znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., J. 251, a Ing. Ľ. L., P., zastúpených advokátom JUDr. Z. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 T/2/03 z 20. októbra 2009, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To/13/2009 z 28.   septembra   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 TdoV/22/2011 z 29. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M., a Ing. Ľ. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2012 doručená sťažnosť Ing. L. M., J. 251 (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. Ľ. L., P. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Z. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T/2/03 z 20. októbra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“), uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To/13/2009 z 28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2010“ alebo „napadnuté rozhodnutie z 28. septembra 2010“) a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV/22/2011 z 29. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2011“ alebo „napadnuté rozhodnutie z 29. novembra 2011“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   boli   rozsudkom   krajského   súdu   uznaní   za   vinných   zo   spáchania trestného činu marenia konkurzného alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 256d ods. 1 písm. b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol každému z nich uložený trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov a podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona im bol výkon tohto trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu troch rokov.

Proti rozsudku   krajského súdu podali sťažovatelia v zákonom ustanovenej lehote prostredníctvom obhajcu odvolanie, ktorým namietali, že výrok rozsudku krajského súdu nie je v súlade so zisteným skutkovým stavom, pretože krajský súd až pod vplyvom názoru najvyššieho súdu zmenil svoj predchádzajúci právny názor a uznal ich za vinných napriek tomu, že nebolo vykonané nové dokazovanie. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na chýbajúcu nezávislosť a nestrannosť príslušného senátu krajského súdu. Ďalej namietajú, že predmetná skutková podstata predpokladá znemožnenie, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla. Podľa ich názoru v danom prípade takáto situácia nenastala, pretože správkyni konkurznej podstaty bol predložený z ich strany súpis aktív a pasív, ktorý zahŕňal aj (spornú) pohľadávku finančných garancií. V tejto súvislosti sťažovatelia ďalej namietajú, že nie ich zavinením, ale zavinením pracovníkov banky boli finančné prostriedky prevedené na účty, na ktoré „oni nemali dosah“. Sťažovatelia tiež namietajú, že ostáva stále sporné, kedy došlo k prevodu predmetných finančných prostriedkov, teda či už pri podpise zmlúv (29. apríla 1999) a pred ustanovením predbežnej správkyne konkurznej podstaty (10.máj 1999), alebo až na základe (sporného) prevodného príkazu (18. máj 1999), teda po ustanovení správkyne konkurznej podstaty. Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že konkurz bol vyhlásený 6. augusta 1999, ale uznesením najvyššieho súdu bol zrušený 22. októbra 1999   a   všetky   dovtedy   vykonané   úkony   boli   nulitné.   Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že predmetné finančné prostriedky ani neboli majetkom úpadcu. Sťažovateľ v 1. rade nad rámec   uvedených   námietok   uvádza,   že   nebolo   ani   riadne   preukázané,   že   o   ustanovení predbežnej správkyne konkurznej podstaty bol oboznámený pred 19. májom 1999.

Na základe tejto argumentácie sťažovatelia žiadajú, aby najvyšší súd ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sťažovateľmi podané odvolanie prerokoval a napadnutým rozhodnutím z 28. septembra 2010 podľa § 256 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „zákon   č.   141/1961   Zb.“)   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľov   pre   jeho nedôvodnosť zamietol.

Sťažovatelia   prostredníctvom   obhajcu   podali   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu z 28. septembra 2010 dovolanie, ktorým sa domáhali, aby najvyšší súd ako súd dovolací postupom podľa § 386 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku vyslovil uvedené porušenie zákona v ich neprospech a podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie najvyššieho súdu z 28. septembra 2010, ako aj rozsudok krajského súdu. Sťažovatelia ďalej navrhli, aby najvyšší súd podľa § 391 ods. 1 Trestného poriadku vrátil vec so svojím právnym názorom na ďalšie konanie.

Najvyšší súd sťažovateľmi podané dovolanie prerokoval a napadnutým uznesením z 29. novembra 2011 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľov pre zrejmé nesplnenie dovolacích dôvodov odmietol.

Následne sťažovatelia proti rozsudku krajského súdu, uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 podali ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa na základe argumentácie v nej uvedenej domáhajú, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Základné   práva   sťažovateľov   v   zmysle   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, a článok 6 ods. 1, článok 6 ods. 2 a článok 6 ods. 3 písmena d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 20. 10. 2009 sp. zn. 2 T 2/03, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010 (správne má byť 28. septembra 2010, pozn.) vydanom pod sp. zn. 2 To 13/2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 11. 2011 vydanom v konaní pod sp. zn. 1 TdoV 22/2011 boli porušené.

2/ Rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 20. 10. 2009 vydaný v konaní pod sp. zn. 2 T 2/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 10. 2010 vydanom pod   sp.   zn.   2   To   13/2009   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 29. 11. 2011 vydanom pod sp.zn. 1 TdoV 22/2011 zrušuje.

3/   Krajský   súd   Prešov   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Z. K., so sídlom Advokátskej kancelárie, K., a to do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 2321/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľov pokračoval ďalej.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a musí byť uvedené proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne   práva:   vypočúvať   alebo   dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť predvolanie   na   vypočúvanie   svedkov   vo   svoj   prospech   za   rovnakých   podmienok,   ako v prípade svedkov proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a 3   písm.   d)   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 na účely, či v danom prípade neexistujú prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 564 ods. 3 Trestného poriadku vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto   zákona,   vykoná   konanie   v   prvom   stupni   príslušný   krajský   súd   podľa   doterajších predpisov.   Konanie   o   riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná najvyšší súd podľa doterajších predpisov.

Podľa § 245 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   rozsudku   krajského   súdu   účinný   opravný prostriedok   (odvolanie)   na   dosiahnutie   nápravy   nimi   tvrdeného   porušenia   práv   (čo   aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Možnosť využitia tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak by sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu z 28. septembra 2010.

Zo skutočností uvedených ústavným súdom (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 sťažovatelia podali dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 29. novembra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Ústavný súd, riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), rešpektujúc aj vlastnú rozhodovaciu činnosť, uvádza, že v prípade procesného rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   je   lehota   na   podanie   sťažnosti ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (m.   m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 za zachovanú.

V   zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   námietok sťažovateľov uplatnených vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu z 28. septembra 2010, pričom sa zaoberal iba tými, ktoré neboli predmetom prieskumu zo strany najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda len nedostatkami viažucimi sa na zisťovanie skutkového stavu veci a námietkami súvisiacimi s náležitým, a teda aj presvedčivým odôvodnením rozhodnutí všeobecných súdov.

