znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 391/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 13   a čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   v   spojení   s čl.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, 3. inšpekčného oddelenia Banská Bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením zo 7. decembra 2010,

- postupom Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn 253/10 a jej uznesením zo 4. apríla 2011, ako aj

- postupom Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. júla 2011 doručené podanie JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„...   Dňa   12.   08.   2010   som   na   Okresnej   prokuratúre   v   Žiline   podával   trestné oznámenie,   ktoré   som   napokon   dňa   18.   10.   2010   spresnil   ako   trestné   oznámenie   na vyšetrovateľa okresného riaditeľstva Policajného zboru v Žiline JUDr. P. M., predovšetkým pre trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom. Toto trestné oznámenie bolo dňa 22. 10. 2010 odstúpené Okresnou prokuratúrou v Žiline Vojenskej obvodnej prokuratúre v Banskej Bystrici. Odvtedy bolo v tejto veci vydaných niekoľko uznesení, no iba jedno sa skutočne zaoberalo   trestným   činom   marenie   úlohy   verejným   činiteľom,   a   to   až   uznesenie   0   Pn 253/10-14 zo 04. apríla 2011. Záverečné rozhodnutie v tejto veci bolo uznesenie Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, doručené na moju adresu až 07. 07. 2011 (poštová pečiatka dňa odoslania je nečitateľná). Toto konečné uznesenie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 tiež opomína oznámený nedbanlivostný trestný čin marenie úlohy verejným   činiteľom.   Od   dátumu   18.   10.   2010,   ktorý   je   dátumom   spresnenia   trestného oznámenia   ohľadom   trestného   činu   marenie   úlohy   verejným   činiteľom,   uplynulo   teda takmer deväť mesiacov a od podania trestného oznámenia (12. 08. 2010) takmer rok. Toto záverečné uznesenie sa tiež trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, ako som už spomenul, nezaoberá. Týmto trestným činom sa zaoberalo len uznesenie Vojenskej obvodnej prokuratúry 0 Pn 253/10-14 zo 04. apríla 2011, a to tiež až ako reakcia na moje neustále pripomínanie. Toto uznesenie 0 Pn 253/10-14 popritom obsahovalo nesprávne poučenie, že sťažnosť voči nemu nie je možná, hoci išlo vôbec o prvé rozhodnutie vo veci oznámeného trestného   činu   marenie   úlohy   verejným   činiteľom.   Má   ísť   o evidentné   nadržovanie vyšetrovateľovi JUDr. P. M. orgánmi činnými v trestnom konaní a úmyselné prieťahy, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou majú za cieľ docieliť premlčanie trestného stíhania tohto vyšetrovateľa   pre   trestný   čin,   ktorého   sa   mal   dopustiť   dňa   10.   03.   2008   hrubou nedbanlivosťou, keď mojej matke E. Ď. poslal list, ktorý svedčí o jeho hrubej nedbanlivosti, a tak orgány činné majú asi v úmysle aj docieliť moju nemožnosť domáhať sa v trestnom konaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   spôsobeného psychickou ujmou   orgánu činného   v   trestnom   konaní   -   JUDr. P.   M.,   a   v   konečnom   dôsledku   docieliť   aj   moju nemožnosť   domáhať   sa   v trestnom   konaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia ohľadom straty živiteľa.“

V   ďalšej   časti   svojho   podania   sťažovateľ   popisuje   priebeh   konaní   pred   orgánmi činnými   v   trestnom   konaní   súvisiaci   s   vybavovaní   jeho   „nového“   trestného   oznámenia z 12. augusta 2010, pričom v tejto súvislosti uvádza:

«1.   Keďže   pri   spätnom   štúdiu   zdravotnej   dokumentácie   ohľadom   vyšetrovania dodnes riadne nevyjasneného úmrtia môjho otca I. Ď. som zistil nezrovnalosti, podal som dňa 12. 08. 2010 nové trestné oznámenie (Prvé trestné oznámenie podávala moja matka E. Ď. dňa 14. 01. 2008), v ktorom som uviedol nové skutočnosti. Vyšetrovateľ JUDr. P. M., ktorému bolo predtým pridelené prvé trestné oznámenie mojej matky E. Ď. zo 14. 01. 2008 ohľadom podozrenia ošetrujúceho lekára môjho otca I. Ď. z trestného činu usmrtenia zo dňa 13. 05. 2006, sa mal podľa nových skutočností uvádzaných v novom trestnom oznámení hrubou nedbanlivosťou dopustiť nedbanlivostného trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom (§ 327 trestného zákona v platnom znení). Toto trestné oznámenie sa týkalo aj trestných činov usmrtenia a marenia spravodlivosti neznámymi páchateľmi.

