znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 390/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. M...,   s. r. o.,   Ž.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   JUDr.   J.   M.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/75/2009 a jeho rozsudkom z 10. septembra 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/85/2009 a jeho uznesením zo 17. júna 2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Tdo 53/2011 a jeho uznesením z 23. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2012 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T/75/2009   a jeho   rozsudkom z 10. septembra   2009,   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/85/2009 a jeho uznesením zo 17. júna 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tdo 53/2011 a jeho uznesením z 23. novembra 2011.

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   júna   2012   označeným   ako „Návrh na zmenu návrhu podľa § 95 ods. 1 O. s. p.“ doplnil svoju pôvodnú sťažnosť s tým, že sa okrem vyslovenia porušenia už uvedených základných práv označenými postupmi a rozhodnutiami   všeobecných   súdov   domáhal   navyše   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 5 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k.   2 T/75/2009-143   z 10.   septembra   2009   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok   okresného súdu“)   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   prečinu   blíženia   na   zdraví   podľa   § 156   ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu   bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   4   mesiace,   ktorý   mu   bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   2 To/85/2009-151   zo   17.   júna   2010   (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti zamietajúcemu uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd po tom, čo v rozsahu námietok sťažovateľa nezistil dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, uznesením sp. zn. 1 Tdo 53/2011 z 23. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“)   podľa   § 382   písm. c)   Trestného   poriadku odmietol.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   v   konaniach   okresného   súdu,   krajského   súdu aj najvyššieho súdu a rozhodnutiami v nich vydanými došlo k porušeniu ním označených práv, uvádzajúc, že najvyšší súd „ako dovolací súd v konaní o dovolaní sťažovateľa svojim rozhodnutím   konvalidoval   predchádzajúci   nesprávny   a nezákonný   postup   odvolacieho [súdu], ako   aj   prvostupňového   súd[u] bez   toho,   aby   svoj   právny   názor   relevantne odôvodnil,   resp.   ho   odôvodnil   v súlade   s príslušnými   právnymi   normami   a to   tak vnútroštátnymi, ako aj európskymi, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   sa   v rámci   odvolacieho   konania   návrhom zo 17. júna   2010   podaným   prostredníctvom   obhajcu   priamo   na   verejnom   zasadnutí o odvolaní v rámci konečného návrhu domáhal, „aby odvolací súd položil v jeho trestnej veci prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ktorá má rovnakú právnu silu ako Zmluvy a teda je v kompetencii Súdneho dvora ohľadom výkladu jej článkov postupovať v súlade s čl. 267 Zmluvy). Vyššie uvedený návrh argumentačne odôvodnil právnym názorom, že na jeho prípad je možné aplikovať zásadu ne bis in idem upravenú v čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Svoj názor som podporil aj ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu ČR (viď rozhodnutia 4 tz 183/2005, 1 Skno 10/2008 a Európskeho súdu pre ľudské práva (viď rozhodnutia Engel proti Holandsku, Garyfallu proti Grécku...“.

Na základe pomerne obšírnej skutkovej a právnej argumentácie sťažovateľ zastáva názor,   že   jeho   odsúdenie   v trestnom   konaní   bolo „porušením   zásady   ne   bis   in   idem, na ktorú sa vzťahuje aj čl. 4 Protokolu č. 7 Dohovoru a v súvislosti s ktorou Európsky súd pre ľudské práva vyslovil názor, na základe ktorého je potrebné stotožňovať túto zásadu tak s trestným činom ako aj s priestupkom“, pretože o skutku, ktorého sa mal dopustiť, bolo už právoplatne   rozhodnuté   rozhodnutím   Obvodného   úradu   v Považskej   Bystrici   (ďalej   len „obvodný úrad“) z 9. apríla 2009. Týmto rozhodnutím bolo zastavené konanie „vo veci priestupku   proti   občianskemu   spolunažívaniu   podľa   § 49   ods. 1   písm. d)   Zákona o priestupkoch, podľa § 76 ods. 1 písm. a) Zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch z dôvodu, že skutok., o ktorom sa koná nie je priestupkom, nakoľko po vyhodnotení skutkového stavu, na základe vykonaného dokazovania a svedeckých výpovedí správny orgán právne a vecne posúdil,   že   sťažovateľ   som   sa   len   bránil   a odvracal   nebezpečenstvo   mne   hroziace a skonštatoval,   že   v konaní   je   potrebné   aplikovať   § 2   ods. 2   písm. a)   Zákona o priestupkoch...“.

