znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 392/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B.,   a V.   Š.,   B.,   zastúpených   R.,   s.   r.   o.,   B., konajúca prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr.   S. R.,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/228/2012 a jeho uznesením z 29. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. a V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   faxom   a 15.   októbra   2012   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), a V. Š., B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), zastúpených R.,   s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr.   S. R.,   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/228/2012 a jeho uznesením z 29. júna 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   právnymi   nástupcami pôvodného   odporcu   (sú   jeho   rodičmi,   pozn.)   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 11 C/187/2005, v ktorom si Ing. J. K. (ďalej   len   „navrhovateľ“)   žalobou   uplatnil   zaplatenie   sumy   93   097,64   €   s   prísl.   voči pôvodnému odporcovi z dôvodu úhrady nákladov spojených s investíciou do nehnuteľnosti v jeho vlastníctve.

V namietanom konaní okresný súd uznesením č. k. 11 C/187/2005-345 z 10. októbra 2008 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcovi nakladať so špecifikovanými nehnuteľnosťami, a to takým spôsobom, aby tieto nehnuteľnosti previedol, daroval alebo inak scudzil, zaťažil, prenajal, zriadil k nim vecné bremeno, vložil ako vklad do obchodnej spoločnosti alebo družstva, až do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Sťažovatelia ako rodičia pôvodného odporcu sa stali účastníkmi konania na základe univerzálnej sukcesie z dôvodu, že pôvodný odporca 3. septembra 2010 zomrel.

Sťažovateľ   podal   21.   septembra   2011   okresnému   súdu   návrh   na   zrušenie predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu,   že   smrťou   pôvodného   odporcu   pominuli   dôvody,   pre   ktoré   bolo   predbežné opatrenie nariadené.

O   tomto   návrhu   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C/187/2005-499 zo 17. októbra   2011   tak,   že   ho   zamietol.   Sťažovateľ   proti   tomuto   uzneseniu   podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Co/8/2012-533 z 9. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd rozhodol uznesením č. k. 11 C/187/2005-541 zo 16. marca 2012 tak, že návrh sťažovateľa na zrušenie predbežného opatrenia opäť zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   namietaným   uznesením   č.   k. 3 Co/228/2012-647 z 29. júna 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd predmetným uznesením a postupom, ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   porušil   označené   základné   práva   podľa   ústavy,   právo   podľa dohovoru   a   dodatkového   protokolu   z   dôvodu,   že   toto   uznesenie „javí...   všetky   znaky arbitrárnosti, tak ako ich vo svojej judikatúre za posledné roky definoval Ústavný súd SR... právny záver porušovateľa nie je ani dostatočne odôvodnený...“.

Sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   konajúce   súdy   aplikovali   v   konaní   o   zrušenie predbežného opatrenia § 77 ods. 1 a § 107 ods. 3 OSP a tiež § 460 Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), pričom právne názory,   ktoré   vyvodili   z   uvedenej   právnej   kvalifikácie,   považujú za svojvoľné.   V   tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Prvým   závažným   argumentom   bolo,   že   každé   nariadené   predbežné   opatrenie zakladá vždy procesný vzťah, vytvorený procesnoprávnymi normami bez prislúchajúceho hmotnoprávneho   rámca.   Účinky   predbežného   opatrenia   podľa   nášho   názoru   nemôžu presahovať jeho osobný charakter a zaväzovať, resp. oprávňovať i právnych nástupcov účastníkov pôvodného konania o jeho nariadenie....

V danom prípade však z osvedčenia o dedičstve 30 D 645/2010 z 28. 11. 2011 (Dnot 73/2010)   jednoznačne   vyplýva,   že   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   boli predmetom nariadeného Predbežného opatrenia prešlo na základe dohody dedičov len na sťažovateľa   v   1.)   rade   /t.j.   odporcu   v   1.)   rade   v   konaní   11C   187/2005/.   V   dôsledku rozhodnutia   porušovateľa   teda   nastal   protizákonný   stav,   keď   v   dôsledku   interpretácie oboch konajúcich sudov Predbežné opatrenie obmedzuje aj sťažovateľku v 2.) rade, ktorá predmetné   nehnuteľnosti,   na   ktoré   sa   zákaz   uvedený   v   Predbežnom   opatrení   vzťahuje, nenadobudla do vlastníctva. Preto sťažovateľka v 2.) rade nemohla byť v konaní o zrušení Predbežného opatrenia ani pasívne legitimovaná a teda ani nemala byť vôbec označená v záhlaví oboch rozhodnutí všeobecných súdov.

