znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 392/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 12 C/121/2008-96 z 31. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 Co/112/2009-124 z 24. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B,, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C/121/2008-96 z 31. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/112/2009-124 z 24. júna 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: «Rozsudkom KS BB sp. zn. 17 Co/112/2009-124... zo dňa 24. 06. 2009 (ďalej len „Rozsudok 2“) súd potvrdil Rozsudok OS BB sp. zn. 12 C/121/2008-96... zo dňa 31. 10. 2008 (ďalej len „Rozsudok 1“) vo veci sťažovateľa voči P., B. (ďalej len „Žalovaný“) o zaplatenie   21.033,39   €   s   príslušenstvom   titulom   dlžnej   pohľadávky   zo   zákonného poistného   na   zdravotnom   poistení,   s   tým,   že   bolo   rozhodnuté   o   zamietnutí   návrhu Sťažovateľa.

Uvedeným   postupom   súdy   nepriznali   Sťažovateľovi   nárok   na   zaplatenie   dlžnej pohľadávky titulom úroku z omeškania zo strany Žalovaného, ktorá bola na Sťažovateľa ako   postupníka   postúpená   zdravotnou   poisťovňou   z   dôvodu,   že   právny   vzťah   medzi Sťažovateľom a Žalovaným posúdili ako občianskoprávny vzťah, keďže vznikol v rámci poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   pričom   Žalovaný   je   príspevkovou   organizáciou poskytujúcou zdravotnú starostlivosť, teda nie podnikateľom v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „ObZ“), a pôvodný veriteľ – zdravotná poisťovňa, nebola oprávnená podnikať, ako vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zákona č. 273/1994   Zb.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v   príslušnom   znení   (ďalej   len   „ZoZP“).   Súdy v dôsledku vyššie uvedených skutočností na posúdenie Sťažovateľa na úrok z omeškania zo správnym   rozhodnutím   predpísanej   časti   zákonného   poplatku   z   omeškania,   teda predpísanej Platobným výmerom č. 844/2002 zo dňa 21. 10. 2002 (ďalej len „Platobný výmer“), aplikovali ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), podľa ktorého „veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona (poznámka: teda OZ), platiť   poplatok   z   omeškania,   pričom   uvedený   nárok   ako   údajne   duplicitnú   sankciu   za omeškanie Žalovaného, ktorá je navyše v rozpore s citovaným ustanovením OZ, zamietli. (...)

Porušovateľom ústavných práv a slobôd Sťažovateľa sú OS BB a KS BB ako súdne orgány Slovenskej republiky....

Sťažovateľ považuje Rozsudok 2, ktorý vydal KS BB za arbitrárny....Sťažovateľ má za to, že tak OS BB ako súd prvého stupňa, ale najmä súd odvolací KS BB sa v odôvodnení Rozsudku 1 a Rozsudku 2 nedostatočne vysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením,   ktoré   Sťažovateľ   predložil   a na ktoré poukázal,   čím   porušil   jeho   právo   na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a taktiež právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Podľa sťažovateľky sa označené všeobecné súdy „nenáležite vysporiadali s otázkou práva Sťažovateľa   na   úroky z omeškania,   keďže ako   uviedli v odôvodnení Rozsudku   1 a Rozsudku 2, v konaní došlo k aplikácii ust. § 517 ods. 2 OZ spôsobom, ktorý je v rozpore s explicitnou právnou úpravou a predmetným konaním súdov bol Sťažovateľ ukrátený na svojom vlastníckom práve.

V zmysle ust. § 517 ods. 1 a ods. 2 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za   týchto   podmienok   týkať   aj   len   jednotlivých   plnení.   Ak   ide   o   omeškanie   s   plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona (t. j. OZ) povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

V zmysle ust. 697 OZ, ak nájomca nezaplatí nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované   s   užívaním   bytu   do   piatich   dní   po   jej   splatnosti,   je   povinný   zaplatiť prenajímateľovi poplatok z omeškania.

V zmysle ust. § 723 ods. 1 a ods. 2 OZ, ak nájomca vráti vec po dobe dohodnutej v zmluve, je povinný platiť nájomné až do vrátenia veci. Ak je nájomca s vrátením veci v omeškaní, je povinný zaplatiť aj poplatok z omeškania. Ak sa vec stratila alebo bola zničená, je nájomca povinný platiť nájomné a poplatok z omeškania, ak sa jeho platenie dohodlo, dokiaľ stratu alebo zničenie veci prenajímateľovi neohlásil alebo dokiaľ sa o tom prenajímateľ inak nedozvedel.

