znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/08-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., občana Českej republiky, t. č. vo väzbe, Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 5   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 5/2008 z 28. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2008 doručená sťažnosť P. D., občana Českej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 5/2008 z 28. mája 2008.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Ústí nad Labem vydal 20. októbra 1997 pod sp. zn. Nt 428/97 zatýkací rozkaz na sťažovateľa stíhaného za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Krajský súd v Ústí nad Labem rozsudkom sp. zn. 2 T 13/1999 z 5. mája 1999 uznal sťažovateľa vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a na jeho výkon ho zaradil do väznice so strážou (so strážením). Rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. mája 1999.

Na základe vydaného zatýkacieho rozkazu bol sťažovateľ uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 8 Nt 11/2000 zo 14. augusta 2000 vzatý do vydávacej   väzby,   avšak   na   základe   rozhodnutia   vtedajšieho   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky sťažovateľ „pre skutok ktorý bol rozsudkom Krajského súdu v Ústí nad Labem, sp. zn.: 2T 13/1999 zo dňa 05. mája 1999, právoplatným dňa 30. mája 1999 kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona Českej republiky, nebol vydaný na výkon uloženého trestu odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.“.

Krajský súd v Ústí nad Labem vydal 22. septembra 2005 pod sp. zn. 2 T 13/1999 medzinárodný zatýkací rozkaz a 19. marca 2007 vydal pod tou istou spisovou značkou európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol sťažovateľ uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Ntc 1/08 z 12. marca 2008 vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť 10. marca 2008 o 9.50 h.

Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Ntc 1/08 z 30. apríla 2008 rozhodol podľa § 21 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č. 403/2004 Z. z.“), že sa európsky zatýkací rozkaz Krajského súdu v Ústí nad Labem sp. zn. 2 T 13/1999 z 19. marca   2007   vydaný   na   účel   výkonu   celého   uloženého   trestu   odňatia   slobody na sťažovateľa vykoná. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 12. mája 2008 sťažnosť a 14.   mája   2008   podal   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   v ktorých   namietal, že o jeho nevydaní pre ten istý skutok už bolo právoplatne rozhodnuté, a táto skutočnosť podľa   §   14   ods.   1   písm.   f)   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   bráni   vykonaniu   európskeho zatýkacieho rozkazu a jeho vydaniu vzhľadom na prekážku rei iudicatae.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 5/2008 z 28. mája 2008 rozhodol podľa § 21 ods. 7 zákona č. 403/2004 Z. z., že sa európsky zatýkací rozkaz vydaný Krajským súdom v Ústí nad Labem pod sp. zn. 2 T 13/1999 z 19. marca 2007 vykoná.

Podľa názoru sťažovateľa je uznesenie najvyššieho súdu „nedostatočne odôvodnené s prihliadnutím nielen na mnou uvádzané námietky, ale aj s prihliadnutím k náležitostiam ustanovenia § 176 ods. 2 Tr. por.“.

Ďalej sťažovateľ uviedol: «Vzatím mojej osoby do väzby bez náležitého zhodnotenia primeranej   a spravodlivej   rovnováhy   („fair   and   just   balance“)   medzi   záujmami   štátu a právom na osobnú slobodu, neberúc do úvahy skutočnosť, že o mojom nevydaní už bolo raz   príslušnými   orgánmi   SR   právoplatne   rozhodnuté,   podľa   môjho   názoru   súdu nerešpektovali   relevantné   princípy   a zásady   ktorými   sa   riadi   ESĽP   pri   posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania.

Na základe vyššie uvedeného som názoru, že v mojom prípade neboli dané zákonné dôvody väzby a preto som žiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

O tejto podanej žiadosti nebolo vydané žiadne rozhodnutie.»

Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.:   5   Tost   5/2008   zo   dňa 28. mája 2008, porušil právo P. D. podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 024.00 Sk (slovom: dvadsaťdvatisícdvadsaťštyri slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. P. Č. na jeho účet vedený v... do jedného mesiaca od právoplatnosti toho nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo svojej judikatúry, podľa ktorej základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti môže ísť aj o porušenie ústavnosti (m. m. III. ÚS 48/00).

