný súd do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (11. január 2010, pozn.) o náhrade trov konania nerozhodol.

Ústavný   súd   o   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   uznesením č. k. I. ÚS 104/2010-10 z 30. marca 2010 tak, že ju odmietol ako celok. Z odôvodnenia tohto   uznesenia   vyplýva,   že   časť   sťažnosti   týkajúcu   sa   uznesenia   okresného   súdu z 30. novembra 2007 odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci (keďže sťažovateľ nepodal proti nemu odvolanie, o ktorom by bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, pozn.) a časť týkajúcu sa nerozhodnutia o trovách konania z dôvodu neprípustnosti (s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ nepodal v súlade s § 62 zákona o súdoch sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu; ústavný súd zároveň zistil, že medzičasom okresný súd o trovách konania už rozhodol uznesením č. k. 2 C 359/2007-166 z 25. januára 2010, pozn.).

V súlade s § 24 a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že v tej istej veci sa už predtým sťažovateľ sťažnosťou   obrátil   na   ústavný   súd,   ktorý   o nej   už   rozhodol,   nemal   inú   možnosť,   ako sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej v obsahu základného práva podľa čl. 48 ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť; II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07) v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 359/2007 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

II.24 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 197/08

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd namietané konanie uznesením č. k. 6 C 197/2008-37 zastavil; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2009.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   doručil   sťažnosť v tejto časti zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene. II.25 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 27 C 364/2007 a sp. zn. 7 C 216/2008

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   sa   už   predchádzajúcou sťažnosťou,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   10.   marca   2010   a zaregistrovaná   pod sp. zn. Rvp 496/2010, domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3,   čl.   47 ods.   2 a čl.   48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ku ktorému   malo   dôjsť   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   27   C   364/07 a v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   216/08   (súvisiacim   s   konaním krajského súdu vedeným pod sp. zn. 7 Co 306/09); v tomto konaní malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť k jeho diskriminácii vzhľadom na to, že vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 27 C 364/07 mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 50 %, zatiaľ čo v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 216/08 oslobodený od súdnych poplatkov nebol, čím došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

O predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. II. ÚS 149/2010-5 z 24. marca 2010 tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z odôvodnenia   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   všeobecné   súdy   rozhodli   o žiadosti   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov   potom,   ako   v potrebnom   rozsahu   zistili   jeho   osobné,   zárobkové   a majetkové pomery, a to z listinných dôkazov, ktoré sám sťažovateľ či už z vlastnej iniciatívy, alebo na základe   vyžiadania   okresného   súdu   predložil,   a preto   rozhodnutia   všeobecných   súdov v tomto konaní ústavný súd nepovažoval ani za arbitrárne, ani za zjavne neodôvodnené.

V   súlade   s   ustanovením   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   nie   je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže   v   tej   istej   veci   sa   sťažovateľ   už   predtým   obrátil   na   ústavný   súd   a   jeho sťažnosť už bola predmetom skúmania pred ústavným súdom, ktorý už o nej meritórne rozhodol, nemal ústavný súd inú možnosť, ako sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 27 C 364/2007 a sp. zn. 7 C 216/2008 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

II.26 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 472/07

Podľa zistení ústavného súdu sa sťažovateľ návrhom z 26. novembra 2007, ktorý doplnil 27. decembra 2007, domáhal ochrany osobnosti v spojení s náhradou nemajetkovej ujmy proti odporcovi Obci S. Okresný súd uznesením č. k. 13 C 472/07-77 zo 14. mája 2008 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd uznesením č. k. 10 Co 193/2008-89 z 9. septembra 2008 uznesenie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľ podal   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   č. k. 4 Cdo 238/2009-115   z 29.   septembra   2009   dovolacie   konanie   zastavil.   Následne,   okresný   súd potom, ako sťažovateľa neúspešne vyzval na zaplatenie súdneho poplatku, uznesením č. k. 13   C   472/2007-121   z 15.   februára   2010   konanie   zastavil;   toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2010.

Ústavný súd zo svojej doterajšej judikatúry zistil, že uznesením sp. zn. II. ÚS 37/09 z 27.   januára   2009   odmietol   predchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 472/07-77 zo 14. mája 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 193/2008 z 9. septembra 2008 bola predchádzajúca sťažnosť odmietnutá z dôvodu, že bola podaná oneskorene, a v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného   súdu   č.   k.   13   C   472/07-97   z   10.   decembra   2008   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (keďže sťažovateľ mohol proti nemu podať riadny opravný prostriedok – odvolanie ako účinný prostriedok nápravy, pozn.).