Z vyššie uvedeného ust. § 517 ods. 2 OZ jednoznačne vyplýva, že veriteľ nemá právo požadovať   od   dlžníka   úrok   z   omeškania,   len   ak   má   dlžník   povinnosť   platiť   poplatok z omeškania podľa OZ (teda povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania by musela dlžníkovi vzniknúť z OZ). Aplikácia sankčného opatrenia – poplatku z omeškania v zmysle OZ, je explicitne stanovená v OZ a vzťahuje sa výlučne na nasledovné prípady – ak je nájomca v omeškaní   s   platením   nájomného   alebo   úhrady   za   plnenie   poskytované   v   súvislosti s užívaním bytu (ust. § 697 OZ), omeškanie nájomcu s prenajatím hnuteľnej veci (ust. § 723 ods. 1 OZ), pri strate alebo zničení prenajatej hnuteľnej veci (ust. § 723 ods. 2 OZ). Z   uvedených   ustanovení   OZ   vyslovene   vyplýva,   že   omeškanie   Žalovaného so splnením záväzku, ktorý mu vznikol v zmysle ust. § 10 a ust. § 23 ods. 2 ZoZP, teda z titulu iného právneho predpisu než je OZ, nie je sankcionované poplatkom z omeškania v zmysle explicitných ust. §§ 679, 723 ods. 1 a ods. 2 OZ, ale poplatkom z omeškania v zmysle ust. § 23 ods. 2 ZoZP, takže zákonný nárok Sťažovateľa na zaplatenie poplatku z omeškania v zmysle ZoZP, spolu s úrokom z omeškania v zmysle OZ, týmto nie je dotknutý a opačný právny výklad je v priamom rozpore s OZ, ako aj osobitnou právnou úpravou ZoZP....

Žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť riadne a včas splniť svoje povinnosti platiteľa poistného v rámci zákonného zdravotného poistenia v zmysle ZoZP. Dlžná časť Platobným   výmerom   predpísaného   zákonného   poplatku   z   omeškania   ako   dôsledok omeškania platby poistného na zákonnom zdravotnom poistení bola zo strany Žalovaného uhradená až dňa 01.   04.   2008.   Žalovaný sa teda tým,   že nesplnil riadne a včas svoju zákonnú povinnosť zaplatiť zákonný poplatok z omeškania, ktorá mu vznikla zo zákona (ZoZP), a dokonca bola predpísaná správnym rozhodnutím – Platobným výmerom, dostal do omeškania.

Na   základe   ust.   §   524   ods.   2   OZ,   s   postúpenou   pohľadávkou   prechádza   aj   jej príslušenstvo   a   všetky   práva   s   ňou   spojené.   Vzhľadom   na   uvedenú   skutočnosť   bol Sťažovateľ ako postupník celej pohľadávky zdravotnej poisťovne v rozsahu poistného a nároku na   zaplatenie poplatku   z omeškania   až do   zaplatenia   celého dlžného poistného oprávnený uplatniť si prostredníctvom súdu zaplatenie úroku z omeškania, keďže nie je možné   opomenúť   primárnu   skutočnosť,   že   časť   poplatku   z   omeškania   bola   priznaná správnym   rozhodnutím   –   Platobným   výmerom   a   Žalovaný   si   nesplnením   takto   určenej povinnosti dostal do ďalšieho omeškania. Omeškanie dlžníka s peňažným plnením je pritom skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na sankčné príslušenstvo – úrok z omeškania v zmysle OZ.   Úrok   z   omeškania   tak   predstavuje   ďalšie   majetkové   právo   veriteľa,   spojené s postúpenou pohľadávkou.

