znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/2011-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. S. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., K., ktorou namieta porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/1999, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. S. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/1999 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing.   S.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   7 000   €   (slovom sedemtisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. S. M. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. S. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. G., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/1999.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 17. júna 1991 proti Z., B. (ďalej len „žalovaný“), žalobu o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a uplatnil si aj nárok na náhradu ušlej mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Vec   bola   pôvodne   vedená   Mestským   súdom   v   Košiciach   pod   sp.   zn.   19   C   701/1991 a neskôr Obvodným súdom Košice II pod sp. zn. 19 C 106/1993. Okresný súd rozsudkom z 23. septembra 1997 rozhodol, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná a pracovný pomer trvá aj naďalej, pričom nárok na náhradu ušlej mzdy vylúčil na samostatné konanie, ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 19 C 1375/1999.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Žalobou podanou pôvodne ešte Mestskému súdu v Košiciach dňa 17. 6. 1991 som sa domáhal proti žalovanému určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru náhrady mzdy. Porušovateľ rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 106/93 dňa 23. 9. 1997 tak, že výpoveď je neplatná a pracovný pomer trvá naďalej. Súd ale nerozhodol v merite veci o nároku na náhradu mzdy, pretože tento vylúčil na samostatné konanie. Vylúčený nárok na náhradu mzdy sa vedie na Okresnom súde Košice II. pod sp. zn. 19 C 1375/99. Doposiaľ nie je právoplatne skončený, napriek tomu, že Ústavný súd SR Nálezom č. k. IV. ÚS 148/03-34 vydaným ešte dňa 26. 11. 2003 rozhodol o tom, že moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo.

Porušovateľ po tom, čo Ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 19 C 1375/99 rozhodol vo veci dňa 17. 4. 2007 rozsudkom, ale tento rozsudok sa nestal právoplatným.   Proti   tomuto   rozsudku   som   podal   odvolanie,   pretože   súd   opomenul rozhodnúť o úroku z omeškania, ktorý som si uplatnil. Proti rozsudku podal odvolanie i žalovaný.

Dňa 24.   4.   2008   som   urgoval   porušovateľa   aj krajský súd v Košiciach   ako   súd odvolací, aby sa rozhodlo o odvolaní a aby vo veci bolo určené pojednávanie. Upozornil som, že tento súdený prípad trvá od roku 1991, t. j. neuveriteľných 17 rokov.

Krajský súd dňa 5. 3. 2009 v dôsledku podaných odvolaní rozhodol tak, že predmetný rozsudok zrušil a vec bola porušovateľovi vrátená na nové konanie a rozhodnutie. Dňa 3. 3. 2011 som sa obrátil na Predsedu Okresného súdu Košice II. so sťažnosťou na prieťahy v konaní sp. zn. 19 C 1375/1999. Pripomenul som predsedovi, že v odpovedi dňa 20. 11. 2006 na moju predchádzajúcu sťažnosť na prieťahy v konaní, ma ubezpečil, že bude sledovať priebežnosť konania v danej veci až do jej právoplatného skončenia. Na túto sťažnosť mi predseda súdu doposiaľ neodpovedal.

Následne bolo vo veci určené pojednávanie dňa 24. 5. 2011, ktoré bolo odročené na deň 1. 6. 2011 a na tomto pojednávaní som už očakával vynesenie rozsudku. Pojednávanie ale bolo odročené na neurčito a do podania tejto ústavnej sťažnosti vo veci nie je určený ďalší   termín   pojednávania.   Porušovateľ   po   celý   čas   koná   vo   veci   neefektívne a nesústredene...

Od začiatku podania žaloby dňa 17. 6. 1991 Okresnému súdu II. Košice v Košiciach (predtým Mestskému súdu v Košiciach) do dňa podania už druhej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní dňa 3. 3. 2011 uplynulo viac ako 19 rokov. Od doručenia druhej sťažnosti na prieťahy v konaní dňom 3. 3. 2011 do dnešného dňa uplynula dostatočne dlhá doba, aby v rámci tejto doby bolo vo veci, po mojom upozornení na prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 19 C 1375/99, rozhodnuté.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prerokovanie záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru sťažovateľa:   Ing.   S.   M.,   bytom   K.,   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II.   v Košiciach pod sp. zn. 19 C 1375/99 porušené bolo.

2.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000,00 €, ktoré je Okresný súd Košice II. v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.) Okresnému sudu Košice II. v Košiciach prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 19 1375/99 konal bez zbytočných prieťahov.

