znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 392/08-22

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Špeciálneho   súdu v Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB - Pšv   15/06 a jeho uznesením zo 17. decembra 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 26/2007 a jeho uznesením z 9. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2008 doručená sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špeciálny súd“), v konaní vedenom pod   sp. zn.   BB - Pšv 15/06   a   jeho   uznesením   zo   17. decembra 2007   a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Tošs 26/2007 a jeho uznesením z 9. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu vydal 21.   apríla   2006   pod   sp.   zn.   BB - Pšv 15/06   na   sťažovateľa   európsky   zatýkací   rozkaz za trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   a teroristickej   skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon účinný do 31. decembra 2005“), za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a za zločin úžery podľa § 235 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006.

Dňa 27. apríla 2006 vydal príslušný justičný orgán Maďarskej republiky pod sp. zn. 9.B.366/2006/4 súhlas na trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny a trestný čin vraždy. Súhlas na trestné stíhanie za zločin úžery nebol daný a trestné stíhanie sťažovateľa za tento skutok prokurátor zastavil uznesením z 26. septembra 2006.

Sťažovateľ bol zadržaný na území Slovenskej republiky a vzatý do väzby uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 15/06 z 24. augusta 2006 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podaním   doručeným   špeciálnemu   súdu   28.   novembra   2007   sťažovateľ   požiadal o prepustenie z väzby a ponúkol písomný sľub. Sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu na verejnom zasadnutí 17. decembra 2007 zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd na neverejnom zasadnutí 9. januára 2008 zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:„V predmetnej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   som   uvádzal   viaceré   relevantné skutočnosti, okolnosti a návrhy... ale hlavne v ktorej som predostrel výslovne svoju žiadosť a vôľu nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu, aby som mohol pri prejednaní mojej žiadosti o prepustenie   z väzby   na   verejnom   zasadnutí   dostatočne   brániť,   a   teda   uvádzať a poukazovať na všetky relevantné skutočnosti a okolnosti pre mňa prospešné.

V súlade s takto mnou učinenou žiadosťou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu v žiadosti o prepustenie ma z väzby mi bolo začiatkom mesiaca december 2007 doručené zo Špeciálneho súdu predvolanie na verejné zasadnutie nariadené na deň 17. 12. 2007. Súčasne mi bolo doručené dňa 7. 12. 2007 upovedomenie od vyšetrovateľa, že v dňoch 13. 12. 2007 a 14. 12. 2007 mi bude na podklade mojej predostretej žiadosti umožnené preštudovať vyšetrovací spis. O pár dní neskôr, dňa 12. 12. 2007 mi však vyšetrovateľ doručil osobne upovedomenie, že nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu sa ruší, bez toho, aby mi takéto neumožnenie môjho zákonného práva akokoľvek odôvodnil.

Na využití svojho práva nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu som trval aj na verejnom zasadnutí dňa 17. 12. 2007, kedy som na otázku súdu presne označil časť vyšetrovacieho spisu, do ktorej chcem nahliadnuť. Jednalo sa najmä o doklady a písomnosti súvisiace s vydaním   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   zo   dňa   21.   4.   2006,   sp.   zn.   BB - Pšv   15/06 a súhlas daný príslušným maďarským vykonávajúcim justičným orgánom na moje trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a trestný čin vraždy. Nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu požiadal na verejnom zasadnutí aj môj obhajca.

Sudca pre prípravné konanie Špeciálneho súdu túto moju žiadosť o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu ako i rovnakú žiadosť môjho obhajcu bez ďalšieho zamietol. Na verejnom zasadnutí dňa 17. 12. 2007 som pri svojom výsluchu taktiež uviedol, že udelenie   súhlasu   vykonávajúceho   justičného   orgánu   Maďarskej   republiky   nebolo zákonné, nakoľko bolo v rozpore s čl. 14 od. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní, kde sa na vydanie   súhlasu   vyžaduje   vypočutie   vydávanej   osoby.   Viackrát   som   opätovne zdôraznil, že nikdy som vypočutý na tento účel nebol, že o vydaní európskeho zatýkacieho rozkazu som dokonca nemal do môjho vydania ani vedomosť...