Predmetné   rozhodnutie   obvodného   úradu   nebolo   žiadnym   procesne   prípustným spôsobom   v zmysle   Správneho   poriadku   zrušené,   je   dosiaľ   právoplatné   a rovnako   tak aj rozsudok okresného súdu č. k. 2 T/75/2009-143 z 10. septembra 2009. Podľa sťažovateľa je   teda   nesporné,   že   v jeho   veci   existujú   dve   právoplatné   rozhodnutia   dvoch   orgánov. V nadväznosti na to vyslovuje názor, že porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy nemožno „vyriešiť“ konštatovaním najvyššieho súdu, ktorý na jednej strane pripúšťa nesprávny postup v jeho veci, avšak na druhej strane neštandardne konštatuje, že okresný súd a krajský súd konali zákonným spôsobom.

Voči   krajskému   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   sa   jeho   návrhom   na   položenie prejudiciálnej   otázky   vôbec   nezaoberal   a v odôvodnení   svojho   uznesenia   o zamietnutí odvolania   sa   nevysporiadal „s okolnosťami,   pre   ktoré   nepostupoval   v súlade   s čl. 267 ZFEÚ, teda nezdôvodni, prečo nepovažuje predloženie prejudiciálnej otázky za potrebné“. V súvislosti   s namietaným porušením   svojho základného práva na súdnu   ochranu poukazuje sťažovateľ na § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   podľa ktorého   sa   sťažnosť   podáva   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia. V spojitosti   s tým   cituje   sťažovateľ   z rozhodnutia   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 186/02 z 28. novembra 2002, v ktorom je vyslovený názor, že „pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi doručuje, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákon o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi“.

Za porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy považuje sťažovateľ to, že „uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1 Tdo 53/2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 11. 2011. Ako vyplýva z úradnej pečiatky Okresného súdu Považská Bystrica predmetné uznesenie bolo okresnému súdu   doručené   dňa   16. 1. 2012,   okresný   súd   vyznačil   právoplatnosť   dňa   17. 1. 2012. Uznesenie však doručil sťažovateľovi prostredníctvom obhajcu až 1. 2. 2012, teda 7 dní po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa článku 130 písm. h) Ústavy SR na začatie konania podľa článku 127 Ústavy SR, čím podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva v zmysle čl. 46 Ústavy SR, teda postupom okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (bolo mu odopreté jeho ústavne garantované právo na prístup k súdu). Po obdržaní uznesenia z Najvyššieho súdu SR mal totiž Okresný súd Považská   Bystrica   zabezpečiť   obratom   jeho   doručenie   sťažovateľovi,   aby   mu   zostala zachovaná lehota na podanie sťažnosti. V zmysle vyššie citovaného uznesenia Ústavného súdu   SR   totiž   jednoznačne   vyplýva,   že   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   začala sťažovateľovi   plynúť   od   právoplatnosti   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   o   odmietnutí dovolania, túto lehotu nemožno počítať od inej právnej skutočnosti než je nadobudnutie právoplatnosti   a   teda   začiatok   plynutia   lehoty   bol   23. 11. 2011.   Bolo   povinnosťou Okresného súdu Považská Bystrica zabezpečiť doručenie uznesenia sťažovateľovi tak, aby bola zachovaná reálna možnosť podania sťažnosti v 2 mesačnej lehote.“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo J. K... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   SR,   právo   nebyť   dvakrát stíhaný za ten istý skutok podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Najvyššieho   súdu   SR,   sp. zn.   1 Tdo V-21/2011 (správne   má   byť   1 Tdo 53/2011,   pozn.) zo dňa   23. 11. 2011,   uznesením   Krajského   súdu   Trenčín   sp. zn.   2 To 85/2009   zo   dňa 17. 6. 2010,   rozsudkom   Okresného   súdu   Považská Bystrica   sp. zn.   2 T 75/2009   zo   dňa 10. 9. 2009 a postupom Okresného súdu Považská Bystrica porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Tdo V-21/2011 (správne má byť 1 Tdo 53/2011,   pozn.) zo   dňa   23. 11. 2011,   uznesenie   Krajského   súdu   Trenčín   sp. zn. 2 To 85/2009   zo   dňa   17. 6. 2010,   rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   sp. zn. 2 T 75/2009 zo dňa 10. 9. 2009 a vec vracia Okresnému súdu Považská Bystrica na ďalšie konanie.