V súlade s ustanovením § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07 do 27. januára 2009 odmietol pre neprípustnosť.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s rozhodovaním   o žiadosti o oslobodenie od súdneho   poplatku   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07 v období po 27. januári 2009

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. V tejto súvislosti sa ústavný súd zaoberal predovšetkým otázkou, či sťažnosť v tejto časti nie je zjavne neopodstatnená.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   potom,   ako   najvyšší   súd uznesením č.   k.   4 Cdo   238/2009-115 z 29. septembra 2009 dovolacie konanie zastavil, vyzval 13. novembra 2009 navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý ho však v stanovenej lehote nezaplatil. Sťažovateľ na výzvu okresného súdu reagoval len listom, v ktorom opätovne požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené okresný súd v súlade s § 10 zákona o súdnych poplatkoch uznesením č. k. 13 C 472/2007-121   z 15.   februára   2010   namietané   konanie   zastavil.   V uznesení   o zastavení   konania okresný   súd   uviedol: „V   prejednávanej   veci   dospel   súd   k záveru,   že   sú   splnené   všetky podmienky predpokladané citovaným zákonným ustanovením na zastavenie konania pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   a zároveň   nie   je   daný   ani   jeden   z prípadov uvedených v ustanovení § 10 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov,   kedy   súd   koná   aj   v prípade nezaplatenia súdneho poplatku, a preto, pri aplikácii citovaného zákonného ustanovenia, rozhodol, tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Opätovnou žiadosťou navrhovateľa o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   súd   ďalej   nezaoberal,   nakoľko   už   o jeho predchádzajúcej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté tak, že mu súd oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Z   týchto   dôvodov,   ak je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, lebo konanie je už právoplatne skončené,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V danom prípade aj keď v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (19. februára 2010) ešte nebola predmetná vec sťažovateľa právoplatne skončená, okresný súd ale už vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol (15. februára 2010, pozn.), čím odstránil jeho právnu neistotu. Táto skutočnosť v zásade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ako bolo už uvedené, okresný súd uznesením č. k. 13 C 472/2007-121 z 15. februára 2010   konanie   zastavil   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku,   pričom   vo   vzťahu k opätovnej žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdneho poplatku uviedol, že sa ňou nezaoberal, „nakoľko   už   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov bolo právoplatne rozhodnuté tak, že mu súd oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 13 C 472/07 z 15. februára 2010 v súvislosti s odmietnutím okresného súdu zaoberať sa   opätovnou   žiadosťou   sťažovateľa   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   ústavný   súd opätovne zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04).

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 472/2007-121 z 15. februára 2010 mohol v súlade s § 201 a nasl. OSP sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom by rozhodoval krajský súd.   Právomoc   krajského   súdu   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z týchto   dôvodov ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

b) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že toto ustanovenie ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 C 472/07-121 z 15. februára 2010, ktorým tento konanie vo veci návrhu sťažovateľa proti odporcovi Obci S.   zastavil,   sťažovateľ   mohol   podať   odvolanie,   o   ktorom   by   bol   oprávnený   a povinný rozhodnúť krajský súd, je vylúčená právomoc ústavného súdu. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07 pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z príloh predložených sťažovateľom nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 472/07 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov, navyše samotný sťažovateľ to v sťažnosti v súvislosti s namietaným konaním   nepreukázal.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   k   prípadnému porušeniu   čl. 47   ods.   2   ústavy   by   mohlo   dôjsť   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   vôbec nerozhodol   o ustanovení   právneho   zástupcu   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ o ustanovenie   právneho   zástupcu   požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.27 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 219/08

Ústavný   súd   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   zistil,   že   uznesením č. k. III. ÚS 397/2009-9   zo   16. decembra   2009   odmietol   predchádzajúcu   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ku   ktorým   malo dôjsť postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 219/08 a jeho uznesením z 3. novembra 2009, ktorým bolo   prerušené   konanie   o zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam až do právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej okresným súdom pod sp.   zn.   30   D   165/2009,   a to   na   základe   skutočnosti,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného   súdnictva   proti   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru k dispozícii účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý mohol využiť (odvolanie, pozn.).