Zo súdneho spisu je navyše zrejmé, že doklady a písomnosti súvisiace s vydaným európskeho zatýkacieho rozkazu ako aj udelenie súhlasu vykonávajúceho justičného orgánu Maďarskej republiky, na ktoré som sa po celú dobu odvolával, neboli v čase rozhodovania sudcu pre   prípravné   konanie   Špeciálneho súdu   o mojej žiadosti o   prepustenie   z väzby a rovnako ani pri neskoršom rozhodovaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o mojom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu dňa 9. 1. 2008 v súdom spise. Do spisu boli založené až následne vyšetrovateľom dňa 10. 1. 2008,   t.   j.   až   deň   potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako   nadriadený orgán rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   rozhodol   o   mojej   sťažnosti.   Svedčí   o   tom   aj očíslovanie predmetných listín, ktoré boli v spise zaevidované až pod číslom 4.300 až 4.330, t. j. na konci spisu, kedy ostatné listiny sú už pod číslom 619 až 672. Takáto neúplnosť súdneho spisu v časti, o ktorú som sa pri podaní žiadosti o prepustenie z väzby a následne pri podávaní opravného prostriedku opieral, spôsobila, že sudca pre prípravné konania Špeciálneho   súdu   ako   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nemali   v   čase   svojho rozhodovania možnosť náležité vyhodnotiť a teda vysporiadať sa s dôvodmi a argumentmi, ktoré som v žiadosti, ústnym prednesom na verejnom zasadnutí ako aj následne v sťažnosti uvádzal. Z tohto dôvodu mám za to, že takéto rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu zo dňa 17. 12. 2007 ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 1. 2008 nemali podklad v súdnom spise, a teda moje tvrdenia ktoré som v súvislosti s udelením súhlasu maďarského vykonávajúceho justičného orgánu uvádzal nemohol súd s prihliadnutím na absenciu namietaných listín ani vyhodnotiť. Rozhodnúť sa takejto   situácie   nebolo   možné,   v   dôsledku   čoho   je   nutné   pokladať   obe   citované rozhodnutia   (sudcu   pre   prípravné   konanie   Špeciálneho   súdu   zo   dňa   17.   12.   2007 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 1. 2008) za nezákonné. Za závažné pochybenie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu pokladám aj to, že jeho rozhodnutie neumožniť mi preštudovať vyšetrovací spis nijak neodôvodnil, a rovnako sa ani vo svojom uznesení zo dňa 17. 12. 2007 s takouto mojou žiadosťou vôbec nevysporiadal. Rovnako ako to uvádzam vyššie sa sudca pre prípravné konanie Špeciálneho súdu nevysporiadal vo svojom rozhodnutí ani s mojou prednesenou námietkou na verejnom zasadnutí dňa 17. 12. 2007, že súhlas maďarského vykonávajúceho justičného orgánu nebol daný zákonne, o čom museli mať príslušné slovenské orgány vedomosť, a čo neoprávňovalo slovenské orgány na základe takto zjavne nezákonného rozhodnutia postupovať. Som preto navyše toho názoru, že takéto rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu nemožno považovať ani za preskúmateľné.

Za ďalšie pochybenie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu považujem to, že mi ako obvinenému neumožnil v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Európskeho dohovoru nahradiť väzbu písomným sľubom, ktorý som na tento účel poskytol podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v platnom znení vo   svojej   žiadosti o prepustenie   z väzby,   aj   keď to európsky dohovor   v takomto prípade plne umožňuje.“

V sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu zo 17. decembra 2007 sťažovateľ opäť požiadal,   aby   mu   bolo   umožnené   nazrieť   do   vyšetrovacieho   spisu,   a súčasne   požiadal, aby najvyšší   súd   rozhodoval   o jeho   sťažnosti   na   verejnom   zasadnutí,   na   ktorom by „mal možnosť   a   priestor   sa   vyjadriť   a   poukázať   súdu   na   relevantné   skutočnosti vyvracajúce nariadenie, eventuálne ďalšie trvanie mojej väzby, ktoré skutočnosti, ktoré som mal v úmysle si pred tým ešte overiť nahliadnutím do vyšetrovacieho spisu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mojej žiadosti nevyhovel a dňa 18. 2. 2008 mi bolo doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   9.   1.   2008,   sp.   zn. 3 Tošs 26/2007,   ktorým   zamietol   moju   sťažnosť   proti   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné konanie Špeciálneho súdu zo dňa 17. 12. 2007 bez toho, aby sa v ňom dôvodne vysporiadal s   mojou   žiadosťou   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho   spisu   a   následne   bol   prítomný pri prejednaní   mojej   sťažnosti   a   možnosťou   vyjadriť   sa   osobne.   Mám   preto   za   to,   že takýmto   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   tento   taktiež zasiahol do môjho práva upraveného v čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru a čl. 17 ods. 2, ods. 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy slovenskej republiky.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 3 Tošs 26/2007 zo dňa 9. 1. 2008, porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách a základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a ods. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Špeciálny   súd   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   postupom   a   uznesením sp. zn. BB - Pšv 15/06 zo dňa 17. 12. 2007 porušil právo B. A. podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách a základné právo podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 a ods. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tošs 26/2008 z 9. 1. 2008 a uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo dňa 17. 12. 2007, sp. zn. BB - Pšv 15/06 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby B. A. prepustil bezodkladne na slobodu.

4. B.   A.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške   8.011,- Sk   (slovom osemtisícjedenásť slovenských korún), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K., so sídlom K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ sa tak   stane   v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom:... zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   alebo   ak   sú   oprávnené   dôvody   domnievať   sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaniu trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s ustanoveniami   ods.   1   písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť   ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 15/06 zo 17. decembra 2007

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity svojej právomoci pri ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy.   Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

V danom prípade bola proti uzneseniu špeciálneho súdu prípustná sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku rozhodoval najvyšší súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia špeciálneho súdu   sp.   zn.   BB - Pšv   15/06   zo   17.   decembra   2007,   a preto   v tejto   časti   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 26/2007 z 9. januára 2008

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   na   konanie pred všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia špeciálneho súdu sp. zn. BB - Pšv 15/06 zo 17. decembra 2007 a procesný postup špeciálneho súdu predchádzajúci vydaniu   označeného   rozhodnutia,   pretože   tieto   boli   predmetom   preskúmania   zo   strany najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 3 Tošs 26/2007.

Pokiaľ   ide   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd vo svojej   judikatúre   opakovane   konštatoval   (napr.   I.   ÚS   100/04,   III.   ÚS   135/04), že ide o všeobecné   ustanovenie,   ktoré   upravuje   základné   právo   na   súdnu   ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd konštatuje absenciu príčinnej súvislosti aj medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože právo na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Ústavný súd sa napokon zameral na posúdenie namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu tým, že

a) najvyšší súd v konaní o sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu porušil zásadu kontradiktórnosti   konania   a rovnosti   zbraní,   keď   neumožnil   sťažovateľovi   nazrieť do vyšetrovacieho spisu napriek tomu, že mu toto právo odoprel už špeciálny súd, a tým, že o jeho sťažnosti rozhodol bez jeho vypočutia na neverejnom zasadnutí,

b) najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa proti ďalšiemu trvaniu jeho väzby, a to aj v súvislosti s ponúknutým sľubom.

