znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 393/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   B.,   t.   č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 8 Nt 16/2010-67 zo 16. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená sťažnosť P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len   „okresný   súd“)   č. k.   8 Nt 16/2010-67   zo   16.   apríla   2012   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnutým uznesením podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a iné, za ktorý bol právoplatne odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn.   9 T 12/06   z 30.   októbra   2006   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 377/06 z 22. februára 2007 a bol mu za to uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov a 4 mesiace.

Sťažovateľ namieta, že tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom došlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní a zo strany všeobecného súdu k viacerým pochybeniam, keď napríklad okresný súd podľa jeho tvrdení nebral do úvahy výpovede kľúčových svedkov, neprihliadal na skutočnosti svedčiace v jeho prospech a jeho rozsudok obsahuje viacero nezrovnalostí a zrejmých nesprávností. Rovnako došlo podľa sťažovateľa k pochybeniam   aj   zo   strany   krajského   súdu,   keď   v odvolacom   konaní   neprihliadol na dôvody   uvádzané   v odvolaní   podanom   jeho   obhajcom,   a v neposlednom   rade   mal nesprávne   postupovať   aj   dovolací   súd,   keď „bez   preštudovania   veci“ odmietol   jeho dovolanie z dôvodu, že nebol v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Návrh na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ prvýkrát už v roku 2010 s tým, že o jeho návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8 Nt 67/2007-84 zo 14. júna 2010 tak, že ho zamietol.

Sťažovateľ   očakáva   od   ústavného   súdu „spravodlivé   rozhodnutie   a vec   prikázať okresnému   súdu   o nápravu   v pochybenia   v Rozsudku,   o odstránenie   porušenia   zákona, a mojich práv čo mi obmedzili“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č. k.   8 Nt 16/2010-67   zo   16.   apríla   2012, ktorým bol zamietnutý návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní je predovšetkým preskúmať, či existujú dôvody na odmietnutie sťažnosti vyplývajúce z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať sťažnosť podľa § 402 ods. 3 Trestného poriadku, o ktorej by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o sťažnosti   sťažovateľa v riadnom inštančnom postupe podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku v danom prípade   vylučuje právomoc   ústavného súdu   rozhodnúť o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   nevyplýva,   či   sťažovateľ   v danej   veci   využil   možnosť   podať   proti napadnutému   uzneseniu   v zákonnej   lehote   riadny   opravný   prostriedok   –   sťažnosť. V nadväznosti na to ústavný súd poznamenáva, že fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá žiada o ústavnoprávnu ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, nie je oprávnená vyberať si orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou   a zákonnou   povinnosťou   je,   aby   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu vyčerpala všetky právne prostriedky ochrany základných práv, tak ako to umožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd napokon dodáva, že vzhľadom na princíp subsidiarity môže zásadne preskúmavať iba právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktoré rozhodli vo veci v poslednom   stupni.   Keďže   sťažovateľ   však   výslovne   označuje   za   porušovateľa   svojho práva okresný súd, proti ktorému jeho sťažnosť smeruje, neostávalo iné, iba pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012