V súlade s uvedeným ústavný súd   v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal, či v danom prípade neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

V spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 sťažovatelia   predovšetkým   namietajú,   že „(p)ostupom   všeobecných   súdov   a   orgánov činných   v   trestnom   konaní   bolo   porušené   právo   na   súdnu   ochranu   sťažovateľov predovšetkým   tým,   že   došlo   k   nepochybným   porušeniam   ustanovení   trestného   poriadku o základných   zásadách   konania   s osobitným   zdôraznením   povinnosti   náležitého   zistenia skutkového   stavu,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné   pochybnosti   v   rozsahu   nevyhnutnom   pre samotné rozhodnutie, prezumpcia neviny a z nej vyplývajúce pravidlo in dubio pro reo. Tieto   orgány   bez   ohľadu   na   stupeň   ich   pôsobenia   sa   vo   svojich   rozhodnutiach nedostatočne, resp. vôbec nevyporiadali s rozhodnými a rozhodujúcimi skutočnosťami a argumentmi   sťažovateľov,   vrátane   so   zmätočnosťou   a   protirečivosťou   rozhodnutia prvostupňového Krajského súdu v Prešove, ktoré mali vplyv na rozhodnutie o ich odsúdení, čo činí napadnuté rozhodnutia nepreskúmateľnými.“.

V rámci námietky, ktorou sťažovatelia poukazujú na nesprávne zistenie skutkového stavu veci (predostreli ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu), uvádzajú, že «... finančné prostriedky, ktoré boli predmetom obžaloby, nikdy neboli vlastníctvom N., nakoľko slúžili ako garancia pre projekt W. Toto je zásadná nesprávnosť ktorú súdy vôbec nebrali do úvahy, hoci tento fakt bol nielen výpoveďami sťažovateľov, ale aj listinnými dôkazmi a výpoveďami nezávislých svedkov úplne preukázaný. JUDr. R. H. ako správkyňa konkurznej podstaty potvrdila že obžalovaní pri jej osobnej návšteve dňa 17. 6. 1999 v sídle spoločnosti kedy jej boli predložené súpisy aktív a pasív tak medzi nimi bola aj pohľadávka finančných garancií pre vyššie spomenutý projekt. Na hlavnom pojednávaní dňa 30. 4. 2008 svedkyňa opätovne túto skutočnosť potvrdila, že obžalovaní jej majetok N. s.r.o. P. nezatajovali a od počiatku v súpise majetku tejto spoločnosti mala podchytenú aj túto pohľadávku. Mimo toho,   táto   pohľadávka,   ktorá   bola   v   skutočnosti   garanciou   pre   projekt   W.   bola   mimo dispozíciu   sťažovateľov   a   je   absolútne   irelevantné,   či   sťažovatelia   nejakú   „žiadosť o prevod“   podpísali...,   nakoľko   rozhodnutím   Č.   a.   s.   P.   došlo   k   prevodu   finančných prostriedkov na vnútrobankový účet.... K prevodu došlo bez pričinenia obžalovaných, ba proti   ich   neskoršej   vôli,   avšak   v   súlade   s   či.   VIII.   Bod   3   zmlúv   č.   306/02/10/98/JJ a 306/03/10/98/JJ obe z 20. 08. 1998 a neskoršími dodatkami z 29. 4. 1999...

Z toho vyvodzujeme a preukázateľne aj tvrdíme, že postupy predchádzali dátumu vyhlásenia   konkurzu   a   bolo   len   a   výlučne   na   banke,   kedy   prevody   uskutoční,   pričom zmluvami bola banka viazaná a nezávisle od vôle sťažovateľov mala a musela finančné prostriedky previesť. Zdôrazňujeme, že správkyňa konkurznej podstaty spoločnosti N. s. r. o. bola ustanovená súdom s dátumom 10. 5. 1999.

Za tých okolností akýkoľvek prevodný príkaz,   či tzv.   žiadosť o prevod,   datovaný dňom 18. 5. 1999 bol absolútne nadbytočný a v konečnom dôsledku aj zásadným spôsobom spochybnený svedeckými výpoveďami Ing. I. H., svedka O. a samozrejme sťažovateľmi - Ing. M. a Ing. L., ktorí sme zhodne potvrdili, že koncom roku 1999 sme boli na pozvanie riaditeľky   banky   v   jej   sídle   a   pre   zrejme   administratívne   pochybenia   banky   sme konvalidovali   niektoré   listiny   vrátane   aj   antidatovanej   žiadosti   o prevod   zo   dňa   18.   5. 1999.».

V súvislosti so „žiadosťou o prevod z 18. mája 1999“ sťažovatelia poukazujú na to, že «si   vyžaduje   pozornosť   preto,   že   ju   prokurátor,   prvostupňový   i   druhostupňový   súd akceptovali bez ohľadu na to, že z hľadiska banky, ale aj z hľadiska nášho /prihliadame na záložné zmluvy uzavreté 29. 4. 1999/ a z hľadiska zisteného objektívneho stavu nezávisle od nás,   je   tento   „dokument“   len   obyčajným   papierom   bez   významu   k   veci.   Navyše,   tento „dokument“   spochybňujeme,   lebo   jeho   možná   porovnateľnosť   s   originálom   sa   nikdy nemohla overiť a nevylučujeme, že mohlo ísť o zámer osôb, ktoré stáli v pozadí trestného oznámenia. Naše návrhy, aby sa grafologicky ale aj po technickej stránke overila pravosť „žiadosti o prevod“, boli odmietnuté čo má nepochybne vplyv na objektívnosť dokazovania a   spravodlivý   súdny   proces.». Sťažovatelia   v   ďalšom   (čiastočne   paradoxne)   uviedli,   že „žiadosť o prevod z 18. mája 1999“ bola podpísaná 20. decembra 1999.

Sťažovatelia   ďalej   namietajú   aj   porušenie   princípu   nezávislosti   a   nestrannosti krajského   súdu,   pretože   tento   súd   rozhodoval   pod   vplyvom   názoru   najvyššieho   súdu vysloveného v predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach.

