znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   6   Co   137/2009-93 zo 17. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. a Ing. J. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2009 faxom a 21. októbra 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľ“) a Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 137/2009-93 zo 17. júla 2009, ktorým boli zamietnuté ich odvolania proti rozhodnutiam Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 Ro 458/2008 v postavení odporcov. Dňa 19. decembra 2008 podali odpor proti platobnému rozkazu vydanému v tomto konaní. Okresný súd uznesením z   9.   januára 2009   doručeným   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   13.   januára   2009   uložil sťažovateľom spoločne a nerozdielne uhradiť súdny poplatok v sume 2 536 €. Sťažovatelia podali každý samostatne proti tomuto uzneseniu 23. januára 2009 odvolanie a samostatnými žiadosťami požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Prípisom zo 17. februára 2009 okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie údajov k ich žiadostiam a zaslal im tlačivo potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch. Okresný súd uznesením č. k. 13 Ro 458/2008-78 z 24. marca 2009 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a rovnako rozhodol uznesením č. k. 13 Ro 458/2008-80 z 24. marca 2009 aj o žiadosti sťažovateľky. Sťažovatelia sa proti týmto rozhodnutiam odvolali. Krajský súd sťažnosťou napadnutým uznesením potvrdil obidve rozhodnutia prvostupňového súdu.

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   vo   svojich   odvolaniach   podali   vysvetlenie   ku všetkým skutočnostiam, ktorými prvostupňový súd odôvodnil nepriznanie oslobodenia od súdnych   poplatkov.   Podľa   ich   názoru   sa   krajský   súd   týmito   skutočnosťami   nezaoberal a svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Sťažovatelia sú toho názoru, že preukázali existenciu takých majetkových pomerov, ktoré odôvodňujú   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Uznesenie   krajského   súdu považujú   za   arbitrárne,   pretože   krajský   súd   aplikoval   ustanovenie   §   138   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v rozpore s jeho účelom a zmyslom, a tiež nie je podľa nich dostatočne odôvodnené, pretože z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe čoho dospel krajský súd k záveru, že sťažovatelia nespĺňajú podmienky na priznanie oslobodenia. Podľa sťažovateľov „Krajský   súd   obmedzil   sťažovateľom   základné   právo   na   súdnu   ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď na základe skutkového stavu odôvodňujúceho priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   rozhodol   o   jeho   nepriznaní,   ktoré   práve so zreteľom na vykonané dokazovanie neodôvodnil.“.

Sťažovatelia preto navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd uznesením č. k. 6 Co 137/2009-93 zo 17. júla 2009 porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie.   Žiadajú   tiež   zakázať   krajskému   súdu   pokračovať v porušovaní ich práv a priznať im náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 79/06).

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľov,   ktorou   namietajú   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 137/2009-93 zo 17. júla 2009 s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu z hľadiska záruk, ktoré pre sťažovateľov z označených práv vyplývajú.

Podstatou sťažnosti je namietaná ústavne nekonformná aplikácia ustanovenia § 138 ods. 1 OSP krajským súdom pri posudzovaní existencie dôvodov na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľom.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (I. ÚS 176/03, III.   ÚS 18/06, II. ÚS 165/06) v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. rozsudok Kreuz c. Poľsko z 19. júna 2001, § 60) uviedol, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok v občianskoprávnych veciach nemožno považovať za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe malo za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, aby uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin v. Francúzsko, 1998).

Prostriedkom   na   zabezpečenie   proporcionality   medzi   legitímnym   obmedzením prístupu k súdnej ochrane vo forme súdnych poplatkov a zabezpečením efektívneho práva na prístup k súdu, ktorý rozhodne o občianskych právach a záväzkoch účastníka konania, je zákonná   možnosť   priznať   účastníkovi   súdneho   konania   na   návrh   celkom   alebo   sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 OSP), ak to jeho pomery odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   posudzovať,   či   sú   splnené   zákonom   ustanovené podmienky   na oslobodenie od súdnych   poplatkov;   táto úloha patrí do   sféry   pôsobnosti všeobecných   súdov.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   zásadne   nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS   21/96,   I.   ÚS   276/06).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský   súd   po   sumarizácii   dôvodov   rozhodnutí   okresného   súdu   o   nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   odvolacích   námietok   sťažovateľov   v   napadnutom uznesení uviedol:

„Z doteraz zistených skutočností je zrejmé, že navrhovateľ uplatňuje voči odporcom vrátenie   plnenia   poskytnutého   namiesto   odporcov   bankovej   spoločnosti.   Jeho   plnenie považujú za bezdôvodné obohatenie sa bankovej spoločnosti a vyvracajú dôvodnosť plnenia namiesto nich.

V súlade s ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne   správne   majúc   za   preukázané,   že   odporcovia   skutočne   v   nedostatočnej   miere preukázali   dôvodnosť   priznania   im   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   keď   uvádzajú v spoločnej   domácnosti   žijúcu   dcéru,   ktorej   hradia   lieky,   ale   voči   ktorej   vraj   nemajú vyživovaciu povinnosť, ktorá študuje na vysokej škole, ale nepreukázali, či táto do spoločnej domácnosti prispieva, či má vlastný príjem a či je teda dôvod neprihliadať aj na tento príjem. Navyše nepredložili daňové priznanie na preukázanie svojich príjmov.

Nepreukázali ani   skutočnosť,   že   majú   dlhy,   či majú   úspory,   a   pokiaľ odporkyňa namieta svoj podiel lesných pozemkov ide o 9752 m2 kde taktiež nepreukázala príjem z ich využitia, preto prvostupňový súd rozhodol vecne správne, pokiaľ oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

Za   predpokladu,   že   odporcovia   budú   v   konaní   úspešní,   podľa   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku majú právo na náhradu trov konania včítane zaplateného súdneho poplatku.“

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   preskúmal   napadnuté rozhodnutia okresného súdu v rozsahu odvolacích námietok, stotožnil sa však so záverom okresného súdu, že hoci boli sťažovatelia vyzvaní, aby pravdivo opísali svoje majetkové a zárobkové pomery, neposkytli úplné údaje o svojich majetkových pomeroch (sťažovatelia vôbec neuviedli, že sú   spoločníkmi obchodnej spoločnosti, a teda ani aké príjmy majú z tejto podnikateľskej činnosti, sťažovateľka neuviedla všetok svoj nehnuteľný majetok), a preto krajský súd dospel k záveru, že neosvedčili, že sa nachádzajú v takej finančnej situácii, ktorá by odôvodňovala priznať im oslobodenie od súdnych poplatkov.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   nevyhovenie   odvolacím   dôvodom   a   ani vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu podľa označeného článku ústavy (m. m. IV. ÚS 189/07).

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie uznesenia krajského súdu dostatočne zrozumiteľné, nevyplýva z neho taká aplikácia ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, ktorá by bola popretím   jeho podstaty   a zmyslu, a preto nemožno posúdiť namietané rozhodnutie ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 137/2009   zo   17.   júla   2009   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   s   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (pozri podobne I. ÚS 408/08, IV. ÚS 135/09, I. ÚS 143/09).

Sťažnosť bola odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sa ústavný   súd   už   nezaoberal   ďalšími   uplatnenými   nárokmi   sťažovateľov,   rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia označených práv.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009