K bodu 2a)Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody   dotknutej   osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998,   rozsudok   vo   veci   Wloch   c.   Poľsko   z 19.   októbra   2000).   Ak   je   dotknutá   osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá. Vždy musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní   (napr.   rozsudok   vo   veci Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Neexistuje rovnosť zbraní, ak je obhajcovi odopretý prístup k vyšetrovaciemu spisu, ktorého preštudovanie je nevyhnutné, aby bolo možné účinne namietať zákonnosť väzby jeho   klienta   (Nikolova   v.   Bulharsko   z 25.   marca   1999).   Účinnosť   vyšetrovania   môže niekedy vyžadovať utajenie časti získaných informácií, aby sa obvinenému zabránilo zničiť alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Sledovanie tohto legitímneho   cieľa   však   nemôže   odôvodniť   podstatné   obmedzenia   práv   obhajoby. Informácie, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby, musia byť primeraným spôsobom sprístupnené obhajcovi obvineného držaného vo väzbe (Garcia Alva v. Nemecko z 13. februára 2001, Lietzow v. Nemecko z 13. februára 2001).

Na posúdenie opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd nazrel do trestného spisu vedeného špeciálnym súdom pod sp. zn. BB 3 T 3/2008 a zistil tieto skutočnosti:

Dňa   24.   augusta   2006   predtým,   ako   špeciálny   súd   rozhodol   o vzatí   sťažovateľa do väzby, mu sudca pre prípravné konanie pred výsluchom za prítomnosti jeho obhajcu prečítal príkaz na zatknutie sp. zn. BB - Pšv 15/06 z 21. apríla 2006, európsky zatýkací rozkaz sp. zn. BB - Pšv 15/06 z 21. apríla 2006 a preklad z maďarského jazyka rozhodnutia justičného orgánu Maďarskej republiky sp. zn. 9.B.366/2006/4 z 27. apríla 2006. Sťažovateľ vyhlásil, že prečítaným rozhodnutiam porozumel.

Nezákonnosť   trestného   stíhania   v súvislosti   so   zásadou   špeciality   sťažovateľ namietal prostredníctvom   svojich   obhajcov   aj   vo   vyjadreniach   k návrhu   prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby, ktorý bol podaný špeciálnemu súdu 1. februára 2007, ako aj na verejnom   zasadnutí   o tomto   návrhu,   ktoré   sa   konalo   13. februára 2007. Obhajca sťažovateľa JUDr.   M.   K. v sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho súdu   sp. zn. BB - Pšv 18/2006 z 13. februára 2007 uviedol: „Taktiež obhajoba spochybňuje samotné rozhodnutie maďarských justičných orgánov, s ktorým sa obhajoba oboznámila tesne pred začatím verejného zasadnutia, nakoľko objekt uvedený v uznesení nie je totožný s objektom, na ktorý má byť vydaný súhlas na trestné stíhanie.“

Dňa 13. júla 2007 sťažovateľ počas výsluchu pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby z 27. júna 2007 rozsiahlo argumentoval proti zákonnosti vydaných európskych zatýkacích rozkazov, ako aj proti zákonnosti rozhodnutí maďarských justičných orgánov, z čoho vyplýva, že bol oboznámený z obsahom týchto rozhodnutí.

Zákonnosť dodatočného európskeho zatýkacieho rozkazu a rozhodnutia maďarského justičného orgánu o jeho vykonaní sťažovateľ namietal aj vo vyjadrení zo 7. októbra 2007 k návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby,   ktorý   bol   špeciálnemu   súdu   podaný 19. septembra 2007. Sťažovateľ zotrval na svojom vyjadrení aj pri vypočutí na verejnom zasadnutí   11.   októbra   2007.   Ani   vo   vyjadrení,   ani   na   verejnom   zasadnutí   sťažovateľ nenamietal, že by nebol s obsahom týchto rozhodnutí oboznámený.

Zo   zápisnice   o výsluchu   obvineného   sťažovateľa   z   18. júna 2007   bolo   zistené, že sťažovateľovi, ako aj jeho obhajcovi bol pri výsluchu predložený na nahliadnutie preklad a fotokópia   originálu   rozhodnutia   príslušného   justičného   orgánu   Maďarskej   republiky o udelení   dodatočných   súhlasov   s trestným   stíhaním   za   ďalšie   trestné   činy,   ktoré   bolo vydané 30. mája 2007 pod č. 9.B.486/2007/5.szám.