Takýto výklad práva je už na prvý pohľad absurdný, nakoľko vedie k ukladaniu povinností   účastníkom,   ktorí   nielenže   nijako   nezapríčinili   nariadenie   predbežného opatrenia, ale ktorí ani nie sú všetci vlastníkmi majetku, na ktorý sa súdom vydaný zákaz vzťahuje.   Navyše   by   sme   prijatím   uvedeného   záveru   mohli   byť,   ako   účastníci   konania a právni   nástupcovia   zomretého   odporcu,   následne   obaja   nedôvodne   postihovaní   aj v exekučnom   konaní   začatom   z   titulu   údajného   porušenia   vykonateľného   Predbežného opatrenia, hoci sťažovateľka v 2.) rade nehnuteľnosti nenadobudla a teda porušenia sa z titulu neexistencie vlastníckeho práva ani nemôže dopustiť.

Uplatnenie zásady hmotného práva prameniacej z ustanovenia § 460 Občianskeho zákonníka o právnom vstupe dediča do hmotnoprávneho postavenia poručiteľa k momentu smrti tak nijako nemôže dosahovať na stav vytvorený Predbežným opatrením. Na dediča prechádzajú v zmysle uvedeného ustanovenia aktíva a pasíva poručiteľa ako majetkové hodnoty,   nie   ako   procesné   vzťahy,   z   čoho   následne   jednoznačne   vyplýva,   že   procesné postavenie nemožno zdediť....

Procesné   nástupníctvo   počas   prebiehajúceho   súdneho   konania   upravujú   len ustanovenia § 92 a § 107 OSP, pričom je výslovne naviazané na sporné hmotnoprávne vzťahy (predmet konania). Na už judikované právne vzťahy (subjektívne hľadisko právnej záväznosti   právoplatného   súdneho   rozhodnutia)   zákonodarca   výslovne   nepamätá, dovodzuje sa však, že v takom prípade je určujúci hmotnoprávny vzťah, ktorý právoplatným rozhodnutím   nadobudol   vyššiu   kvalitu,   resp.   vlastnosť   poskytnutej   právnej   ochrany štátom....

Ak už teda oba súdy aplikovali ust. § 107 ods. 3 OSP, logický a správny výsledok ústavno-konformnej aplikácie mal byť taký, že v konaní o zrušení Predbežného opatrenia mal súd konať a rozhodnúť len vo vzťahu k sťažovateľovi v 1.) rade, ktorý reálne nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosti, na ktoré sa Predbežné opatrenie vzťahovalo....

...   vzhľadom   na   osobitný   a   špecifický   charakter   predbežného   opatrenia   je formalistická aplikácia univerzálnej sukcesie na procesný inštitút predbežného opatrenia vylúčená.

Z uvedeného vyplýva, že ak súdom vytvorený procesný vzťah nemá hmotnoprávny základ, ako tomu je v prípade nariadeného Predbežného opatrenia, jeho účinky nemôžu presiahnuť okruh účastníkov ku dňu právoplatnosti takéhoto rozhodnutia.“

Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že na okresnom súde prebiehala exekúcia z titulu porušenia predbežného opatrenia pôvodným odporcom. Uvedené exekučné konanie bolo uznesením okresného súdu č. k. 36 Er/989/2009-21 zo 16. novembra 2011 zastavené pre neprípustnosť   z   dôvodu   smrti   povinného   (pôvodného   odporcu).   Sťažovatelia   ďalej uvádzajú:

„Ak teda súd prebiehajúcu exekúciu začatú z titulu Predbežného opatrenia z dôvodu smrti   povinného   a   ešte   pred   skončením   dedičského   konania   vedenom   po   pôvodnom odporcovi   zastavil...,   nie   je   ani opodstatnený dôvod,   aby   ten istý súd následne   v inom konaní rozhodol, že exekúcia z toho istého titulu prípustná je, nakoľko dedičia povinného vstúpili do práv a povinností vyplývajúcich z Predbežného opatrenia....