Sťažovateľ   v   1.   rade   osobitne   namieta,   že   nebolo   jednoznačne   dokázané,   že   do 19. mája   1999   mal   vedomosť   o   ustanovení   správkyne   konkurznej   podstaty.   Sťažovateľ v 1. rade v tejto súvislosti uvádza, že „(e)xistujú len domnienky a to osobitne zdôrazňoval aj krajský   súd   v   doterajších   svojich   oslobodzujúcich   rozsudkoch.   Avšak   táto   skutočnosť, vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   nemá   opodstatnenie.   To,   čo   je   uvedené v rozhodnutiach súdov o svedectve svedkyne Z. nie sú pravdivé. Ing. M. uviedol, že v živote nikdy a ani nik z mojej rodiny žiadnu poštu od pani Z. nedostal. V rozhodnom čase táto svedkyňa   už   niekoľko   rokov   žila   v B.   a   na   pojednávaní   ju   videl   po   desiatich   rokoch prvýkrát. Navyše, doporučený list, ktorý bol adresovaný do vlastných rúk, pracovník pošty by nikdy svedkyni nemohol ani vydať.“.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   z   vymedzenia   postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd je oprávnený preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd teda nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   aplikácii   právnych   predpisov   v   konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   podústavných   právnych   predpisov   (m.   m. II. ÚS 193/2010),   ale úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje len na   kontrolu,   či   skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd namietaným rozhodnutím z 28. septembra 2010 odvolanie sťažovateľov podané proti rozsudku krajského súdu zamietol a v relevantnej časti ho odôvodnil takto: «Z vykonaného dokazovania krajským súdom predovšetkým bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo,   že   konatelia   spoločnosti   sa   dozvedeli   o   ustanovení   predbežnej   správkyne rozhodne   pred   kritickým   dátumom   18.   máj   1999,   t.   j.   dozvedeli   sa   vtedy   aj   o   zákaze manipulácie s majetkom spoločnosti.   Uvedené zistenie   vyplýva   už   napokon z uznesenia najvyššieho súdu z 18. marca 2004, sp. zn. 1 To 31/2004, ktorý v tejto veci rozhodoval. Obžalovaný Ing. Ľ. L. svojim podpisom potvrdil prevzatie listu o ustanovení predbežnej správkyne a Ing. L. M. i keď prevzatie o ustanovení správkyne nepodpísal (nepodpisoval v zamestnaní žiadne prevzatie pošty na svoj úsek), ale jeho vedomosť o uvedenej skutočnosti vyplýva jednak s výpovedi jeho susedy p. Z. (č.l. 2510), že si navzájom preberali poštu a túto si odovzdali bezprostredne po jej prevzatí, ale aj z výpovede svedkyne Ž. Z. (č.l. 2516), že list od predbežnej správkyne bol doručený organizácii 12. mája 1999 a bol evidovaný pod č. 1497 a bol pridelený Ing. L. M.

Napokon aj z výpovede Ing. D., ale i ďalších pracovníkov firmy je zrejmé, že list spôsobil v organizácii šok vzhľadom k jeho ekonomickým, ale aj personálnym dopadom a okamžite bol predmetom rokovania vedenia firmy za účelom prijatia potrebných opatrení. Je teda nepochybné, keďže obaja obžalovaní patrili do užšieho vedenia firmy, že o liste boli informovaní.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že je síce pravdou, že sporná pohľadávka bola zaradená do súpisu aktív a pasív pre predbežnú správkyňu ako uvádzajú obaja obžalovaní. Jej   zaradenie   do   súpisu   je   však   treba   považovať   len   za   formálne,   pretože   fakticky obžalovaní robili všetky kroky, aby sa finančné prostriedky vedené na ich účtoch v Č. a. s. P. nedostali do konkurznej podstaty.

Uvedené   napokon   vyplýva   aj   z   ich   výpovedí,   tzn.   ich   pohnútku,   motív   je   možné stotožniť so snahou ochrániť tieto finančné prostriedky patriace N. s. r. o. pred exekútormi, lebo firme hrozili exekúcie a v tomto smere aj konali.

Niet   rovnako   žiadnych   pochýb   o   tom,   že   finančné   prostriedky   z   ich   účtu   boli prevedené na základe ich žiadosti 18. mája 1999 na účet N. a. s. K., čo vyplýva nielen z výsluchov svedkov - pracovníkov banky, ale aj listinných dôkazov založených v spise - zvlášť žiadosti o prevod peňazí z účtu N. s. r. o. na účet N. a. s., ale aj výpisov z účtov oboch spoločností, ktoré dátum prevodu potvrdzujú. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že obhajobné tvrdenia obžalovaných, že banka samotná zapríčinila, že bankové záruky boli prevedené mimo ich dosah na účet N. a. s. a banka len dodatočne v decembri 1999 si mala zaobstarať   od   obžalovaných   pri   rokovaní   v   decembri   1999   ich   podpis   na   spornom dokumente (podľa ich verzie podpísali „nejaký“   dokument) lebo banke mal chýbať pri kontrole.   Je   možné   konštatovať,   že   z   dôkazov   vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní vyplynulo,   že   v   inkriminovanom   čase,   sa   žiadna   kontrola   v   banke   nekonala.   Naopak uskutočnilo sa rokovanie so zástupcami spol. N. a. s. K. (a teda obžalovanými lebo firmy boli personálne prepojené), na ktorú boli prostriedky prevedené, ale len preto, lebo už i táto spoločnosť sa dostávala do finančných problémov a banka žiadala práve posilniť bankové záruky. Nič teda, ešte aj v tom čase, nebránilo tomu, aby bankové záruky boli vrátené späť. Najmä tomu nebránila skutočnosť, že s týmito nebolo možné nakladať z dôvodu ich blokácie z príkazu okresného prokurátora v P. Príkaz okresného prokurátora bol totiž daný až 31. marca 2000.

Z uvedeného preto vyplýva, že obžalovaní, tak ako to proklamovali aj vo svojich výpovediach, chceli bankové záruky ochrániť pred exekútormi a robili všetko preto, aby fakticky neboli zaradené do konkurznej podstaty aj keď išlo nepochybne o majetok, ktorý do konkurznej podstaty patril. V opačnom prípade by ochrana týchto prostriedkov prevodom na iný subjekt nemala ani zmysel.