Zo   spisu   špeciálneho   súdu   bolo   tiež   zistené,   že   sťažovateľ   15.   augusta   2007 a 16. augusta 2007 nazrel do vyšetrovacieho spisu, počas tohto úkonu si robil poznámky a požiadal o vyhotovenie niektorých častí spisu.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   v tejto   časti   je   posúdenie,   či   najvyšší   súd nevyhovením   žiadosti   sťažovateľa   o nazretie   do   vyšetrovacieho   spisu   v spojení   s tým, že o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   zo   17.   decembra   2007   rozhodol na neverejnom zasadnutí, mohol porušiť základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Zo   skutočností,   ktoré   ústavný   súd   zistil   nazretím   do   trestného   spisu   vyplýva, že sťažovateľ   aj   jeho   obhajca   boli   pred   rozhodnutím   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby oboznámení   s obsahom príkazu   na   zatknutie   sp.   zn.   BB - Pšv   15/06   z 21.   apríla   2006, európskeho zatýkacieho rozkazu sp. zn. BB - Pšv 15/06 z 21. apríla 2006, ako aj prekladu rozhodnutia justičného orgánu Maďarskej   republiky sp.   zn. 9.B.366/2006/4 z 27. apríla 2006.   Sťažovateľ   bol   priebežne   oboznamovaný   aj   s obsahom   dodatočne   vydaných európskych zatýkacích rozkazov a rozhodnutí príslušných justičných orgánov Maďarskej republiky o súhlase s jeho trestným stíhaním.

Ústavný súd zistil, že obhajoba bola oboznámená s obsahom európskych zatýkacích rozkazov,   ako   aj   s   obsahom   rozhodnutí   justičných   orgánov   Maďarskej   republiky o ich vykonaní, pričom časť spisu obsahujúca tieto doklady nebola pred obhajobou utajená. Možnosť sťažovateľa predniesť svoje argumenty proti zákonnosti jeho trestného stíhania, a tým aj proti zákonnosti väzby v súvislosti so zásadou špeciality nebola preto postupom špeciálneho súdu obmedzená. Pokiaľ sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojich práv aj tým, že mu nebolo umožnené nazrieť do zápisníc o výsluchoch svedkov Š. S., M. Č. a M. Č. vykonaných za posledný mesiac, ústavný súd nevidí dôvod zaoberať sa týmito námietkami, keďže sťažovateľ netvrdil, že by o týchto úkonoch jeho obhajcovia neboli upovedomení a nemali možnosť sa ich zúčastniť a prípadne si aj vyžiadať kópie zápisníc. Ústavný súd je preto toho názoru, že najvyšší súd tým, že pred rozhodnutím o sťažnosti (a ani špeciálny súd   pred   rozhodnutím   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby)   neumožnil sťažovateľovi   nazrieť   do   vyšetrovacieho   spisu,   neznevýhodnil   sťažovateľa   oproti prokurátorovi, a teda nemohlo dôjsť ani stavu k nerovnosti strán v konaní ani k porušeniu princípu   kontradiktórnosti   konania,   a preto   týmto   postupom   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o jeho   žiadosti   bez   toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že v sťažnosti výslovne žiadal o vypočutie, aj v tejto časti ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v §   72   ods.   2   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   vziať do   väzby možno   len   obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom   trvaní väzby, zmene dôvodov   väzby, návrhu   na predĺženie   lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na   verejnom   zasadnutí,   alebo   ak   obvinený   v   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   výslovne nepožiadal   o   výsluch   a   zároveň   neuviedol   nové   skutočnosti   súdu   skôr   neznáme,   ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Z citovaného   vyplýva,   že   podľa Trestného   poriadku   musí   byť   obvinený   pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o žiadosti obvineného o prepustenie   z   väzby   možno   rozhodnúť   aj   na   neverejnom   zasadnutí,   ak   zo   žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí. Z toho   možno   urobiť   záver,   že   Trestný   poriadok   v   prípade   rozhodovania   o   žiadosti obvineného   o   prepustenie   z   väzby   ponecháva   priestor   na   úvahu   všeobecného   súdu, či obvineného   osobne   vypočuje,   t. j.   bude   konať   na   verejnom   zasadnutí,   alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale   obmedzená   znením   poslednej   vety   citovaného   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku (IV. ÚS 290/07).

Ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že v konaní o väzbe musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom,   alebo   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a povahu   prejednávaných   skutočností je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. III. ÚS 34/07, III. ÚS 226/07).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba posudzovať   vždy   individuálne,   podľa   okolností   konkrétneho   prípadu.   Čisto   písomné konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže byť v súlade s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj s čl. 5 ods. 4 dohovoru, ak ani prokurátor nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. III. ÚS 345/06, III. ÚS 67/08, III. ÚS 68/08).

Trestný   poriadok   výslovne   ukladá   konať   na   verejnom   zasadnutí   len   v konaní o sťažnosti   proti   uzneseniu   o   nevzatí   obvineného   do   väzby   (§   192   ods.   3   Trestného poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní o sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o väzbe vyplývať z konkrétnych   okolností   prípadu,   najmä ak sťažovateľ   uvádza   nové   skutočnosti   významné   pre   posúdenie   dôvodov   väzby   alebo ak došlo   k zmene   dôkaznej   situácie.   Zo   sťažnosti   sťažovateľa   žiadne   také   skutočnosti nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať o sťažnosti na verejnom zasadnutí.

K bodu 2b)Vo   zvyšnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   nedostatočné   vysporiadanie sa najvyššieho   súdu   s jeho   argumentmi   proti   trvaniu   dôvodov   väzby   a   nedostatočné preskúmanie rozhodnutie špeciálneho súdu v časti neprijatia písomného sľubu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru   je osoba   vo   väzbe oprávnená na preskúmanie procesných   a hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu   na slobodu, pokiaľ také dôvody   neexistujú (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Najvyšší   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   3   Tošs   26/2007   z   9. januára 2008, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa, uviedol:

„... Na   základe   uvedeného   je   treba   konštatovať,   že   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú, že skutky, pre ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky vyššie špecifikovaných trestný činov, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tieto skutky spáchal obvinený B. A. sám, resp. spoločne s ďalšími obvinenými osobami...

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo v predmetnej veci začaté trestné   stíhanie   sa   ani   v súčasnom   štádiu   dokazovania   na   dôvodnosti   ďalšieho   trvania väzby nič nezmenilo.

Konkrétne okolnosti ktoré odôvodňujú existenciu dôvodov ďalšieho trvania väzby obvineného spočívajú v charaktere, spôsobe a rozsahu trestnej činnosti zo spáchania ktorej je dôvodne podozrivý. V danom prípade sa jedná o rozsiahlu závažnú trestnú činnosť veľkej skupiny   obvinených,   vyžadujúcu   značne   rozsiahle   a časovo   náročné   dokazovania. Z relevantných   častí   trestného   spisu   je   nepochybne   zrejmé,   že   obvinený   sa   nezdržiaval na adrese jeho trvalého bydliska a ukrýval sa v cudzine. Preto dôvodná obava z možného úteku obvineného je stále plne opodstatnená [§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.].

Trestná   činnosť   pre   ktorú   je   obvinený   trestne   stíhaný   mala   byť   páchaná organizovaným spôsobom a po dlhšiu dobu, viacerými skutkami a až zákrokom orgánov činných v trestnom konaní bolo v jej pokračovaní zabránené. Tieto okolnosti odôvodňujú obavu, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti, alebo vykoná trestný čin ktorý pripravovali resp. ktorým hrozil.

Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa správne vyvodil záver o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Pokiaľ sa týka sťažnostných námietok obvineného vo vzťahu k otázkam uplatňovania zásady špeciality treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmito námietkami zaoberal v predchádzajúcom svojom uznesení (z 21. februára 2007. sp. zn. 3 Tošs 2/2007) v predmetnej   veci,   a preto   v tomto   smere   poukazuje   na   odôvodnenie   tohto   rozhodnutia. V danej súvislosti treba tiež zdôrazniť, že súdy Slovenskej republiky nemôžu podrobiť revízii právoplatné rozhodnutia justičných orgánov Maďarskej republiky.

Námietky obvineného spočívajúce v tvrdení, že pred rozhodnutím sudcu špeciálneho súdu   mu   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do   trestného   spisu,   ako   aj,   že   časť   obvinených v predmetnej veci bolo už z výkonu väzby prepustených, je z hľadiska posúdenia dôvodnosti trvania väzby obvineného B.   A. irelevantná.   U každého obvineného sa dôvodnosť väzby posudzuje vždy individuálne.

Vo vzťahu k sľubu obvineného je treba uviesť, že prvostupňový súd sa týmto návrhom zaoberal a posúdil vecné aspekty možnosti nahradenia väzby peňažnou zárukou.

S prihliadnutím   na   povahu   a závažný   charakter   trestnej   činnosti,   pre   ktorú je obvinený B. A. trestne stíhaný, dospel sudca pre prípravné konanie špeciálneho súdu k správnemu záveru, že v predmetnom prípade sľub nie je dostatočnou zárukou, pretože neodstraňuje   obavu,   že   menovaný   sa   v prípade   jeho   prepustenia   na slobodu   nedopustí konania predpokladaného ustanovením § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. Preto návrh obvineného   na   jeho   prepustenie   z väzby   za   súčasného   prijatia   jeho   sľubu   sudca   pre prípravné konanie špeciálneho súdu správne neprijal.“

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tošs 2/2007 z 21. februára 2007, na ktoré odkázal v napadnutom   uznesení,   v   súvislosti   s námietkami   obhajoby   k rozhodnutiam   justičných orgánov Maďarskej republiky uviedol:

„Čo sa týka zásady špeciality, tak je potrebné uviesť, že justičné orgány Slovenskej republiky   vyžiadali   v prípade   každého   trestného   stíhania   za   skutky,   ktoré   sa   stali pred vydaním   obvineného   B.   A.   na   trestné   stíhanie   z Maďarskej   republiky   a na trestné stíhanie ktorých vydaný nebol, súhlas justičných orgánov Maďarskej republiky. Príslušné rozhodnutia   sú   obsiahnuté   v spisovom   materiále   tak   v origináloch,   ako aj v prekladoch do slovenského jazyka. V tomto smere nemožno orgánom prípravného konania ani sudcovi pre prípravné konanie nič vytýkať. Najvyšší súd iba pripomína, že slovenským justičným orgánom   neprináleží   posudzovať   postup   maďarských   justičných   orgánov   v rámci príslušných procesných predpisov. Je síce skutočnosťou, že rozhodnutie sudkyne Maďarskej republiky zo 7. februára 2007 obsahuje nesprávne údaje o mene matky a trvalom bydlisku obvineného,   avšak   jeho   generálie   (dátum   a miesto   narodenia)   sú správne.   Takisto aj z odôvodnenia   je   zrejmé,   že   rozhodnutie   sa   týka   skutkov,   ktoré   sa   kladú   za   vinu obvinenému A. tak, ako je to uvedené aj v európskom zatýkacom rozkaze vydanom sudcom pre prípravné konanie špeciálneho súdu dňa 8. januára 2007. Najvyšší súd v tomto smere nemá žiadne pochybnosti. Na základe uvedených skutočností najvyšší súd zistil, že všetky formálne podmienky na trestné stíhanie obvineného B. A. sú splnené.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   dostatočne   vysporiadal s tvrdením sťažovateľa   o nezákonnosti   európskych   zatýkacích   rozkazov   a rozhodnutí justičných orgánov   Maďarskej   republiky,   a to   už   aj   v predchádzajúcom   rozhodnutí (sp. zn. 3 Tošs 2/2007   z 21.   februára   2007),   na   ktoré   sa   v tejto   súvislosti   najvyšší   súd odvolal,   čo   nie   je   v rozpore   s právom   sťažovateľa   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Ústavný súd už vo svojich rozhodnutiach (napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07 a   I. ÚS 92/08)   uviedol,   že   spôsob   takejto   formulácie   odôvodnenia   z hľadiska   jeho preskúmateľnosti   považuje   za   prípustný,   pretože   obsah   predchádzajúcich   rozhodnutí je dotknutým stranám známy ich oznámením, prípadne môže byť známy využitím inštitútu nazretia do spisu. V danom prípade neboli žiadne pochybnosti o tom, že sťažovateľ bol oboznámený s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tošs 2/2007 z 21. februára 2007.