V súčasnosti teda existujú dve právoplatné rozhodnutia toho istého súdu, ktoré si navzájom vo svojich dôvodoch odporujú. Ak už súd vydal v exekučnom konaní rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie Predbežného opatrenia, mohli sme legitímne očakávať, že návrhu na zrušenie Predbežného opatrenia súd vyhovie, nakoľko zanikli dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie o predbežnom opatrení v danej veci nariadené. K tejto časti nášho odvolania sa však odvolací súd nijako nevyjadril...“

Sťažovatelia   namietajú,   že   krajský   súd   sa   len   mechanicky   stotožnil   so   záverom okresného   súdu   o   tom,   že   neboli   zistené   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zrušenie predbežného   opatrenia.   Poukazujú   na   to,   že   krajský   súd   sa   nezaoberal   dôkazmi,   ktoré predložili v odvolacom konaní. Rovnako tak uvádzajú, že nemohli preukázať neexistenciu skutočnosti,   a   to,   že   nemajú   úmysel   nakladať   s   predmetnou   nehnuteľnosťou.   V   tejto súvislosti ďalej uvádzajú:

„Rovnako   nevidíme   dôvod,   aby   sme   v   predmetnom   konaní   preukazovali   naše majetkové pomery, nakoľko, ako sme už uviedli v našom odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, majetkové hodnoty zákonných dedičov sa po skončení dedičského konania 30 D 645/2010 rozšírili o majetok odporcu. V dôsledku aplikácie logického argumentu ad minori ad maius tak bolo možné dospieť k záveru, že ak majetkové pomery pôvodného odporcu v roku 2008 stačili súdu na nariadenie Predbežného opatrenia, o to menej je v súčasnosti dôvodná potreba zabezpečenia toho istého majetku vo vzťahu k odporcom, ktorí okrem tohto disponujú aj svojim vlastným majetkom, V dôsledku dedenia tak došlo k splynutiu   majetku   pôvodného   odporcu   s   majetkom   sťažovateľov.   Rozsah   majetku nadobudnutého v dedičskom konaní mal mať súd preukázaný z titulu svojej vlastnej činnosti (ust. § 121 OSP) a ďalšie naše majetkové pomery si mohol súd prvého stupňa zistiť aj sám z príslušných   verejných   registrov   (napr.   kataster   nehnuteľností,   obchodný   register, evidencia   motorových   vozidiel   atď.),   takže   nebol   žiadny   dôvod,   aby   sme   ako   dedičia pôvodného odporcu v rámci návrhu na zrušenie Predbežného opatrenia preukazovali stav nášho majetku....

Podľa nášho názoru, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia porušovateľa nespĺňa tieto parametre z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti. Vlastné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia   porušovateľa   predstavuje   de   facto   len   posledná   z   celkovo   šiestich   strán uznesenia odvolacieho súdu z 29.   06.   2012.   Nejde   ani tak   o rozsah,   ale predovšetkým o požadovanú kvalitu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bolo zasiahnuté do   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces.   Odôvodnenie   tak   nemožno považovať za presvedčivý základ pre výrok rozhodnutia, o správnosti ktorého možno mať vzhľadom   na   to   pochybnosti.   Aplikácia   a   výklad   právnych   noriem   použitých   v prejednávanej veci oboma konajúcimi súdmi, rezultujúce do absurdných právnych záverov (a to najmä záväznosť Predbežného opatrenia aj na dediča, ktorý nenadobudol majetok, na ktorý sa skôr vydané rozhodnutie vzťahuje, či potreba preukazovania neexistencie úmyslu dedičov opätovne previesť nadobudnutý majetok), v spojení s nedostatočným odôvodnením všetkých relevantných právnych otázok neboli podľa nášho názoru v medziach ústavnosti v zmysle ust. § 152 ods. 4 Ústavy SR.“

Sťažovatelia tiež poukazujú na to, že konajúce súdy sa nezaoberali ich námietkou, že zákaz prenajímať predmetné nehnuteľnosti je neprimeraný, čím došlo aj k zásahu do ich vlastníckeho práva. V tejto súvislosti uvádzajú:

