znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 393/2011-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   septembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. S., Ukrajinská republika, zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 30/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Nto 53/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2011   doručená   sťažnosť   S.   S.,   Ukrajinská   republika   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 30/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nto 53/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   prokurátor   Okresnej   prokuratúry Michalovce podal 29. júna 2011 návrh na vzatie sťažovateľa do väzby pre skutok právne kvalifikovaný   ako   prečin   porušenia   predpisov   o   štátnych   technických   opatreniach   na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.

Vec bola pridelená podľa rozvrhu práce okresného súdu sudcovi JUDr. S. S., pričom v zmysle rozvrhu práce v prípade vylúčenia JUDr. S. S. mal byť zastupujúcim sudcom JUDr. A. Ch. Následne „Sudcovia JUDr. S. S. a ďalší sudcovia pracujúci na trestnom úseku JUDr. A. Ch. a JUDr. M. S. vzniesli námietku predpojatosti z dôvodu negatívneho vzťahu k obhajcovi JUDr. J. K., ktorý v predmetnej veci obhajuje obvineného“ (sťažovateľa, pozn.).

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   Nto   53/2011   z   29.   júna   2011   boli   sudcovia JUDr. S. S., JUDr. A. Ch. a JUDr. M. S. vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 0 T 30/2011. Označené uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené na hlavnom pojednávaní konanom 30. júna 2011.

V   dôsledku   vylúčenia   uvedených   sudcov   rozhodoval   v   trestnej   veci   sťažovateľa v zmysle rozvrhu práce sudca JUDr. S. H. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.   0   T   30/2011   z   30.   júna   2011   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinu   porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na dobu päť rokov. Označený rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 30. júna 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho trestnej veci nerozhodoval zákonný sudca, keďže neboli dané dôvody na vylúčenie sudcov JUDr. S. S., JUDr. A. Ch. a JUDr. M. S. a zákonným sudcom v jeho trestnej veci bol teda JUDr. S. S. Sťažovateľ sa domnieva, že negatívny postoj   uvedených   sudcov   k jeho   obhajcovi   nemôže   zakladať   dôvod   na   ich   vylúčenie   z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Z   tohto   dôvodu   považuje   za   neústavné   tak namietané uznesenie krajského súdu, ako aj namietaný rozsudok okresného súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1   a čl.   48   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   namietaným uznesením   krajského   súdu   a tiež   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu,   zruší   tieto rozhodnutia, a vráti vec na ďalšie konanie tak okresnému súdu, ako aj krajskému súdu. Sťažovateľ   sa   tiež   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 1 500 € a úhrady trov konania v sume 311,12 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   0 T 30/2011   a   jeho   rozsudkom   z   30.   júna   2011   a tiež   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nto 53/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 30/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 T 30/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 ústavný súd považoval za podstatné poukázať na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd zistil, že namietaný rozsudok nadobudol právoplatnosť 30. júna 2011, pričom z jeho obsahu vyplýva, že neobsahuje odôvodnenie s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorého „Ak sa po vyhlásení rozsudku prokurátor aj obvinený vzdali odvolania alebo taký prejav urobili v lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, môže sa vyhotoviť zjednodušený písomný rozsudok, ktorý neobsahuje odôvodnenie. Ak   ide o mladistvého obvineného, takéto vyhlásenie treba vyžiadať aj od zákonného zástupcu a zástupcu štátneho orgánu starostlivosti o mládež.“.

Sťažovateľ   nepochybne mal   právo   podať proti   namietanému rozsudku   okresného súdu   odvolanie   založené na tvrdení,   že vo veci   rozhodoval   nezákonný sudca.   O   tomto odvolaní   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje   právomoc ústavného súdu.

V súvislosti   s kľúčovou   námietkou   sťažovateľa   založenej   na   tvrdení,   že   v jeho trestnej veci rozhodoval nezákonný sudca, ústavný súd navyše poukazuje na § 371 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   dovolanie   možno   podať,   ak   súd   rozhodol v nezákonnom zložení. Z toho vyplýva, že ak by sťažovateľ nebol úspešný v odvolacom konaní, mohol sa domáhať ochrany svojich práv aj dovolaním, o ktorom by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Nad   rámec   odôvodnenia   tejto   časti   svojho   uznesenia   ústavný   súd   považoval   za potrebné poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že   uvedené   právne   prostriedky   ochrany   svojich   práv   (odvolanie,   dovolanie)   nevyčerpal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorého neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej proti namietanému rozsudku okresného súdu nepodal odvolanie, „lebo išlo o superrýchle konanie. Ak by sťažovateľ podal odvolanie, tak by bol väzobne stíhaný, lebo je cudzinec a vzťahovali by sa na neho dôvody útekovej väzby (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku).“. Ústavný súd citovanú argumentáciu sťažovateľa, zastúpeného kvalifikovaným advokátom, nepovažoval za požiadavku na postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše, ak by aj ústavný súd posúdil citovanú argumentáciu sťažovateľa ako žiadosť o odpustenie nevyužitia právnych prostriedkov nápravy, jeho argument, že v prípade podania odvolania „by bol väzobne stíhaný“, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nto 53/2011 a jeho uznesením z 29. júna 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv namietaným postupom a namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   0   T   30/2011   bola právoplatne   skončená   rozsudkom   z 30.   júna   2011,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   toho istého dňa. Za okolností, keď sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, nevyužil   právne   prostriedky   nápravy   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu,   čo založilo dôvod na odmietnutie časti jeho sťažnosti smerujúcej proti namietanému postupu a namietanému rozsudku okresného súdu z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu, nemá   podľa   názoru   ústavného   súdu   opodstatnenie   posudzovať   námietky   sťažovateľa smerujúce   proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu.   Sťažovateľ   totiž   nepochybne mohol   v odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   0   T   30/2011   z 30.   júna 2011 namietať tiež to, že v jeho veci rozhodoval nezákonný sudca, t. j. uplatniť v ňom tie isté námietky,   aké   uplatnil   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Za   daných   okolností vyznievajú námietky sťažovateľa proti namietanému uzneseniu krajského súdu účelovo o to viac, že z vecného hľadiska sa netýkajú jeho, ale vo svojej podstate jeho právneho zástupcu pri výkone advokácie v územnom obvode okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť sťažnosti, v ktorej sa uvádza: „Pokiaľ by nadriadený súd prijal námietky uvádzané   sudcami   Okresného   súdu   v Michalovciach   a rozhodol   by   o ich   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, kde je advokátom, či účastníkom JUDr. J. K., ktorý je advokátom, vylúčil by tohto advokáta z akéhokoľvek pôsobenia v obvode Okresného súdu Michalovce...“

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nevyužil účinné právne prostriedky nápravy proti   namietanému   rozsudku   okresného   súdu,   ktorého   vydaniu   predchádzalo   vydanie uznesenia krajského súdu z 29. júna 2011, a prostredníctvom ktorých sa nepochybne mohol domôcť nápravy aj vo vzťahu k tomuto uzneseniu krajského súdu, považuje ústavný súd časť   sťažnosti   smerujúcu   proti   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Nto 53/2011 a jeho uzneseniu z 29. júna 2011 za zjavne neopodstatnenú, a preto aj túto časť sťažnosti z uvedeného dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011