2. Po vzájomnom vyjasňovaní si nedorozumení s krajskou prokuratúrou v Žiline som dňa 18. 10. 2010 podal spresnenie k tomuto trestnému oznámeniu. Jasne som uviedol a aj dokázal, že vyšetrovateľ JUDr. P. M. sa dopustil ohľadom vyšetrovania úmrtia môjho otca minimálne nedbanlivostného trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom, keď dva odlišné   dokumenty   považoval   za   totožný   dokument   a   na   základe   toho   odmietol   trestné oznámenie, ktoré podávala moja matka E. Ď. dňa 14. 01. 2008. V tomto spresnení trestného oznámenia z 18. 10. 2010 som už na trestných činoch neznámych páchateľov netrval, ale trval   som,   a   trvám,   na   trestnom   čine   marenie   úlohy   verejným   činiteľom   JUDr.   P.   M. Zmienený vyšetrovateľ nevenoval pozornosť dokumentu „Správe o príčine smrti - doplnku“ zo 04. 09. 2006 od MUDr. J. I., ale v hrubej nedbanlivosti napriek upozorneniu mojej matky ho pokladal za „Správu o príčine smrti“ MUDr. J. I. zo 07. 06. 2006. „Správa o príčine smrti - doplnok“ zo 04. 09. 2006 od lekára, ktorý vykonával pitvu môjho otca, pritom obsahovala   skutočnosti,   ktoré   zas   boli   v   prudkom   rozpore   s   „Oznámením   o   výsledku šetrenia podania“ Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočkou v Martine zo 04. 07. 2006. Vyšetrovateľ JUDr. P. M. mal po podaní trestného oznámenia mojou matkou   E.   Ď.   k   dispozícii   jasný   dôkaz,   že   neznámou   osobou   Úradu   pre   dohľad   nad zdravotnou starostlivosťou a ďalšími prípadnými neznámymi osobnosťami, má dochádzať k mareniu spravodlivosti, že „Správa o príčine smrti – doplnok“ zo 04. 09. 2006 sa prudko rozchádza s tvrdením Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Martin, že v prípade úmrtia   môjho   otca I.   Ď.   nešlo   o žiaden nečakaný infarkt,   ale   o dôsledok nedostatočného ošetrenia - nezastavenia krvácania v mozgu, o ktorom sa dlho pred úmrtím vedelo,   a   že   teda   k   usmrteniu   môjho   otca   I.   Ď.   ošetrujúcim   lekárom   dôjsť   malo. Vyšetrovateľ   toto   všetko   v   hrubej   nedbanlivosti   aj   napriek   upozorneniam   mojej   matky prehliadol, čo podľa okolností už poukazuje aj na jeho zlý úmysel, a nezabezpečil stopy - zdravotnú   dokumentáciu,   čím   nechal   priestor   pre   ich   skresľovanie   a   likvidovanie páchateľom a spolupáchateľmi trestného činu usmrtenia a marenia spravodlivosti.

3.   Dňa   22.   10.   2010   Krajská   prokuratúra   v   Žiline   ma   vyrozumela   o   odovzdaní podnetu z 22. 10. 2010 Vojenskej obvodnej prokuratúre v Banskej Bystrici, ktorá ho dňa 22. 11. 2010 postúpila Sekcii kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská Bystrica (ďalej len „Inšpekčná Služba BB 3“).

4.   Po   mojom   výsluchu   na   pracovisku   Inšpekčnej   služby   BB   3   na   jej   žilinskom pracovisku   vydal   npor.   PhDr.   Ľ.   Ch.   dňa   07.   12.   2010   uznesenie ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010. Okrem iných pochybení podstatným a závažným je fakt, že sa tento vyšetrovateľ vôbec nezaoberal podstatou môjho trestného oznámenia, ktorým bolo oznámenie   trestného   činu   marenie   úlohy   verejným   činiteľom,   ale   venoval   sa   povrchne a zavádzajúco   len   možnému   trestnému   činu   zneužívanie   právomoci   verejného   činiteľa, o ktorom som v trestnom oznámení spresnenom 18. 10. 2010 okrajovo vyslovil dôvodné podozrenie. Hoci doposiaľ uvedené skutočnosti ale svedčia o zlom úmysle vyšetrovateľa JUDr.   P.   M.,   ktorému   sa asi   pre preťaženosť   nechcelo vecou skutočne zaoberať.   Voči uzneseniu   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   zo   07.   12.   2010   som   dňa   20.   12.   2010   podal sťažnosť, keďže išlo len o čiastočné uznesenie a nešlo o uznesenie o celej veci.

5. Dňa 12. 04. 2011 som podal sťažnosť na prieťahy ohľadom oneskoreného konania a rozhodovania Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici, keďže sťažnosť voči uzneseniu ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 som podával 20. 12. 2010 a 12. 04. 2011 som ešte stále rozhodnutie z Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici o sťažnosti nedostal. Vzniesol   som   vtedy   už   dôvodnú   požiadavku   na   odškodnenie   za   tieto   prieťahy   vo   výške 10 000,- EUR.

6.   Dňa   20.   04.   2011   mi   Vojenská   obvodná   prokuratúra   odoslala   prokurátorom Mgr. D. P. jej uznesenie 0 Pn 253/10-14 zo dňa 04. apríla 2011. Už samotným dátumom vydania   uznesenia   prekročila   táto   prokuratúra   dvojmesačnú   lehotu   minimálne   o   jeden mesiac (30 dní), ktorú na vybavenie veci mala, a to aj pri zohľadnení doby určenej na poštovú prepravu. V tomto uznesení 0 Pn 253/10-14 zo dňa 04. apríla 2011 sa prvýkrát rozhodlo o mnou oznámenom trestnom čine marenie úlohy verejným činiteľom, hoci som ho oznamoval ešte dňa 18. 10. 2010. K tomuto rozhodnutiu došlo popritom len vďaka môjmu opätovnému upozorneniu v mojej sťažnosti zo dňa 20. 12. 2010. Uznesenie 0 Pn 253/10-14 zo dňa 04. apríla 2011 obsahovalo poučenie, že voči nemu nie je možná sťažnosť. Keďže však išlo o prvé rozhodnutie o veci marenie úlohy verejným činiteľom JUDr. P. M., podľa platnej legislatívy sťažnosť možná bola a dňa 02. 05. 2011 som ju podal (s dátumom 03. 05. 2011 na tejto sťažnosti).