V súlade s ustanovením § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 6 C 219/08 v období do 16. decembra 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd zistil, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti bolo namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 6 C 219/08 stále ešte právoplatne prerušené. Z uvedeného dôvodu okresný súd ani v období po 16. decembri 2009 nemohol v tomto konaní konať, teda k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu ani v tomto období nemohlo dôjsť. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v období po 16. decembri 2009 pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „Dobu prerušenia konania podľa § 109 ods.   2 písm. c) OSP nemožno považovať za zbytočné prieťahy,   ktoré   by   boli   spôsobené   činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v   občianskoprávnom konaní.   Platí   to   predovšetkým   v prípadoch,   v   ktorých   je   konanie   prerušené   preto,   lebo výsledok   iných   sporov   začatých   na   podnet   účastníka   konania   (ďalšie   žaloby)   môže relevantne   ovplyvniť   výsledok   iného   sporu,   toho,   v   ktorom   konanie   bolo   prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy, a tieto spory vecne súvisia s týmto sporom, resp. môžu ovplyvniť jeho výsledok“ (II. ÚS 422/00, IV. ÚS 205/04).

II.28 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 137/01

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   okresný   súd   uznesením č. k. 14 C 137/2001-28 z 20. marca 2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. februára 2007, návrh   sťažovateľa   na zrušenie   a vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva   odmietol. Možno teda konštatovať, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou   namieta porušenie čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 137/01, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.29 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 163/01

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že krajský súd uznesením č. k. 8 Co 457/06-70 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 163/01-45 zo 14. augusta 2006 o odmietnutí podania,   ktoré   týmto   nadobudlo   právoplatnosť   8.   decembra   2006.   Ústavný   súd   teda konštatuje, že sťažnosť bola doručená ústavnému súdu zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 163/01 odmietol ako podanú oneskorene.

II.30 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 445/07

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Na účely objektívneho posúdenia sťažnosti už pred jej predbežným prerokovaním si ústavný súd vyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 25 C 445/07, z ktorého vyplýva tento priebeh konania:

Dňa   12.   novembra   2007   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žalobu   o   zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva; vec bola pridelená na rozhodnutie JUDr. D. M.   Následne,   okresný   súd   20.   novembra   2007   vyzval   sťažovateľa   na   predloženie znaleckého posudku pre potreby vyrubenia súdneho poplatku z podaného návrhu v zmysle § 7 ods. 1 a 8 zákona o súdnych poplatkoch. Dňa 18. decembra 2007 doručil sťažovateľ okresnému súdu žiadosť, aby určil súdneho znalca pre účely zamerania sporného pozemku. Dňa 18. septembra 2008 okresný súd vyzval Obec S. o poskytnutie informácie potrebnej na stanovenie hodnoty pozemku (odpoveď obce bola doručená okresnému súdu 30. septembra 2008) a zároveň vyzval sťažovateľa, aby oznámil druh pozemku (tento na výzvu reagoval 29. septembra 2008).

Dňa 7. januára 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu upravený návrh, na základe čoho   okresný   súd   19.   januára   2009   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   novovyrubeného súdneho   poplatku.   Dňa   30.   januára   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   námietku k výzve na zaplatenie súdneho poplatku, na čo reagoval okresný súd prípisom zo 16. apríla 2009,   v ktorom   oznámil   sťažovateľovi   dôvody,   pre   ktoré   vyrubil   súdny   poplatok.   Dňa 4. mája 2009 sťažovateľ uhradil vyrubený súdny poplatok. Následne, okresný súd 12. mája 2009 vyzval odporcov na vyjadrenie sa k žalobe, ktorí svoje vyjadrenie doručili okresnému súdu 29. mája 2009. Na základe uvedeného okresný súd 8. júna 2009 vyzval sťažovateľa, aby predložil   stanovisko   k   vyjadreniam odporcov;   tento   na   výzvu   reagoval   vyjadrením doručeným okresnému súdu 24. júna 2009.

Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd na 27. október 2009. Dňa 9. októbra 2009 JUDr. L. P. doručil okresnému súdu oznámenie o právnom zastupovaní sťažovateľa v namietanom konaní, pričom následne 20. októbra 2009 požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu   svojej   dlhodobej   pracovnej   neschopnosti   a následnej   kúpeľnej   liečby.   Dňa   27. októbra   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci   len   za   účasti   sťažovateľa.   Dňa   27. novembra   2009   okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   na 13.   január   2010,   ktoré   sa uskutočnilo   za   účasti   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a odporcov   a bolo   odročené   na neurčito. V ten istý deň okresný súd vyzval odporcov a Obec S. na oznámenie skutočností potrebných pre rozhodnutie vo veci.

