znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 390/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. G., P., zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl.   48   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   29   C 101/2008 z 3. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ľ. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2011 doručená sťažnosť Mgr. Ľ. G., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Prešov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   29   C   101/2008   z   3.   februára   2010   (ďalej   aj „namietaný rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 Co   53/2010   zo   16.   júna   2010   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou okresnému súdu domáhal proti žalovanej Slovenskej republike – Ústav na výkon väzby Prešov (ďalej len „žalovaná“) určenia, že výpoveď z nájmu trojizbového bytu č. 3... v P. (ďalej   len   „sporný   byt“)   daná   sťažovateľovi   žalovanou   listom   zo 4.   januára   2008   je neplatná. Sťažovateľ svoju žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že sporný byt nie je bytom služobným, ako aj tým, že žalovaná k výpovedi z nájmu nepriložila listinu preukazujúcu dôvod výpovede v zmysle § 711 ods. 1 písm. b) a § 711 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   29   C   101/2008-197   z   3.   februára   2010   žalobu sťažovateľa   zamietol   a   účastníkom   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti   označenému rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného   súdu   potvrdil   a   účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal. Rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním.   Uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn.   6   Cdo   235/2010   zo   6.   apríla   2011   bolo   dovolanie   sťažovateľa   ako   neprípustné odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutiami súdov všetkých troch stupňov boli porušené jeho základné práva.

Podľa názoru sťažovateľa namietané rozsudky okresného súdu aj krajského súdu sú nepreskúmateľné,   keďže   nie   sú   náležite   odôvodnené.   Odvolací   súd   sa   podľa   tvrdenia sťažovateľa nevysporiadal s námietkami a argumentáciou uvedenou v odvolaní. Sťažovateľ tiež tvrdí, že rovnako najvyšší súd ako dovolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkami uvedenými   v   dovolaní   a   bližšie   nevysvetlil,   ako   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   je neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Odvolací   súd   považoval   tvrdenie   prvostupňového   súdu,   že   začatie   užívania a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy, nemôže mať za následok (neuviedol prečo) záver o vzniku nájomného pomeru, za dôsledne odôvodnené bez toho, aby sa zaoberal ďalšími skutočnosťami, podstatnými pre posúdenie k čomu vlastne došlo dňa 27.   10.   1992,   čo   znamenalo   platenie   nájomného,   súhlas   žalovaného   s   pripojením   sa sťažovateľa   k   odberu   energií,   atď.   a   prečo   tieto   preukázané,   nesporné   skutočnosti nevyhodnotil,   čo   považujeme   za   zásadný   nedostatok   rozhodnutí   oboch   súdov,   pretože zaplatením nájomného, konkrétnej výšky nájomného a záloh na služby spojené s užívaním bytu,   boli   naplnené,   spolu   s   vyššie   uvedenými,   všetky   kogentné   náležitosti   nájomného vzťahu, teda aj nepísanej nájomnej zmluvy.

Tiež   odvolací   súd   uviedol,   že   záver   o   úmysle   účastníkov   uzavrieť   ústnu   alebo konkludentnú   nájomnú   zmluvu   nie   je   možné   v   tomto   konaní   urobiť,   ale   toto   svoje stanovisko, názor, nijako nevysvetlil a nevysvetlil ani svoj názor, citujeme: „Je nepochybné, že účastníci mali úmysel uzavrieť   riadnu zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj urobili.“. Pravdou však je, že ani sťažovateľ a ani ďalší nájomcovia domu vypočutí ako svedkovia, taký úmysel nemali čo aj uviedli, avšak súdy sa s týmito dôkazmi nevyporiadali. V odôvodnení odvolacieho aj prvostupňového súdu chyba pomenovanie vzťahu pred podpísaním   písomnej   zmluvy,   jasné   a   logické   vysvetlenie   existencie   bývania,   teda plnohodnotného   užívania   bytu,   vykurovanie,   dodávky   energií   a   úhrady   nájomného. Trojmesačné bývanie rodiny žalobcu, označené súdom v jeho odôvodnení rozsudku za vstup za   účelom   úprav   bytu   -   je   nepresvedčivé,   neodôvodnené   a   účelové   zo   strany   súdov k prijatému rozhodnutiu.»