Z hľadiska   namietaného   porušenia   čl.   5   ods.   1   dohovoru   je   nepochybné, že pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa spadá pod čl. 5 ods. 1 písm. f) druhej aliney dohovoru „zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby... proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie“.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   svojej   judikatúre   (napr.   rozsudky   vo   veciach Chahal v. Veľká Británia z 15. novembra 1996, Čonka v. Belgicko z 5. februára 2002) uvádza, že čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru nevyžaduje, aby pozbavenie slobody osoby, proti ktorej   prebieha   konanie   o vyhostenie,   bolo   odôvodnene   považované   za   nevyhnutné, napríklad aby sa   jej zabránilo v spáchaní trestného činu alebo v úteku. V tomto ohľade predstavuje čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru inú úroveň ochrany ako čl. 5 ods. 1 písm. c).

Článok   5   ods.   1   dohovoru   vo   všetkých   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody vyžaduje,   aby   k   pozbaveniu   osobnej   slobody   došlo   „v súlade   s konaním   ustanoveným zákonom“ a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až   f)]   musí   byť   „zákonné“.   V prípadoch,   kde   je   predmetom   skúmania   „zákonnosť“ pozbavenia osobnej slobody vrátane otázky, či sa uskutočnilo konanie ustanovené zákonom, odkazuje dohovor hlavne na povinnosť byť v súlade s hmotnými a procesnými pravidlami vnútroštátneho   práva,   vyžaduje   však,   aby   aj   každé   pozbavenie   slobody   bolo   v súlade s účelom čl. 5, a to chrániť jednotlivca pred svojvôľou (rozsudok vo veci Chahal v. Veľká Británia z 11. novembra 1996).

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   rozhodnutie   najvyššieho   súdu o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu je v rozpore s § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 403/2004 Z. z., pretože jeho vydaniu na výkon trestu odňatia slobody do Českej republiky bráni prekážka veci rozsúdenej - res iudicata.

Podľa   § 14   ods. 1   písm. f)   zákona   č. 403/2004   Z. z.   vykonanie   európskeho zatýkacieho rozkazu justičného orgánu štátu pôvodu sa odmietne, ak orgány Slovenskej republiky rozhodli o tom, že pre skutok, pre ktorý bol vydaný zatýkací rozkaz, sa nezačne trestné   stíhanie   alebo   sa   v   začatom   trestnom   stíhaní   nebude   pokračovať,   alebo   bolo v členskom štáte vydané právoplatné rozhodnutie pre ten istý skutok, ktoré bráni ďalšiemu konaniu;   vykonaniu   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   však   nebráni,   ak   vzhľadom   na osobitné okolnosti prípadu je potrebné uprednostniť uskutočnenie trestného konania v štáte pôvodu,   predovšetkým   z   dôvodov   zistenia   pravdy   a   vykonania   spravodlivého   procesu, ochrany oprávneného záujmu poškodených osôb, vymerania trestu alebo jeho výkonu, alebo ak   bolo   konanie   ukončené   z   dôvodu   nedostatku   dôkazov   alebo   z   dôvodu   chýbajúceho podania, alebo chýbajúceho splnomocnenia poškodeného.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tost 5/2008 z 28. mája 2008, ktorým rozhodol, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná, k dôvodom sťažnosti sťažovateľa uviedol:„Predovšetkým   je   potrebné   uviesť,   že   zákon   číslo   403/2004   Z.   z.   o   Európskom zatýkacom rozkaze a zmene a doplnení niektorých zákonov v ustanovení § 21 ods. 6 síce pripúšťa podanie sťažnosti proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorým rozhodol o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu prokurátorom a vyžiadanou osobou, avšak len pre niektorý z   dôvodov   odmietnutia   vykonania   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   podľa   §   14,   pričom sťažnosť má odkladný účinok...