„V súvislosti s arbitrárnosťou rozhodnutia porušovateľa poukazujeme aj na fakt, že odvolací súd sa v rámci svojej prieskumnej činnosti absolútne nezaoberal časťou odvolania (čl. III), v ktorej sme argumentovali, že zákaz prenajímať predmetné nehnuteľnosti, ktorý obsahuje   výrok   Predbežného   opatrenia,   znemožňuje   zákonnému   dedičovi   /sťažovateľovi v 1.)   rade/   získavať   akýkoľvek   majetkový   prospech   z   titulu   vlastníctva   predmetných nehnuteľností.   Súdom   uložený   zákaz prenájmu   týchto nehnuteľností   odstránil   akúkoľvek možnosť dosiahnuť reálny ekonomický prínos z titulu vlastníctva, čím konajúci súd výrazne obmedzil   vlastnícke   práva   už   pôvodného   odporcu   a   to   bez   dostatočného   skutkového a právneho základu....

Od vydania Predbežného opatrenia ku dňu podania tejto sťažnosti uplynuli presne štyri roky. Keďže v konaní vedenom pod sp. zn.: 11C/187/05 nebolo z viacerých príčin doposiaľ vydané súdom prvého stupňa meritórne rozhodnutie vo veci samej, je predpoklad, že   nezákonné   a   podľa   nášho   názoru   z   viacerých   aspektov   aj   protiústavné   Predbežné opatrenie by mohlo aj s ohľadom na objektívnu vyťaženosť oboch konajúcich všeobecných súdov trvať ešte niekoľko rokov.... Porušovateľ sa teda mal náležite zaoberať aj tým, či Predbežné   opatrenie   nemožno   zrušiť   aspoň   v   časti   týkajúcej   sa   zákazu   prenajímať predmetné nehnuteľnosti, O tom, že takto formulované Predbežné opatrenie nemalo byť súdom vydané už v roku 2008 sme argumentovali už v návrhu na zrušenie Predbežného opatrenia....

Všeobecný   súd   by   mal   pred   nariadením   predbežného   opatrenia   venovať   zvýšenú pozornosť   tomu,   či   nenakladaním   s   vecami   alebo   právami   nedochádza   k   zásahu   do vlastníckych práv odporcu nad nevyhnutnú mieru. Touto otázkou sa mali náležité zaoberať aj   všeobecné   súdy   v   konaní   o   zrušení   Predbežného   opatrenia.   Tým,   že   sa   k   uvedenej odvolacej námietke porušovateľ nijako nevyjadril (nezdôvodnil, prečo má za to, že zákaz prenajímať nehnuteľnosti do skončenia sporu je aj za súčasných okolností opodstatnený) zaťažil tak rozhodnutie inou vadou, čo len zvýrazňuje celkovú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia porušovateľa ako celku. Zároveň tým došlo k zásahu do vlastníckeho práva sťažovateľa   v   1.)   rade,   keďže   ten   ako   vlastník   predmetnej   nehnuteľnosti   nemôže   bez legitímneho   a   opodstatneného   dôvodu   okrem   nakladania   s   nehnuteľnosťami   požívať   aj úžitky z titulu vlastníctva, teda nemôže dosahovať zisk....

Súd   pritom   nebral   v   úvahu,   že   prenájmom   Predbežným   opatrením   zaťažených nehnuteľností   nemôže   nijakým   spôsobom   dôjsť   k   zmareniu,   resp.   sťaženiu   uspokojenia nárokov navrhovateľa, práve naopak, jeho užívaním vo forme prenájmu dochádza k nárastu majetkového substrátu na strane povinného v podobe výťažku z prenájmu. Naopak tým, že súdy   obmedzili   vlastnícke   právo   zákazom   prenájmu   predmetných   nehnuteľností   zavinili stav, keď ich neužívaním dochádza k ich znehodnocovaniu a tým znižovaniu majetkovej hodnoty   na   uspokojenie   možného   nároku   navrhovateľa   v   budúcnosti.   Týmito   aspektmi nášho návrhu sa porušovateľ vôbec nezaoberal.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„a/ Základné právo Ing. J. Š. a V. Š. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa   článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   boli   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 3Co/228/2012-647 z 29. 06. 2012 porušené,

b/ Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Co/228/2012-647 z 29. 06. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie,