4.)   Okresný   súd   Košice   II.   v   Košiciach   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 394/2011-19 z 23. septembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a podpredsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Právna zástupkyňa sťažovateľa a podpredsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenie   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a   podpredsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka okresného súdu sa v prípise sp. zn. 1 SprV 509/2011 z 23. augusta 2011, ktorý bol ústavnému súdu doručený 24. augusta 2011, vyjadrila k sťažnosti, pričom popri   chronológii   postupu   okresného   súdu   v   namietanom konaní v období   po   doručení nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 148/03 z 26. novembra 2003 do podania sťažnosti v ňom najmä uviedla:

„Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že zákonný sudca vykonáva úkony   a   vytyčuje   pojednávania,   pričom   jeho   procesný   postup   nie   som   oprávnená posudzovať.   Tiež   nie   som   oprávnená   posudzovať   obdobie,   keď   sa   spis   nachádzal   na odvolacom Krajskom súde v Košiciach (od 28. 6. 2007 do 13. 5. 2009).

Na uvádzanú sťažnosť zo dňa 3. 3. 2011 nebolo sťažovateľovi odpovedané z dôvodu, že   táto   bola   príslušnou   zamestnankyňou   zažurnalizovaná   do   spisu   a   zákonným   sudcom nebola predložená na vybavenie predsedovi súdu.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu k vyjadreniu okresného súdu nezaujala stanovisko.

II.

Pri preskúmavaní postupu okresného súdu ústavný súd vychádzal z obsahu súdneho spisu, ako aj zo svojich zistení v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 148/03 (išlo o konanie o predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľa,   o   ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom č. k. IV. ÚS 148/03-34 z 26. novembra 2003 tak, že v ňom vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy postupom okresného súdu   v namietanom konaní,   prikázal   okresnému   súdu   konať   v   ňom   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu finančné   zadosťučinenie   v   sume   100   000   Sk   a   úhradu   trov   konania,   pozn.),   na   ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Nález   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   148/03-34   z   26.   novembra   2003   nadobudol právoplatnosť 27. januára 2004. V nasledujúcom období okresný súd v namietanom konaní vykonal najmä tieto úkony:

- prípismi z 9. marca 2004 si okresný súd vyžiadal správy o zárobkovej činnosti sťažovateľa   v   predchádzajúcom   období   (žiadané   správy   boli   okresnému   súdu   doručené v období od 5. apríla 2004 do14. mája 2004),

-   po   predchádzajúcej   urgencii   sťažovateľa   zákonný   sudca   27.   septembra   2004 nariadil termín pojednávania na 26. október 2004,

- na pojednávaní konanom 26. októbra 2004 právna zástupkyňa sťažovateľa upresnila jeho návrh na náhradu mzdy a pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely vykonania znaleckého   dokazovania   (okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   uznesením zo 7. februára 2005, ktoré bolo znalkyni doručené 10. februára 2005),

- žalovaný podaním z 15. februára 2005 požiadal o opravu uznesenia zo 7. februára 2005 (chyba v označení žalovaného),

- znalkyňa podaním z 23. februára 2005 požiadala o zrušenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania z dôvodu svojej zaneprázdnenosti,

- 8. apríla 2005 okresný súd vydal opravné uznesenie, v ktorom ustanovil aj novú znalkyňu,

- podaním z 5. mája 2005 nová znalkyňa (Ing. M.) požiadala „o zmenu uznesenia okresného súdu o nariadení znaleckého dokazovania“ s poukazom na to, že problematika miezd nezahŕňa oblasť, v ktorej je oprávnená vykonávať svoju znaleckú činnosť,

- uznesením z 30. mája 2005 okresný súd ustanovil nového znalca vo veci Ing. P., ktorému bolo označené uznesenie doručené 3. júna 2005 a spis 27. júna 2005 (znalcovi bola uložená 30-dňová lehota na vypracovanie znaleckého posudku),

-   okresný   súd   26.   augusta   2005   urgoval   znalca   v súvislosti   s   vypracovaním znaleckého posudku (znalec v odpovedi zo 17. októbra 2005 okresnému súdu oznámil, že znalecký posudok doručí do 30. novembra 2005),

- 12. januára 2006 prevzal znalec ďalšiu urgenciu okresného súdu a následne mu 17. februára   2006   predložil   znalecký   posudok   (znalecký   posudok   bol   sťažovateľovi doručený   21.   februára   2006,   ktorý   8.   marca   2006   predložil   k   nemu   svoje   vyjadrenie, žalovaný sa k znaleckému posudku vyjadril 15. marca 2006),

