znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/2010-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. A. D. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 148/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2000), za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 148/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu   Piešťany p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 148/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. D. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   A.   D.   M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4   C   148/2008   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   20/2000)   a   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN-12 C 20/2000.

Zo sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   4   C   148/2008   o   určenie,   že   právo zodpovedajúce vecnému bremenu bolo vydržané. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 27. marca 2000 a bola mu pridelená spisová značka 12 C 20/2000. Okresný súd   14.   apríla   2000   vyzval   sťažovateľa   na doplnenie   návrhu.   Sťažovateľ   návrh   doplnil 2. mája 2000 a súčasne podal vo veci konajúcemu súdu žiadosť o poskytnutie 60-dňovej lehoty na mimosúdne urovnanie sporu, ktorú podaním z 3. júla 2000 zopakoval. Okresný súd vyzval sťažovateľa 7. júla 2000 na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania a následne sa 18. septembra 2000 vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu potreby obstarať listinné dôkazy z Okresného úradu Piešťany, odboru katastra.

Dňa 29. marca 2001 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby predložil, resp. navrhol ďalšie dôkazy. Ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo 20. júna 2001 za prítomnosti oboch procesných strán a bolo odročené na neurčito. Prípisom z 26. februára 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na podanom návrhu na začatie konania.

Dňa 14. apríla 2003 podal sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu,   že „odporkyne   v   priebehu   roka   2001   vykonali   oplotenie   svojich   pozemkov zapísaných na LV   č.   997.   Oplotenie vykonali tak,   že prístupovú spevnenú komunikáciu vedúcu k stavbám, ktoré sú vo vlastníctve navrhovateľa prehradili takým spôsobom, že do jeho stavieb znemožnili vstup.

Keďže   došlo   k   zrejmému   zásahu   do   pokojného   stavu,   domáhal   sa   navrhovateľ ochrany u starostu obce R... Starosta obce zaslal navrhovateľovi list zo dňa 10. 5. 2001, v ktorom oznámil, že obecné zastupiteľstvo povolilo oplotenie pozemkov s tým, že prechod k budovám si vlastníci doriešia sami.“.

Okresný súd prípisom z 15. apríla 2003 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Na pojednávaní 19. mája 2003 okresný súd prerokoval vec za prítomnosti účastníkov konania, pričom ho odročil z dôvodu potreby vykonať ohliadku nehnuteľností, ktorú následne uskutočnil 12. júna 2003. „... Súd skonštatoval, že budovy sú v dezolátnom stave, pozemky sú oplotené, takže prístup k nim nie je možný.“ Okresný súd uznesením č. k. 12 C 20/2000-170 z 13. júna 2003 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ 2. júla 2003   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   Krajský   súd   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením č. k. 11 Co 169/2003-196 z 30. septembra 2003 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním   z   23.   júla 2003   požiadal   sťažovateľ   o   pripustenie   zmeny   petitu   žaloby keďže   zistil,   že   došlo   k   zmene   parcelných   čísel   nehnuteľností,   ktorých   sa   spor   týka. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa i v tomto období snažil o mimosúdne vyriešenie sporu,   avšak   bezúspešne.   Podaním   z   12.   decembra   2003   opätovne   žiadal   o   pripustenie zmeny petitu žaloby a nadväzne aj o pripustenie zmeny petitu predbežného opatrenia.

Dňa 13. februára 2004 bola vec vedená pod sp. zn. 12 C 20/2000 pridelená novému zákonnému sudcovi, ktorý 23. marca 2005 účastníkom konania oznámil, že predpokladaný termín pojednávania vo veci je 3. štvrťrok 2005. Následne Okresný súd Trnava, na ktorý v rámci   reorganizácie   výkonu   súdnictva   predmetná   právna   vec   prešla,   uznesením č.   k.   PN-12   C   20/2000-218   z   3.   októbra   2007   pripustil   zmenu   petitu   žaloby,   ako   aj predbežného opatrenia.