Rovnako   neobstojí   ani   odvolacia   námietka   obžalovaných,   že   aj   keď   k   prevodu finančných prostriedkom došlo v inkriminovanej dobe (t. j. 18. mája 1999), táto skutočnosť by   nemala   žiadny   trestnoprávny   význam,   lebo   konkurz   vyhlásený   na   majetok   N.   bol vyhlásený   6.   augusta   1999,   ale   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bol zrušený t.j. úkony obžalovaných vedúce k prevodu bankových záruk boli potom nulitné. Podľa § 9b ods. 3 zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších zákonov (zákon o konkurze a vyrovnaní) však predbežná správkyňa konkurznej podstaty svoje oprávnenia vykonávala do vyhlásenia konkurzu, zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu resp. jeho zastavenia. Žiadna z takýchto skutočností však nenastala a najvyšší súd svojim uznesením z 22. októbra 1999. sp. zn. 7 Obo 295/99, len zrušil napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   To   znamená,   že   všetky   úkony   obžalovaných   boli relevantné a nie nulitné ako sa snažili argumentovať obžalovaní vo svojom odvolaní a ako také boli spôsobilé okrem iného aj založiť ich trestnoprávnu zodpovednosť.

K   ostatnej   odvolacej   námietke   obžalovaných   t.j.   námietke   zaujatosti   konajúceho senátu, ktorá mala spočívať v tom. že tento senát po oslobodzujúcich rozsudkoch napokon ich uznal za vinných zo spáchania žalovaného skutku najvyšší súd iba dodáva, že uvedená námietka nezodpovedá žiadnym taxatívne vymedzeným dôvodom uvedených v § 30 ods. 1 Tr. por., pre ktorý by mohol byť ten - ktorý sudca vylúčený z konania (ide o námietku, ktorá sa týka procesného postupu súdu).

Na   základe   vyššie   uvedeného   preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   súlade s rozhodnutím krajského súdu (aj keď z iných vyššieuvedených dôvodov) dospel k záveru, že skutok, ktorý bol predmetom obžaloby krajského prokurátora sa stal, je trestným činom a tento spáchali obžalovaní Ing. L. M. a Ing. Ľ. L.

Pokiaľ sa týka právnej kvalifikácie skutku, prvostupňový súd tento kvalifikoval ako trestný čin marenia konkurzného, alebo vyrovnacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256 d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006. Tohto trestného činu sa dopustí ten, kto marí konkurzné konanie tým, že znemožní, aby sa vec patriace do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a spôsobí tým škodu veľkého rozsahu. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé - a to aj z výsluchu predbežnej konkurznej správkyne   JUDr.   A.   R.,   že   finančné,   bankové   zábezpeky   vedené   na   účtoch   v Č.   a.   s., pobočka P. boli zaevidované (zapísané) v rámci majetku úpadcu aj keď ako vyplýva z vyššie uvedeného len formálne.

Krajský   súd   preto   pochybil   pokiaľ   skutok   po   právnej   stránke   kvalifikoval   podľa citovaného   zákonného   ustanovenia.   Stavu   veci   zodpovedala   právna   kvalifikácia   skutku podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. c/, ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 podľa ktorého sa takéhoto konania dopustí ten kto nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty a spôsobí takýmto činom značnú škodu.

Z vykonaného dokazovania bolo bezpečne preukázané, že obžalovaní síce fakticky bankové   záruky   zapísali   v rámci   svojho   majetku,   ale   skutočne   ich,   hoci   do   konkurznej podstaty bezpochyby patrili nikdy nevydali.

Uvedené pochybenie krajského súdu je však len formálnej povahy, nemá žiadny vplyv na   posúdenie   trestnosti   skutku   a   preto   najvyšší   súd   nepovažoval   za   potrebné   toto pochybenie napraviť zrušením napadnutého rozsudku.»

Pri   hodnotení   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   28.   septembra   2010   ústavný   súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a druhého stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 s rozsudkom krajského súdu považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na podstatnú časť   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   uviedol: „Senát   Krajského   súdu v Prešove   na   hlavných   pojednávaniach   v   dňoch   04.   11.   -   07.   11.   2004,   14.   01.

- 16. 01. 2004, 12. 02. 2004, 18. 03. 2004, 02. 09. 2005, 14. 10. 2005, 30. 4. 2008 a 20. 10. 2009 vykonal nielen dôkazy zaobstarané v prípravnom konaní pred a po došetrení, ale aj v konaní pred súdom zaobstarané procesnými stranami a súdom a nariadené nadriadeným súdom.

Rešpektoval   tiež   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 04. 05. 2005 sp. zn. 1To 31/2004, zo dňa 20. 12. 2007 sp. zn. 2To 122/2005 a zo dňa 27. 1. 2009 sp. zn. 2 To 8/08.

V prvom tomto uznesení nadriadený súd v bode I. podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2   Tr.   por.   zrušil   oslobodzujúci   rozsudok   tunajšieho   súdu   z   18.   03.   2004   ohľadne všetkých   obžalovaných   v   časti   týkajúcej   sa   skutku   pod   bodom   2/   obžaloby   Krajského prokurátora v Prešove z 20. 01. 2003, sp. zn. Kv 89/00, kvalifikovaného ako trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 256d ods. 1 písm. b/, ods. 3 Tr. zák. a vo výroku o náhrade škody. Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol....

V druhom uznesení druhostupňový súd podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do 1. 1. 2006 krajským prokurátorom napadnutý rozsudok zo 14. 10. 2005 zrušil vo vzťahu k obžalovaným Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. a podľa § 259 ods. I Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Prvostupňovému   súdu   pritom   nariadil   doplniť   dokazovanie   zaobstaranou   zápisnicou   o prípadne   vykonanej   kontrole   v   pobočke   Č.   a.s.   P.   a   či   jej   obsahom   nie   je   záznam   o dodatočnom podpise (malo k tomu dôjsť v decembri 1999 alebo v januári 2000) žiadosti o prevod peňazí z 18. 5. 1999 a následne starostlivo vyhodnotiť vykonané dôkazy.... Súd   nariadené   doplnenie   dokazovania   vykonal   a   zároveň   akceptoval   aj   návrhy procesných strán.

