znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 393/2010-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava Orosza   v   konaní o   sťažnosti   I.   K.   K.,   B.,   zastúpeného Advokátskou kanceláriou E. P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. E. P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001, za účasti Okresného súdu Bardejov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. K. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bardejov p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. K. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bardejov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   vyplatiť   I.   K.   K. trovy   konania   v sume   303,31   € (slovom   tristotri   eur   a   tridaťjeden   centov)   na   účet Advokátskej kancelárie E. P., s. r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Bardejov j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridaťjeden centov) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet č.... vedený v Š. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2010 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom konaní a Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom   konania vedeného okresným súdom   pod   sp.   zn.   4   C   212/2001.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   4   C   212/2001 zo 14. januára 2002 zastavil konanie v časti o uložení povinnosti žalovanému O. v B. vydať sťažovateľovi   majetkový   podielnický   list   v   jemu   prislúchajúcom   pomere   k   celkovému imaniu   so   stavom   ku   dňu   transformácie   a podľa   účtovnej   závierky   k   1.   januáru   1992. Vzhľadom   na   to,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu „nebol   prípustný   žiadny   opravný prostriedok“,   podal   sťažovateľ   22.   februára   2002   proti   nemu   dovolanie,   a   to   jednak «priame   no   neplnohodnotné   –   iba   na   vady   konania   na   náš   Najvyšší   súd   SR,   ale   aj mimoriadne – prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR, ktorá si zrejme veľkú námahu s mojím podnetom, zo dňa 4. 2. 03 nedala, lebo ho len posunula na Krajskú prokuratúru do Prešova, odkiaľ mi „prešovský Generálny prokurátor SR“ svojím listom sp. zn. Kc 2014/03- 12, zo dňa 20. 3. 03 odpísal, že mu bardejovský súd oznámil ešte svojím listom, zo dňa 17. 3. 03, že súdny spis z tohto súdneho konania bude predložený Najvyššiemu súdu SR v Bratislave na rozhodnutie o dovolaní, čo sa ani po viac ako 7-mich rokoch nestalo a to je vlastne gro tejto mojej ústavnej sťažnosti, už nehovoriac o ďalších dovolaniach, ktoré po pôvodnom nasledovali a boli až doposiaľ najmenej v celkovom počte tri (22. 1. 03; 14. 7. 08 a 8. 9. 09).».

Podľa   názoru   sťažovateľa „porušenie základného a ľudského práva všeobecnými súdmi   spočíva   predovšetkým   vo   vleklosti   vedenia   tejto   kauzy   a   v   pohodlnosti   hlavne bardejovského súdu pri manipulácii so súdnymi spismi týkajúcich sa týchto dovolaní, ktoré nedokázali za veľmi dlhú dobu postúpiť na doriešenie dovolaciemu súdu, v čom aspoň ja vidím porušenie jednak ústavného čl. 48/2, ale aj ods. 1), čl. 6 Európskeho Dohovoru, pretože podľa mňa na takúto činnosť nie je treba až takú dlhú dobu“.

Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 2), čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ods. 1), čl. - 6 Dohovoru doterajším vleklým postupom Krajského   súdu   v   Prešove,   ale   najmä   Okresného   sudu   v   Bardejove   v súdnom   konaní vedenom u neho pod č. k. 4 C 212/01, hlavne v dovolaní(-iach) porušené boli.

2.) Prikazuje na danú vec príslušným a povinným všeobecným súdom, aby v spore pod č. k. 4 C 212/01 konali bez zbytočných prieťahov.

3.)   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5   tis.   EUR (slovom päťtisíc eur, ktoré sú mu povinné subjekty Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v Prešove (prípadne i Najvyšší súd v Bratislave pokiaľ nekonal v primeranej lehote aj on - pozn.) uhradiť spoločne do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4) Ukladá previnilším sa súdom spoločne uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Uplatňovanú   výšku   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodňuje   dlhodobo pretrvávajúcim   stavom   právnej   neistoty,   z   ktorého   vyplývajú „stresy,   ktoré   nepretržite prežívam celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom (ďalej aj „žiadosť“).