Po ďalšej zmene výkonu súdnictva bola vec vrátená okresnému súdu, kde jej bola pridelená nová sp. zn. 4 C 148/2008. Dňa 13. mája 2009 sa vo veci konalo pojednávanie, na ktorom „... zákonný sudca skonštatoval, že s odporkyňou v 1. rade pani L. Š. pracoval v rokoch 1979 – 1984 na Š. vtedajšieho Č., pričom sudca vyhlásil, že vzťahy na tamojšom pracovisku boli veľmi priateľské, všetci zamestnanci si tam vychádzali ako jedna rodina. Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   pojednávaní   nebol navrhovateľ prítomný a vzhľadom na vyjadrenie zákonného sudcu a priebeh doterajšieho konania vzniesla námietku zaujatosti.

Pojednávanie bolo odročené na neurčito, z dôvodu predloženia veci Krajskému súdu na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „dňa   05.   06.   2009   doručila   právna   zástupkyňa navrhovateľa   Okresnému   súdu   Piešťany   list   adresovaný   predsedníčke   súdu,   v   ktorom uviedla,   že   sa   informovala   dňa   4.   6.   2009   na   súde,   či   bola   vec   predložená   v   lehote stanovenej v § 16 ods. 1 O. s. p. Krajskému súdu na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti   a   vzhľadom   na   to,   že   zistila,   že   sa   tak   nestalo,   požiadala   o   prešetrenie a vykonanie úkonov v tom smere, aby bola vec v primeranej lehote prejednaná, keďže od podania návrhu uplynula doba 9 rokov.“.

Dňa 9. júna 2009 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za námietku   zaujatosti   a   následne   29.   júna   2009   bol   spis   predložený   krajskému   súdu a sťažovateľovi   bolo   doručené   upovedomenie   predsedníčky   okresného   súdu   o   spôsobe vybavenia jeho sťažnosti.

Krajský súd uznesením č. k. 11 NcC 6/2009-249 z 1. júla 2009 rozhodol, že zákonný sudca   je   vylúčený   z   prerokúvania   veci.   Spis   bol   3.   decembra   2009   pridelený   novému zákonnému sudcovi, ktorý 10. decembra 2009 vyzval sťažovateľa, aby okresnému súdu oznámil, či trvá na nariadení predbežného opatrenia. Keďže sťažovateľ 28. decembra 2009 oznámil, že na nariadení predbežného opatrenia trvá, okresný súd jeho návrhu uznesením č. k. 4 C 148/2008-264 zo 17. februára 2010 vyhovel. Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia sa stalo vykonateľným 26. februára 2010 a právoplatnosť nadobudlo 16. marca 2010.

Prípisom   zo   6.   septembra   2010   okresný   súd   poučil   účastníkov   konania   o   ich procesných   právach   a   povinnostiach   a   zároveň   vyzval   sťažovateľa   a   príslušnú   správu katastra na predloženie listinných dôkazov. Dňa 21. septembra 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu   ospravedlnenia   sa   právneho   zástupcu odporcov. Nový termín pojednávania bol nariadený na 23. november 2010.

V záverečnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „z popísaného skutkového stavu je zrejmé, že súdne konanie, ktoré začalo dňa 27. 3. 2000 podaním žaloby na Okresný súd Piešťany   nie   je   do   dnešného   dňa   právoplatne   skončené...   toto   konanie   trvá   už   skoro 10 rokov,   čo   vytvára   stav   právnej   neistoty   na   strane   navrhovateľa   –   sťažovateľa...   od vrátenia veci z Krajského súdu Trnava (po zrušení rozhodnutia o zamietnutí predbežného opatrenia) na Okresný súd v Piešťanoch dňa 12. 11. 2003 do presunu veci na Okresný súd Trnava k 1. 1. 2005 (vzhľadom na účinnosť zákona č. 371/2004 Z. z. osídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), nebol vo veci vykonaný žiadny úkon, pričom sťažovateľ v zmysle odôvodnenia Krajského súdu   v   Trnave   upravil   petit   návrhu   vo   veci   samej   ako   aj   petit   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia podaním zo dňa 9.   12.   2003 a žiadal,   aby súd zmenu pripustil a rozhodol o vydaní predbežného opatrenia. Podaním zo dňa 28. 1. 2004 opätovne svoju žiadosť urgoval. Okresný súd Piešťany vo veci nekonal vôbec (viac ako rok), následne Okresný   súd   v   Trnave   oznámil   sťažovateľovi,   že   vo   veci   bude   predpokladaný   termín pojednávania vytýčený na 3. štvrťrok 2005. Pod oznámením je uvedený ako zákonný sudca Mgr. V. Z. Dňa 3. 10. 2007 bolo vydané uznesenie o pripustení zmeny petitu vyšším súdnym úradníkom, teda po roku a 10 mesiacoch od presunu veci na Okresný súd v Trnave. V dôsledku zmeny zákona č. 371/2004 Z. z. (zákonom č. 511/2007 Z. z.), účinnej od 1. 1. 2008, kedy bol opäť vytvorený Okresný súd Piešťany, sa vec opätovne vrátila Okresnému súdu Piešťany.   Vo   veci   zákonným   sudcom   naďalej   ostal   Mgr.   V.   Z.   Sudca   vytýčil   vo   veci pojednávanie na deň 13. 5. 2009, teda po roku a 5 mesiacoch, čo bola vec na Okresnom súde Piešťany (pričom mal vec pridelenú už od 1. 1. 2005 na Okresnom súde v Trnave, t. j. 3,5 roka). Na tomto pojednávaní sudca ešte pred jeho otvorením spoznal v odporkyni v 1. rade svoju bývalú kolegyňu zo školského strediska Č., kde pracoval v rokoch 1979 až 1984, pričom skonštatoval, že mali na pracovisku veľmi priateľské vzťahy, boli ako jedna rodina. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   na   pojednávaní   nebol sťažovateľ prítomný a vzhľadom na sudcom uvedené skutočnosti a na okolnosť, že sudca mal pridelenú vec viac ako 3 roky, vzniesla námietku zaujatosti (čl. XVIII. sťažnosti). Neodôvodnené   prieťahy   v   konaní   vznikali   aj   pred   rozhodnutím   Okresného   súdu Piešťany o nariadení predbežného opatrenia, kedy súd vo veci neodôvodnene nekonal. Po pojednávaní dňa 20. 6. 2001 súd po 8 mesiacoch vyzval sťažovateľa či trvá na návrhu a po podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia dňa 14. 4. 2003 sťažovateľom vytýčil pojednávanie na deň 19. 5. 2003, kde nariadil ohliadku miesta a nariadil sťažovateľovi predložiť   geometrický plán.   Súd nevyčkal   ani do predloženia tohto plánu   sťažovateľom a predbežné opatrenie zamietol.

Konanie Okresného súdu sa preto javí v tejto fáze ako neefektívne, kedy jeho úkony nemali logickú nadväznosť, pričom došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní.

Po   vrátení   veci   Krajským   súdom   v Trnave   na   prvý   stupeň   sú   zbytočné   prieťahy v konaní evidentné a nekonanie Okresného súdu Piešťany a Okresného súdu Trnava ničím neospravedlniteľné. Spočiatku sťažovateľ vedomý si toho, že dochádza k zmene v sídlach a obvodoch   súdov   bol   k   nekonaniu   súdov   zhovievavý.   Avšak   po   skutočnosti,   že   ani   na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo po 6 rokoch od posledného pojednávania sa vo veci opätovne nerozhodlo má za to, že jeho základné právo zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd boli porušené.“.

Na tomto základe sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod spis. zn. PN-12 C 20/2000 a Okresný súd   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   12   C   20/00,   v   súčasnosti   pod   spis.   zn. 4 C 148/2008   porušil   základné   právo   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie   veci v primeranej lehote zakotvené v čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Piešťany   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   4   C   148/2008   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi spoločnosti A., s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré mu je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti toho nálezu.

4. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti A., s. r. o. vo výške 254,88 Eur na účet jej advokátky JUDr. A. D. M., so sídlom B... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Uplatňovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   tým,   že „v čase,   kedy   sťažovateľ   stavby   kúpil,   mal   podnikateľské   plány,   ako   tieto   hospodárske stavby využiť. Prístup k nim bol zabezpečený spevnenými cestami, po ktorých sa chodilo. Odporkyne   po   tom,   čo   sa   dozvedeli   o   kúpe   týchto   stavieb   sťažovateľom,   začali spochybňovať dlhoročne používané prístupové cesty a svoje pozemky oplotili.

V   priestoroch,   do   ktorých   je   sťažovateľovi   znemožnený   prístup,   sťažovateľ   pred vybudovaním   oplotenia   a   zamedzenia   vstupu   odporkyňami   uložil   viacero   predmetov, tvoriacich   jeho   vlastníctvo,   ktoré   sa   zrejme   v   dôsledku   nemožnosti   opraviť   poškodené strechy mohli značne poškodiť, pričom výšku poškodenia sťažovateľ nemôže posúdiť pre neumožnenie prístupu.

Okresný súd Piešťany tým, že vo veci nekoná spôsobuje sťažovateľovi ďalšie škody, nakoľko   sa   odporkyne   netaja   tým,   že   bez   súdneho   rozhodnutia   sťažovateľa   k   stavbám nepustia. Sťažovateľ si tak nemôže plniť ani svoju povinnosť stanovenú mu § 415 OZ. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že súdne konanie bezdôvodne trvá   viac   ako   9   rokov,   pričom   tento   postup   súdu   je   neakceptovateľný.   Sťažovateľ   sa v dôsledku   neukončeného   dlhotrvajúceho   súdneho   konania   nachádza   v   stave   právnej neistoty.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 394/2010-30 z 20. októbra 2010 ju prijal v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 148/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 20/2000) a vo zvyšnej časti (konanie pred Okresným súdom Trnava vedené pod sp. zn. PN-12 C 20/2000) ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 637/2010 z 10. septembra 2010 bolo ústavnému doručené 17. septembra 2010, ktorého súčasťou je aj stanovisko zákonnej sudkyne. V tomto stanovisku sa uvádza:

„Z obsahu spisu a listinných dôkazov priložených k návrhu mám preukázané, že dňa 27. 3. 2000 bol na OS Piešťany doručený návrh navrhovateľa na určenie práva prechodu. Sťažovateľom je navrhovateľ. Následne boli v spise robené tieto úkony:

- návrh na OS Piešťany bol doručený dňa 27. 3. 2000 a spis bol označený sp. zn. 12 C 20/2000, bol pridelený sudcovi Mgr. M.,

-   výzva   OS   Piešťany   na   odstránenie   vád   podania   -   14.   4.   2000,   ktorú   výzvu navrhovateľ prevzal 20. 4. 2000 a doplnené podanie zaslal súdu dňa 2. 5. 2000,

- doplneným podaním navrhovateľ požiadal súd o poskytnutie 60 dňovej lehoty za účelom mimosúdnej dohody,

- spis bol daný sudcom na lehotu 2 mesiace,

- dňa 3. 7. 2000 opätovne navrhovateľ požiadal súd o poskytnutie 2 mesačnej lehoty za účelom mimosúdnych rokovaní,

-   výzva   súdu   navrhovateľovi   na   zaplatenie   súdneho   poplatku,   prevzatá navrhovateľom dňa 12. 7. 2000,

- súdny poplatok bol uhradený dňa 17. 7. 2000 s tým, že požiadal súd o poskytnutie lehoty na riešenie veci mimosúdne, do 2. 9. 2000,

- pojednávanie dňa 18. 9. 2000, odročené na neurčito z dôvodu zabezpečenie listov vlastníctva z katastra nehnuteľnosti, kataster nehnuteľnosti požadované listiny doručil súdu dňa 28. 9. 2000,

