znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 391/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., H., zastúpeného advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl.   8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Trnave v súvislosti s nevyhovením jeho žiadosti o nahliadnutie do spisov Krajského súdu v Trnave sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntta a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   P.   P. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v súvislosti s nevyhovením jeho žiadosti o nahliadnutie do spisov krajského súdu sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   uznesením   Úradu   boja   proti   organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru (ďalej len „ÚBOK“) sp. zn. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 z 20. októbra 2010 mu bolo vznesené obvinenie za zločin krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a 3 písm. a) a b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) a § 140 písm. c) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. b) Trestného zákona.   Obvinenie   bolo   založené   na   prepise   troch   SMS   správ,   dvoch   zaslaných z účastníckej   telefónnej   stanice   č...,   evidovanej   na   meno   sťažovateľa,   na   účastnícku telefónnu stanicu č..., evidovanú na meno I. S., a jednej doručenej z účastníckej telefónnej stanice č... na účastnícku stanicu č..., ktorých záznam sa vykonával na základe rozhodnutí krajského súdu sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt zo 6. mája 2010 a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt zo 4. augusta 2010. Podaním zo 17. marca 2011 sťažovateľ požiadal krajský súd o nahliadnutie   do   spisov   vedených   pod   týmito   spisovými   značkami.   Krajský   súd   mu prípisom sp. zn. Spr. 204/11 z 31. marca 2011 oznámil, že jeho žiadosti nemožno vyhovieť, pretože súhlas na použitie informačno-technického prostriedku nebol vydaný na jeho osobu.

S poukazom   na   judikatúru   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (ďalej   len   „ESĽP“)   sťažovateľ   namieta,   že   zamietnutím   žiadosti   o nahliadnutie   do označených spisov krajského súdu mu je fakticky znemožnené brániť sa proti samotnému faktu odpočúvania ako zásahu do jeho práva na súkromie a tiež znemožnené využiť opravný prostriedok na preskúmanie rozhodnutia, ktorým bol povolený odposluch na účel kontroly splnenia zákonných podmienok na použitie daného informačno-technického prostriedku. Sťažovateľ   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu   v tomto   prípade   považuje   za   účinný prostriedok nápravy proti nariadeniu odpočúvania podľa čl. 13 dohovoru.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Spr. 204/11 porušil právo sťažovateľa na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 22 ods. 1 a čl. 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a podľa   čl.   8   ods.   1   a čl.   8   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   3   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v súvislosti   s nevyhovením   žiadosti   sťažovateľa   o nahliadnutie   do spisov   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   KSTT-V-186-1/2010-Ntt   a sp.   zn.   KSTT-V-279- 1/2010-Ntt.

2.   Krajskému   súdu   v Trnave   sa   zakazuje   pokračovať   v porušovaní   označených základných práv sťažovateľa.

3. Krajskému súdu v Trnave sa prikazuje umožniť sťažovateľovi nahliadnuť do spisov Krajského súdu v Trnave sp. zn. KSTT-V-186-1/2010-Ntt a sp. zn. KSTT-V-279-1/2010-Ntt.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3 000 EUR, ktorú mu je povinný zaplatiť Krajský súd v Trnave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru   v súvislosti   s použitím   záznamov   získaných   odpočúvaním   telekomunikačnej prevádzky   vykonanej   na   základe   písomného   súhlasu   krajského   súdu   podľa   zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o   ochrane   pred odpočúvaním) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 166/2003 Z. z.“). Súhlas bol vydaný na telefónnu účastnícku stanicu osoby odlišnej od sťažovateľa (I. S.) na účely objasnenia trestnej činnosti tejto osoby.