Zároveň   si   uplatňujeme   v   tomto   konaní   i   trovy   právneho   zastúpenia   v   zmysle Vyhlášky   MS   SR   č. 655/2004   Z. z.   spočívajúce   v   dvoch   úkonoch   právnej   pomoci,   a   to prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 130 písm. h) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR, pokiaľ Ústavný súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, teda 2 x 127,16 Eur, 2 x režijný paušál po 7,63 Eur, spolu 269,58 + DPH 20 %, teda spolu 323,50 Eur.

Zároveň   ukladá   Najvyššiemu   súdu   SR   trovy   právneho   zastúpenia   J.   K.   vo výške 323,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. M...s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah čl. 6 ods. 1 dohovoru k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s   právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu   č. k.   2 T/75/2009-143   z 10.   septembra   2009   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru   (IV. ÚS 65/02,   II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 128/04),   ktorou   vyvodzuje   z   čl. 127   ods. 1   ústavy   dôsledné uplatňovanie princípu subsidiarity brániaceho ústavnému súdu poskytnúť ochranu právam uvedeným sťažovateľom, ak poskytovanie takej ochrany prináleží inému súdu.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   okresného   súdu   a postupu   predchádzajúcemu   jeho vydaniu   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie,   pričom   túto   možnosť   aj   využil. O podanom opravnom prostriedku rozhodoval krajský súd, a teda táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o   uplatnených   námietkach   porušenia označených práv.

Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že   mu   bola   postupom   okresného   súdu   odňatá   možnosť konať pred súdom, čím malo byť porušené („odopreté“) jeho základné právo na súdnu ochranu (resp.   na prístup k súdu)   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy.   K namietanému porušeniu označeného   základného   práva   došlo   podľa   sťažovateľa   tým,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu „bolo okresnému súdu doručené dňa 16. 1. 2012, okresný súd vyznačil právoplatnosť 17. 1. 2012. Uznesenie však doručil sťažovateľovi prostredníctvom obhajcu až 1. 2. 2012 (podľa doručenky potvrdenej Poštovým úradom Považská Bystrica prevzal sťažovateľ napadnuté uznesenie najvyššieho súdu 13. februára 2012, pozn.), teda 7 dní po uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 130   písm. h) Ústavy SR na začatie konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že „po obdržaní uznesenia z Najvyššieho súdu SR mal totiž Okresný súd Považská Bystrica zabezpečiť obratom jeho doručenie sťažovateľovi, aby mu zostala zachovaná lehota na podanie sťažnosti“.

Odvolávajúc sa na už citované rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 186/02 sťažovateľ tvrdí, že z neho „jednoznačne vyplýva, že lehota na podanie ústavnej sťažnosti začala sťažovateľovi plynúť od právoplatnosti uznesenia Najvyššieho súdu SR o odmietnutí dovolania, túto lehotu nemožno počítať od inej právnej skutočnosti než je nadobudnutie právoplatnosti,   a teda   začiatok   plynutia   lehoty   bol   23. 11. 2011.   Bolo   povinnosťou Okresného súdu Považská Bystrica zabezpečiť doručenie uznesenia sťažovateľovi tak, aby bola zachovaná reálna možnosť podania sťažnosti v 2 mesačnej lehote.“.

