znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 393/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s   porušením   čl.   1   ods.   1   a   2   a   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2013 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 17. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza, že „Predkladám Ústavnému súdu Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach, ktoré dokazuje porušovanie Ústavy SR, uznesenie   5   K/162/2002-580   z   dňa   17.   októbra   2011   je   protizákonné,   protiústavné... Krajský   súd   v   Košiciach   schvaľuje   konečnú   správu   z   26.   6.   2009,   príjmy   z   konkurzu, odmenu správcovi a pohľadávku daňového úradu Prešov. Krajský súd v Košiciach dňa 16. 11. 2009 schválil záverečnú správu a dňa 2. 12. 2009 bola správa zavesená a veritelia boli poučení o tom, že môžu podať námietku proti konečnej správe do 15 dní...

Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení jasne a zrozumiteľne neodôvodnil prečo nenariadil výkon súdnych rozhodnutí, ktoré sú vykonateľné a platné...

Krajský súd v Košiciach sa zaoberal mojou námietkou tak, že v súlade s § 30 ods. 1 zákona o   konkurze a   vyrovnaní   až   po schválení   konečnej   správy   a vyúčtovaní   odmeny a výdavkoch správcu vydá súd na návrh správcu konkurznej podstaty rozvrhové uznesenie. V   rámci   toho   uznesenia   budú   následne   vysporiadané   v   súlade   s   §   31   ods.   2   zákona o konkurze a vyrovnaní. To znamená, že moja pohľadávka bude uspokojená len v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 písmena f) zákona o konkurze a vyrovnaní a teda až po nárokoch oddelených veriteľov uvedených v § 31 ods. 1 písm. e) Zákona o konkurze a vyrovnaní, ak bude na uspokojenie týchto pohľadávok dostatok finančných prostriedkov...

Je   zavádzajúce,   protizákonné   a   protiústavné,   keď   Krajský   súd   tak   rozhodne v uznesení,   veď   sám   nariadil,   že   výkon   súdnych   rozhodnutí   sa   nevykoná   lebo   niet   na spomínaný   výkon   právoplatných   rozsudkov   finančné   prostriedky,   tu   ide   zo   strany   súdu podľa môjho názoru o úmyselný podvod a zavádzanie veriteľa.

Je preukázateľné a dôvodné, že sa porušuje Ústava Slovenskej republiky čl. 1 ods. 1, 2   (kde)   Slovenská   republika   je   zvrchovaný,   demokratický   a   právny   štát.   Môj   prípad dokazuje, že Slovenská republika nie je právnym štátom, keď domáce súdy rozhodujú viac ako   17   rokov   a   nedodržuje   SR   medzinárodný   dohovor,   základnú   listinu   ľudských   práv a slobôd... nedodržuje článok 6 a 13 medzinárodného dohovoru... Porušujú sa základné práva   a   slobody   čl.   12   ods.   1   Ľudia   sú   slobodní   a   rovní   i   v   právach.   Také   právo   sa nedodržuje v súdnom konaní na Krajskom súde v Košiciach v konaní 5 K 162/2002, kde sú zvýhodňovaný v právach záložní veritelia a zaraďujú sa do prvej triedy... čo potvrdzuje takéto porušenie záverečná správa a uznesenie Krajského súdu v Košiciach... Porušuje sa základné právo a slobody v čl. 14 a 20, kde každý má právo vlastniť a užívať majetok. Moja mzda priznaná v právoplatných rozsudkoch je môj majetok, ktorý nemôžem užívať a je mi odňaté právo v spomínaných článkoch ústavy. Porušuje sa čl. Ústavy 47 ods. 2, 3, kde Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   uznesení   5   Obo   26/2011   nariadil,   aby   mi   Krajský   súd v Košiciach   priznal   právneho   zástupcu   na   právnu   pomoc   v   konaní   5   K   162/2002,   no spomínaný Krajský súd v Košiciach to nevykonal a takéto nariadenie najvyššieho súdu zamietol v celom rozsahu.