V treťom prípade uznesením podľa § 258 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zrušil krajským prokurátorom napadnutý rozsudok zo dňa 30. 4. 2008 a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil Krajskému súdu v Prešove, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Tunajší súd na hlavnom pojednávaní 20. 10. 2009 doplnil aj v tomto prípade dokazovanie oboznámením sa s novými podaniami obhajoby, správkyne konkurznej podstaty úpadcu. Č. a. s., pobočka P. a spoločnosťou I. a. s. K. Iné návrhy na doplnenie dokazovania procesné strany nemali.“

Krajský súd sa k jednotlivým námietkam sťažovateľov vyjadril takto: „Obžalovaní nikdy nespochybňovali vlastníctvo N., s. r. o., P.   k finančným prostriedkom -bankovým zárukám v objeme 5.970.000,- Sk a 1.612.000,- FRF, teda v celkovej čiastke 17.236.268,- Sk, ktoré prostriedky sú a boli vedené najskôr ako pohľadávky voči N., a. s., K. a neskôr proti Č., a. s., pobočka P....

Z výsluchu správkyne konkurznej podstaty N., s. r. o., ako aj z výpovede svedkyne Ing. A. Ď., účtovnej dokumentácie a obhajoby obžalovaných je nepochybné, že finančné garancie aj keď boli vedené na účte N., a. s., úroky z nich plynuli na účet N., s. r. o. Konatelia   N.,   a.   s.,   vlastníctvo   N.,   s.   r.   o.,   k   týmto   finančným   prostriedkom   nikdy nespochybňovali...

Podpisom zmlúv zo dňa 29. 4. 1999 [sťažovatelia, pozn.] urobili všetko potrebné k tomu, aby finančné prostriedky v celkovom objeme 17.236.268,- Sk z blokačných účtov N., s. r. o., P., v Č., a. s., pobočka P., boli prevedené na blokačné účty N., a. s., K., v rovnakej banke. Zriadenie blokačných účtov klienta – N., a. s. K. ku dňu 3. 5. 1999 bolo vykonané pracovníkmi banky už bez pokynu klienta. Skutočný prevod 5.970.000,- Sk a 1.612.000,- FRF, teda v prepočte celkom 17.236.268,- Sk sa uskutočnil až dňa 18. 5. 1999. Stalo sa tak na   písomný   pokyn   oboch   obžalovaných   Ing.   L.   M.   a Ing.   Ľ.   L.   v   podobe   bankového prevodného   príkazu   z 18.   5.   1999,   kedy   títo   obžalovaní   už   museli   vedieť   o   ustanovení správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu   N. s. r. o.   P.,   pretože   Ing.   Ľ.   L.   preukázateľne prevzal   list   tejto   správkyne   14. 5. 1999,   v   ktorom   bol   poučený   o   zákaze   nakladania   s majetkom N. s. r. o. P. bez jej súhlasu....

Skutočný   prevod   peňazí   v   celkovom   objeme   17.236.268,-   Sk   vykonaný   dňa 18. 5. 1999 na základe obžalovanými podpísaného bankového prevodného príkazu s ich vedomím, že už je ustanovený predbežný správca konkurznej podstaty úpadcu N. s. r. o. P. je,   s   ohľadom   na   vyššie   uvedené   rozhodujúcim   momentom   pre   založenie   trestnej zodpovednosti   obžalovaných   Ing.   L.   M.   a   Ing.   Ľ.   L.   za   skutok   uvedený   pod   bodom   2 obžaloby,   rešpektujúc   pritom   právne   záväzný   názor   Najvyššieho   súdu   SR   uvedený   v zrušujúcich uzneseniach v tejto trestnej veci.

Vypočutím svedkov Ing. Š. D., Ing. V. M., prečítanými výpoveďami svedkov Ž. Z., J. K.   a   Ing.   A.   D.   ako   i   správ   a dokumentácie   Slovenskej   pošty   bolo   zistené,   že   list   od predbežnej   správkyne   z   10.   5.   1999   a   uznesenie   Krajského   súdu   Košice   o   ustanovení predbežnej správkyne z 5. 5. 1999 boli do N., s. r. o. doručené dňa 12. 5. 1999, kedy ich prevzal donášač pošty v N., s. r. o. Táto pošta bola odovzdaná sekretárkam konateľov, ktoré pre   odstup   času   nevedeli   uviesť,   kedy   sa   konatelia   s   obsahom   tejto   pošty   oboznámili. Svedkyňa Mgr. E. Z., susedka Ing. L. M., pred súdom vypovedala, že pre Ing. M. prevzala poštovú zásielku dňa 12. 5. 1999 a túto musela toho dňa alebo nasledujúceho dňa odovzdať adresátovi alebo jeho príbuzným. Správkyňa uznesenie Krajského súdu Košice z 5. 5. 1999 prevzala 12. 5. 1999....

(P)odľa doručovacej knihy pošty list predbežnej správkyne zo dňa 10.5.1999 prevzal [sťažovateľ   v   2.   rade,   pozn.] dňa   14.5.1999,   čo   žiadnym   spôsobom   nespochybnil   ani obžalovaný Ing. Ľ. L., ktorý potvrdil, že podpis je jeho.“

Krajský súd na záver uviedol, že na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov dospel k záveru, že „... obžalovaní Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. presun finančných prostriedkov vykonali   po   ustanovení   predbežného   správcu   konkurznej   podstaty,   o   čom   vedeli. Obžalovaný Ing. Ľ. L. o tejto skutočnosti sa hodnoverným spôsobom dozvedel už 14. 5. 1999, o čom nepochybne musel informovať aj obž. Ing. M. a to minimálne pri podpise tohto prevodu, pričom nie je možné prehliadnuť aj ten fakt, že obž. Ing. L. M. sa s najväčšou pravdepodobnosťou o tejto skutočnosti dozvedel z písomnosti, ktorá bola odovzdaná jeho rodinným   príslušníkom.   Úmysel   odňať   predmetné   finančné   prostriedky   z   dispozície správkyne konkurznej podstaty úpadcu svedčí aj neskoršie postúpenie pohľadávok z N. a. s. K. v likvidácii na spoločnosť I. a. s. K. Na tomto konštatovaní nič nemôžu zmeniť ani tie skutočnosti, že obžalovaní existenciu finančných prostriedkov v celkovej sume 17 236 268,- Sk patriacu N. s. r. o. P. pred správkyňou konkurznej podstaty nepopierali, ba predstierali snahu vrátiť ich späť N. s. r. o. P.