-   výzva   OS   zo   dňa   29.   3.   2001   na   predloženie   resp.   navrhnutie   dôkazov,   ktoré preukazujú   skutočnosti   tvrdené   navrhovateľom,   navrhovateľ   výzvu   prevzal   5.   4.   2001 a 18. 4. 2001doručil súdu listiny, ktoré považoval za potrebné doložiť ako dôkazy,

- na deň 20. 6. 2001bolo vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu oboznámenia sa s výsledkami pojednávania a s dopytom na účastníkov, ak majú návrhy na doplnenie dokazovania,

- 3. 7. 2001bol spis daný na lehotu 2 mesiace,

-   26.   2.   2002   vyzýva   súd   navrhovateľa,   aby   súdu   oznámil,   či   trvá   na   podanom návrhu, 18. 3. 2002navrhovateľ oznámil súdu, že trvá na podanom návrhu,

-   vytýčené   pojednávanie   na   deň   19.   5.   2003,   pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito, lebo sudca oboznámil prítomných účastníkov s priebehom doterajšieho konania a právny zástupca odporcov žiadal vykonať ohliadku na mieste samom, dátum ohliadky bol stanovený na 12. 6. 2003,

- 14. 4. 2003 doručil navrhovateľ súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- OS Piešťany uznesením č. k. 12 C 20/2000-170 zo dňa 13. 6. 2003 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia, proti ktorému sa navrhovateľ odvolal a KS Trnava uznesením č. k. 11 Co 169/03-196 zrušil rozhodnutie OS Piešťany a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie,

- 12. 6. 2003 vykonaná ohliadka na mieste samom,

- navrhovateľ doručil súdu 12. 12. 2003 návrh na zmenu petitu,

- 13. 2. 2004 bola vec pridelená na vybavenie Mgr. Z., ktorý 23. 3. 2005 oznámil účastníkom konania predpokladaný termín pojednávania na 3 štvrťrok 2005,

-   10.   1.   2007   bola   daná   do   spisu   úprava   na   rozhodnutie   o   návrhu   advokáta navrhovateľa, Okresný súd Trnava uznesením č. k. PN-12C20/2000-218 zo dňa 3. 10. 2007 pripustil zmenu návrhu navrhovateľa,

-   13.   5.   2009   bol   vytýčený   termín   pojednávania,   sudca   Mgr.   Z. na   pojednávaní konštatoval,   že   sa   pomerne   blízko   pozná   s   jednou   z   odporkýň,   na   čo   bola   zo   strany navrhovateľa vznesená námietka zaujatosti, pojednávanie bolo odročené s tým, že spis bude zaslaný KS Trnava aby rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti,

- 9. 6. 2009 bola zaslaná výzva navrhovateľovi na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenie námietky zaujatosti,

- KS v Trnave uznesením zo dňa 01. 07. 2009 vylúčil sudcu Mgr. Z. z prejednávania predmetnej veci,

- 3. 12. 2009 bola vec pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. V. S.,

- 10. 12. 2009 bola daná výzva súdu navrhovateľovi, či trvajú na vydaní predbežného opatrenia

- 31. 12. 2009 navrhovateľ oznámil súdu, že na podanom návrhu,

- 17. 2. 2010 bolo vydané predbežné opatrenie v súlade s návrhom navrhovateľa,

- 21. 10. 2010 bolo vo veci posledné pojednávanie.“

V záverečnej   časti   stanoviska   zákonnej   sudkyne   sa   uvádza: „Poukazujem   na skutočnosť, k 8. 9.2010 mám v senáte spolu cca 541 vecí, z toho P: 80,C 372, Cb 35, U 24, Ps 6,... Ďalej, že agendu P (veci starostlivosti súdu o maloletých), t. j. veci, ktoré som zo zákona z dôvodu ich povahy povinná vybavovať prednostne, musím na termín vytyčovať prednostne, teraz ich mám v senáte 80. Ďalej na to, že musím priebežne ako zákonný sudca riešiť i reštančné veci, ktoré mám nie len 3 až 8 ročné, ale i 9, 10 a viacročné.“

