znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 393/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C 23/01 a sp. zn. 43 C 203/07 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 12058/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2009   doručená   sťažnosť   M.   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorú   doplnil   podaním doručeným   19.   októbra   2009   označeným   ako   oprava   sťažnosti   z   10.   októbra   2009. Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 10 C 23/01 a sp. zn. 43 C 203/07 a postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12058/06.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 15. februára 2001 okresnému súdu návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 18 334,50 Sk s príslušenstvom, o ktorom bolo vedené konanie pod sp. zn. 10 C 23/01. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd v tomto konaní nepostupoval efektívne v obdobiach od 23. októbra 2001 do 13. februára 2003, od 11. marca 2003 do 22. júna 2005, od 22. augusta 2005 do 12. januára 2007 a od 13. januára 2007 do 7. októbra 2008. Okresný súd o veci meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. októbra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 31. októbra 2008. Sťažovateľ tvrdí, že v tomto konaní spôsoboval okresný súd zbytočné prieťahy a „za spôsobenú finančnú škodu pri výkone verejnej   moci   za   ktorú   podľa   ustanovených   podmienok   zodpovedá   štát   pre   nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní, sťažovateľ nebol odškodnený“.

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ ešte počas označeného súdneho konania podaním z 9. augusta 2006 požiadal ministerstvo spravodlivosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci. Podľa tvrdenia   sťažovateľa   ministerstvo   spravodlivosti   v   zákonnej   šesťmesačnej   lehote   na vybavenie žiadosti nezačalo konať. Sťažovateľ preto 25. januára 2007 podal okresnému súdu žalobu proti Slovenskej republike v zastúpení ministerstvom spravodlivosti o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 23/01. Sťažovateľ tvrdí, že napriek tomu, že využil aj podanie sťažnosti na prieťahy predsedovi okresného súdu (podaním z 26. augusta 2009), okresný súd v označenej veci nekoná.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu,   vo   veci   samej   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   43   C   203/07   nálezom   prikázal okresnému súdu „urýchlene konať“ a aby zaviazal ministerstvo spravodlivosti a okresný súd zaplatiť mu finančné zadosťučinenie 5 000 € a náhradu nemajetkovej ujmy 400 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1 ústavy vyplýva, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (II. ÚS 311/08).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení nespĺňa náležitosti ustanovené v § 20 zákona o ústavnom súde, sťažovateľ však požiadal o ustanovenie právneho zástupcu, ktorý by nedostatky sťažnosti mohol odstrániť. Ústavný súd skôr, ako by rozhodoval o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu, preskúmal, či sú splnené procesné podmienky konania.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu a ministerstva spravodlivosti došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom.

1. K namietanému postupu ministerstva spravodlivosti

Sťažovateľ   požiadal   o predbežné   prerokovanie   svojho   nároku   na   náhradu   škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“) 9. augusta 2006; pretože nebol uspokojený, podal 25. januára 2007 žalobu okresnému súdu.

Podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Márnym uplynutím tejto zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehoty vzniká sťažovateľovi priamo zo zákona právo domáhať sa uspokojenia svojho nároku na súde. V prípade sťažovateľa to znamená, že postupom ministerstva spravodlivosti z dôvodu takejto zákonnej úpravy nemôže dôjsť. Vzhľadom na uvedené je sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru ministerstvom spravodlivosti, zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 23/01

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať. Právoplatnosťou konečného rozhodnutia   všeobecného   súdu   dochádza   podľa   názoru   ústavného   súdu   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníka   konania   (I.   ÚS   116/02,   IV.   ÚS   61/02,   II.   ÚS   208/04, II. ÚS 128/06), čím dochádza aj k naplneniu účelu ústavnej ochrany poskytovanej čl. 48 ods. 2 ústavy. K zbytočným prieťahom v postupe všeobecného súdu môže dochádzať len v neskončenom súdnom konaní. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 10 C 23/01 bolo právoplatne skončené 31. októbra 2008. Sťažnosť ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 10. októbra 2009, zjavne po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítanej od právoplatného skončenia súdneho konania vedeného pod sp. zn. 10 C 23/01.