Z uvedených dôvodov súd uznal obžalovaných Ing. L. M. a Ing. Ľ. L. vinnými zo spolupáchateľstva   k   trestnému   činu   marenia   konkurzného   alebo   vyrovnacieho   konania podľa § 9 ods. 2 k § 256d ods. 1 písm. b), ods. 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005, pretože spoločným konaním marili konkurzné konanie tým, že znemožnili, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla a takým činom uvedeným v odseku 1 spôsobili škodu veľkého rozsahu.“

Pri   posudzovaní   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych   dôsledkov   v   danom prípade   ide   najmä o   posúdenie,   či   ustálenie skutkového deja nepredstavuje neprípustný zásah do sťažovateľmi označených práv, ako aj o posúdenie, či rozhodnutia všeobecných súdov   nevykazujú   známky   svojvôle,   o   čom   by   bolo   možné   v   zásade   uvažovať   v   tom prípade,   ak   by   rozhodnutia   všeobecných   súdov   neobsahovali   dostatok   dôvodov   na   ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľov.

S ohľadom na už citovaný obsah rozhodnutí všeobecných súdov v danej veci podľa názoru   ústavného   súdu   možno   dospieť   k záveru   o   tom,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu je ústavne akceptovateľné.

K námietke, v rámci ktorej sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že krajský súd nebol dostatočne nezávislý a nestranný, pretože rozhodoval pod vplyvom právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý tento súd vyslovil v rozhodnutiach, ktorými zrušil predchádzajúce rozhodnutia   krajského   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   z   odôvodnenia   rozsudku   takáto skutočnosť   nevyplýva, práve naopak,   z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   súd doplnil   dokazovanie   v   zmysle   pokynov   najvyššieho   súdu,   ktoré,   ako   sám   krajský   súd uvádza,   vyplývali   z   predchádzajúcich   zrušujúcich   rozhodnutí.   Rovnako   v   rozsudku krajského súdu sa nenachádza ani taký záver, že by najvyšší súd dal záväzné pokyny pre krajský súdu ako jednotlivé dôkazy hodnotiť.

Najvyšší súd aj k námietke sťažovateľov, v rámci ktorej sťažovatelia argumentovali, že prípadný prevod finančných prostriedkov v rozhodujúcej dobe (18. mája 1999) nemá trestnoprávny   význam   z   dôvodu   následného   zrušenia   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu, pretože v takom prípade ich všetky doterajšie úkony musia byť považované za nulitné, uviedol konkrétne dôvody, ktoré vyvracali argumentáciu sťažovateľov.

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí z 28. septembra 2010 poukázal na konkrétne skutočnosti   a   dôkazy,   hodnotiac   ich   jednotlivo,   ako   aj   vo   vzájomnej   súvislosti,   ktoré preukazovali spáchanie skutku, z ktorého sťažovatelia boli uznaní za vinných. Najvyšší súd pri ustálení otázky vedomosti sťažovateľov o ustanovení správkyne konkurznej podstaty pred 19. májom 1999 poukázal v prípade sťažovateľa v 2. rade na skutočnosť, že prevzatie oznámenia   o   ustanovení   správkyne   konkurznej   podstaty   potvrdil   svojím   podpisom, a v prípade sťažovateľa v 1. rade poukázal na výpovede svedkov (Z., Z. a Ing. D.), ako aj na výpovede   samotných   sťažovateľov,   z   ktorých   vyplývalo,   že   motívom   ich   postupu   bolo ochrániť predmetné finančné prostriedky pred exekútormi. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v 1. rade namieta iba to, že z výpovede svedkyne Z. nevyplýva záver, ktorý ustálili všeobecné súdy, všeobecné súdy však uvedený skutkový záver vyvodili aj z iných dôkazných prostriedkov, čo sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti už nenamieta.

Sťažovatelia   namietajú,   že   príčinou   prevodu   finančných   prostriedkov   nebola   tzv. „žiadosť o prevod z 18. mája 1999“, ale uvedený postup banky, ktorý mal svoj základ v zmluvách   uzatvorených   pred   ustanovením   predbežnej   správkyne   konkurznej   podstaty, z ktorých banke vyplývala povinnosť predmetné finančné prostriedky previesť. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na konkrétne dôkazy, a to výsluch svedkov – pracovníkov banky, žiadosť o prevod z 18. mája 1999, ako aj na skutočnosť, že spoločnosť, na účet ktorej   boli   predmetné   finančné   prostriedky   prevedené,   bola   personálne   prepojená s úpadcom, a teda sťažovateľom nič nebránilo predmetné finančné prostriedky previesť na účet   úpadcu;   v   tejto   súvislosti   najvyšší   súd   poukázal   aj   na   motív   sťažovateľov,   ktorý vyplynul z ich výpovedí, a to ochrániť predmetné finančné prostriedky pred exekútormi. Všetky   tieto   skutočnosti   jednotlivo,   ako   aj   vo   vzájomnej   súvislosti   racionálne   viedli k záveru o preukázaní, že prevod finančných prostriedkov bol uskutočnený na základe tzv. „žiadosti o prevod z 18. mája 1999“.

Ku skutkovej argumentácii sťažovateľov ústavný súd uvádza, že sťažovatelia v tomto smere predkladajú ústavnému súdu vlastnú skutkovú verziu prezentovanú už v konaní pred všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú všeobecné súdy ustálili. Podstata argumentácie sťažovateľov   v   konaní   pred   ústavným   súdom   sa   v   tejto   súvislosti   orientuje   iba   na požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovatelia konkrétne uvádzajú, že z vykonaných dôkazných prostriedkov vyplýva iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili všeobecné súdy. K uvedenému je potrebné uviesť, že „skutková argumentácia“ sťažovateľov je vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že nie je v zásade ani oprávnený prehodnocovať hodnotiace úsudky všeobecných súdov.

Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu v danom prípade by bol až stav, keď by skutkové   zistenia   boli   výrazom   zjavného   omylu,   a   tým   by   presiahli   rámec   zásad spravodlivého   procesu   a   uvedený   nedostatok   by   nebol   napravený   v   rámci   sústavy všeobecných   súdov.   Ak   však skutkový   dej   bol   ustálený výberom   z niektorej   do   úvahy prichádzajúcej skutkovej alternatívy, ktorá z hodnotených dôkazov racionálne vyplývala, tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne. Sťažovatelia   však   v   sťažnosti   neuvádzajú   také   dôvody,   ktoré   by   mohli   byť   relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračujú v polemike vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenášajú do konania pred ústavným súdom.