c/ Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľom náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 323,50 € vrátane DPH... na účet ich právneho zástupcu... v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP, pričom túto právnu normu je v zásade potrebné aplikovať aj na uznesenie (§ 169 a § 167 ods. 2 OSP).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 29. júna 2012. Nesúhlasia so záverom krajského súdu, že neboli splnené podmienky na zrušenie predbežného opatrenia. Okrem toho argumentujú tým, že krajský súd   nedostatočne   odôvodnil   svoje   uznesenie,   pretože   sa   vôbec   nevysporiadal   s   ich podstatnou argumentáciou uvedenou v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 29. júna 2012 uviedol:„Súd prvého stupňa pri rozhodovaní správne vychádzal zo záveru, že k zrušeniu predbežného opatrenia podľa § 77 ods. 2 O. s. p. môže dôjsť, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo   predbežné   opatrenie   nariadené;   ak   sa   dodatočne   zistí,   že   dôvody   na   predbežné opatrenie tu ani neboli; ak odpadol právny záujem na takomto dočasnom zabezpečení, pretože vznikla   nová hmotnoprávna   situácia   vo vzťahoch   medzi účastníkmi,   v dôsledku ktorej je predbežné opatrenie nadbytočné; ak povinný dobrovoľne splnil vymáhaný nárok alebo zabezpečil jeho splnenie iným spôsobom.

V predmetnom konaní sa navrhovateľ domáha zaplatenia 93.097,64 eura s prísl. Ide teda o majetkovú vec, pričom v dôsledku smrti pôvodného odporcu vyplýva pre súd priamo z ustanovenia § 107 ods. 3 O. s. p. povinnosť pokračovať v konaní s jeho dedičmi, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní   ide.   Podľa   osvedčenia   o   dedičstve   súdnej   komisárky   JUDr.   I.   P.   sp.   zn. 30D/645/2010, D not 73/2010 zo dňa 28. 11. 2011 v dedičskej veci po poručiteľovi J. Š., nar... a zomrelom..., uzavreli dedičia Ing. J. Š., bytom B., otec poručiteľa a V. Š., bytom B., matka   poručiteľa,   dedičskú   dohodu,   podľa   ktorej   nadobudli   dedičstvo   dedičia   podľa špecifikácie v čl. IV osvedčenia. Rodinný dom súp. č. 3516 na parc. č. 7218 a pozemky parc. č. 7218 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 227 m2 a parc. č. 7219 - záhrady o výmere 107   m2   v   k.   ú.   V.   nadobudol   Ing.   J.   Š.   Osvedčenie   o   dedičstve   nadobudlo   účinky právoplatného uznesenia o dedičstve 14. 12. 2011. Nakoľko podľa výsledku dedičského konania povinnosť, o ktorú v konaní ide, výslovne neprevzal žiaden dedič, v zmysle § 107 ods. 3 O. s. p. sa v konaní pokračuje s oboma dedičmi pôvodného odporcu (odporca v I. rade   síce   nadobudol   nehnuteľnosti   v   k.   ú.   V.,   predmetom   konania   je   však   zaplatenie 93.097,64 eura; nehnuteľnosti boli predmetom nariadeného predbežného opatrenia). Ustanovením   §   107   ods.   3   O.   s.   p.   je   teda   založené   procesné   nástupníctvo   ako dôsledok   univerzálnej   sukcesie;   z   uvedeného   je   potrebné   vychádzať   aj   pri   rozhodovaní o návrhu   na   zrušenie   predbežného   opatrenia   a   pri   posudzovaní   účinkov   nariadeného predbežného   opatrenia   (ktorým   bolo   zakázané   nakladať   s   nehnuteľnosťami,   ktoré v dedičskom konaní nadobudol odporca 1/). Nie je preto dôvodná námietka odporcu 1/ týkajúca sa osobného charakteru predbežného opatrenia a jeho účinkov v tom smere, že samotná   smrť   povinného   subjektu   by   mala   byť   dôvodom   pre   zrušenie   nariadeného predbežného   opatrenia.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   úpravu   zániku predbežného   opatrenia   v   zmysle   §   77   ods.   1   O.   s.   p.;   smrť   účastníka,   ktorému   bola predbežným   opatrením   uložená   nejaká   povinnosť,   by   bola   pri   tvrdenom   osobnom charaktere predbežného opatrenia samostatným dôvodom jeho zániku.