Dňa 19. februára 2010 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. marec 2010, na ktoré zároveň predvolal svedkov. Sťažovateľ 8. marca 2010 doručil okresnému súdu žiadosť o vydanie uznesenia o ustanovenie súdneho znalca a zároveň o odročenie pojednávania nariadeného na 24. marec 2010. V deň pojednávania sťažovateľ doručil okresnému súdu námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu, ktorú doplnil podaním z 31. marca 2010 a zároveň   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Z uvedených   dôvodov   bolo pojednávanie   odročené   na   neurčito.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   25   C   445/2007-173 z 11. júna 2010 nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Na   základe   uvedeného   prehľadu   ústavný   súd   konštatoval,   že   okresný   súd v predmetnej veci koná v zásade plynulo a po vykonaní nevyhnutných procesných úkonov súvisiacich s prípravou rozhodovania vo veci smeruje k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej na kratšie obdobia nečinnosti orgánu verejnej moci ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), ústavný súd konštatoval, že v danom prípade obdobia medzi jednotlivými   procesnými   úkonmi   neumožňujú   podľa   jeho   názoru   dospieť   k   záveru,   že okresný súd sa v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 25 C 445/2007 dopustil takých prieťahov, ktoré vykazujú intenzitu „zbytočných prieťahov“.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 445/2007 nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu ani zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy   v   konaní   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o   súdoch a sťažovateľ   ani   netvrdí,   že   sťažnosť   nepodal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa. S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) konštatoval, že v danom prípade existuje aj dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu neprípustnosti.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov

Ako   vyplýva   zo   zistení   ústavného   súdu,   sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   na pojednávaní konanom 24. marca 2010 o oslobodenie od súdnych poplatkov v súvislosti so vznesenou   námietkou   zaujatosti   proti   sudcom   okresného   súdu.   Okresný   súd   uznesením č. k. 25 C 445/07-173 z 11. júna 2010 sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 445/07

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   2 ústavy opätovne zdôraznil,   že   ustanovenie   tohto   článku   ústavy   predovšetkým   upravuje   právo   na   prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa žalobou z 12. novembra 2007 domáhal zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva proti žalovaným J. Ď., O. P. a Z. P., možno konštatovať, že žaloba nesmerovala proti orgánu verejnej správy, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 445/07 pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že   z predloženého spisu   nezistil,   že   by sťažovateľ   v   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 445/07 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol o ustanovení právneho zástupcu, napriek skutočnosti, že sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.31 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 216/05

Ústavný súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd rozhodol rozsudkom okresného súdu   č.   k.   13   C   216/05-105   z 10.   januára   2008,   proti   ktorému   sa   sťažovateľ   odvolal. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Co   131/08-197 z 29. októbra   2008   tak, že odvolaním   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Na tomto   základe   označený   rozsudok   okresného   súdu   nadobudol   právoplatnosť   2.   februára 2009.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal v tejto časti sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných   práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   216/05   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.32 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 102/09

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C   102/09   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľa   a jeho   manželky   na povolenie   obnovy konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 216/05. Okresný súd uznesením č.   k.   24   C   102/09-18   z 29.   októbra   2009   návrh   na   povolenie   obnovy   zamietol;   proti označenému uzneseniu sa sťažovateľ odvolal 18. novembra 2009. Na základe uvedeného bola vec postúpená krajskému súdu 17. februára 2010 na rozhodnutie o odvolaní.

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   svoje   zistenia   považoval   za   potrebné   opätovne poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej na konanie o návrhu na obnovu konania v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ani čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote),   pretože   v   rámci   neho   nejde o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku účastníka konania. Takéto rozhodnutie už bolo totiž vydané v pôvodnom konaní (v danom prípade konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 216/05), ktoré v zmysle § 159 OSP predstavuje prekážku veci rozhodnutej. Pri obnove konania podľa Občianskeho súdneho poriadku môže byť základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podľa judikatúry ústavného súdu porušené len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (III. ÚS 191/02). Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že v období, keď okresný súd konal o návrhu sťažovateľa na obnovu konania, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b) K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Z uznesenia okresného súdu č. k. 24 C 102/09-18 z 29. októbra 2009, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľa a jeho manželky na obnovu konania, vyplýva, že tak rozhodol na   základe   skutočnosti,   že   ide   o návrh   zjavne   neopodstatnený,   ktorý   nespĺňa   základné kritériá   úpravy   obnovy   konania   do   tej   miery,   aby   sa   ním   okresný   súd   mohol   aspoň meritórne zaoberať. V označenom uznesení okresný súd uvádza:

