znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. B., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10687/2012, sťažnosť Ing. V. B., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 10723/2012 a sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., Z., vedenú pod sp. zn. Rvp 10727/2012, zastúpených advokátom JUDr. D. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., sp. zn. VK 156/2011 z 1. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Z. B. vedenú pod sp. zn. Rvp 10687/2012, sťažnosť Ing. V. B. vedenú pod   sp. zn.   Rvp 10723/2012   a   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   s. r. o.,   vedenú   pod sp. zn. Rvp 10727/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10687/2012.

2. Sťažnosti Z. B., Ing. V. B. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012 doručená sťažnosť Z. B. (ďalej len „sťažovateľka 1“) a 30. júla 2012 sťažnosť Ing. V. B. (ďalej len „sťažovateľ 2“) a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 3“, všetci   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorými   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 156/2011 z 1. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“ v citáciách aj „rozhodcovský rozsudok“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   napadnutým   rozsudkom   vydaným rozhodcovským súdom ako ručitelia zaviazaní zaplatiť spoločne a nerozdielne obchodnej spoločnosti I., a. s. (ďalej aj „žalobca“), sumu 30 714,45 € s príslušenstvom.

Sťažovatelia   poukazujú na to,   že „podľa   odôvodnenia Rozhodcovského   rozsudku prihliadol   rozhodca   len   na   skutočnosti   a tvrdenia   uvádzané   spoločnosťou   I.,   a. s.,   so sídlom...   ako   žalobcom   v uvedenom   rozhodcovskom   konaní“, pričom   na   nimi   uvádzané skutočnosti „neprihliadal a ani sa nimi v odôvodnením Rozhodcovského rozsudku nijako relevantne nevysporiadal“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   v rozhodcovskom   konaní   vedenom   rozhodcovským súdom súdu pod sp. zn. VK 156/2011 okrem iného namietali, že pohľadávka žalobcu voči sťažovateľke 3   zanikla   započítaním,   o čom   boli   rozhodcovskému   súdu   predložené aj príslušné   listinné   dôkazy.   Keďže   sťažovateľka 1   a sťažovateľ 2   boli   v danom   prípade ručiteľmi za záväzky sťažovateľky 3, mali uvedeným započítaním zaniknúť aj pohľadávky za   záväzky   sťažovateľky 3.   Podľa   odôvodnenia   rozhodcovského   rozsudku   však u sťažovateľov „neboli splnené podmienky,   ktoré sú pri započítaní potrebné“, a navyše „v danom prípade   je pohľadávka   nezapočítateľná“. Sťažovateľom   nie   je   zrejmé, „ako rozhodca   k takémuto   záveru   dospel   a z akých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vlastne vec právne posúdil“.

V nadväznosti na uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovatelia taktiež uvádzajú, že Okresnému súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)   podali   žaloby   o zrušenie   napadnutého   rozsudku „z dôvodov   podľa   § 40   ods. 1 písm. c), f) a g) Zákona o rozhodcovskom konaní, a to vzhľadom na závažné pochybenia Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o...“. Súdne konania o ich žalobách   sú   okresným   súdom   vedené   pod   sp. zn.   2 C 97/2012   (Rvp 10687/2012), sp. zn. 2 C 105/2012   (Rvp 10723/2012)   a sp. zn.   9 Cb 19/2012   (Rvp 10727/2012). Podľa zistení sťažovateľov okresný súd neurobil v ich veciach dosiaľ žiaden úkon.

Sťažovatelia zhodne tvrdia, že sa v občianskom súdnom konaní nemôžu „domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v sťažnost[iach], pretože to Zákon o rozhodcovskom   konaní   nepripúšťa“. Upriamujú   pritom   pozornosť   na   nález   ústavného súdu   č. k.   III. ÚS 162/2011-34   z 31.   mája   2011,   v   ktorom   sa   okrem   iného   uvádza,   že „Ak... po skončení   jednoinštančného   konania   pred   rozhodcovským   súdom   nie   je   žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby to tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.“.