7.   Dňa 30.   júna   2011 vydala Vyššia   vojenská prokuratúra v Trenčíne   uznesenie Vn 295/10-17   osobou   prokurátora   kpt.   JUDr.   V.   K.,   ktoré   sa   zas   vôbec   nezaoberá nedbanlivostným trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom, o rozhodnutí ktorého som   podával   dňa   03.   05.   2011   sťažnosť   (sťažnosť   na   prvé   rozhodnutie   v   tejto   veci   - rozhodnutie prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici 0 Pn 253/10- 14 zo 04. apríla 2011). Celé toto uznesenie je plné predovšetkým demagógie o textoch mojich   podaní,   z   ktorej   za   najzávažnejšiu   považujem   úmyselné   klamanie   vojenského prokurátora, že som po Vojenskej prokuratúre apo Inšpekčnej službe Ministerstva vnútra SR požadoval kontrolu zákonnosti vyšetrovania vyšetrovateľa JUDr. P. M. Od počiatku jasne a nezameniteľné som pritom oznamoval podozrenia z viacerých trestných činov tohto vyšetrovateľa.

8.   Dovoľujem   si   vysloviť   dôvodnú   domnienku,   že   celé   konečné   rozhodnutie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 má byť buď výsledkom človeka, ktorý konal v zlom úmysle, lebo toto uznesenie sa okrem mena môjho otca mojich podaní vôbec netýka.»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ tvrdí, že:

«1. Uznesenia a konania orgánov činných v trestnom konaní, ktoré predchádzali konečnému rozhodnutiu Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, porušili moje nižšie uvedené práva, ktoré konečné rozhodnutie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 porušilo tiež.

2. Vyšetrovateľ Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská   Bystrica   npor.   PhDr.   Ľ.   Ch.   zámerným   opomínaním   textu   a   podstaty   môjho trestného oznámenia na JUDr. P. M., keď zámerne opomínal vyšetrovať oznámený trestný čin marenie úlohy verejným činiteľom, porušil článok 14 (zákaz diskriminácie) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo 04. XI. 1950 (ďalej len „Dohovor“), keďže ma diskriminoval nevybavením môjho trestného oznámenia z 12. 08. 2010 spresnenom dňa 18. 10. 2010. Týmto zároveň porušil článok 1 (všeobecný zákaz diskriminácie) Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04. XI. 2000 (ďalej len „Protokol číslo 12“) a článok 1 (záväzok dodržiavať   ľudské   práva)   Dohovoru.   Takisto   porušil   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Jeho uznesenie ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo dňa 07. 12.   2010   sa   vôbec   nezaoberá   oznámeným   trestným   činom   marenie   úlohy   verejným činiteľom.

3. Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici npor. Mgr. D. P. uznesením 0 Pn 253/10-14 zo 04. apríla sa 2011 dopustil konania a rozhodnutia v rozpore s článkom   13   Dohovoru   (právo   na   účinný   opravný   prostriedok),   keď   jednak   rozhoduje negatívne   o   oznámenom   trestnom   čine   marenie   úlohy   verejný   činiteľom   v   rozpore   so skutkovým stavom a s nezvratnými dôkazmi, a jednak tým, že hoci vo veci tohto trestného činu išlo o prvé rozhodnutie, nesprávne ma poučuje, že sťažnosť voči nemu nie je možná. Týmto sa zároveň dopustil konania v rozpore s článkom 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie), s článkom 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru (všeobecný zákaz diskriminácie) a s článkom 1 Dohovoru (záväzok dodržiavať ľudské práva). Týmto zároveň porušil aj článok 46 ods. 1 Ústavy   SR,   keďže   zmaril   domáhame   sa   môjho   práva   jednak   na   Vojenskej   obvodnej prokuratúre   v   Banskej   Bystrici,   a   jednak   v   súdnom   konaní   trestného   súdu,   v   ktorom prokurátor zastupuje štát.

4. Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne kpt. JUDr. V. K. nekonaním ohľadom sťažnosti na prvé rozhodnutie vo veci oznámeného trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry 0 Pn 253/10-14 z 04. apríla 2011 a samotným upovedomením uvedeného prokurátora Vn 295/10-17 z 30. júna 2011, v ktorom zámerne má opomínať text a podstatu môjho trestného oznámenia na JUDr. P. M. a text   mojej   sťažnosti   na   prvé   uznesenie   v   tejto   veci,   keď   zámerne   opomínal   vyšetrovať oznámený   trestný   čin   marenie   úlohy   verejným   činiteľom   a   konať   o   sťažnosti   na   prvé rozhodnutie   ohľadom   tohto   trestného   činu,   porušil   článok   14   (zákaz   diskriminácie) Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   zo   04.   XI.   1950   (ďalej   len „Dohovor“), keďže ma diskriminoval nevybavením môjho podnetu - sťažnosti z 03. 05. 2011 voči uzneseniu 0 Pn 253/10-14 zo 04. apríla 2011. Týmto zároveň porušil článok 1 Protokolu číslo 12 k Dohovoru zo 04. XI. 2000 (ďalej len „Protokol číslo 12“) a článok 1 (záväzok   dodržiavať   ľudské   práva)   Dohovoru.   Takisto   porušil   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). Jeho uznesenie Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 sa tiež vôbec nezaoberá oznámeným trestným činom marenie úlohy verejným činiteľom. V konečnom   dôsledku   porušil   aj   článok   13   Dohovoru   (právo   na   účinný   opravný prostriedok).»

V záverečnej časti podania je uvedený „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“, podľa ktorého sťažovateľ:

«1.... podľa článku 127 žiadam Ústavný súd SR o konanie a o rozhodnutie o tejto ústavnej sťažnosti.

2.   Podľa článku 127 ods.   2 Ústavy SR žiadam Ústavný súd SR po konštatovaní porušenia Ústavy SR a základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd garantovaných   medzinárodnými   dohovormi   zo   strany   Vyššej   vojenskej   prokuratúry v Trenčíne a Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská Bystrica o vyslovenie, že ich právoplatnými rozhodnutiami a ich inými zásahmi boli tieto moje   práva   porušené.   Zároveň   žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   zakázal porušovanie mojich práv zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry a zo strany Sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, 3. inšpekčné oddelenie Banská Bystrica, a aby prikázal týmto orgánom represie dôvodné trestné stíhanie voči vyšetrovateľovi okresného riaditeľstva PZ v Žiline JUDr. P. M.

3. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy SR potom žiadam Ústavný súd SR o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia od uvedených inštitúcii, ktoré vyčísľujem ako súčet sumy 10 000,- EUR, ktorú som požadoval dňa 12. 04. 2011 v sťažnosti na prieťahy ohľadom oneskoreného konania a rozhodovania Vojenskej obvodnej prokuratúry v Banskej Bystrici a sumy 150 000,- EUR, ktorá je súčtom 75 000,- EUR ako náhrada sumy ako odškodného, ktorá sa ako kompenzácia za stratu živiteľa mala vymôcť od lekára,   ktorý mal zaviniť usmrtenie môjho otca I. Ď., ale vyšetrovanie tohto usmrtenia JUDr. P. M. zmaril. Ďalšia suma   75   000,-   EUR   je   kompenzáciou   nemajetkovej   psychickej   ujmy   spôsobenej namietnutým   konaním   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   porušeniami   mojich garantovaných práv zo strany týchto orgánov. Dovedna teda zo strany Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne ako zástupcu Generálnej prokuratúry a zo strany Sekcie kontroly a inšpekčnej   služby   MV   SR,   3.   inšpekčné   oddelenie   Banská   Bystrica   ako   zástupcu Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   žiadam   spoločne   a   nerozdielne   primerané zadosťučinenie v sume 160 000,- EUR (slovom: jednostošesťdesiattisíc EUR).

4. Zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (zákon č. 38/1993 Z. z.) v § 20 ods. 2 však uvádza: „K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak.“ V § 31a tohto zákona sa ďalej uvádza: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie   pred   Ústavným   súdom   primerane   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku alebo   Trestného   poriadku.“   Obidve   procesné   normy   pripúšťajú   v   prípadoch   povinného zastúpenia advokátom výnimku z tohto povinného zastúpenia, ak potenciálny zastupovaný má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, čo je aj môj prípad.

5. Posledné rozhodnutie v tejto veci je upovedomenie Vyššej vojenskej prokuratúry Vn 295/10-17 z 30. júna 2011 z doručené prvýkrát na moju adresu dňa 07. 07. 2011. Túto ústavnú sťažnosť podávam v zákonom určenej dvojmesačnej lehote.»

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   zákazu   diskriminácie   podľa   čl.   14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, 3. inšpekčného oddelenia Banská Bystrica (ďalej len „vyšetrovateľ“) vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením zo 7. decembra 2010, postupom Vojenskej obvodovej prokuratúry v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „vojenská   obvodová   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 0 Pn 253/10   a   jej   uznesením   zo   4.   apríla   2011,   ako   aj   postupom   Vyššej   vojenskej prokuratúry   v   Trenčíne   (ďalej   len   „vyššia   vojenská   prokuratúra“)   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením zo 7. decembra 2010, postupom vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn 253/10 a jej uznesením zo 4. apríla 2011, ako aj postupom vyššej vojenskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyšetrovateľa vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-293/IS-3-V-2010   a   jeho   uznesením zo 7. decembra 2010

Vyšetrovateľ namietaným uznesením odmietol podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku   trestné   oznámenie   sťažovateľa   vo   veci   podozrenia   z   prečinu   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť ÚJKP OR PZ v Žiline JUDr. P. M. tým, že sa v pridelenej trestnej veci nezaoberal novým dôkazným prostriedkom vypracovaným MUDr. J. I. o príčine smrti I. Ď., „nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa §-u 197 ods. 2 Trestného poriadku“.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity,   ktorého   zmysel   a   účel   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 197 ods. 3 Trestného poriadku uznesenie podľa odseku 1 alebo 2 sa doručí oznamovateľovi a poškodenému. Oznamovateľ a poškodený môžu proti uzneseniu podať sťažnosť. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.

Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa   §   230   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   pri   výkone   tohto   dozoru   je prokurátor   oprávnený   dávať   záväzné   pokyny   na   postup   podľa   §   197,   vyšetrovanie a skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu.

Podľa   §   230   ods.   2   písm.   e)   Trestného   poriadku   pri   výkone   tohto   dozoru   je prokurátor oprávnený zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami.

Podľa   § 193 ods.   1 Trestného poriadku   nadriadený orgán zamietne sťažnosť,   ak a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo c) nie je dôvodná.

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   proti   namietanému uzneseniu vyšetrovateľa mohol sťažovateľ ako oznamovateľ podať sťažnosť (čo aj urobil), o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť príslušný   orgán   prokuratúry,   v   danom prípade   prokurátor   vojenskej   obvodovej   prokuratúry.   Sťažnosť   podľa   §   197   ods.   3 Trestného poriadku možno vzhľadom na možnosti vyplývajúce z § 230 ods. 2 písm. a) a e) Trestného poriadku nepochybne považovať v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za právny prostriedok, ktorý osobitný právny predpis sťažovateľovi účinne poskytuje na ochranu jeho základných práv a slobôd.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   v   spojení   s   čl.   1   dohovoru   postupom vyšetrovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesením zo 7.   decembra   2010,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu neprípustnosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   v   spojení   s   čl.   1   dohovoru   postupom   vojenskej obvodovej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   0 Pn   253/10   a   jej   uznesením zo 4. apríla 2011