S uvedenými názormi sťažovateľa sa nemožno stotožniť, keďže práve z citovaného rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 186/02 zjavne vyplýva, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodujúci moment náležitého oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi,   ktorým   je   buď   vyhlásenie   rozhodnutia   v   prítomnosti   sťažovateľa,   alebo doručenie rovnopisu   tohto   rozhodnutia   sťažovateľovi   (pozri   napr.   uznesenie   o   prijatí III. ÚS 186/02,   ako   aj   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 167/03,   III. ÚS 332/04,   II. ÚS 246/06, III. ÚS 294/06,   III. ÚS 340/07,   IV. ÚS 37/09,   III. ÚS 349/09,   IV. ÚS 9/2010, III. ÚS 238/2011,   IV. ÚS 484/2011),   pričom   ústavný   súd   túto   judikatúru   uplatnil   aj   pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa.

Z dôvodu zabezpečenia väčšej miery právnej istoty pre potenciálnych sťažovateľov namietajúcich   porušenie   svojich   práv   rozhodnutiami   vydanými   v trestnom   konaní,   proti ktorým   zákon   nepripúšťa   opravný   prostriedok   a ktoré   nadobúdajú   právoplatnosť   dňom vyhlásenia, judikatúra ústavného súdu reagovala na situácie, do ktorých sa niektorí z nich dostali,   keď   boli   do   značnej   miery   znevýhodnení   oproti   sťažovateľom   namietajúcim porušenie svojich práv rozsudkami vydanými v občianskoprávnom konaní, ktoré zásadne nadobúdajú právoplatnosť doručením.

Ústavný   súd   preto   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   porušenia   jeho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   na   základe   v sťažnosti   uvedenej argumentácie nemohol akceptovať.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v dotknutom konaní okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, ako aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   uznesením krajského súdu č. k. 2 To/85/2009-151 zo 17. júna 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 53/2011 z 23. novembra 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   v konaní krajského   súdu   vedenom   pod   sp. zn. 2 To/85/2009 a jeho rozsudkom   zo   17.   júna 2010 a postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Tdo 53/2011   a jeho uznesením z 23. novembra 2011 poukazuje ústavný súd na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Pri   právoplatnom   rozhodnutí   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré   sa   sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody, je pre začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia   rozhodnutia   sťažovateľovi,   ktorým   je   buď vyhlásenie   rozhodnutia   v   prítomnosti   sťažovateľa,   alebo doručenie rovnopisu   tohto rozhodnutia sťažovateľovi.

Ústavný súd zistil, že odpis napadnutého uznesenia krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 23. augusta 2010. Z vyžiadaného súvisiaceho trestného spisu ústavný súd zistil, že odpis napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený 13. februára 2012 (pričom podľa sťažnosti mu ho mal jeho právny zástupca doručiť 1. februára 2012). Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 21. júna 2012 a na poštovú prepravu bola podaná 19. júna 2012.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dvojmesačná   lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu k uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   2 To/85/2009-151   zo   17.   júna   2010   a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu uplynula najneskôr 25. októbra 2010 [pretože 23. október 2010 pripadol na sobotu a na základe ustálenej praxe ústavný súd považuje lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde za lehotu procesnoprávnu] a rovnaká lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 53/2011 z 23. novembra 2011 a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu uplynula najneskôr 13. apríla 2012, a teda sťažnosť bola ústavnému súdu doručená po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Od doručenia oboch napadnutých uznesení mal sťažovateľ k dispozícii lehotu dvoch mesiacov, ktorá bola postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany (vrátane porady s právnym zástupcom) a rešpektovala tiež princíp právnej istoty.

Na   základe   toho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   časti namietajúcej porušenie sťažovateľom označených práv v konaní krajského súdu a konaní najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012