- uznesením z 9. augusta 2006 okresný súd požiadal znalca o doplnenie znaleckého posudku znalcom [znalec podaním z 9. októbra 2006 oznámil okresnému súdu, že mu toto uznesenie nebolo doručené (zo spisu vyplýva, že ho prevzala manželka), a zároveň uviedol, že nebude môcť doplniť znalecký posudok v určenej lehote vzhľadom na to, že nastupuje na kúpeľnú liečbu],

-   18.   októbra   2006   okresný   súd   požiadal   znalca   o   vrátenie   spisu   vzhľadom   na sťažnosť sťažovateľa doručenú Krajskému súdu v Košiciach [ďalej len „krajský súd“ (spis bol znalcovi vrátený 23. novembra 2006)],

- po predchádzajúcej urgencii znalec zaslal doplnený znalecký posudok okresnému súdu 18. januára 2007 (účastníci konania sa vyjadrili k doplnenému znaleckému posudku podaniami z 26. a 30. januára 2007),

- zákonný sudca nariadil 12. februára 2007 termín pojednávania na 10. apríl 2007,

- 15. marca 2007 okresný súd uznesením rozhodol o určení odmeny znalcovi,

- pojednávanie konané 10. apríla 2007 za účasti účastníkov konania bolo odročené na 17. apríl 2007 pre účely vyhlásenia rozsudku,

- na pojednávaní konanom 17. apríla 2007 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorý bol doručený žalovanému 22. mája 2007 a právnemu zástupcovi sťažovateľa 28. mája 2007,

- sťažovateľ sa proti rozsudku okresného súdu zo 17. apríla 2007 odvolal 11. júna 2007 a žalovaný 12. júna 2007, spis bol pre účely rozhodnutia o odvolaniach doručený krajskému súdu 28. júna 2007, ktorý uznesením z 5. marca 2007 zrušil rozsudok okresného súdu, ako aj jeho uznesenie o znalečnom (uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 15. mája 2009),

-   podaním   z   8.   septembra   2009   uplatnil   sťažovateľ   námietku   zaujatosti   proti zákonnému sudcovi, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 28. septembra 2009 tak, že zákonného sudcu z konania nevylúčil,

-   12.   februára   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na neurčito (bez uvedenia dôvodu),

- podaním z 24. februára 2010 žalovaný predložil okresnému súdu návrhy na ďalšie dokazovanie,

- 4. mája 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie peňažných denníkov (v   odpovedi   z 24.   mája 2010 sťažovateľ   uviedol,   že   denníky   sú   skartované,   a zároveň urgoval nariadenie termínu pojednávania),

- 30. augusta 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. november 2010, ktoré bolo odročené na 25. január 2011,

- pojednávanie konané 25. januára 2011 bolo odročené pre účely vykonania ďalšieho dokazovania,

- 10. marca 2011 okresný súd po predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu (z 3. marca 2011) nariadil pojednávanie na 24. máj 2011 (toto pojednávanie sa neuskutočnilo, bolo odročené na 1. júl 2011),

- pojednávanie 1. júla 2011 bolo odročené na neurčito pre účely vyžiadania správy zo Všeobecnej zdravotnej poisťovne (v nadväznosti na podanie žalovaného z 25. mája 2011, ktorým upozornil okresný súd na omyl v určení rozhodného obdobia),

- 23. augusta 2011 okresný súd nariadil termín pojednávania na 7. október 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 1375/1999.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   je rozhodovanie   o   nároku   na   zaplatenie   náhrady   ušlej   mzdy   vyplývajúceho   z   neplatného rozviazania pracovného pomeru. Ústavný súd nepovažuje namietané konanie z právneho hľadiska za zložité, a to aj preto, že takýto typ právnych sporov tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, a zároveň zastáva názor, že ani po skutkovej stránke ho nemožno považovať za mimoriadne zložité (a to aj napriek potrebe vykonať vo veci znalecké   dokazovanie,   ktoré   sa   v   takýchto   typoch   konaní spravidla   vykonáva).   V   tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti neargumentoval skutkovou či právnou zložitosťou veci.