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor   upovedomí   podávateľa   podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší   opakovaný   podnet   v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor   zistí,   že podnet   je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení zákona o prokuratúre ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou   považuje podnet, ako aj opakovaný podnet (príp.   ďalší opakovaný   podnet)   podľa   zákona   o   prokuratúre   za   právne   prostriedky,   ktoré   zákon sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje,   a   to   aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tohto prostriedku nápravy (podnetu, opakovaného podnetu) v sústave orgánov prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu orgánu činného v prípravnom konaní, resp. aj pred začatím trestného stíhania (I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že proti namietanému postupu vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn   253/10   a   jej   uzneseniu   zo   4.   apríla   2011   mohol   sťažovateľ   podať   podnet,   resp. opakovaný   podnet   (čo   aj   urobil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť nadriadený prokurátor, v danom prípade prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn 253/10 a jej uznesením zo   4.   apríla   2011,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu neprípustnosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru postupom vyššej vojenskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Vn 295/10 a jej prípisom z 30. júna 2011

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   podaním z 3. mája 2011 označeným ako „Vec: Uznesenie 0 Pn 253/10-14 zo dňa 04. apríla 2011 – Sťažnosť   a trestné   oznámenie   z   ďalšieho   podozrenia   z   deliktu   zneužívania   právomoci verejného činiteľa mjr. JUDr. P. M.“ domáhal preskúmania postupu vyšetrovateľa vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 a jeho uznesenia zo 7. decembra 2010, ako aj postupu vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn 253/10 a jej   uznesenia   zo   4.   apríla   2011.   Označené   podanie   sťažovateľa   bolo   odstúpené   vyššej vojenskej prokuratúre, ktorá ho kvalifikovala ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona   o   prokuratúre.   Tento   opakovaný   podnet   sťažovateľa   vybavil   prokurátor   vyššej vojenskej prokuratúry namietaným prípisom sp. zn. Vn 295/10 z 30. júna 2011 tak, že ho ako nedôvodný odložil.

V namietanom prípise vyššej vojenskej prokuratúry sa okrem iného uvádza:„Dňa 20. 5. 2011 bola na tunajšiu prokuratúru z Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica odstúpená časť Vášho podania zo dňa 3. 5. 2011, v ktorej vyslovujete nespokojnosť s postupom a rozhodnutím príslušníka inšpekčnej služby a prokurátora VOP B. Bystrica vo vzťahu ku konaniu sp. zn. 0 Pn 253/10. Táto odstúpená časť Vášho podania bola vyhodnotená ako opakovaný podnet v zmysle § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov,   na   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia prvotného podnetu prokurátorom Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Pn 253/10.

Pri vybavovaní Vášho opakovaného podnetu som preskúmal dozorový spis Vojenskej obvodnej   prokuratúry   B.   Bystrica   sp.   zn.   0   Pn   253/10   ako,   aj   vyšetrovací   spis   Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Odbor inšpekčnej služby 3. inšpekčné oddelenie B. Bystrica ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010.

Na základe preskúmania predmetných spisových materiálov nevyplynuli nové alebo iné skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné zistiť najmä skutkový, alebo aj právny stav veci nad rámec tých, ako je konštatované v uznesení ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010 zo 7. 12. 2010, ktorým bola podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. odmietnutá vec oznámenia o trestnom čine zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.   1 písm.   a) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť príslušník ÚJKP OR PZ v Žiline v pridelenej trestnej veci, vedenej   pod   ČVS:   ORP-105/OVK-ZA-2008   tým,   že   sa   nezaoberal   novým   dôkazným prostriedkom vypracovaným MUDr. J. I. o príčine smrti I. Ď. zo dňa 4. 9. 2006, čím došlo k zmareniu vyšetrovania. Rovnako neboli zistené nové alebo iné skutočnosti nad rámec tých, ako sú konštatované v uznesení prokurátora VOP B. Bystrica sp. zn. 0 Pn 253/10 z 4. 4. 2011,   ktorým   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Tr. por.   zamietol   Vašu   sťažnosť   proti predmetnému   uzneseniu   ako   nedôvodnú.   Prokurátor   VOP   B.   Bystrica   sa   v   odôvodnení predmetného   uznesenia   danou   vecou   podrobným   spôsobom   zaoberal,   pričom   sa vysporiadal   so   všetkými   podstatnými   otázkami   danej   veci,   toto   uznesenie   vychádza   zo zisteného skutkového stavu, je vecne správne a dôvodné, vrátane zákonného poučenia o prípustnosti opravného prostriedku, preto naň aj ja v podrobnostiach odkazujem.

Taktiež   som   nezistil   žiadne   nové   podstatné   skutočnosti   na   rámec   tých,   ako   je konštatované vo vyrozumení prokurátora VOP B. Bystrica sp. zn. 0 Pn 253/10-28 z 21. 4. 2011,   ktorým   Vás   na   základe   Vášho   podnetu   z   12.   4.   2011   upovedomil   0   výsledku preskúmania zákonnosti postupu vyšetrovateľa SKIS MV SR v konaní ČVS: SKIS-293/IS-3- V-2010. Prokurátor VOP B. Bystrica sa v označenom vyrozumení o vybavení podnetu, ktorý v časti odložil ako nedôvodný, danou vecou požadovaným spôsobom zaoberal a jeho záver považujem   za   vychádzajúci   zo   zabezpečeného   spisového   materiálu   a   teda   za   dôvodný a zákonný.