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd prípisom z 3. júna 2010 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 606/10 z 8. júla 2010 okrem iného uviedol:

„Konanie vo veci Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 212/01 začalo dňa 9. 3. 2001, pričom   ide   o   konanie   o   vylúčenej   veci   z pôvodnej   žaloby   sťažovateľa   súdu   došlej   dňa 3. 2. 1999, konanie o tejto žalobe bolo vedené pod sp. zn, 8 C 76/99, ktoré bolo skončené tak, že uznesením zo dňa 19. 5. 1999 č. k. 8 C 76/99-5 súd zastavil konanie o uloženie povinnosti žalovanému O. bezplatne vydať žalobcovi do vlastníctva byt číslo... v obytnom bloku... na ul.... a v prevyšujúcej časti, t. j. v časti o uloženie povinnosti už uvedenému žalovanému vydať mu podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej transformácie   a   uzavrieť   so   sťažovateľom   zmluvu   o nových   podmienkach   faktického užívania bytu č.... na ul.... a právneho vlastnenia vec vylúčiť na samostatné konanie; uznesenie   sa   dňom   3.   6.   1999   stalo   právoplatným   vo   výroku   o   vylúčení   časti   veci   na samostatné konanie a dňom 19. 6. 1999 vo zvyšnej časti a tak týmto dňom bolo konanie aj právoplatne   skončené)   a   jeho   predmetom   bol   nárok   sťažovateľa   o   uloženie   povinnosti žalovanému O. vydať mu majetkový podielnický list v pomere svojho imania so stavom ku dňu vlastnej transformácie, a to v korunách a nárok o uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu č.... na ul.... v obytnom bloku č.... a právneho vlastnenia.

Uznesením súdu zo dňa 20. 7. 2001 bol sťažovateľ podľa ustanovenia § 43 O. s. p. vyzvaný   doplniť   svoju   žalobu   o   tam   uvedené   údaje   a   keďže   sťažovateľ   na   výzvu   súdu v súdom určenej lehote nereagoval spôsobom, ktorým by k naplneniu výzvy súdu došlo, súd uznesením zo dňa 14. 1. 2002 č. k. 4 C 212/01-11 konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému   vydať   sťažovateľovi   majetkový   podielnický   list   v   pomere   svojho   imania   so stavom ku dňu vlastnej transformácie v korunách s úrokom z omeškania od 1. 1. 1992 do 30. 4. 2005 vo výške 3 % a od 1. 5. 1995 až do zaplatenia vo výške 22 % zastavil, vyslovil, že vo vzťahu k zastavenému konaniu žiadnemu z účastníkov konania nepriznáva právo na náhradu trov konania a nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu... vylúčiť na samostatné konanie. Uznesenie sa dňom 23. 1. 2002 stalo právoplatným, čím konanie Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 212/01, proti ktorému sťažnosť sťažovateľa smeruje, bolo dňom 23. 1. 2002 právoplatne skončené. Tu sa pritom žiada dodať, že sťažovateľ síce proti tomuto uzneseniu dňa 22. 4. 2002 podal odvolanie, toto však bolo uznesením Krajského súdu v Prešove zo dňa 31. 12. 2002 č. k. 4 Co 387/02-21 ako omeškane podané zamietnuté.

Z uvedeného je nesporné, že v konaní Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 212/01, voči   ktorému   sťažnosť   sťažovateľa   smeruje,   nedošlo   a   ani   dôjsť   nemohlo   k   zbytočným prieťahom a preto sťažnosť sťažovateľa navrhujem ako bezdôvodnú odmietnuť. Na tomto konštatovaní   nič   pritom   nemôže   zmeniť   ani   zistenie,   že   doposiaľ   meritórne   nebolo rozhodnuté o dvoch dovolaniach sťažovateľa, lebo ako vyplýva z obsahu spisu, stalo sa tak pre   obštrukcie   zo   strany   sťažovateľa   a   jeho   odmietnutie   poskytnúť   súdu   súčinnosť   na odstránenie vád   jeho   podaní,   brániacich   okresnému súdu predložiť   vec na   rozhodnutie dovolaciemu súdu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 393/2010-13 z 20. októbra 2010 ju v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol.   Zároveň   ústavný   súd   označeným   uznesením   ustanovil   sťažovateľovi   v konaní pred ústavným súdom právnu zástupkyňu advokátku JUDr. E. P., konateľku Advokátskej kancelárie s. r. o., P. (ďalej len „právna zástupkyňa sťažovateľa“).