2. Po preskúmaní súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi ako účastníkovi   konania   v   postavení   žalobcu   nemožno   pripísať   žiadny   negatívny   podiel   na doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžke   namietaného   konania.   Naopak,   sťažovateľ   bol v doterajšom   priebehu   konania aktívny,   poskytoval okresnému   súdu   potrebnú súčinnosť a viackrát sa domáhal urýchlenia konania či už urgenciami (5-krát), ako aj sťažnosťou na prieťahy v konaní adresovanou predsedovi okresného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd zdôraznil, že jeho úlohou v tomto konaní   bolo   posúdiť   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   len   v   období   od nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu č.   k.   IV.   ÚS   148/03-34 z   26.   novembra   2003,   t.   j. v období od 27. januára 2004, keďže o postupe okresného súdu v predchádzajúcom období už právoplatne rozhodol. Zároveň ale ústavný súd na toto obdobie musel prihliadnuť pri rozhodovaní o určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia, a to aj vzhľadom na skutočnosť,   že   označeným   nálezom   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných prieťahov, pričom okresný súd sa týmto príkazom v ďalšom období zjavne neriadil, čo vyplýva z ďalších zistení ústavného súdu.

Ústavný súd pri posudzovaní postupu okresného súdu v období po 27. januári 2004 vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že aj keď sa činnosť okresného súdu po nadobudnutí právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 148/03-34 z 26. novembra 2003 síce čiastočne zlepšila, ale v zásade celé posudzované obdobie (od 27. januára 2003 do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti) bolo poznačené neefektívnou a nesústredenou činnosťou   okresného súdu. Tento záver sa vzťahuje na obdobie, v ktorom okresný súd zabezpečoval vykonanie znaleckého dokazovania, ktoré nariadil 7. februára 2005, pričom znalecký posudok bol podaný až 18. januára 2007 (okresný súd ustanovil najprv znalcov bez   potrebnej   kvalifikácie   pre   danú   problematiku   a   nepresne   určil   tiež   otázky   súdu   na znalca, ako aj rozhodné obdobie na podanie znaleckého posudku, toleroval pasivitu znalca – aj   keď   ho   urgoval,   ale   nevyužil   pritom   právne   prostriedky,   ktoré   mu   na   to   poskytuje Občiansky súdny poriadok), a tiež na prvý rozsudok vo veci zo 17. apríla 2007, ktorý krajský súd zrušil z dôvodu skutkových i právnych pochybení okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Aj po zrušení rozsudku bola činnosť okresného súdu podľa zistení ústavného súdu nesústredená a neefektívna, čo potvrdzuje skutočnosť, že pojednávania nariadené vo veci boli odročené niekoľkokrát v podstate bez prejednania veci, a možno ich preto považovať za neefektívne. V dôsledku toho nie je vec právoplatne skončená, aj keď okresný súd koná už len o nároku sťažovateľa na náhradu ušlej mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo potom, keď okresný súd rozsudkom z 23. septembra 1997 rozhodol, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná a pracovný pomer trvá aj naďalej, vylúčené na samostatné konanie (toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 5. februára 1999).

Z uvedeného vyplýva, že namietané konanie trvá v časti, v ktorej bolo vylúčené na samostatné   konanie,   už   viac   ako   12   rokov   (pričom   žaloba   bola   podaná   pred   viac   ako 20 rokmi),   čo   je   z   ústavnoprávneho   hľadiska   celkom   zjavne   neprimerané a neakceptovateľné   (už   aj   bez   ohľadu   na   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci),   a   to zvlášť vo veci, ktorá sa týka nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru, keďže ide o vec, ktorá zo strany vo veci konajúceho súdu vyžaduje osobitnú starostlivosť.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že v období po 27. januári 2004 okresný súd svojou neefektívnou a nesústredenou činnosťou spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, a tým porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   už   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   148/03-34 z 26. novembra 2003 prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov, ktorý je stále aktuálny, nevyhovel návrhu sťažovateľa, aby mu takýto príkaz uložil opätovne (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva garantovaného mu čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15   000   € vzhľadom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy predovšetkým doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku konania, jeho povahu (nárok na náhradu ušlej mzdy vyplývajúci z neplatného skončenia pracovného pomeru), ako aj skutočnosť, že okresný súd nerešpektoval jeho príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a na tomto základe dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € bude v danom   prípade   primerané   konkrétnym   okolnostiam   posudzovanej   veci   (bod   2   výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   (bod   3   výroku   tohto   nálezu).   Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2011   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom (7,41 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 130,91 €. Ústavný súd priznal   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom odmenu za právne služby poskytnuté sťažovateľovi v   sume   261,82   €   (2-krát   po   130,91   €)   zvýšil   o   20   %   DPH   (52,36   €),   pretože   právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom DPH, t. j. celkovú úhradu trov konania priznal v sume 314,18 €, ktorú je okresný súd povinný uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011