K ďalším okolnostiam, ktoré uvádzate vo svojom opakovanom podnete z 3. 5. 2011, je nevyhnutné poukázať na ustanovenie § 230 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor. Týmito prokurátorom bol vo vzťahu ku konaniu, v ktorom malo dôjsť k Vami v trestnom   oznámení   uvádzanému   konaniu   policajta   M.,   príslušný   prokurátor   Okresnej prokuratúry Žilina.   Vojenská súčasť prokuratúry a ani inšpekčná služba MV SR nie je príslušná na preskúmavanie a hodnotenie konania a rozhodovania príslušného prokurátora vykonávajúceho dozor nad zákonnosťou v trestnom konaní. Toto je zverené výlučne do kompetencií jemu nadriadeného prokurátora a samozrejme v súdnom konaní príslušnému súdu.   Taktiež vojenská súčasť prokuratúry nemá právomoc viesť akési duplicitné alebo alternatívne   vyšetrovanie,   posudzovať   správnosť   vykonávania   procesných   úkonov, správnosť   vedenia   celého   trestného   konania,   či   posudzovať   a   hodnotiť   dôkazy   v danej trestnej   veci.   V   prípade,   ak   by   dozor   vykonávajúci   prokurátor   zistil   podozrenie z protiprávneho konania vyšetrovateľa, bol by takýto podnet odstúpil inšpekčnej službe PZ na ďalšie konanie. Naviac je potrebné zhodne s prokurátorom VOP B. Bystrica uviesť aj to, že postup vyšetrovateľa M. a prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina boli v rámci konaní o podnetoch preskúmavané aj Krajskou prokuratúrou Žilina a Generálnou prokuratúrou SR, pričom neboli zistené nedostatky.

S   poukazom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti,   Vás   upovedomujem,   že   Váš opakovaný   podnet   ako   nedôvodný   odkladám,   nakoľko   neboli   v   postupe   prokurátora Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   B.   Bystrica   pri   vybavovaní   Vášho   prvotného   podnetu v konaní   0   Pn   253/10   zistené   prieťahy   alebo   také   porušenie   zákona,   na   ktoré   by   bolo potrebné, alebo možné reagovať prijatím prokurátorského opatrenia.

Zároveň Vás v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre upovedomujem, že ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí   a   ďalší   podnet,   v   ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje   nespokojnosť   s   vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.“

V   namietanom   prípise   vyššej   vojenskej   prokuratúry   sa   odkazuje aj na   uznesenie vojenskej   obvodovej   prokuratúry   sp.   zn.   0   Pn   253/10   zo   4.   apríla   2011.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti preskúmal aj označené uznesenie vojenskej obvodovej prokuratúry, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«... JUDr. PhDr. P. Ď. vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že celé uznesenie zo dňa 7. 12. 2010 je uznesenie o inom podaní, v lepšom prípade ho možno nazvať uznesením len   o   časti   podania.   Oznamovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   predmetné   uznesenie   je uznesením len o možnom zneužívaní právomoci verejného činiteľa, kde on v podaní z 18. 10. 2010, ktoré bolo podané na Krajskej prokuratúre v Žiline uviedol, že v prípade JUDr. P. M. má ísť minimálne o marenie úlohy verejným činiteľom, v prípade jeho dokázaného zlého úmyslu   by malo   ísť   o marenie   spravodlivosti   a zneužívanie právomoci   verejného činiteľa. V sťažnosti oznamovateľ ďalej uvádza, že JUDr. P. M. hrubou nedbanlivosťou považoval dva odlišné dokumenty od MUDr. J. I. za totožný dokument a v tomto omyle jeho matke dňa 10. 3. 2008 vrátil dokument „správa o príčine smrti - doplnok“ zo dňa 4. 9. 2006, ktorý nebol prílohou pôvodného trestného oznámenia. Z tohto dokumentu je jasné, že ide   o   smrť   úrazom   a   nie   o   prirodzený   infarkt.   Taktiež   že   skutočnosti   v   spomínanom dokumente zo dňa 4. 9. 2006 svedčia o nedostatočnosti povinnej starostlivosti. Overenie, či naozaj v prípade jeho otca - chránenej osoby nebola povinná zdravotná pomoc zanedbaná, už orgány činné v trestnom konaní neurobili, hoci boli v osobe P. M. na to upozornené aj správou o príčinnej smrti - doplnkom zo dňa 4. 9. 2006, ktorý JUDr. P. M. dňa 10. 3. 2008 oznamovateľovej matke v omyle z nedbanlivosti vrátil bez toho, aby mu venoval pozornosť. Ďalej   že   keby   JUDr.   P.   M.   venoval   pozornosť   dokumentu,   správa   o príčinnej   smrti   - doplnok zo dňa 4. 9. 2006 čo však z hrubej nedbanlivosti neurobil, okamžite mal urobiť všetky potrebné kroky zaistením dôkazných prostriedkov, aby bolo možné vykonať dôkaz. Keďže   tak   neurobil,   zmaril   úlohu,   na   ktorú   ako   verejný   činiteľ   bol   povinný   a   tak   v súčasnosti už dôkazy nie je možné vykonať. Zdravotné záznamy jeho otca I. Ď. ostali ľahko prístupné a tak mohlo dochádzať k ich falšovaniu a samoúčelnému dopĺňaniu podvrhmi. Následkom tohto zmarenia úlohy verejným činiteľom nie je teda možné zistiť skutkový stav tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. V závere svojej sťažnosti oznamovateľ uvádza, že uznesenie zo dňa 7. 12. 2010 voči ktorému podal sťažnosť, je len čiastočným uznesením, čiže je len uznesením o časti veci - o časti jeho podania na Krajskú prokuratúru zo dňa 18. 10.   2010.   Prokurátor   teda   môže   rozhodnúť   len   o   zákonnosti   čiastočného   uznesenia. Podstatnú časť veci vyšetrovateľ opomenul a nevybavil v zákonnej lehote.

Vyšetrovateľ PZ sťažnosti oznamovateľa JUDr. PhDr. P. Ď. nevyhovel a v zmysle § 190 ods. 2 písm. a/ Tr. por. sťažnosť predložil na rozhodnutie prokurátorovi Vojenskej obvodnej prokuratúry Banská Bystrica.