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   po   prevzatí   právneho   zastupovania   v   podaní z 8. novembra   2010   uviedla,   že   sťažovateľ   zotrváva   v   plnom   rozsahu   na   sťažnosti, a zdôraznila, že podľa sťažovateľa k porušovaniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „došlo najmä v období od podania dovolania zo dňa 22. 02. 2002 proti uzneseniu Okresného súdu v Bardejove sp. zn. 4 C 212/01 zo dňa 14. 01.   2002   doposiaľ...“, pričom   poukázala   na   to,   že   okresný   súd „do   dnešného   dňa nepredložil spis sp. zn. 4 C 212/2001 Najvyššiemu súdu SR, Bratislava na rozhodnutie vo veci podaného dovolania“. Právna zástupkyňa zároveň upresnila petit sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľ domáha úhrady trov konania.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby oznámil, či chce doplniť svoje vyjadrenie z 8. júla 2010; predseda okresného súdu možnosť doplniť svoje vyjadrenie nevyužil.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2010 vo vzťahu k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 8. júla 2010 uviedla, že aj toto vyjadrenie „potvrdzuje, že v právnej veci vedenej pred Okresným súdom v Bardejove pod sp.   zn.   4   C   212/2001   doposiaľ   meritórne   nebolo   rozhodnuté   o   dvoch   dovolaniach sťažovateľa, čím došlo k zbytočným prieťahom“, a na tomto základe navrhla, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel.

II.

Pre účely objektívneho posúdenia sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 4 C 212/2001, z ktorého vo vzťahu k obdobiu, v ktorom malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobie po podaní dovolania, t. j. obdobie po 11. februári 2002, pozn.), zistil toto:

1.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   212/2001-11   zo   14.   januára   2002   zastavil konanie   v   časti   o   uloženie   povinnosti   žalovanému   vydať   sťažovateľovi   majetkový podielnický   list   v pomere   svojho   imania   so   stavom   ku   dňu   vlastnej   transformácie v korunách a zároveň nárok sťažovateľa o uložení povinnosti žalovanému uzavrieť s ním zmluvu o nových podmienkach faktického užívania bytu vylúčil na samostatné konanie; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 23. januára 2002.

2. Dňa 22. februára 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako „dovolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-11 zo 14. januára 2002.

3. Dňa 22. apríla 2002 sťažovateľ doručil okresnému súdu ďalšie podanie označené ako „odvolanie“ proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-11 zo 14. januára 2002.

4. Na základe pokynu zákonného sudcu bol spis 6. júna 2002 predložený krajskému súdu na účely rozhodnutia o odvolaní.

5. Krajský súd uznesením č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002 odmietol odvolanie žalobcu ako podané oneskorene; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. januára 2003.

6. Dňa 24. januára 2003 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002.

7. Dňa 7. novembra 2003 zákonná sudkyňa predložila vyjadrenie o skutočnostiach zakladajúcich dôvody na jej vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa; predseda okresného súdu 24. novembra 2003 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci.

8. Krajský súd uznesením č. k. 2 NcC 71/2003-29 z 28. novembra 2003 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania veci.

9.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   212/2001-33   z   3.   júna   2006   nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre dovolacie konanie; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ 28. júla 2004 odvolanie.

10.   Dňa   3.   augusta   2004   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.   O   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Co   135/2004-40 z 27. januára 2005 tak, že ho odmietol.

11. Po vrátení spisu na ďalšie konanie predložil vyšší súdny úradník konajúci vo veci 25.   februára 2005 vyjadrenie   o skutočnostiach   zakladajúcich   dôvody   na jeho vylúčenie z prerokúvania   sťažovateľovej   veci;   okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   212/2004-45 z 22. marca   2005   rozhodol,   že   vyšší   súdny   úradník   nie   je   vylúčený   z   konania a rozhodovania v danej veci.

12. Prípisom z 26. apríla 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie.

13. Dňa 25. mája 2005 sťažovateľ požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov.

14. Okresný súd prípisom zo 7. mája 2007 vyzval sťažovateľa na preukázanie svojich majetkových, zárobkových, sociálnych a rodinných pomerov v súvislosti s jeho žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a následne úkonmi z 10. júla a 25. júla 2007 zisťoval, či   sú   splnené podmienky   na oslobodenie od   súdnych   poplatkov.   Dňa 24.   januára 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil výšku starobného dôchodku v období od mája 2005 do januára 2008.

15.   Uznesením   č.   k.   4   C   212/2001-72   z   31.   marca   2008   okresný   súd   vyzval sťažovateľa   na   doplnenie   dovolania   z   22.   februára   2002   podaného   proti   uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2002 a doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného proti uzneseniu krajského súdu z 31. decembra 2002.

16.   Uznesením   č.   k.   4   C   212/2001-75   z   31.   marca   2008   okresný   súd   nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov; proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ 23. apríla 2008 odvolanie.

17. Dňa 2. mája 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie označené ako „naplnenie súdnej výzvy spojenej s odvolaním“, ktorým reagoval na uznesenie okresného súdu z 31. marca 2008.

18. Krajský súd uznesením č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-75 z 31. marca 2008; sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu 14. júla 2008 dovolanie.