V zmysle ust. § 488 a § 489 OZ, záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť   záväzok,   pričom   záväzky   vznikajú   z   právnych   úkonov,   najmä   zo   zmlúv,   ako   aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo zo skutočností uvedených v zákone. V našom prípade došlo k vzniku predmetného záväzku Žalovaného zo zákona. Postúpením pohľadávky na Sťažovateľa došlo k zmene subjektov tohto zákonného záväzku. Následne z dôvodu omeškania dlžníka – Žalovaného, keďže nesplnil zákonný záväzok včas, riadne a zákonom   určeným   spôsobom,   k   samostatným   nárokom   na   zaplatenie   poistného a zákonného poplatku z omeškania sa pridružil nárok na príslušenstvo – v našom prípade úrok   z   omeškania   za   celú   dobu   omeškania   Žalovaného   so   zaplatením   správnym rozhodnutím   predpísanej   časti   poplatku   z   omeškania.   K   jedným   z najdôležitejších   práv každého veriteľa je, okrem splnenia samotného dlhu, aj aby bol jeho dlh splnený včas, to znamená bez omeškania. V prípade omeškania dlžníka so splnením peňažnej povinnosti, vzniká   veriteľovi   právo   na   to,   aby   bol   peňažný   záväzok   splnený   spolu   s   úrokom   z omeškania.   V   našom   prípade   je   potrebné   rozlišovať   jednak   zákonný   záväzok   platiteľa poistného zaplatiť poistné pôvodnému veriteľovi – zdravotnej poisťovni, riadne a včas v zmysle ZoZP, na druhej strane v prípade nesplnenia uvedeného primárneho záväzku vznikol dlžníkovi priamo zo ZoZP nový záväzok, a to zaplatiť zákonný poplatok z omeškania, na ktorý vznikal veriteľovi nárok denne až do splnenia primárneho záväzku – t. j. zaplatenia celého   dlžného   poistného.   Predmetná   časť   poplatku   z   omeškania   bola   predpísaná Platobným výmerom dňa 21. 10. 2002, avšak zaplatená bola až dňa 01. 04. 2008. Do tohto dátumu trvalo omeškanie dlžníka so splnením jeho zákonného záväzku zaplatiť poplatok z omeškania, dokonca judikovaného správnym rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, a Sťažovateľovi ako vlastníkovi predmetnej pohľadávky, v dôsledku tohto omeškania   vznikol   zákonný   nárok,   v   rámci   súdneho   uplatnenia   vlastníckeho   práva   k pohľadávke   (keďže   Žalovaný   ignoroval   dikciu   Platobného   výmeru   s   právnou   silou samostatného   a   autonómneho   záväzného   správneho   aktu),   jej   príslušenstvu,   a   všetkým právam s týmito spojenými, nárokovať si voči Žalovanému aj úrok z omeškania s peňažným plnením.

Opačný výklad by v tomto prípade znamenal nezákonnú elimináciu právnych účinkov správneho rozhodnutia (Platobného výmeru), keďže by neimplementoval inštitút, ktorým by bolo   možné   domáhať   sa   riadneho   a   včasného   splnenia   peňažnej   povinnosti   určenej vydaným   rozhodnutím (právny inštitút   úrokov z omeškania   takýmto   inštitútom   v zmysle právnej praxe nepochybne je).