Podľa zistenia najvyššieho súdu, súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal všetky   nevyhnutné   procesné   úkony   potrebné   pre   vyslovenie   záveru   o   tom,   či   možno rozhodnúť   o   vykonaní   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   a   správne   konštatoval, že v posudzovanom   prípade   nie   je   daná   žiadna   z   okolností   predpokladaných   vo   vyššie citovanom ustanovení § 14, ktorá by bránila rozhodnutiu, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná.

Neobstojí ani námietka vyžiadanej osoby, že v jeho veci ide o res iudicata, pretože v roku 2000 bolo vydané právoplatné rozhodnutie pre ten istý skutok, ktoré bráni ďalšiemu konaniu a jeho vydaniu.

Z pripojeného spisu Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8 Nt 11/00, najvyšší súd zistil, že krajský súd už raz rozhodoval vo veci P. D. uznesením zo 17. augusta 2000, kedy na návrh krajskej prokuratúry podľa § 380 ods. 1 Trestného poriadku (zák. č. 141/1961 Zb. v znení zákona č. 272/1999 Z. z.) rozhodol, že vydanie P. D. na trestné stíhanie na základe zatýkacieho rozkazu Okresného súdu Ústí nad Labem, sp. zn. Nt 428/97, z 20. októbra 1997 do Českej republiky je prípustné. Niet sporu o tom, že minister spravodlivosti nepovolil vydanie   menovaného   na   trestné   stíhanie   do   Českej   republiky,   ktorá   skutočnosť   bola krajskému   súdu   oznámená   listom   ministerstva   spravodlivosti   zo 6. septembra   2000   pod číslom   18705/2000-8105.   Zároveň   dalo   pokyn   na postup   podľa   § 381   ods.   3   písm.   b) Trestného poriadku, na základe čoho bol príkazom predsedu senátu krajského súdu dňa 7. septembra 2000 prepustený z vydávacej väzby na slobodu.

Medzitým   však   došlo   na   strane   vyžiadaného   k   podstatnej   zmene,   pretože bol právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Ústí nad Labem z 5. mája 1999, sp. zn. 2 T 13/99, odsúdený pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona Českej republiky na trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov   so   zaradením   na   výkon   trestu   do   väznice   s   ostrahou.   Nástupu   uloženého   trestu sa úspešne vyhýbal a práve preto česká strana vydala na neho európsky zatýkací rozkaz, na základe ktorého bol potom dňa 10. marca 2008 v B. zadržaný.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v prejednávanom prípade nemôže ísť o prekážku rozhodnutej veci - res iudicata, nakoľko o skutku menovaného nebolo rozhodnuté žiadnym súdom Slovenskej republiky.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   vyžiadaná   osoba   môže   rozhodnutie   krajského   súdu o vykonaní   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   napadnúť   sťažnosťou   len   pre   niektorý z dôvodov   odmietnutia   vykonania   európskeho   zatýkacieho   rozkazu,   ktoré   sú   taxatívne uvedené   vo   vyššie   citovanom   ustanovení   §   14   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   o   Európskom zatýkacom rozkaze a zmene a doplnení niektorých zákonov. Vzhľadom k tomu sú námietky P. D. uvedené v sťažnosti irelevantné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dospel   k   záveru, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. apríla 2008, sp. zn. 5 Ntc 1/2008, je zákonné a vecne správne, a preto sťažnosť vyžiadaného P. D., ktorú podal proti tomuto uzneseniu, je nedôvodná.“

