znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 391/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť E. F., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia bližšie neoznačených základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 3 T 7/2012-391 z 11. mája 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. F. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 27. júna 2012 doručené podanie E. F. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Galanta 3 T 7/2012-391“, ktoré podľa obsahu možno kvalifikovať ako sťažnosť   podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou namieta   porušenie   svojich   bližšie   neoznačených   základných   práv   a slobôd   uznesením Okresného   súdu   Galanta   č. k.   3 T 7/2012-391   z 11.   mája   2012   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti, ako aj zo spisového materiálu vyžiadaného z okresného súdu vyplýva, že sťažovateľovi bol podľa § 40 ods. 1 a 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 37 ods. 1 písm. c)   Trestného   poriadku   ustanovený   obhajca.   Uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 3 T 7/2012   z 2.   apríla   2012   bola   ustanovenému   obhajcovi   priznaná   odmena   a náhrada hotových   výdavkov   za   poskytnuté   právne   služby   v sume   1 354,16   €.   Vyššia   súdna úradníčka okresného súdu preto napadnutým uznesením uložila sťažovateľovi povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové výdavky priznané ustanovenému obhajcovi s poučením, že proti   tomuto   uzneseniu   možno   podať   sťažnosť   do   troch   dní   od   jeho   oznámenia.   Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 22. mája 2012 sťažnosť, v ktorej uviedol, že okresný súd nezisťoval, či u sťažovateľa nie sú splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, a žiadal o poskytnutie bezplatnej obhajoby. Okresný súd, resp. sudca okresného súdu   (keďže   napadnuté   uznesenia   vydala   poverená   vyššia   súdna   úradníčka)   uznesením č. k. 3 T 7/2012-395   z 29.   mája   2012   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   nedôvodnú. Zamietnutie sťažnosti odôvodnil okresný súd tým, že sťažovateľovi bol ustanovený obhajca, pretože u neho bol daný dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Okresný súd preskúmal existenciu podmienok na bezplatnú obhajobu a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie vydané vyššou súdnou úradníčkou vychádza z úplných skutkových   zistení a je vecne   správne.   Okresný   súd pripustil,   že sťažovateľ   síce   nie   je vo výkone trestu odňatia slobody pracovne zaradený, avšak táto skutočnosť neodôvodňuje priznanie   nároku   na bezplatnú   obhajobu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nemá   aktuálne prostriedky   na   uhradenie   náhrady   trov   konania   štátu   v celosti,   nie   je   podľa   názoru okresného   súdu   dôvodom   na priznanie   nároku   na   bezplatnú   obhajobu,   keďže   táto pohľadávka štátu môže byť od sťažovateľa vymáhaná formou zrážok z prípadnej budúcej pracovnej odmeny alebo iného príjmu po jeho prepustení.

Sťažovateľ v sťažnosti ústavnému súdu poukázal na to, že okresný súd v uznesení č. k.   3 T 7/2012-391   z 11.   mája   2012   (teda   v tom,   ktorým   mu   bola   vyššou   súdnou úradníčkou   uložená   povinnosť   nahradiť   štátu   odmenu   a hotové   výdavky   priznané ustanovenému obhajcovi) nepreskúmal, či nie sú u neho splnené podmienky na bezplatnú obhajobu, keďže je nemajetný, nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, a preto žiada ústavný súd, aby jeho „obhajoba bola bezplatná“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Článok 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom   verejnej   moci   princípom   subsidiarity.   Podľa   neho   rozhoduje   ústavný   súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v   konkrétnej   veci   a   poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

Sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   bližšie   neoznačených   základných   práv   a slobôd vo vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   mohol   podľa   zákona   účinne   domáhať   (a   aj   sa   domáhal)   využitím   opravného prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto kontexte bol   sudca   okresného   súdu   (keďže   napadnuté   uznesenie   vydala   poverená   vyššia   súdna úradníčka)   povinný   poskytnúť   (a   aj   poskytol,   keď   o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol uznesením   č. k.   3 T/7/2012-395   z 29.   mája   2012   tak,   že   ju   zamietol   ako   nedôvodnú) ochranu   bližšie   neoznačeným   základným   právam   a slobodám   sťažovateľa,   porušenie ktorých namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   uznesenia   č. k.   3 T 7/2012-391   z 11.   mája   2012,   ako aj k napadnutému uzneseniu okresného súdu vylúčená.

Zmyslom a funkciou sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je náprava zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, pričom k takejto náprave nemôže dôjsť takým spôsobom, že by v rámci konania o sťažnosti a z preskúmania ústavnými súdom bolo vyňaté práve rozhodnutie o poslednom opravnom prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv   poskytuje.   Rozhodovanie o sťažnosti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   vydanému   vyšším   súdnym úradníkom by znamenalo, že by rozhodnutím ústavného súdu nebolo dotknuté konečné rozhodnutie, ktorým o opravnom prostriedku sťažovateľa proti sťažnosťou   napadnutému rozhodnutiu rozhodol sudca. Takýto postup by bol v rozpore s princípom právnej istoty.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   týkajúcu   sa   namietaného   porušenia bližšie   neoznačených   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   napadnutým   uznesením okresného   súdu   a   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   odmietol   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci je neodstrániteľná podmienka konania, ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   podania   (napr. predloženie splnomocnenia pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, doplnenie o jasný a zrozumiteľný petit).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012