Predsedníčka okresného súdu doplnila vyjadrenie zákonnej sudkyne takto:„Z vyššie uvedeného vyplýva, že v období od podania návrhu dňa 27. 3. 2000 do 31. 12. 2004 bol vo veci príslušný Okresný súd Piešťany, od 1. 1. 2005 do 31. 12. 2007 bol miestne príslušný Okresný súd Trnava a od 1. 1. 2008 je príslušný Okresný súd Piešťany. V období od podania návrhu do pridelenia veci druhému zákonnému sudcovi dňa 13. 2. 2004 konal plynule. Od pridelenia veci zákonnému sudcovi Mgr. V. Z. neboli vykonané žiadne   procesné   úkony   až   do   23.   3.   2005,   kedy   zákonný   sudca   oznámil   účastníkom predpokladaný termín pojednávania na 3. štvrťrok 2005, ktorý však nedodržal a dňa 3. 10. 2007 vydal vyšší súdny úradník uznesenie, ktorým rozhodol o zmene návrhu. Až dňa 18. 3. 2009   Mgr.   Z.   nariadil   termín   pojednávania   na   13.   5.   2009,   na   ktorom   bola   vznesená námietka zaujatosti zákonného sudcu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 1. 7. 2009. Od 3. 12. 2009 je v predmetnej veci zákonnou sudkyňou JUDr. V. S., ktorá koná priebežne a bez prieťahov.

Obsah spisu okresného súdu vedeného vo veci,   ktorý si ústavný súd vyžiadal za účelom preverenia úkonov vykonaných vo veci, potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení, a preto ich ústavný súd považuje za preukázané. Vec nie je zatiaľ právoplatne skončená.“

Právna   zástupkyňa   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   po   predchádzajúcej   výzve ústavného súdu nevyjadrila.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   pokiaľ ide   o   právo   na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2), a postup samotného súdu (3). Ústavný súd obdobne ako ESĽP pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha určenia, že „právo prechodu, v rozsahu danom účelom využitia stavieb, sa vydržalo“. Ústavný súd konštatuje, že po právnej stránke nie je predmetná   vec   zložitá,   pričom   zároveň   pripúšťa,   že   zo   skutkového   hľadiska   ju   možno považovať za zložitejšiu vzhľadom na potrebu vykonať časovo náročnejšie dokazovanie. V tejto   súvislosti   ale   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   skutková   zložitosť   veci   nemôže ospravedlniť   neodôvodnenú   nečinnosť,   resp.   neefektívnu   činnosť   okresného   súdu v namietanom konaní.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné, sťažovateľ reagoval na výzvy okresného súdu, zúčastňoval sa jednotlivých pojednávaní,   označoval   dôkazy   na   preukazovanie   svojich   tvrdení   a   počas   celej   doby konania bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní sťažovateľa teda ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   mali   negatívny   vplyv   na   postup   súdu v namietanom   konaní.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   vzal   na   vedomie,   že   sťažovateľ v doterajšom   priebehu   konania   predložil   viacero   procesných   návrhov   (návrh   na   zmenu petitu, návrh na vydanie predbežného opatrenia, námietka zaujatosti, poskytnutie času na mimosúdne urovnanie sporu), s ktorými sa vo veci konajúci súd musel vysporiadať. Na podanie týchto procesných návrhov má sťažovateľ síce právo, ale obdobie, v rámci ktorého sa s nimi musel okresný súd vysporiadať nemôže ísť na jeho ťarchu; túto skutočnosť preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd hodnotil postup vo veci konajúceho súdu v troch obdobiach:

a) od podania žaloby (27. marca 2000) do 31. decembra 2004, keď bol vo veci príslušný konať okresný súd,

b)   od   1.   januára 2005   do   31.   decembra   2007,   keď   bol   v dôsledku   reorganizácie súdnictva vo veci príslušný konať Okresný súd Trnava,

c) od 1. januára 2008, keď bol vo veci príslušný konať opätovne okresný súd.