Porušuje   sa   čl.   48   ods.   2,   čo   dvakrát   za   sebou   bolo   porušené   základné   právo v spomínanom článku ÚS.... Prieťah a právna neistota trvá aj naďalej a nebola odstránená od posledného rozhodnutia ani do dnes.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojim   rozhodnutím   nech   vysloví...,   že   boli porušené práva alebo slobody podľa článku 127 odseku 1, 2. Žiadam zrušiť rozhodnutie Krajského súdu – uznesenie č. 5 K/162/2002 z dňa 17. októbra 2011 opatrením alebo iným zásahom Ústavného súdu. Je dôvodné a preukázateľné, že boli porušené práva a slobody podľa odseku 1 čl. 127 a vznikli nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach, čo dokazuje rozhodnutie ÚS č. IV. ÚS 156/09-71. Aby prikázal vo veci konať podľa čl. 144 ústavy Slovenskej   republiky.   Žiadam   Ústavný   súd,   aby   bezodkladne   zakázal   Krajskému   súdu v Košiciach konať v súdnom spore č. 5 K 162/2002 v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy...“

Sťažovateľ   sa   súčasne   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume   15 000 000   Sk   (497 908   €)   a   ustanovenia   právneho   zástupcu   pre   konanie   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V   súlade   s   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z obsahu podania a prihliadajúc na v ňom uplatnenú argumentáciu, ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   v   spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 a jeho uznesením zo 17. októbra 2011.

1. Sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu 21. februára 2013 je v zásade identická so sťažnosťou, ktorá bola doručená ústavnému súdu 16. apríla 2012. Ústavný súd o nej rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 223/2012-12 z 3. mája 2012 tak, že ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Sťažovateľ sa sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy opätovne domáha ochrany svojich práv vo veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, pričom z odôvodnenia uznesenia č. k. IV. ÚS 223/2012-12 z 3. mája 2012 zjavne vyplýva, že k odmietnutiu tejto sťažnosti došlo z iných dôvodov, ako z dôvodu nesplnenia podmienok konania. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú v časti, o ktorej už   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   223/2012-12   z 3.   mája   2012,   podľa   §   25   ods.   2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

2.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   už   len   v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní krajského súdu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. k. IV. ÚS 223/2012-12 z 3. mája 2012.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. m. m. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

V súvislosti   s namietaným   konaním   vedeným   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 5 K 162/2002   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k.   5   K 162/2002-628 zo 6. novembra 2012 rozhodol o rozvrhu sumy získanej speňažením konkurznej podstaty a sumy získanej pri výkone funkcie správcu úpadcu obchodnej spoločnosti K., s. r. o., P., tak,   že   pri   uspokojovaní   pohľadávok   proti   podstate,   kde   jedným   z veriteľov   bol   aj sťažovateľ, sa jeho pohľadávka neuspokojila, rovnako ako ani jeho pohľadávka zaradená do skupiny   pohľadávok   veriteľov   1.   triedy.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   sa sťažovateľ   odvolal.   O odvolaní   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   Obo 7/2013   z 19. februára   2013 tak,   že uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   č.   k. IV. ÚS 223/2012-12 z 3. mája 2012 krajský súd vo veci konal (t. j. v období 9 mesiacoch), a nič nesignalizuje, že by konanie krajského súdu v tomto období bolo možné vyhodnotiť po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ako   také,   ktorým   by   mohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy. Ústavný   súd   preto   túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   na záver   poznamenáva,   že   toto   rozhodnutie   o tejto   časti   sťažnosti nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v zmysle   § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v   tejto   veci   predložil   ústavnému   súdu   novú   sťažnosť,   ale   len   za predpokladu,   že   by v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   bol   krajský   súd   nečinný   alebo   by   postupoval neefektívne.

3. Čo sa týka namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   na účinný   právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a 2   a   čl.   12   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 K 162/2002   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 233/2012-12   z 3.   mája   2012,   ústavný   súd   poukazuje   na   subsidiárnu   právomoc ústavného súdu vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 162/2002 aj po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   233/2012-12 z 3. mája 2012. Z relevantnej právnej úpravy (§ 206 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení   so   zákonom   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších predpisov) vyplýva, že sťažovateľ má právo podať za zákonom ustanovených podmienok proti   napadnutému   postupu   a rozhodnutiam   krajského   súdu   vydaným   v tomto   konaní odvolanie, o ktorom je/bude oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013