V napadnutom   uznesení   najvyšší   súd   preskúmal,   či   z vykonaného   vyšetrovania a zabezpečených dôkazov naďalej vyplýva, že sa   skutok stal, má znaky trestného činu, pretrváva   dôvodné   podozrenie,   že   skutky   spáchal   obvinený,   a preskúmal   aj   existenciu skutkových okolností odôvodňujúcich pretrvávanie zákonného dôvodu väzby sťažovateľa. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto ústavný súd konštatuje, že spĺňa požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia v konaní vo väzobnej veci v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd nemohol v čase rozhodovania 9. januára 2008   náležite   preskúmať   jeho   sťažnosť,   pretože   sa   v spise   nenachádzali   písomnosti súvisiace s vydaním európskeho zatýkacieho rozkazu, a tieto založil vyšetrovateľ do spisu až 10. januára 2008, ústavný súd nevidí žiadnu príčinnú súvislosť medzi týmito tvrdeniami a namietaným porušením práv sťažovateľa jednak preto, že sťažovateľ nepodporil svoje tvrdenia žiadnymi relevantnými argumentmi, a jednak preto, že nazretím do predmetného spisu ústavný súd zistil, že najvyšší súd po rozhodnutí o sťažnosti sťažovateľa 9. januára 2008 zaslal spis špeciálnemu súdu, kde bol doručený 4. februára 2008, a špeciálny súd ho vrátil príslušnému útvaru Policajného zboru 6. februára 2008. Sťažovateľ preto pri úkone preštudovania vyšetrovacieho spisu 10. januára 2008 nemohol mať k dispozícii rovnopis spisu,   ktorý   bol   predložený   špeciálnemu   súdu   s jeho   žiadosťou   o prepustenie   z väzby z 25. novembra   2007.   Táto   skutočnosť   vyvracia   tvrdenia   sťažovateľa   bez   akýchkoľvek pochybností.

Podľa názoru sťažovateľa je pochybením v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru, keď mu všeobecné súdy neumožnili nahradiť väzbu písomným sľubom. Z judikatúry k druhej vete čl.   5   ods.   3   dohovoru   vyplýva,   že   prepustenie   na   základe   záruky   je   len   možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých   trestných   činov   vôbec   možnosť   záruky   (Caballero   c.   Spojené   kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Článok 5 ods. 3 dohovoru nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom   vzniká   v   tejto   súvislosti   povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky dosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol   sledovaný   vzatím   osoby   do   vyšetrovacej   väzby. Pri posudzovaní   jej   opodstatnenosti   má   záruka   prednosť   pred   pokračovaním   väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05).

V tejto súvislosti je ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd rešpektoval právo sťažovateľa na podanie žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom, či o ponuke písomného sľubu rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových dôvodov, ktoré napokon viedli k neprijatiu písomného sľubu. Najvyšší súd (aj špeciálny súd)   tieto   princípy   dodržal,   a preto   ústavný   súd   nemôže   vstupovať   do   jeho   právomoci preskúmaním jeho úvah a hodnotení o existencii alebo neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich neprijatie písomného sľubu a ponechaním obvineného vo väzbe.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a preto sťažnosť v časti proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu odmietol v celom rozsahu pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008