znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 392/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Júliusa Laciku, bytom P., zastúpeného advokátom P. J., P., ktorou žiadal vysloviť porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Topoľčany   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 106/99   a   jeho   rozsudkom   zo   17. mája 2002   a   postupom   Krajského   súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 84/2003, 7 Co 85/2003, 7 Co 75/2004 a jeho rozsudkom z 24. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Júliusa Laciku o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 2. novembra 2004 doručená sťažnosť Júliusa Laciku (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou žiadal vysloviť   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7 C 106/99   a   jeho   rozsudkom zo 17. mája 2002 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co   84/2003,   7   Co   85/2003,   7   Co   75/2004   a jeho   rozsudkom z 24. marca 2004.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   19. mája 1999   podal   okresnému   súdu návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom   zo 17. mája 2002   tak,   že   návrh   zamietol.   Podľa   sťažovateľa   okresný   súd pri rozhodovaní   jeho   veci   vychádzal   z   chybných   informácií   a   nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   Dňa   3. júla 2002   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 84/2003, 7 Co 85/2003, 7 Co 75/2004 z 24. marca 2004 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Dňa 10. júla 2004 podal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2002 a proti rozsudku krajského súdu z 24. marca 2004, ktorý bol v zastúpení krajským prokurátorom v Nitre listom č. Kc 2053/04-10 zo 14. septembra 2004 odložený. Podľa sťažovateľa „odložením podnetu Generálnym prokurátorom SR zo dňa 14. 9. 2004, rozhodnutím 7 Co 84/2003-234, 7 Co 85/2003, 7 Co 75/2004 Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 3. 2004 a Okresného súdu v Topoľčanoch č. 7 C 106/99-170 zo dňa 15. 2. 2002 boli porušené jeho práva a žiada, aby Ústavný súd SR prikázal týmto orgánom, ktoré porušili jeho práva, aby obnovili stav pred ich porušením“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyslovil nálezom, že:

- práva sťažovateľa uvedené v čl. 48 ods. 2 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR boli porušené,

- zrušujú sa rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. 7 Co 84/2003-234, 7 Co 85/2003, 7 Co   75/2004   zo   dňa   24. 3. 2004   a Okresného   súdu   v Topoľčanoch   č.   7 C   106/99-170 zo dňa 17. 5. 2002,

- Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Topoľčanoch vo veci rozhodnutia o vlastníctve konať v zmysle § 56 ods. 3 písm. d) Ústavného zákona č. 38/1993 Z. z.,

- Ústavný   súd   SR   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľovi vo výške 100.000,- Sk v zmysle § 56 ods. 4 Ústavného zákona č. 38/1993 Z. z.“.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. 7 C 106/99   zo   17. mája 2002   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 7 Co 84/2003,   7 Co 85/2003,   7 Co 75/2004   z   24. marca 2004   nadobudol právoplatnosť 7. júna 2004.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho základného práva podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 106/99 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   7 Co   84/2003,   7   Co   85/2003,   7   Co   75/2004   a jeho   rozsudkom z 24. marca 2004.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

Z   obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   2.   novembra   2004   vyplýva,   že sťažovateľom   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 106/99 zo   17. mája 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 84/2003, 7 Co 85/2003, 7 Co 75/2004 z 24. marca 2004 nadobudli právoplatnosť 7. júna 2004.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   od   7. júna 2004,   keď   predmetné   rozsudky   nadobudli právoplatnosť, do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 2. novembra 2004, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej   namieta   porušenie   označených   základných   práv   okresným   súdom   a   krajským súdom, odmietol ako podanú oneskorene.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   odložením   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania   proti   citovaným   rozsudkom   okresného   súdu   a krajského   súdu   generálnym prokurátorom.

Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa proti generálnemu prokurátorovi nie   je premietnutá   do   petitu   sťažnosti,   preto   súc viazaný   petitom   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde) sa touto nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí a priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal   ich   zrušenia a priznania primeraného finančného zadosťučinenia, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2004