„Obnova konania je prípustná proti rozhodnutiam, buď rozsudkom alebo niektorým uzneseniam v zákone presne definovaným. Ide však vždy o meritórne rozhodnutia vo veci samej. V danom prípade navrhovatelia ani nežiadajú obnoviť konanie ako také, ale chcú revidovať poplatkové rozhodnutie. To však nie je možné dosiahnuť návrhom na obnovu konania...

v návrhu navrhovatelia neriešili obnovu konania ako takého, ale parciálnu záležitosť poplatkovej   povinnosti.   Možno   totiž   terminologicky   hovoriť   o konaní   o oslobodenie   od poplatkov alebo o konaní o poplatkovej povinnosti, obnova konania však je upravená vo vzťahu   ku   konaniu   vo   veci   samej.   Súd   napokon   rozhodol   aj   o poplatkovej   povinnosti navrhovateľov za podaný návrh na obnovu konania. Navrhovatelia sú poplatníci návrhu podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch: Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa položky 16 sadzobníka súdnych poplatkov je poplatok z návrhu na obnovu konania 99,50 eura. Poplatníci sú dvaja, tak ich súd zaviazal k zaplateniu spoločne a nerozdielne.“

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj   využil),   o   ktorom   bude   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   v časti,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 24 C 102/09-18 z 29. októbra 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 102/09

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods.   2 ústavy opätovne uvádza, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   domáha   návrhom   obnovy občianskoprávneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 C 216/05, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa vo veci proti odporkyni J. Ď., ktorou sa domáhal odstránenia neoprávnenej stavby a zaplatenia 3 600 Sk s príslušenstvom, ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť vylučuje, aby okresný súd v danom prípade porušoval (porušil) základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 102/09 pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva,   že   z   predloženého   spisu   nezistil,   že   by   sťažovateľ   v   konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 102/09 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy   by   mohlo   dôjsť   v   prípade,   ak   by   okresný   súd   vôbec   nerozhodol   o   ustanovení právneho zástupcu, napriek skutočnosti, že sťažovateľ o ustanovenie právneho zástupcu požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.33 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 57/01

a)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Pre účely objektívneho posúdenia sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním v senáte si ústavný súd vyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 23 C 57/01.

Zo spisu   vzťahujúceho sa   na namietané konanie ústavný súd zistil   tento   priebeh procesných úkonov:

Dňa   22.   augusta   2000   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti proti odporcovi. Okresný súd 31. augusta 2000 vyzval sťažovateľa a jeho manželku na odstránenie nedostatkov podaného návrhu, na základe čoho 14. septembra   2000   sťažovateľ   návrh   doplnil.   Na   výzvu   okresného   súdu   sťažovateľ 21. septembra 2000 zaplatil súdny poplatok. Dňa 26. septembra 2000 okresný súd vyzval odporcu,   aby sa   k návrhu vyjadril   (tento sa   k návrhu vyjadril 2. novembra 2000). Dňa 13. februára 2001 bol spis prevedený do registra „C“.

V období   od   júna   2001   do   októbra   2001   si   okresný   súd   vyžiadal   a preskúmal súvisiaci spis okresného súd vzťahujúci sa na konanie vedené pod sp. zn. 7 C 371/2000. Dňa   6.   mája   2002   sťažovateľ   požiadal,   aby   konania   vedené   pod   sp.   zn.   7   C   371/00 a 23 C 57/01 boli spojené na spoločné konanie podľa § 112 OSP.

Následne, okresný súd uznesením z 9. septembra 2002 pripustil návrh sťažovateľa na zmenu návrhu na začatie konania z 5. apríla 2002 a 24. septembra 2002 opätovne požiadal o pripojenie spisu sp. zn. 7 C 371/00; spis bol pripojený 11. júla 2003. Dňa 23. júla 2003 zákonná sudkyňa konajúca vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 371/00 vyslovila nesúhlas so spojením veci podľa § 112 OSP, pretože v tejto veci sa vykonalo už rozsiahle dokazovanie a vec sa nachádza v záverečnom štádiu dokazovania.

