znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 394/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   F.,   predbežného   správcu   konkurznej   podstaty Slovlik, spol. s r. o., so sídlom Trenčín, Štefánikova 12, vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 30/03, 3 Obo 35/03 zo 14. februára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2004 doručená sťažnosť JUDr. J. F., predbežného správcu konkurznej podstaty Slovlik, spol. s r. o. so sídlom Trenčín, Štefánikova 12 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 30/03, 3 Obo 35/03 zo 14. februára 2003.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Obo 30/03,   3   Obo   35/03   zo   14.   februára   2003, „...   zrušil   uznesenie   Krajského   súdu v Bratislave, ktorým bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka tj. spoločnosť Slovlik spol. s r.o.   so   sídlom   v   Trenčíne   (...).   Uvedeným   uznesením   som   bol   ustanovený   do   funkcie správcu konkurznej podstaty úpadcu. Proti uvedenému uzneseniu konateľ úpadcu podal odvolanie. Účinky konkurzu nastali dňom zverejnenia na úradnej tabuli tj. dňom 01. 08. 2002. Po vyhlásení konkurzu v zmysle zákona č. 328/1991 Zb. v platnom znení začala prebiehať   správa   konkurzu   vrátane   prevádzkovania   závodu   pod   správou   konkurzného správcu. Zverejnením v Obchodnom Vestníku sa prihlásili veritelia v stanovenej lehote, svoj nárok   si   písomne   uplatnili   u   dozorujúceho   súdu.   Konkurz   prebiehal   štyri   mesiace. V decembri 2002 odvolací súd (tj. NS SR ) uznesenie o vyhlásení konkurzu sp. zn. zrušil a konanie zastavil (uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obo 265/03). Proti rozhodnutiu podal jeden z veriteľov dovolanie. Dovolací súd toto prijal z dôvodu procesného konania odvolacieho súdu aby reparoval uznesenie NS SR a vydal uznesenie vo veci sp. zn. Obdo V 3/2002, ktorým pôvodné rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil na nové rozhodnutie. Následne   odvolací   súd   vydal   uznesenie   zo   dňa   14.   02.   2003   sp.   zn.   3   Obo   30/03, 3 Obo 35/03, ktorým zrušil uznesenie KS zo dňa 01. 08. 2002 a vec vrátil tomuto na ďalšie konanie.   Dôvodom   bolo   znovu   preskúmať   úpadok   (bol   riadne   v   spise   ekonomicky zdokladovaný, viď správa predbežného správcu, vychádzajúc z predloženej dokumentácie úpadcu), ďalej nezloženie povinného preddavku navrhovateľom (takisto bol riadne zložený o čom bol založený doklad v spise - zároveň s podaním návrhu).   Je zavádzajúce,   keď o týchto   veciach   už   bolo   konané   pri   predbežnej   správe   konkurzu   a   boli   vysporiadané. Pôvodným   dôvodom   podľa   obsahu   uznesenia   (viď   3   Obo   265/02)   bola   skutočnosť, že navrhovateľ (...) zobral svoj podaný návrh na vyhlásenie konkurzu späť. Za dlžníka – úpadcu   vyjadrila   so   späťvzatím   súhlas   JUDr.   D.   B.,   hoci   nemala   na   to   oprávnenie od správcu konkurznej podstaty. (...) Odvolací súd sa s týmto nevysporiadal, pričom jej súhlas v danej veci je neúčinný. NS SR pri tomto úkone prihlásených veriteľov ignoroval. Zo stručného   obsahu   vyplýva,   že   NS   SR   v   odvolacom   konaní   nemal   jasno   v právnych skutočnostiach   danej   veci.   Napovedá   to   aj   rôznorodosť   jeho   záväzného   výkladu   pri vydaných uzneseniach.   S poukázaním na uvedené skutočnosti (obsah dokumentuje spis) Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   nepostupoval   v   zmysle   ust.   §   44   ods.   2) zák. č. 328/1991 Zb. a neodvolal z funkcie správcu konkurznej podstaty, tým zamedzil súdu prvého   stupňa   rozhodnúť   o   odmene   správcu   a   o   náhrade   výdavkov   správcu   pri prevádzkovaní   spoločnosti,   a   nevysporiadal   finančné   náležitosti   –   náklady   konkurzného konania   tak   ako   to   prikazuje   zákon.   Pri   vydaní   uznesenia   o   konkurze   a   vyrovnaní   sa neriadil zákonom č. 328/1991 Zb., hoci tento zákon priamo prikazuje - (lex specialis,viď ust. § 66e ods. 2), a pri svojom rozhodovaní nezhodnotil dôkazy, ktoré sa nachádzali v konkurznom spise, najmä, že konkurz prebieha a v konkurznom konaní boli prihlásení ďalší veritelia.   (....)   V   spise   sa   nachádzal   nesúhlas   prihlásených   veriteľov   so   späťvzatím navrhovateľa. Pokiaľ by NS SR tieto dôkazy vyhodnotil a dodržiaval citovaný zákon vo svojom konaní, nemal na späťvzatie súhlas ostatných veriteľov prihlásených v konkurze a už začatý   konkurz nie je   možné   z   dôvodu späťvzatia návrhu   zastaviť.   Tento   právny názor dokumentuje aj prokuratúra“.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   namietaným uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že najvyšší súd sa náležite nevysporiadal s obsahom právnej dokumentácie nachádzajúcej sa v spise, svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, povrchne zistil skutkový stav a v dôsledku toho sa domnieva, že v tejto veci nastal „... extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami s právnymi závermi z nich vymedzenými“.

Na   základe   toho   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 14. 02. 2003 sp. zn. 3 Obo 30/03, 3 Obo 35/03, porušil základné právo na spravodlivý proces, zaručené v čl. 46 odst. 1) Ústavy SR, (čl. 6 ods. 1) dohovoru) a 47 odst. 4 a 3) Ústavy SR a právo na zachovanie dobrej povesti a ochranu mena, zakotvenej v čl. 19 odst. 1), Ústavy SR

2. Uznesenie NS SR zo dňa 14. 02. 2003 sp. zn. 3 Obo 30/03, 3 Obo 35/03, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. NS SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania tak, ako ich vyčísli pri prerokovaní veci, a to na účet, ktorý bude oznámený v lehote do 1 mesiaca.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí   odôvodniť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03).

Pretože z doložky právoplatnosti na napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktoré si ústavný súd vyžiadal od Krajského súdu v Bratislave, vyplýva, že toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť   19.   marca   2003   a   sťažnosť   sťažovateľa   bola   doručená   ústavnému   súdu 28. októbra 2004 (na poštu podaná 26. októbra 2004), je zrejmé, že bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok sťažovateľa o porušení ústavy a dohovoru na základe jeho sťažnosti.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004