Odvolací súd sa ďalej plne stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že neboli zistené   žiadne   skutočnosti   odôvodňujúce   zrušenie   predbežného   opatrenia,   keď   nebola preukázaná žiadna nová okolnosť, právo navrhovateľa nebolo uspokojené, nenastala žiadna zmena pomerov, ktorá by vyvrátila odôvodnenú obavu z ohrozenia výkonu rozhodnutia. K odvolacím   námietkam,   že   súd   prvého   stupňa   nevykonal   dokazovanie   a   nemal   tak preukázané   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu   z   ohrozenia   výkonu   rozhodnutia   a   teda potrebu   ďalšieho   trvania   predbežného   opatrenia,   skutočnosti   preukazujúce   úmysel odporcov nakladať s majetkom či skutočnosti preukazujúce ich majetkové pomery odvolací súd   uvádza,   že   pominutie   dôvodov,   pre   ktoré   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené   je povinný preukázať ten, kto navrhuje zrušenie predbežného opatrenia. Nakoľko návrh na zrušenie predbežného opatrenia bol odôvodňovaný smrťou pôvodného odporcu, súd prvého stupňa   nebol   povinný   vykonať   dokazovanie   na   preukázanie   skutočností   uvedených   v odvolaní.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   preskúmal   aj   namietané   uznesenie   okresného   súdu,   ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľov na zrušenie predbežného opatrenia. V odôvodnení svojho uznesenia zo 16. marca 2012 okresný súd uviedol:

„Zaoberajúc sa trvaním dôvodov nariadeného predbežného opatrenia, súd dospel k záveru, že jeho dôvody naďalej trvajú a nie sú splnené zákonné predpoklady na jeho zrušenie. V prejednávanom prípade mal súd osvedčenú danosť práva a nariadil predbežné opatrenie z dôvodu existencie obavy, že zmena vlastníckych práv k týmto nehnuteľnostiam by mohla ohroziť alebo sťažiť prípadný budúci výkon očakávaného rozhodnutia a znižuje možnosť v budúcnosti dosiahnutia uspokojenia nároku výkonom rozhodnutia. Súd poskytol ochranu   účastníkovi,   ktorý   preukázal   danosť   práva   ako   aj   obavu,   že   výkon   súdneho rozhodnutia, respektíve exekúcia bude ohrozená. Odporca v 1. rade nepreukázal, že má majetok v takej výške, ktorá by garantovala prípadný výkon rozhodnutia. Zmenou v osobe vlastníka   nehnuteľnosti   navrhovateľ   nestratil   odôvodnenú   obavu,   že   nebude   zmarený prípadný   výkon   rozhodnutia.   Už   zomrelý   odporca   chcel   nehnuteľnosť   predať,   čo   bolo v konaní preukázané a súdu nie sú známe zámery jeho dedičov. Návrh na začatie konania vo veci   samej   bol   podaný   v   máji   2005,   pričom   do   dnešného   dňa   nebolo   otvorené pojednávanie,   súd   sa   opätovne   zaoberal   iba   návrhmi   na   nariadenie   prípadne   zrušenie predbežného opatrenia, odporca v 1. rade preto bude mať možnosť v konaní dokazovaním preukázať prípadnú zmenu pomerov.

K argumentácii odporcu, že predbežné opatrenie má osobný charakter a obmedzenia uložené vlastníkovi nemožno zdediť, súd uvádza, že sa nestotožňuje s jeho názorom, že účinky predbežného opatrenia nemôžu zaväzovať právnych nástupcov povinného účastníka konania. Tak ako odporcovia nastúpili po práv a povinností zomrelého odporcu v konaní o návrhu na zaplatenie žalovanej čiastky, presne tak v zmysle ustanovenia § 460 zákona č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   vstúpili   do   práv a povinností v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, pričom právoplatné rozhodnutie súdu o nariadení predbežného oparenia je pre nich záväzné. Zmenu takéhoto rozhodnutia možno dosiahnuť len v zmysle ustanovenia § 77 ods. 2 O. s. p., ak sa preukáže, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené.

Súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zrušenie   nariadeného predbežného   opatrenia.   V   konaní   nebola   preukázaná   žiadna   nová   okolnosť,   právo navrhovateľa   nebolo   uspokojené,   nenastala   žiadna   zmena   pomerov,   ktorá   by   vyvrátila odôvodnenú obavu, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Odporca túto obavu ani nevyvrátil, ani nezmiernil, preto súd návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol. Nie   je   pravdivé   tvrdenie   odporcu,   že   súd   predbežným   opatrením   zakázal   vec akýmkoľvek spôsobom užívať. Nariadeným predbežným opatrením súd zakázal odporcovi nakladať   s   nehnuteľnosťami   a   to   takým   spôsobom,   aby   tieto   nehnuteľnosti   previedol, daroval alebo inak scudzil, zaťažil, prenajal, zriadil k nim vecné bremeno, vložil ako vklad do obchodnej spoločnosti alebo družstva. Predbežné opatrenie nebolo paušálne, ako tvrdí odporca v 1. rade, preto nie je zbavený možnosti práva užívať predmet vlastníckeho práva a predbežným opatrením uložené obmedzenie súd naďalej považuje za primerané.“

Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu z 29. júna 2012 v spojení s uznesením okresného súdu zo 16. marca 2012 vyplýva, že konajúce súdy sa nestotožnili s argumentáciou sťažovateľov o osobnom charaktere predbežného opatrenia. Okresný súd na podporu tohto záveru aplikoval § 460 Občianskeho zákonníka s tým, že pre zrušenie predbežného opatrenia je rozhodujúca zmena pomerov medzi účastníkmi konania (§ 77 ods. 2 OSP). Krajský súd poukázal na to, že smrť účastníka konania, ktorému vyplýva povinnosť   z   nariadeného   predbežného   opatrenia,   nie   je   zákonným   dôvodom   na   zánik predbežného opatrenia (§ 77 ods. 1 OSP). Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v konaní o zrušenie predbežného opatrenia neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zrušenie predbežného opatrenia. Okrem toho krajský súd poukázal na   to,   že   konanie   o   zrušenie   predbežného   opatrenia   začalo   v   tomto   prípade   na   návrh sťažovateľov,   preto   boli   povinní   preukázať   skutočnosti,   ktoré   by   aspoň   osvedčili odôvodnenosť ich návrhu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia uviedol   argumentáciu,   ktorá   dostatočným   spôsobom   odôvodňuje   jeho   záver   o   tom,   že predbežné opatrenie   nemá   výlučne osobný   charakter,   s   tým,   že   táto   argumentácia   bola v prerokúvanej veci ťažisková. Tento právny záver je odôvodnený logickým spôsobom, predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia uvedenej skutkovej situácie, a preto   je   ústavne   udržateľný.   Závery   krajského   súdu   nie   sú   arbitrárne,   vyplývajú z preukázaného skutkového stavu, namietané uznesenie krajského súdu v tomto smere nie je zjavne neodôvodnené, preto ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu je akceptovateľným podkladom na jeho rozhodnutie napriek tomu, že explicitne nevysvetlil, prečo   bolo   potrebné   ponechať   v platnosti   predbežné   opatrenie   aj   v   rozsahu   zákazu predmetné nehnuteľnosti   prenajať.   Krajský   súd   v odôvodnení svojho uznesenia   uviedol obsah vyjadrenia navrhovateľa k návrhu sťažovateľov na zrušenie predbežného opatrenia, v ktorom argumentoval, prečo je potrebné ponechať predbežné opatrenia v platnosti, a to aj vo   vzťahu   k   jeho   rozsahu.   Aj   keď   sa   krajský   súd   osobitne   s   touto   argumentáciou nevysporiadal,   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   pochybenie   krajského   súdu   nemá ústavnoprávny   rozmer,   teda   nemá   takú   intenzitu,   aby   bolo   možné   dospieť   k   záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   to,   že   sťažovatelia v priebehu konania môžu opäť navrhnúť zrušenie predbežného opatrenia, prípadne zúženie jeho rozsahu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že právny záver krajského súdu nie je založený na svojvoľnej aplikácii, prípadne výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už judikoval, že postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľov   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho uznesením z 29. júna 2012. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Sťažovatelia   tiež   namietajú,   že   postupom   krajského   súdu   v   namietanom   konaní a jeho uznesením z 29. júna 2012 bolo porušené ich základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj vlastnícke   právo   (m.   m.   IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 29. júna 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013