Podľa zistenia ústavného súdu bol sťažovateľ rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 T 46/2011-295 z 27. januára 2012 podľa § 285 písm. a) Trestného   poriadku   oslobodený   spod   obžaloby   Okresnej   prokuratúry   Galanta   č.   k. 3 Pv 219/11-28 z 30. júna 2011 (nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný). Okresný súd v rozsudku konštatoval s odvolaním sa na judikatúru ústavného súdu, že „nie je možné použiť dôkazy získané (aj keď zákonným spôsobom) voči inej osobe, než ktorej sa uvedené získané údaje týkajú“. Okresný súd dospel k záveru, že „dôkazy, o ktoré sa v tomto prípade opierala obžaloba Okresnej prokuratúry v Galante, č. 3 Pv 219/11 boli získané nezákonným spôsobom“.

Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 43/2012 z 3. mája 2012 zamietol odvolanie Okresnej prokuratúry Galanta. V odôvodnení uznesenia krajský súd konštatoval:

„... nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefónnych hovorov je zásahom   a práva   na   súkromie   tak   podľa   čl.   22   Ústavy   a článku   13   Listiny,   kde   je   to vyslovene uvedené, ako aj podľa článku 8 Dohovoru. Pritom nejde o zásah do práva na súkromie iba držiteľa odpočúvanej telefónnej linky, ale táto ochrana patrí aj osobám, ktoré sú z tejto linky volané resp. ktoré na túto linku volajú....

I keď je teda nepochybné, že súhlas na použitie informačno-technického prostriedku týkajúci sa osoby I. S. bol vydaný v súlade so zákonom, avšak získané informácie ohľadom iných   osôb   na   odposluch,   ktorých   takýto   súhlas   nebol   vydaný,   v danom   prípade   nie   je možné   voči týmto osobám   použiť   a preto tak,   ako už   je vyššie   uvedené použitie   týchto informácií vo vzťahu k inej osobe je evidentne nezákonné. V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na Nález ústavného súdu SR zo dňa 14. 06. 2006 sp. zn. I. ÚS 274/05.

Okresný   súd   preto   správne   vychádzal   z vyššie   uvedených   ustanovení   a dôkaz zadovážený   voči   obžalovanému   JUDr.   P.   P.   v tomto   smere   považoval   ako   za   dôkaz nezákonne   získaný...   Je   teda   nepochybné,   že   použitím   tohto   dôkazu   došlo   k porušeniu základnej zásady trestného konania uvedenej v ustanovení § 2 ods. 1 Trestného poriadku v zmysle ktorej nikto nemôže byť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon a preto výsledky takto získaných dôkazov nemožno v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku použiť v trestnom konaní ako dôkaz.“

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza   z   toho,   že   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   inštančne   nadriadeného   súdu   (odvolacieho,   resp. sťažnostného   súdu)   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   v   trestnom   konaní   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného trestného konania (m. m. IV. ÚS 350/09). Z uvedeného vyplýva, že je ústavne akceptovateľné, ak súd druhého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje a stotožňuje sa so závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, príp. so závermi, ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor) (IV. ÚS 390/2010).

Z citovaných   rozhodnutí   vyplýva,   že   okresný   súd   a krajský   súd   sa   zaoberali skúmaním zákonnosti nariadeného odpočúvania podľa zákona č. 166/2003 Z. z., ako aj zákonnosťou použitia takto získaných informácií ako dôkazu v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi a dospeli k záveru, že hoci súhlas podľa zákona č. 166/2003 Z. z. bol vydaný v súlade so zákonom, nemôže byť použitý ako dôkaz proti sťažovateľovi, pretože súhlas sa týkal inej osoby.

Sťažovateľ   teda   mal   možnosť   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   v súvislosti s vykonaným odpočúvaním v konaní pred všeobecným súdom. Sťažnosť ústavnému súdu však   podal   skôr,   ako   predložil   svoje   námietky   všeobecnému   súdu   príslušnému   na poskytnutie ochrany tým právam, ktorých porušenie namieta.

Subsidiarita   právomoci   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.

Ak sťažovateľ neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi námietky, ktoré uvádza v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnil   základný   ústavný   predpoklad,   aby   bola založená právomoc ústavného súdu na prerokovanie jeho sťažnosti (I. ÚS 182/2011).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. júna 2013