19. Okresný   súd uznesením č.   k.   4 C 212/2001-87 z 21.   augusta   2008 zamietol žiadosť   sťažovateľa   o   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   a   uznesením č. k. 4 C 212/2001-89   z   toho   istého   dňa   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   dovolania zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008; proti obom označeným uzneseniam podal sťažovateľ 16. septembra 2008 odvolanie.

20.   Dňa   30.   marca   2009   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľa; krajský súd uznesením č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100 z 31. júla 2009 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-87 z 21. augusta 2008 a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 212/2001-89 vec vrátil súdu 1. stupňa na postup podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

21. Dňa 8. septembra 2009 podal sťažovateľ dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100 z 31. júla 2009.

22. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 212/2001-104 zo 4. novembra 2009 vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania zo 14. júla 2008 podaného proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 64/2008-83 z 29. mája 2008.

23.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C   212/2001-107   z   18.   januára   2010   vyzval sťažovateľa na doplnenie dovolania z 24. januára 2003 podaného proti uzneseniu krajského súdu   č.   k.   4   Co   387/2002-21   z   31.   decembra   2002   a   dovolania   z   8.   septembra   2009 podaného proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 55/2009 z 31. júla 2009.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 v období po 22. februári 2002, keď podal dovolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 14. januára 2002.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

V danom prípade namieta sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené 23. januára 2002, t. j. dávno pred doručením sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ani v tomto prípade nespochybňuje skutočnosť, že k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza v zásade vždy po právoplatnom skončení príslušného súdneho konania. Zároveň ale ústavný súd zdôrazňuje, že v prípade ak právny poriadok umožňuje podať účastníkovi konania   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   v   jeho   právnej   veci   mimoriadny   opravný prostriedok (v danom prípade dovolanie, pozn.), prostredníctvom ktorého sa môže domôcť aj   zrušenia   právoplatného   rozhodnutia   v   predmetnej   veci   alebo inak   „zvrátiť“   doterajší výsledok predmetného súdneho konania vo svoj prospech, pričom zároveň právny poriadok ukladá súdu prvého stupňa v súvislosti s podaným mimoriadnym opravným prostriedkom určité povinnosti, bez ktorých splnenia nemožno o mimoriadnom opravnom prostriedku meritórne rozhodnúť, tak potom je pod záruky základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné zahrnúť aj postup súdu prvého stupňa súvisiaci s predložením mimoriadneho opravného prostriedku na rozhodnutie príslušnému súdu, t. j. v danom prípade Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolaciemu súdu.

Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa § 241 ods. 1 OSP v dovolaní sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto   rozhodnutie   napadá,   prípadne   ktoré   dôkazy   by   sa   mali   vykonať   na   preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha. Dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná.

Podľa § 241 ods. 3 OSP ustanovenia § 209... platia primerane.

Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   dovolanie   alebo   dovolanie,   ktoré   neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa   §   209   ods.   1   OSP   súd   prvého   stupňa   uznesením   vyzve   toho,   kto   podal odvolanie   neobsahujúce   náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   a   2,   aby   chýbajúce   náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania podľa § 218 ods. 1 písm. d). Ak sa aj napriek výzve súdu odvolanie nedoplní alebo ak ide o oneskorené odvolanie alebo podané tým, kto naň nie je oprávnený, predloží súd prvého stupňa odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Z   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   účastník konania podáva dovolanie súdu, ktorý rozhodoval v danom prípade prvom stupni, t. j. vo veci   sťažovateľa   okresnému   súdu,   ktorému   po   podaní   dovolania   vznikajú   povinnosti vyplývajúce mu najmä v § 241 ods. 4 OSP.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatoval, že v danom prípade bolo úlohou okresného súdu len uplatniť postup podľa § 241 ods. 4 OSP, t. j. najmä preskúmať, či sťažovateľom podané dovolanie spĺňa zákonom požadované náležitosti, ako aj to, či je úplné a zrozumiteľne formulované, a vyzvať sťažovateľa v určenej lehote na odstránenie jeho nedostatkov a následne vec predložiť na rozhodnutie dovolaciemu súdu. Za daných okolností nemožno považovať úlohy, ktoré mal okresný súd v danom prípade splniť, za zložité ani z právneho a ani zo skutkového hľadiska.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie sťažovateľa   ako   účastníka   namietaného konania, ktoré ústavný súd štandardne zohľadňuje pri rozhodovaní o porušení základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ   značne   sťažil   svojimi   nezrozumiteľnými   a   nejasnými   podaniami   postup okresného súdu súvisiaci s predkladaním jeho dovolania z 22. februára 2002, ako aj jeho ďalších   dovolaní   [z   24.   januára   2003   (proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 4 Co 387/2002-21 z 31. decembra 2002), zo 14. júla 2008 (proti uzneseniu krajského súdu   č.   k.   2   Co   64/2008-83   z 29.   mája 2008)   a   z   8.   septembra   2009   (proti   uzneseniu krajského súdu č. k. 4 Co 55/2009, 4 Co 105/2009-100 z 31. júla 2009)] na rozhodnutie najvyššiemu   súdu,   keďže   okresný   súd   musel   prostredníctvom   výziev   odstraňovať   ich nedostatky.   Na   doterajšiu   dĺžku   postupu   okresného   súdu   súvisiaceho   s   predkladaním dovolaní   sťažovateľa   dovolaciemu   súdu   negatívne   vplývali   aj   ďalšie   procesné   úkony sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred dovolacím súdom, ako aj odvolania proti uzneseniam okresného súdu, ktorým   nevyhovel   žiadostiam   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred dovolacím súdom, pozn.), na ktoré mal síce   v   zmysle   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   právo,   ale   tieto objektívne predĺžili postup okresného súdu, keďže sa s nimi musel zaoberať, rozhodnúť o nich a následne (po podaní odvolaní sťažovateľom, pozn.) spis predkladať krajskému súdu na   rozhodnutie   o   opravných   prostriedkoch   sťažovateľa.   Predĺženie   konania   z   dôvodu potreby vysporiadať sa s procesnými úkonmi sťažovateľa nemožno podľa názoru ústavného súdu pripísať na ťarchu okresného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   ako   účastník namietaného konania svojím správaním výrazným spôsobom prispel k predĺženiu postupu okresného súdu, a preto tieto skutočnosti zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Pri hodnotení postupu okresného súdu v namietanom konaní v období po podaní v poradí prvého dovolania sťažovateľa (22. februára 2002) ústavný súd vychádzal zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z analýzy spisovej dokumentácie vyplýva, že v období po podaní v poradí prvého dovolania   sťažovateľa,   t.   j.   v   období   po   22.   februári   2002   došlo   jednak   k   obdobiam neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (najmä obdobie od 25. mája 2005 do 7. mája 2007),   ako   aj   k   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   čo   potvrdzuje   okrem   iného skutočnosť, že okresný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie jeho dovolania z 22. februára 2002 a jeho dovolania z 24. januára 2003 až uznesením z 31. marca 2008 (a tohto následne ešte aj uznesením z 18. januára 2010). Ústavný súd sumarizujúc svoje zistenia zo spisovej dokumentácie   konštatoval,   že   z   ústavného   hľadiska   nemôže   byť   v   žiadnom   prípade akceptovateľné   (ani   po   zohľadnení   negatívneho   podielu   účastníka   konania,   pozn.),   aby postup okresného súdu podľa § 241 OSP, t. j. postup súvisiaci s odstraňovaním nedostatkov dovolania a jeho predkladaním dovolaciemu súdu, trval tak dlho, ako v danom prípade (dosiaľ takmer 9 rokov).

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ku dňu vydania tohto nálezu ešte neboli dovolania sťažovateľa predložené na rozhodnutie dovolaciemu súdu, pričom ide o úkony, ktoré je okresný súd povinný vykonať v rámci pôvodného konania, t. j. konania vedeného pod sp. zn. 4 C 212/20001, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 212/2001 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému   súdu,   aby   v   konaní   sp.   zn.   4   C   212/2001   konal   bez   zbytočných   prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto základného práva, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez jeho porušovania (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € s odôvodnením, že postup okresného súdu mu spôsobuje „stresy, ktoré nepretržite prežívam celú dobu a čo veľmi nepriaznivo pôsobí na môj krehký zdravotný stav“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   k   zbytočným   prieťahom (nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti okresného súdu), negatívny podiel sťažovateľa ako účastníka konania na jeho doterajšom priebehu, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   Advokátskou   kanceláriou   E.   P.,   s.   r.   o.,   P.   Ústavný súd   pri   rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (právna zástupkyňa sťažovateľa je platcom dane z pridanej hodnoty, pozn.) predstavuje celkovú sumu 303,31 €, Za podanie z 30. novembra 2010   označené   ako „Vyjadrenie   k   vyjadreniu   Okresného   súdu   Bardejov“ ústavný   súd úhradu vzhľadom na jeho obsah úhradu nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu   na účet právnej zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd je povinný uhradiť trovy konania sťažovateľa na účet Kancelárie ústavného súdu (body 4 a 5 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010