Ďalej   sťažovatelia   argumentujú   tým,   že   ak   nebudú   v konaní   o ich   návrhoch na zrušenie   napadnutého   rozsudku   úspešní,   nebudú   už   mať   žiadne   opravné   prostriedky na ochranu svojich práv, a navyše im medzitým lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) dávno uplynie. Preto sa domnievajú, že nemajú inú možnosť, ako sa domáhať ochrany svojich práv podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol tak, že ich   v sťažnostiach označené   práva   boli   napadnutým   rozsudkom   porušené.   Zároveň   sa domáhajú aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

S odvolaním sa na § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovatelia taktiež navrhujú, aby ústavný súd odložil „vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,   s. r. o...,   rozhodcu   JUDr. M.   V.   číslo   konania VK 156/2011 z 1. 6. 2012 až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 10687/2012,   sp. zn.   Rvp 10723/2012   a sp. zn.   Rvp 10727/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj vzhľadom na totožnosť orgánu verejnej moci, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   sťažovateľmi   označených   práv napadnutým rozsudkom

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosti z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľmi namietané porušenie ich základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   rozsudkom   rozhodcovského   súdu   sp. zn.   VK 156/2011 z 1. júna 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V súvislosti   s napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc   ústavného   súdu   len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažností zisťoval, či ochranu tých práv,   porušenie   ktorých   v súvislosti   s napadnutým   rozsudkom   sťažovatelia   namietajú v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súd na základe im dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Zo   sťažností   a   z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   domáhali osobitnými   žalobami   zrušenia   napadnutého   rozsudku   na   príslušnom   všeobecnom   súde z dôvodov   uvedených   v § 40   ods. 1   písm. c),   f)   a g)   zákona   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 244/2002 Z. z.“).

Podľa   označených   ustanovení   zákona   č. 244/2002   Z. z.   účastník   rozhodcovského konania   sa   môže   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať   zrušenia   tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

- jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskej zmluvy,

- na vydaní rozhodcovského rozsudku sa zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa   § 9   vylúčený   pre   predpojatosť   alebo ktorého   vylúčenie   účastník   rozhodcovského konania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

- ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa   § 17   zákona   č. 244/2002   Z. z.   účastníci   rozhodcovského   konania   majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa   § 41   ods. 1   zákona   č. 244/2002   Z. z.   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku   možno   podať   v   lehote   30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodcovského   rozsudku účastníkovi   rozhodcovského   konania,   ktorý   podáva   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku.   Ak   účastník   rozhodcovského   konania   požiadal   o   opravu   rozhodcovského rozsudku   podľa   § 36,   lehota   začína   plynúť   od   doručenia   rozhodnutia   o   oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa   § 42   zákona   č. 244/2002   Z. z.   ustanovenia   týkajúce   sa   zrušenia rozhodcovského   rozsudku   nemôžu   účastníci   rozhodcovského   konania   v   rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h) – obnova konania.

Podľa   § 43   ods. 2   zákona   č. 244/2002   Z. z.   ak   súd   zruší   rozhodcovský   rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská   zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia   veci   vylúčení.   Ak   sa   účastníci   konania   nedohodnú   inak,   budú   noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Pokiaľ   sťažovatelia   v   žalobách   podaných   okresnému   súdu   zhodne   tvrdia,   že v okolnostiach danej veci existujú dôvody uvedené v § 40 ods. 1 písm. c), f) a g) zákona č. 244/2002 Z. z., a preto žalobou podanou na príslušnom súde sa môžu domáhať zrušenia napadnutého rozsudku, je to v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane ich práv, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré sťažovatelia v sťažnostiach uviedli, neumožňujú vyvodiť taký záver,   že   by   namietané   porušenie   v ich   sťažnostiach   označených   práv   nebolo   možné odstrániť v nimi iniciovaných konaniach pred všeobecným súdom. S názorom sťažovateľov, že   sa   zrušenia   napadnutého   rozsudku   nemôžu   domáhať   v občianskom   súdnom   konaní z dôvodov   uvedených   v ich   sťažnostiach,   preto   nemožno   súhlasiť,   keďže   sa   vo   svojich tvrdeniach dostávajú do vzájomného rozporu. Za takejto situácie nemožno tiež považovať za náležité odvolávanie sa sťažovateľov na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 162/2011-34 z 31. mája 2011, keďže uvedeným rozhodnutím nebol riešený prípad s úplne rovnakým skutkovým a procesným základom.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu majú sťažovatelia pred všeobecnými súdmi k dispozícií účinný právny prostriedok na ochranu namietaného porušenia ich práv s tým, že v prípade, ak by okresný súd ich žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, budú mať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančného postupu, prípadne, za splnenia zákonom ustanovených podmienok, aj využitím mimoriadneho opravného prostriedku.

V spojitosti   s tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovatelia si preto nemôžu vyberať orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   ich   práv.   Povinnosťou   sťažovateľov   je   vyčerpať všetky právne prostriedky ochrany nimi označených práv, porušenie ktorých namietajú, tak ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní, za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosti sťažovateľov po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľov   vrátane návrhu   na odklad vykonateľnosti   napadnutého rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012