Navyše máme za to,   že OS BB   a následne aj KS BB sa nenáležite vysporiadali s otázkou posúdenia zákonnosti nároku Sťažovateľa na úrok z omeškania. Odvolací súd v Rozsudku   2   náležite   neodôvodnil,   prečo   považoval   nárok   Sťažovateľa   na   pohľadávku titulom   úroku   z   omeškania   za   protiprávny   a   poukázal   len   na   strohé   konštatovanie,   že Sťažovateľom   uplatnený   nárok   na   zaplatenie   úroku   z   omeškania   je   v   rozpore   s   ust. § 517ods. 2 OZ. V rámci takéhoto konštatovania však nebolo odôvodnené, v čom vidí KS BB predmetný rozpor s OZ....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/112/2009-124... zo dňa   24.   06.   2009   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn. 12 C/121/2008-96... zo dňa 31. 10. 2008 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 Co/112/2009-124... zo dňa 24. 06. 2009 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 C/121/2008- 96… zo dňa 31. 10. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   a   Okresný   súd   Banská   Bystrica   sú   povinní   spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/121/2008-96 z 31. októbra 2008, ktorým tento súd zamietol jej návrh ako žalobcu vo veci zaplatenia sumy 633 652 Sk z titulu úroku z omeškania.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o   návrhoch,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych   predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   tak,   ako   to   tvrdí v sťažnosti,   a   či   je   potrebné   zrušovať   napadnuté   rozhodnutie   alebo   rozhodnúť   iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu na   krajskom   súde,   sama   uznala,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C/121/2008-96 z 31. októbra 2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2.   Sťažovateľka   ďalej namietala porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 ods. 1,   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 17 Co/112/2009-124 z 24. júna 2009.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný   preskúmavať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecným   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčovou otázkou pre rozhodnutie krajského súdu, ktorú sťažovateľka   uplatnila   aj   na   ústavnom   súde,   je   posúdenie   právneho   vzťahu   medzi sťažovateľkou a P. a v tejto súvislosti aj námietka premlčania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, uviedol:«Krajský súd... vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je nárok na zaplatenie úroku z omeškania uplatneného zo sumy 539.330,- Sk (17 902,48 €, ktorá bola vyrubená platobným výmerom č. 844/2002 zo dňa 21. 10. 2002 ako nárok na poplatok z omeškania dlžnej sumy poistného) podľa § 369 a § 502 Obchodného zákonníka vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy poplatku z omeškania. Okresný súd po vykonaní dokazovaní dospel k záveru, že vzťah medzi účastníkmi konania je občianskoprávnym vzťahom, a teda nie je možné, aby si   žalobca   uplatňoval   podľa   §   369   Obchodného   zákonníka   v   nadväznosti   na   §   502 Obchodného zákonníka úrok z omeškania z poplatku z omeškania vo výške 0,05 % denne, na základe čoho žalobu zamietol.   Okrajovo sa dotkol aj otázky premlčania.   Žalobca   v odvolaní   vytýkal   prvostupňovému   súdu   nesprávne   skutkové   zistenia   a nesprávne   právne posúdenie veci a to najmä v časti, v ktorej okresný súd posúdil vzťah medzi účastníkmi konania ako občianskoprávny vzťah a v nadväznosti na to dospel k záveru, že nie je možné uplatňovať si nárok na úrok z omeškania z poplatku z omeškania, pretože podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka nevzniká oprávnenému nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne, keď vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vyhodnotil ako občianskoprávny vzťah,   ktorého   podstata   zostala   zachovaná   aj   po   postúpení   pohľadávky   pôvodného oprávneného na spoločnosť G., a. s. so sídlom v B., pretože ide o právny vzťah medzi zdravotníckym   zariadením   ako   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti   a   zdravotnou poisťovňou, vyplývajúci zo zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Žalovaný nie je podnikateľom   v   zmysle   Obchodného   zákonníka,   je   štátnou   príspevkovou   organizáciou poskytujúcou   zdravotnú   starostlivosť   a   zdravotná   poisťovňa,   ktorej   žalovaný   dlhoval poistné a poplatok z omeškania vyčíslený platobnými výmermi č. 843/2002 a 844/2002 zo dňa 21. 10. 2002 bola právnickou osobou zriadenou podľa zákona č. 273/1994 Z. z. za účelom   vykonávania   zdravotného   poistenia   a   činností   s   tým   súvisiacich,   pričom   s prostriedkami získanými zo zdravotného poistenia nesmela v zmysle § 6 ods. 2 uvedeného zákona podnikať. Odvolací súd argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní, v rámci ktorej žalobca   poukázal   na   ust.   §   261   ods.   2   Obchodného   zákonníka   vyhodnotil   ako nepresvedčivú, pretože uvedené ustanovenie upravuje inú oblasť vzťahov a to konkrétne vzťahov,   kde   na   jednej   strane   vystupuje   štát,   samosprávna   územná   jednotka   alebo právnická   osoba   zriadená   zákonom   ako   verejnoprávna   inštitúcia   a   na   druhej   strane vystupuje podnikateľ, pričom ide o vzťahy súvisiace s ich podnikateľskou činnosťou, čo nie je prípad právneho vzťahu medzi poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a zdravotnou poisťovňou, ktorá za určitých presne zákonom vymedzených okolností môže produkovať zisk,   ale   s   prostriedkami   získanými   zo zdravotného   poistenia   nesmie   podnikať.   V nadväznosti na uvedené, okresný súd potom postupoval správne aj v otázke aplikácie ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri   plnení   buď   úroky   z   omeškania   alebo   poplatok   z   omeškania,   čo   vyplýva   z jednoznačného   znenia   uvedeného   ustanovenia,   kde   je   uvedené,   že   „veriteľ   má   právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania“. Argumentáciu žalobcu uvedenú pod bodom II. na str. 4 prvý odsek   odvolania,   vyhodnotil   odvolací   súd   ako   nepresvedčivú,   pretože   z   pojmového vymedzenia úrokov z omeškania síce vyplýva, že veriteľ ich môže od dlžníka požadovať v prípade omeškania so splnením peňažného dlhu, ale treba povedať, že interpretácia dlhu tak   ako   to   uvádza   žalobca   v   súvislosti   s   možnosťou   uplatňovať   si   úrok   z omeškania   z poplatku z omeškania je vymedzená v rozpore s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.»

Z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu a ktorý sťažovateľka napadla, vyplýva, že krajský súd sa zaoberal námietkami sťažovateľky. Krajský súd objasnil, prečo vzťah medzi sťažovateľkou a p. posúdil ako občianskoprávny vzťah a prečo pri rozhodovaní o úroku z omeškania je potrebné aplikovať § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Toto rozhodnutie preto nemožno považovať za neodôvodnené a arbitrárne. Právny názor krajského súdu, ktorý pri rozhodovaní uplatnil, je logický a ústavne akceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny,   neznačí   právo   na   úspech   v   konaní   pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie   základného   práva   priznaného   týmto   článkom   nemôže   samo   osebe   nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až čl.   50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Z   čiastkových   záverov   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok, a preto sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009