Podľa ústavného súdu nie je v danom prípade priestor na záver, že by sa všeobecné súdy   dopustili   zjavného   omylu   pri   ustálení   skutkového   stavu,   pretože   skutkový   záver ustálený všeobecnými súdmi má dostatočný racionálny základ vo vykonaných dôkazných prostriedkoch. Všeobecné súdy v tomto smere náležite uviedli, na základe akých úvah sa dospelo k ustáleniu skutkového deja a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného   vybočenia   zo   zákonných   zásad   pri   vykonávaní   a   hodnotení   dôkazov,   nie   je v danom prípade priestor. Sťažovatelia tak od ústavného súdu mylne očakávajú, že ústavný súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred všeobecnými súdmi a jeho výsledky podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

K námietke, v rámci ktorej sťažovatelia uvádzali, že rozhodnutia všeobecných súdov sú nepresvedčivé a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu, vzhľadom na uvedené uvádza, že predmetné rozhodnutia obsahujú podľa jeho   názoru   dostatok   skutkových   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Skutočnosť, že sťažovatelia sa so závermi všeobecných súdov nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   rozhodnutí.   Z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z 28. septembra 2010 je zrejmé, že najvyšší súd sa dostatočne precíznym   spôsobom   vysporiadal   aj so   všetkými   sťažovateľmi   nastolenými námietkami v rámci podaného odvolania.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 (aj s poukazom na rozsudok krajského súdu) je toho názoru, že existenciu naplnenia znakov skutkovej   podstaty   trestného   činu,   zo   spáchania   ktorého   boli   sťažovatelia   uznaní   za vinných, všeobecné súdy riadne odôvodnili a ich zistenia, argumenty a závery nevykazujú znaky   zjavnej   jednostrannosti   alebo   svojvôle.   Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení z 28. septembra 2010 zrozumiteľne a bez zjavných vnútorných protirečení vysvetlil svoj skutkový a tomu zodpovedajúci právny záver, čím ako odvolací súd poskytol dostatočnú ochranu právam sťažovateľov.

Ústavný súd tak považuje odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Zhrnúc   doteraz   uvedené,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovatelia   síce   v   sťažnosti namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru,   avšak   z obsahu sťažnosti,   konkrétne   z dôvodov,   na ktorých   sťažovatelia zakladajú   ťažiskovú   časť   argumentácie,   je   zrejmé,   že   neuvádzajú   také   tvrdenia, prostredníctvom   ktorých   by   relevantným   spôsobom   odôvodňovali   porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňovali opodstatnenosť záverov vyslovených v uznesení najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľov poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody   namietaným   rozhodnutím,   postupom   orgánu   štátu,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   základe   sťažovateľmi   vymedzených   námietok, prostredníctvom ktorých namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   dohovoru   vo   väzbe   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia najvyššieho   súdu   z   28.   septembra   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu,   dospel k záveru, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno napadnuté rozhodnutie z 28. septembra 2010 hodnotiť ako ústavne nekonformné, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru sformulovanému vo výrokovej časti.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu na jednej strane   a   sťažovateľmi   označenými   právami   na   strane   druhej   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie. Všeobecné súdy   rozhodli   vo veci   sťažovateľov spôsobom, s ktorým sťažovatelia síce nesúhlasia, ale tieto rozhodnutia boli náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011.

Sťažovatelia namietajú, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z 29. novembra 2011   je   nedostatočné,   protirečivé,   a   teda   nespĺňa   náležitosti   vyplývajúce   z   ustanovení Trestného   poriadku   a   tiež   nevyhovuje   požiadavkám,   ktoré   na   odôvodnenie   rozhodnutí súdov kladie judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Sťažovatelia tiež uviedli, že najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   sa   nevysporiadal   s ich   relevantnou   argumentáciou. Sťažovatelia na záver argumentácie uviedli, že uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 bolo porušené ich „právo na prístup k súdu v dôsledku toho, že podanie odmietol a nezaoberal sa s vecou v rozsahu, ako sa od neho očakáva a to aj napriek zákonným podmienkam, ktoré boli splnené“.

Z   obsahu   príloh   sťažnosti   a   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   29.   novembra   2011 vyplýva, že sťažovatelia podaný mimoriadny opravný prostriedok založili na dovolacom dôvode podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu uviedli, že „(n)esprávne právne posúdenie zisteného skutku vidíme predovšetkým v tom,   že   ani   prvostupňový,   ani   druhostupňový   súd,   vôbec   neprihliadol   k   očividným nesprávnym interpretáciám skutkových zistení, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej“. Ďalej poukázali na konkrétne dôkazné prostriedky, z ktorých by podľa nich mal vyplývať iný skutkový stav, než ten, ktorý ustálil krajský súd a najvyšší súd. V dovolaní tiež poukázali na to, že boli zamietnuté ich návrhy na vykonanie dôkazných prostriedkov (kniha návštev v Č., a. s. P., z 18. mája 1999, záznam z kamerového systému v Č., a. s., P., originál žiadosti o prevod z 18. mája 1999 a výsluch svedka JUDr. K.).

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 29. novembra 2011 o dovolaní rozhodol tak, že ho v podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol, pretože dospel k záveru, že sťažovateľmi uvedené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku neboli naplnené.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia z 29. novembra 2011 vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia) poukázal na to, že „... dovolanie, ako mimoriadny opravný prostriedok v zmysle tohto ustanovenia, je určené k náprave právnych pochybení vo veci samej, pokiaľ tieto pochybenia spočívajú v právnom posúdení skutku alebo iných skutočností   podľa   noriem   hmotného   práva,   nie   však   z   hľadiska   procesných   predpisov. Nesprávnym   právnym   posúdením   zisteného   skutku   sa   rozumie   zistenie,   že   skutok   bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že išlo o iný trestný čin...

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej podstaty príslušného trestného činu.

Podstatou   správnej   právnej   kvalifikácie   teda   je,   že   skutok   ustálený   súdmi   v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný   (podradený)   pod   správnu   skutkovú   podstatu   trestného   činu   upravenú v Trestnom   zákone,   pričom   len   opačný   prípad   (nesprávna   subsumpcia)   odôvodňuje naplnenie citovaného dovolacieho dôvodu.“.