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti nezodpovedajú obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 8 Nt 11/00. V roku 2000 krajský súd rozhodol   o prípustnosti   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   na   základe   zatýkacieho rozkazu Okresného súdu Ústí nad Labem sp. zn. Nt 428/97 z 20. októbra 1997 a minister spravodlivosti   Slovenskej   republiky   nepovolil   vydanie   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie. Príslušné orgány teda nerozhodovali o prípustnosti vydania na výkon trestu odňatia slobody (ktorý už v tom čase bol sťažovateľovi uložený právoplatným odsudzujúcim rozsudkom) tak, ako to interpretuje sťažovateľ, ale o vydaní na trestné stíhanie. Bez ohľadu na tieto skutočnosti by však uvedené rozhodnutia nemohli založiť prekážku res iudicata, pretože nejde o meritórne rozhodnutia, t. j. rozhodnutia o skutku, za ktorý bol sťažovateľ stíhaný. Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   jednoznačne   konštatoval,   že „v   prejednávanom prípade   nemôže   ísť   o prekážku   rozhodnutej   veci   –   res   iudicata,   nakoľko o   skutku menovaného nebolo rozhodnuté žiadnym súdom Slovenskej republiky“.

Neopodstatnenosť   argumentácie   sťažovateľa   je   napokon   zrejmá   aj   zo   znenia § 14 ods. 1 písm. f) zákona č. 403/2004 Z. z. Prekážku vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu   podľa   tohto   ustanovenia   predstavuje   rozhodnutie   slovenského   orgánu, že pre skutok,   pre   ktorý   bol   vydaný   zatýkací   rozkaz,   sa   nezačne   trestné   stíhanie   alebo sa v začatom   trestnom   stíhaní   nebude   pokračovať,   alebo   bolo   vydané právoplatné rozhodnutie členského štátu pre ten istý skutok, ktoré bráni ďalšiemu konaniu. Sťažovateľ neuviedol, že by v jeho veci boli vydané takéto rozhodnutia.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o európskom zatýkacom rozkaze je právo vyžiadanej osoby na to, aby najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť proti prvostupňovému rozhodnutiu, zrozumiteľne a jasne odôvodnil a vyrovnal sa s námietkami uplatnenými v opravnom prostriedku.

Najvyšší   súd   sa   v citovanom   uznesení   vysporiadal   s námietkami   sťažovateľa, zrozumiteľne, jasne a logicky odôvodnil, prečo nepovažoval jeho námietky proti vykonaniu európskeho zatýkacieho rozkazu za relevantné. Najvyšší súd pri skúmaní, či sú splnené podmienky   na   vydanie   sťažovateľa   na   vykonanie   uloženého   trestu   odňatia   slobody na základe   európskeho   zatýkacieho   rozkazu,   postupoval   v súlade   so   zákonnou   úpravou konania o európskom zatýkacom rozkaze, a preto ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd   napadnutým   rozhodnutím   nemohol   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ktoré   sa   navyše   vzťahuje   na   konanie   o veci   samej,   t.   j.   na   konanie o trestnom obvinení, ktoré nebolo predmetom sťažovateľom namietaného konania.Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl.   17   ods.   5   ústavy   a práva   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru. Vzhľadom na uvedený záver ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy je zjavne neopodstatnená sťažnosť aj v tejto časti.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 403/2004 Z. z. ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa vykoná, vezme krajský súd túto osobu do väzby, ak tak už neurobil predseda senátu podľa odseku 1.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. predseda senátu krajského súdu rozhodne do   48   hodín   od dodania zadržanej   osoby   o návrhu prokurátora   na jej   vzatie do   väzby. Ak súd   postupuje podľa   § 4   ods.   8,   predseda   senátu zadržanú osobu   vezme do   väzby; dôvodmi väzby podľa Trestného poriadku pritom nie je viazaný...

V danom   prípade   bol   vydaný   európsky   zatýkací   rozkaz   na   účely   výkonu už uloženého trestu odňatia slobody pre trestný čin, ktorý je uvedený v ustanovení § 4 ods. 8 bodu   8   zákona   č.   403/2004   Z.   z.   Do   väzby   bol   sťažovateľ   vzatý   uznesením   sp.   zn. 5 Ntc 1/08 z 12. marca 2008 podľa § 17 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. Väzba sťažovateľa bola   v tomto   prípade   obligatórna,   a   preto   v súvislosti   s napadnutým   rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol celú sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008