Pokiaľ   ide   o prvé   z uvedených   období,   zo   spisu   vyplýva,   že   v tomto   období   sa vo veci   uskutočnili   tri   pojednávania,   pričom   až   do   13.   februára   2004   nedošlo k dlhodobejším   obdobiam   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu.   Na   druhej   strane ústavný   súd   hodnotí   činnosť   okresného   súdu   v tomto   období   ako   neefektívnu,   t.   j. nesmerujúcu   k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   v primeranom   čase,   čo   potvrdzuje   aj skutočnosť,   že   jednotlivé   pojednávania   boli   odročované   na   neurčito   bez   relevantných dôvodov, napr. pojednávanie konané 20. júna 2001 bolo odročené „... na neurčito z dôvodu oboznámenia sa s výsledkami pojednávania...“.

Za   neefektívny   považuje   ústavný   súd   aj   postup   okresného   súdu   súvisiaci s rozhodovaním o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorý sťažovateľ okresnému súdu doručil 14. apríla 2003. Okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 13. júna 2003 tak, že ho zamietol. Toto uznesenie okresného súdu krajský súd zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom v konečnom dôsledku okresný súd rozhodol o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   až   uznesením   zo   17.   februára   2010,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2010.

V období   od   1.   januára   2005   do   31.   decembra   2007,   keď   bol   v dôsledku reorganizácie súdnictva vo veci príslušný konať Okresný súd Trnava, sa v sťažovateľovej veci   bez   ústavne   akceptovateľného   dôvodu   v zásade   nekonalo.   Zákonný   sudca   síce   už 23. marca 2005 oznámil účastníkom konania, že termín pojednávania bude určený na tretí štvrťrok 2005, v skutočnosti sa ale v uvedenom období žiadne pojednávanie nekonalo, t. j. ústavný súd hodnotí toto obdobie ako obdobie dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti vo veci konajúceho súdu, teda Okresného súdu Trnava. Na základe § 2 ods. 6 zákona č. 511/2007 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov,   sa   od 1. januára 2008 stal vo veci   vecne a miestne príslušným súdom opätovne okresný súd. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   v zmysle   jeho   doterajšej   judikatúry   touto skutočnosťou prešla na okresný súd aj zodpovednosť za prípadné porušovanie základného práva sťažovateľa podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ku ktorému došlo v období, v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Trnava (m. m. IV. ÚS 164/08,   IV.   ÚS   217/08),   a preto   aj   nečinnosť   Okresného   súdu   Trnava   v tomto období pripísal na vrub okresnému súdu.

V období od 1. januára 2008 až do 18. marca 2009 (keď nariadil pojednávanie na 13. máj   2009)   okresný   súd   bez   relevantného   dôvodu   opätovne   vo   veci   nekonal.   Na pojednávaní   13.   mája   2009   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   zákonnému sudcovi, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením z 1. júla 2009 tak, že zákonného sudcu vylúčil   z prerokúvania   sťažovateľovej   veci.   Po   pridelení   veci   novej   zákonnej   sudkyni (3. decembra   2009)   okresný   súd   nariadil   vo   veci   predbežné   opatrenie   uznesením zo 17. februára 2010 a 21. septembra 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom ale okresný súd o veci sťažovateľa meritórne nerozhodol.

Ústavný súd na základe svojich zistení konštatoval, že doterajší priebeh namietaného konania je charakteristický   dlhodobými obdobiami neodôvodnenej   nečinnosti   okresného súdu, ako aj jeho neefektívnej činnosti. Skutočnosť, že okresný súd vo veci samej zatiaľ meritórne nerozhodol napriek tomu, že od podania žaloby uplynulo viac ako desať rokov, je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľná,   a preto   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného   súdu   v namietanom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom období v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 148/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 5 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania (viac ako desať rokov),   období   dlhodobej   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu,   ako   aj   jeho neefektívnej činnosti dospel záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume   3 000   €   bude   primerané   konkrétnym   okolnostiam   prípadu   (bod   3   výroku   tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátkou JUDr.   A.   D. M. Ústavný   súd pri   rozhodovaní o úhrade trov konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej   zástupkyne   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011