Na   základe   podanej   sťažnosti   som   v   súlade   s   §   192   ods.   1   Tr.   por.   preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia ako i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel   som   k   záveru,   že   hoci   sťažnosť   JUDr.   PhDr.   P.   Ď.   bola   prípustná,   podaná oprávnenou osobou u príslušného orgánu a v zákonom stanovenej lehote, nie je dôvodná. V rámci preskúmania napadnutého uznesenia, ako i konania, ktoré mu predchádzalo, som sa oboznámil so spisovým materiálom ČVS: SKIS-293/IS-3-V-2010, ktorého súčasťou je   okrem   iného   aj   fotokópia   relevantnej   časti   spisového   materiálu ČVS: ORP-105/OVK-ZA-2008.

V prvom rade je potrebné uviesť, že v tomto prípade sa v plnej miere stotožňujem s odôvodnením sťažnosťou napadnutého uznesenia vyšetrovateľa SKIS PZ a síce s tým, že v danom   prípade   absentuje   subjektívna   stránka   skutkovej   podstaty   trestného   činu zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a teda neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty špecifikovaného prečinu podľa § 326 Tr. zák. Vyšetrovateľ PZ OR PZ Žilina JUDr. M. vo svojom uznesení ČVS: ORP-105/OVK-ZA-2008 zo   dňa   15.   2.   2008   konkrétne   v   odôvodnení   predmetného   uznesenia   uviedol   dôkazy   a listinné materiály, o ktoré sa pri rozhodovaní opieral a z ktorých vychádzal spolu s úvahami ktorými   sa   spravoval.   Skutočnosť,   že   oznamovateľ   alebo   poškodený   /resp.   iný   subjekt trestného   konania/   nesúhlasí   s   právnymi   závermi,   ku   ktorým   vyšetrovateľ   PZ   dospel, automaticky   nezakladá   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   vyšetrovateľom,   ktorý rozhodnutie vydal a práve pre tieto prípady zákonodarca zakotvil do Trestného poriadku možnosť podania opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu s tým, že na základe podaného   opravného   prostriedku   vec   preskúma   nadriadený   orgán   ako   tomu   bolo   aj v predmetnej veci.

V § 2 ods. 12 Tr. por. je uvedené, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založenom na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestom konaní alebo niektorá zo strán.

Je pravdou, že vyšetrovateľ SKIS PZ sa v odôvodnení svojho uznesenia zo dňa 7. 12. 2010, proti ktorému sťažnosť oznamovateľa smeruje, nevenoval aj podozreniu z naplnenia skutkovej podstaty prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák. zo strany vyšetrovateľa   OR   PZ   Žilina   JUDr.   M.,   avšak   v   tomto   prípade   mám   za   to,   že   nebola naplnená objektívna stránka tohto trestného činu, keďže zo strany vyšetrovateľa PZ JUDr. M. v predmetnej veci nedošlo k zmareniu splnenia dôležitej úlohy tak ako to predpokladá skutková podstata už vyššie uvedeného prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák. Poukazujem na tú skutočnosť, že k úmrtiu p. I. Ď. došlo dňa 13. 5. 2006 o 15. 20 h a pitva bola vykonaná následne dňa 16. 5. 2006, kde ako vyplýva z predloženého spisového   materiálu,   správy   o   príčine   smrti   I.   Ď...,   ktoré   vypracoval   MUDr.   J.   I.   pre spoločnosť A., a. s... boli zo dňa 7. 6. 2006 a následne doplnok k tejto správe dňa 4. 9. 2006, pričom trestné oznámenie bolo podané zo strany p. E. Ď. až dňa 14. 1. 2008, teda po dlhšom časovom odstupe na čo vyšetrovateľ OR PZ Žilina vplyv nemal. Taktiež je potrebné uviesť, že vyšetrovateľ OR PZ Žilina sa pri svojom rozhodovaní opieral okrem iného tiež aj o oznámenie o výsledku šetrenia podania, ktoré bolo vypracované Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pobočka Martin zo dňa 4. 7. 2006, kde závery v tomto oznámení prijaté   vyšetrovateľ   OR   PZ   Žilina   taktiež   nemohol   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť.   Tu   je potrebné   uviesť,   že   v   predmetnej   veci   /ohľadom   podania   E.   Ď.   zo   dňa   14.   1.   2008/ vykonávala dozor nad zákonnosťou konania príslušná Okresná prokuratúra v Žiline pod sp. zn.   1   Pn   35/8   a   následne   bol   postup   vyšetrovateľa   OR   PZ   Žilina   v   predmetnej   veci preskúmavaný na základe podnetu p. E. Ď. aj Krajskou prokuratúrou v Žiline pod sp. zn. 1 Kn 69/08, kde bol tento postup vyhodnotený ako vecne správny a taktiež bola predmetná vec preskúmavaná   opakovane   aj   zo   strany   Generálnej   prokuratúry   SR   sp.   zn.   IV/1   Gn 432/2008.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že zo strany vyšetrovateľa OR PZ Žilina JUDr. M. nedošlo ani k naplneniu znakov prečinu marenie úlohy verejným činiteľom podľa § 327 Tr. zák. a ani iného trestného činu uvedeného v Trestnom zákone...