Na   tomto   základe   okresný   súd   uznesením   z   24.   júla   2003   rozhodol,   že   konanie vedené   pod   sp.   zn.   23   C   57/01   prerušuje   až do   právoplatného skončenia   veci   vedenej okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   371/00;   toto   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 15. augusta 2003. Dňa 15. februára 2006 sťažovateľ podal opätovnú námietku zaujatosti proti sudcom okresnému súdu a žiadal o presunutie veci na iný okresný súd a v inom kraji.

Na základe zistenia, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 7 C 371/2000 bolo   právoplatne   skončené   6.   februára   2007   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 371/2000 z 19.   mája 2005,   ktorý   bol potvrdený   rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 6 Co 609/2005 z 20. decembra 2006, okresný súd pokračoval v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 57/01 v súlade s § 111 ods. 2 OSP.

Dňa   16.   februára   2007   okresný   súd   uznesením   uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti z 15. februára 2006. Dňa 1. marca 2007 sťažovateľ požiadal o odpustenie súdneho poplatku za podanie námietky zaujatosti proti okresnému súdu. Dňa 3. marca 2007 bol spis predložený na vyjadrenie zákonnému sudcovi a   následne   všetkým   sudcom   okresného   súdu.   Dňa   23.   júla   2007   bol   spis   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti okresného súdu, ktorý o námietke rozhodol 15. apríla 2008 tak, že nevylúčil JUDr. D. M. z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   23   C   57/2001,   pričom   vzhľadom   na   uvedené nepovažoval za potrebné rozhodovať o vylúčení či nevylúčení ostatných sudcov okresného súdu. Dňa 30. mája 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu opätovnú urgenciu vybavenia jeho žiadosti o ustanovenie súdneho znalca na vypracovanie geometrického plánu.

Dňa 9. októbra 2008 okresný súd požiadal sťažovateľa o predloženie dôkazov o jeho majetkových   pomerov,   aby mohol   rozhodnúť o   oslobodení od   súdnych   poplatkov.   Dňa 10. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 23 C 57/2001-293 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie   od   súdneho   poplatku;   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   sa sťažovateľ 5. januára 2009 odvolal. Spis bol predložený krajskému súdu 15. januára 2009, ktorý   o odvolaní rozhodol   30. januára 2009 uznesením č.   k.   6 Co 12/2009-311 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Dňa   20.   marca   2009   sťažovateľ   požiadal   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a prerušenie namietaného konania. Na základe uvedeného okresný súd vyzval sťažovateľa 30. marca 2009, aby predložil listinné dôkazy na preukázanie majetkových pomerov. Dňa 8. septembra 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby doplnil svoje podanie – návrh na prerušenie konania. Následne, okresný súd uznesením č. k. 23 C 57/2001-326 9. septembra 2009 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   1.   októbra   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   doplnenie   návrhu   na prerušenie konania a tiež odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 C 57/2001-326 z 9.   septembra   2009   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   ako   aj   návrh   na oslobodenie od súdneho poplatku za podanie odvolania. Dňa 15. októbra 2009 bol spis predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 23 C 57/2001-326 z 9. septembra 2009, ktoré bolo následne uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 357/2009-335 z 29. októbra 2009 potvrdené. Dňa 22. decembra 2009 sťažovateľ vzal späť námietku zaujatosti z 15. februára 2006.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 23 C 57/2001 ústavný súd zistil, že sťažovateľ v rámci tohto konania dosiaľ nepodal sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi   okresného   súdu   podľa   §   62   a nasl.   zákona o súdoch, t. j. nevyčerpal právny prostriedok nápravy, ktorý je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu podmienkou prípustnosti takejto sťažnosti, a teda aj podmienkou jej prijatia na   ďalšie   konanie.   Navyše,   sťažovateľ   v sťažnosti   neuvádza   žiadne   dôvody   hodné osobitného zreteľa, pre ktoré takúto sťažnosť nepodal. S poukazom na uvedené ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) konštatoval, že vo vzťahu k tejto časti sťažnosti existujú dôvody na jej odmietnutie ako neprípustnej.