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   nedovoľuje   (napr.   I.   ÚS   235/03,   I.   ÚS   156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

3.   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 43 C 203/07

Subsidiarita právomoci ústavného súdu sa prejavuje v požiadavke, aby sťažovateľ pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpal   všetky   dostupné   a   účinné   právne prostriedky, ktoré mu poskytuje právny poriadok na ochranu jeho práv (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd nevyžaduje splnenie tejto podmienky konania len vtedy, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   považuje   za   vyčerpanie   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorý   má sťažovateľ   k   dispozícii   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov postupom všeobecného súdu, podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   len   vtedy,   ak   sťažovateľ poskytne všeobecnému súdu primeranú lehotu na prijatie opatrení na odstránenie zistených prieťahov v súdnom konaní.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   sťažnosti   na   prieťahy   podľa   zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (I. ÚS 20/05). Na ten účel je potrebné   poskytnúť   všeobecnému   súdu   časový   priestor   na   prijatie   vhodných   opatrení (IV. ÚS 78/07).

Sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 203/07 predsedovi okresného súdu 26. augusta 2009.

Podľa § 65 ods. 1 zákona o súdoch musí byť sťažnosť vybavená v lehote 30 dní od doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. Sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu v krátkom čase po uplynutí lehoty na jej vybavenie pred doručením vyrozumenia o spôsobe jej vybavenia a o prijatých opatreniach na odstránenie prípadnej nečinnosti.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   vybavená   prípisom   sp.   zn. Spr. 2074/09   z   23.   októbra   2009,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   dôvodom   predĺženia vybavovania sťažnosti bolo jednak chýbajúce označenie konania, ku ktorému bola podaná, ako aj z dôvodu zapožičania spisu sp. zn. 21 C 72/08, ktorý sa týka totožného návrhu, Okresnému   súdu   Trnava   z dôvodu   výsluchu   sťažovateľa.   Z   prípisu   ďalej   vyplýva,   že sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   dve   totožné   žaloby   líšiace   sa   len   sumou   uplatnenej náhrady škody, o ktorých sa vedú konania pod sp. zn. 43 C 203/07 a sp. zn. 21 C 72/08. Podpredsedníčka okresného súdu uznala sťažnosť týkajúcu sa postupu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 203/07 za dôvodnú a uviedla, že ďalšie vybavovanie veci bude pravidelne sledovať.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ podal sťažnosť skôr ako mu   bolo   doručené   oznámenie   o   jej   vybavení,   pričom   dôvody   predĺženia   vybavovania sťažnosti možno akceptovať, a bez toho, aby poskytol okresnému súdu primeranú lehotu na vykonanie opatrení z dôvodu odstránenia prípadne zistených neodôvodnených prieťahov. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou považuje podanie sťažnosti   len   za   formálny   úkon,   ktorým   sťažovateľ   nesledoval   odstránenie   namietanej nečinnosti okresného súdu, a nepovažuje ho za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (podobne II. ÚS 101/06, IV. ÚS 48/06).

Z obsahu sťažnosti nevyplývajú ani také okolnosti, pre ktoré by ústavný súd nemal vyžadovať   od   sťažovateľa   splnenie   všetkých   podmienok   konania.   Z   obsahu   sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že označené súdne konanie trvá 2 roky a 8 mesiacov, počas   ktorých   okresný   súd   zatiaľ   riešil   len   otázky   procesného   charakteru   (miestnu príslušnosť   na konanie,   zaujatosť sudcu),   a to   aj v   súvislosti   s právom   na nestranného a nezaujatého sudcu. V súčasnosti okresný súd vyzval sťažovateľa, aby predložil doklady potrebné na rozhodnutie o jeho návrhu na ustanovenie advokáta, a bez významu nie je ani tá skutočnosť, že o obsahovo totožnom návrhu vedenom pod sp. zn. 21 C 72/08 okresný súd koná, pričom je nariadené pojednávanie na 20. november 2009. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že doterajší priebeh konania nie je poznačený takými prieťahmi, ktoré by vylučovali možnosť nápravy opatreniami prijatými v rámci okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nepreukázal okolnosti hodné osobitného zreteľa potrebné na upustenie od podmienky vyčerpania všetkých účinných prostriedkov nápravy   podľa   § 53 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde,   preto   ústavný súd odmietol   jeho sťažnosť vo zvyšnej časti pre neprípustnosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   pokračujúca   nečinnosť   okresného   súdu   v   ďalšom   priebehu   konania vedeného   pod   sp.   zn.   43   C   203/07   by   mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu, a to už bez toho, aby musel opäť podať ďalšiu sťažnosť na nečinnosť predsedovi okresného súdu.

Pretože ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že nie sú splnené podmienky konania o sťažnosti, a tieto nedostatky nie je možné odstrániť, nebol už dôvod zaoberať   sa   žiadosťou   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   tomto   konaní a ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009