Najvyšší   súd   k   dovolacím   námietkam   sťažovateľov   uviedol,   že «(z)   obsahu dovolania obvinených vyplýva, že ako osobitný dovolací dôvod, uvádzajú námietky týkajúce sa   zásadne   skutkových   zistení   súdov   oboch   stupňov,   a   to   čo   sa   týka   hodnotenia a odmietnutia vykonania navrhnutých dôkazov (sporná „žiadosť o prevod“, preukázanie vedomosti   Ing.   M.   o   ustanovení   predbežnej   správkyne   konkurznej   podstaty,   údajné pochybenie banky, nezabezpečenie dôkazov ako napr. knihy návštev, záznamu z kamerového systému   a   iné.).   Namietanie   týchto   skutočností,   akým   je   spochybňovanie   vyhodnotenia vykonaného dokazovania, iné hodnotenie skutku, predstavuje namietanie skutkových zistení a záverov, čo vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku nepripúšťa. Skutkové zistenia (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) súdov prvého a druhého stupňa sú pre dovolací súd záväzné a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný   prostriedok   neslúži   na   revíziu   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého a druhého   stupňa.   Ťažisko   dokazovania   je   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   a   jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd...».

Najvyšší súd ďalej uviedol, že „... preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré   mu   predchádzalo   a   dospel   k   záveru,   že   námietku   obvinených,   že   rozhodnutie   je založené na nesprávnom   právnom   posúdení zisteného   skutku,   nie je   možné akceptovať. V súvislosti so skutkom právne kvalifikovaným ako trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnacieho   konania   podľa   §   256d   ods.   1   písm.   b),   ods.   3   Tr.   zák.   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tomuto skutku ustálenému súdmi v pôvodnom konaní síce zodpovedala právna kvalifikácia podľa § 256d ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.,   v   zmysle   ktorého   sa   tohto   konania   dopustí   ten.   kto   nevydá   vec   patriacu   do konkurznej podstaty a spôsobí takýmto činom značnú škodu, ale zároveň ide o skutočnosť, ktorá zásadným spôsobom neovplyvní postavenie obvinených v zmysle ustanovenia § 371 ods. 5 Tr. por. účinného od 01. septembra 2011 (§ 567j. ods. 2 Tr. por.).

Podľa vyššie citovaného ustanovenia, dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i) a podľa ods.   3   nemožno   použiť,   ak   zistené   porušenie   zákona   zásadne   neovplyvnilo   postavenie obvineného.

S touto   skutočnosťou sa vysporiadal   už   aj odvolací súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 2 To 13/2009, v ktorom uviedol, že krajský súd v tomto smere síce pochybil, ale toto pochybenie je len formálnej povahy, nakoľko nemá žiaden vplyv na posúdenie trestnosti skutku.

V súlade s vyššie uvedeným je zrejmé, že existencia uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 371 ods. 1, písm. i) Tr. por.) je založená výlučne na skutkových výhradách obvinených, obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo dovolacieho dôvodu.“.

Na podklade týchto úvah a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd dospel k záveru,   že   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku v posudzovanom prípade zjavne splnený nebol, a preto dovolanie sťažovateľov v zmysle § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   29.   novembra   2011, v kontexte   námietok,   ktoré   sťažovatelia   vzniesli   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu z 29. novembra 2011, dospel k týmto záverom:

Najvyšší súd podrobne vysvetlil podstatu inštitútu dovolania a v tomto kontexte aj sťažovateľmi vymedzený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Na základe interpretácie dotknutých ustanovení vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľov pod uvedený dovolací dôvod, poukazujúc na obsah argumentácie sťažovateľov obsahujúcej iba námietky smerujúce proti skutkovým   zisteniam   konajúcich   súdov   a   námietky   spochybňujúce   správnosť   procesu vyhodnotenia dôkazov.

V napadnutom rozhodnutí z 29. novembra 2011 najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú   právnu   úpravu   týkajúcu   sa   mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   dovolania [§ 371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku]   a   vo   vzťahu   k   nej   posúdil   relevantnosť dovolacích   námietok   sťažovateľov.   V   dostatočnom   rozsahu   odpovedal   na   ťažiskové argumenty sťažovateľov týkajúce sa ich tvrdení o nedostatkoch dovolaním napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   z   28.   septembra   2010.   Na   základe   náležitého   odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Trestného poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Najvyšší   súd   sa   na   záver   vysporiadal   aj   s   otázkou   právnej   kvalifikácie   skutku, zo spáchania ktorého boli sťažovatelia uznaní za vinných, a dospel k záveru, že tomuto skutku   zodpovedala   právna   kvalifikácia,   na ktorú   poukázal najvyšší   súd   v   napadnutom rozhodnutí z 28. septembra 2010, vzhľadom na to, že táto skutočnosť zásadným spôsobom nie   je   spôsobilá   ovplyvniť   postavenie   obvinených,   takže   ani   v   tomto   aspekte   nedošlo k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Záver   najvyššieho   súdu   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľov   bol   založený   na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   29.   novembra   2011   tak   predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľom zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento   postavil   svoje   rozhodnutie.   Ústavný   súd   tak   považuje   odôvodnenie   uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2011 za náležité, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sekundárneho porušenia čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Zhrnúc   doteraz   uvedené,   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovatelia   síce   v   sťažnosti namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru,   avšak   z obsahu sťažnosti,   konkrétne   z dôvodov,   na ktorých   sťažovatelia zakladajú   ťažiskovú   časť   argumentácie,   je   zrejmé,   že   neuvádzajú   také   tvrdenia, prostredníctvom   ktorých   by   relevantným   spôsobom   odôvodňovali   porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a z tohto pohľadu ústavnoprávne relevantným spôsobom spochybňovali opodstatnenosť záverov vyslovených v uznesení najvyššieho súdu z 29. novembra 2011.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľmi vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru vo väzbe na obsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu 29. novembra 2011, nemožno z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté rozhodnutie z 29. novembra 2011 hodnotiť ako ústavne nekonformné, pretože v jeho odôvodnení sú explicitne uvedené dôvody, ktoré racionálne vedú k záveru sformulovanému vo výrokovej časti.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   uznesením najvyššieho   súdu   z   29.   novembra   2011   na   jednej   strane   a   sťažovateľmi   označenými základnými   právami   na   strane   druhej   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   z   28.   septembra   2010   a   uznesením   najvyššieho   súdu z 29. novembra 2011

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovatelia, zastúpení advokátom, neodôvodnili, v čom by malo spočívať namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 28. septembra 2010 a uznesením najvyššieho súdu z 29. novembra 2011.

Keďže   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani   podstatnú zákonom   predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods.   1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi a požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2013