Napriek uvedenému ústavný súd preskúmal aj opodstatnenosť tejto časti sťažnosti. V tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval v namietanom konaní takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   takúto   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Z prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   od   začatia   konania   vo   veci (sťažovateľ   doručil   návrh   na   začatie   konania   22.   augusta   2000)   do   jeho   rozhodnutia o prerušení konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. augusta 2003, vyplýva, že okresný súd bol v tomto období síce niekoľko mesiacov nečinný, avšak napriek tomu podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietaná nečinnosť okresného súdu sama osebe nedosahuje takú intenzitu, ktorá by zakladala možnosť, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie dospel k záveru, že bolo zasiahnuté do samotnej podstaty a účelu práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. II. ÚS 93/03).

V   súvislosti   s   prerušením   konania   už   ústavný   súd   vyslovil   názor,   že   „Dobu prerušenia   konania   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP   na   základe   procesných   úkonov účastníkov konania nemožno považovať za zbytočné prieťahy, ktoré by boli spôsobené činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v   občianskoprávnom   konaní.   Platí   to   predovšetkým v prípadoch, v ktorých je konanie prerušené preto, lebo výsledok iných sporov začatých na podnet účastníka konania (ďalšie žaloby) môže relevantne ovplyvniť výsledok iného sporu, toho, v ktorom konanie bolo prerušené. Osobitne to má význam vtedy, ak spory začne účastník konania v úzkej časovej spojitosti s konaním, v ktorom namieta zbytočné prieťahy, a   tieto   spory   vecne   súvisia   s   týmto   sporom,   resp.   môžu   ovplyvniť   jeho   výsledok“ (II. ÚS 422/00, IV. ÚS 205/04). Potom, ako okresný súd opätovne začal vo veci konať (február   2007,   pozn.),   jeho   činnosť   možno   považovať   za   zásadne   plynulú,   a teda neporušujúcu   základné právo   zaručené čl.   48 ods.   2   ústavy   a právo podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd konštatoval, že aj v prípade, ak by sťažovateľ v tomto konaní podal sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu, by neprichádzalo do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní   po prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b)   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   o oslobodenie   od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 57/01

Zo spisu vzťahujúceho sa na namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 23 C 57/01 vyplýva, že sťažovateľ a jeho manželka požiadali okresný súd 5. marca 2007 o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nielen za „podanie námietky zaujatosti, ale aj v celom   konaní“. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   23   C   57/01-293   z 10.   decembra   2008 nepriznal   sťažovateľovi   a jeho   manželke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Označené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 20. marca 2009 (potom, ako ho krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 12/09 z 30. januára 2009 potvrdil, pozn.). Dňa 20. marca 2009 sťažovateľ opätovne požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom tento   uznesením   č.   k.   23   C   57/01-326   z 9. septembra   2009   oslobodenie   od   súdnych poplatkov opätovne nepriznal. Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania uznesenie okresného súdu č. k. 23 C 57/01-326 uznesením sp. zn. 9 Co 357/09 z 29. októbra 2009   potvrdil.   Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   23   C   57/01-326   tým   nadobudlo právoplatnosť 21. decembra 2009.

Proti namietaným uzneseniam okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v daných prípadoch vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uzneseniami   okresného   súdu č. k. 23 C 57/01-293 z 10. decembra 2008 a č. k. 23 C 57/01-326 z 9. septembra 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

c) K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 ústavy v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 57/01

Vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   46   ods.   2   ústavy   je potrebné   opätovne uviesť, že ustanovenie tohto článku ústavy predovšetkým upravuje právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ sa návrhom domáhal určenia vlastníckeho práva   k nehnuteľnosti   proti   odporcovi   P.   Š.   (t.   j. žaloba nesmerovala proti   rozhodnutiu orgánu   verejnej   správy),   ústavný   súd   konštatuje,   že   daný   procesný   stav   vylučuje,   aby okresný súd porušoval uvedené základné právo sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   je   daná   právomoc všeobecných súdov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Takýto prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04). Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   3   ústavy   v   konaní vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   23   C   57/01   pre nedostatok svojej právomoci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd poznamenáva, že z predloženého spisu nezistil, že by sťažovateľ v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 23 C 57/01 žiadal o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že k prípadnému porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v prípade, ak by okresný súd vôbec nerozhodol o ustanovení právneho   zástupcu   napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   o   ustanovenie   právneho zástupcu požiadal,   čo   sa   v   danom   prípade   nestalo.   Na   základe   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.34 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/08

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol uznesením   sp.   zn.   4   C   212/08   z 5.   novembra   2008   o zastavení   tohto   konania,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. decembra 2008.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ v tejto časti podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/08 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010