Čo   sa   týka   záveru   sťažnosti   oznamovateľa,   kde   poukazuje   na   to,   že   napadnuté uznesenie vyšetrovateľa SKIS PZ zo dňa 7. 12. 2010 je uznesením len o časti veci - o časti jeho podania na Krajskú prokuratúru zo dňa 18. 10. 2010, tak tu je potrebné uviesť, že do pôsobnosti   tunajšej   prokuratúry   neprináleží   vykonávanie   dozoru   nad   zachovávaním zákonnosti vo veciach, v ktorých sú podozrivé zo spáchania trestnej činnosti civilné osoby, takže   na   tunajšiu   prokuratúru   bolo   podanie   oznamovateľa   zo   dňa   18.   10.   2010,   ktoré pôvodne adresoval Krajskej prokuratúre v Žiline, bolo tunajšej prokuratúre odstúpené len v tej časti, v ktorej oznamovateľ poukazuje na podozrenie zo spáchania trestnej činnosti zo strany príslušníka PZ - vyšetrovateľa PZ JUDr. P. M.

Som toho   názoru,   že   v tomto prípade vzhľadom na   už   uvádzané skutočnosti bol postup vyšetrovateľa SKIS PZ vo veci oznámenia JUDr. PhDr. P. Ď. v zmysle § 197 ods. 1 písm. d/ Tr. por. dôvodný a mám za to, že sťažnosťou napadnuté uznesenie vyšetrovateľa PZ MV   SR   SKIS   Banská   Bystrica   je   zákonné   a   vecne   správne.   Vyšetrovateľ   SKIS   PZ   do spisového materiálu zabezpečil písomné podklady v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom k vyššie uvedenému som rozhodol o zamietnutí sťažnosti JUDr. PhDr. P. Ď. proti predmetnému uzneseniu vyšetrovateľa SKIS PZ tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej súčasťou   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.   opakovaným   podnetom   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu, resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu   nevyhovie   podľa   predstáv   jeho   pisateľa   (napr.   I. ÚS 38/02,   II.   ÚS   358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

V súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. IV.   ÚS   236/2010)   ústavný súd taktiež   pripomína,   že   podľa   platných   právnych   predpisov   nemá   ten,   kto   podal   trestné oznámenie (ďalej len „oznamovateľ“), zákonom garantované právo (nárok) na to, aby na základe jeho trestného oznámenia bolo začaté trestné stíhanie. Z § 197 ods. 1 Trestného poriadku   vyplýva,   že   ak   príslušný   orgán   činný   v   trestnom   konaní   dôjde   k   záveru,   že v predmetnej veci nie je dôvod na začatie trestného stíhania, predmetnú vec uznesením a) odovzdá príslušnému orgánu na prejednanie priestupku alebo iného správneho deliktu, b) odovzdá   inému   orgánu   na   disciplinárne   konanie,   c)   odloží,   ak   je   trestné   stíhanie neprípustné alebo ak zanikla trestnosť činu, alebo d) odmietne (§ 197 ods. 1 Trestného poriadku). Oznamovateľ (v danom prípade sťažovateľ) má právo na to, aby mu uznesenie podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku bolo doručené, a tiež právo na podanie sťažnosti proti nemu (§ 197 ods. 2 Trestného poriadku) a následne sa môže domáhať ochrany svojich práv   aj podnetom   a opakovaným podnetom,   príp.   ďalším   podnetom, ktoré   sú   príslušné orgány prokuratúry povinné preskúmať a zaujať k nim meritórne stanovisko. V naznačenom kontexte   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (IV. ÚS 55/09, IV. ÚS 180/09).

Z citovanej časti prípisu vyššej vojenskej prokuratúry sp. zn. Vn 295/10 z 30. júna 2011 vyplýva, že prokurátor vyššej vojenskej prokuratúry sa podaním sťažovateľa, ktoré kvalifikoval ako opakovaný podnet, riadne zaoberal, pričom v tejto súvislosti preskúmal príslušnú   spisovú   dokumentáciu   a   na   tomto   základe   vyhodnotil   postup   podriadeného prokurátora – prokurátora vojenskej obvodovej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 0 Pn 253/10   a   jeho   uznesenie   zo   4.   apríla   2011   (týmto   uznesením   bola   odmietnutá predchádzajúca   sťažnosť   sťažovateľa   proti   namietanému   uzneseniu   vyšetrovateľa,   ako nedôvodná, pozn.) ako vecne správny a dôvodný a v podrobnostiach na neho poukázal. Zároveň   prokurátor   vyššej   vojenskej   prokuratúry   poukázal   na   skutočnosť,   že   postup vyšetrovateľa   bol   preskúmaný   na   základe   ďalších   podaní   sťažovateľa   aj   Okresnou prokuratúrou   v   Žiline,   Krajskou   prokuratúrou   v   Žiline   a   Generálnou   prokuratúrou Slovenskej republiky, „pričom neboli zistené nedostatky“, a až na tomto základe opakovaný podnet sťažovateľa ako nedôvodný odložil.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postup vyššej vojenskej prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Vn   295/10   a   ani   jej   prípis   z   30.   júna   2011 nevykazuje   také   nedostatky,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   po   prípadnom   prijatí sťažnosti dospieť k záveru, že nimi došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnako tak nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť v danom prípade   ani k   porušeniu   práva sťažovateľa   na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 dohovoru. Sťažovateľ nepochybne mal k dispozícii právne prostriedky na ochranu svojich práv (sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, podnet, opakovaný podnet), ktoré aj využil, pričom príslušné orgány prokuratúry sa nimi zákonom ustanoveným postupom zaoberali a zaujali   k   nim   meritórny   postoj,   pričom   skutočnosť,   že   im   nevyhoveli   podľa   predstáv sťažovateľa, nemôže viesť k záveru o porušení tohto práva podľa dohovoru. Ústavný súd taktiež   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť medzi namietaným postupom vyššej vojenskej prokuratúry a jej prípisom z 30. júna 2011, ktorá   by   mohla   signalizovať   porušenie   zákazu   diskriminácie   vyplývajúceho   z   čl.   14 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   už   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011