Sťažovateľ taktiež namieta, že vo veci konajúce súdy vôbec neposudzovali otázku platnosti nájomnej zmluvy z pohľadu existencie podstatných náležitostí. V nájomnej zmluve nebol podľa jeho tvrdenia napríklad určený rozsah užívania, výška nájomného atď.Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi nebolo nikdy preukázané, že k výpovedi z nájmu bola pripojená listina osvedčujúca dôvod skončenia nájmu. Rovnako tvrdí, že všeobecné súdy sa nevysporiadali s otázkou právnej povahy sporného bytu. V tejto súvislosti poznamenáva, že „Navyše je sťažovateľ toho názoru, že právnu povahu bytu nie je možné riešiť z oznámenia Mesta P. a ani z výpisu vlastníctva z katastra nehnuteľnosti (17 C   143/00),   ani   tvrdiť,   že   súd   riešil   prejudiciálne   otázku   právnej   povahy   bytu,   keď   ju žalovaný nenamietal (9 C 151/01) a súd len vychádzal zo zhodných prejavov účastníkov konania.“.

Podľa názoru sťažovateľa «akýkoľvek nájomný vzťah, aj taký, ktorý nebol uzavretý v písomnej forme, je možné ukončiť len zákonným spôsobom. Preto ani uzavretím ďalšej nájomnej   zmluvy,   dokonca   v   znení,   ktoré   obsahovalo   aj   ustanovenia   a   formulácie obmedzujúce dovtedajší rozsah práv nájomcu, nemožno ukončiť predchádzajúci nájomný vzťah, ani keď vznikol konkludentne; preto „konkludentne uzavretá“ nájomná zmluva platí doteraz.

Odvolacím   súdom   -   porušovateľom   v   2/   rade   zostala   nevyhodnotená,   pre   vec podstatná, argumentácia sťažovateľa, napr. prečo odvolací súd prevzal bez vyhodnotenia námietky   sťažovateľa   označenie   predmetného   bytu   ako   „služobný“,   hoci   namietal,   že právna povaha bytu nie je služobný a uviedol aj prečo, pričom sa ani prvostupňový ani odvolací súd s jeho námietkami a právnymi argumentami nezaoberal.».

Sťažovateľ považuje aj samotný výrok namietaného rozsudku okresného súdu   za neurčitý, keďže «výrok rozsudku „žaloba sa zamieta“ predstavuje pre svoju neurčitosť vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci». Rovnako argumentuje sťažovateľ aj vo vzťahu k výroku namietaného rozsudku krajského súdu.

Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol   neplatné   znenie   §   1   ods.   3   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   189/1992   Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   189/1992   Zb.“),   ktoré   nebolo   platné   v   čase od 13. mája 1992 do 30. novembra 2001. Znenie predmetného § 1 citované v napadnutom rozsudku   krajského   súdu   bolo   účinné   až   od   1.   decembra   2001,   a nie   v   čase   vzniku nájomného vzťahu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom o nej takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1/ rade uznesením zo dňa 6. 4. 2011, spis. zn. 6 Cdo 235/2010, porušil právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Krajský súd v Prešove ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 16. 6. 2010, č. k. 1 Co 53/2010-234 a Okresný súd Prešov ako porušovateľ v 3/ rade rozsudkom zo dňa 3.   2.   2010,   č.   k.   29   C   101/08-197,   a   konaním   ktoré   im   predchádzalo,   porušili   právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako súčasť širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. 4. 2011, spis. zn. 6 Cdo 235/2010, rozsudok porušovateľa v 2/ rade - Krajského súdu v Prešove zo dňa 16. 6. 2010, č. k. 1 Co 53/2010-234 a rozsudok porušovateľa v 3/ rade - Okresného súdu Prešov zo dňa 3. 2. 2010, č. k. 29 C 101/08-197, sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 3/ rade - Okresnému súdu Prešov. Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000,00 EUR (slovom: päťtisíc eur), ktoré sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR /za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. – 1 úkon sa rovná sume vo výške 123,50 EUR + (2 x paušál/rok 2011 po 7,41 EUR) + 20 % DPH (52,36 EUR) = 314,18 EUR/, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietanými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu, ako aj namietaným uznesením najvyššieho súdu.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 29 C 101/2008 z 3. februára 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   v   spojení   s   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu 11. augusta 2010, pričom sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť 21. júna 2011, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľa   reflektoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   s   výnimkou   prípadov,   keď   to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V   súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri preskúmavaní namietaného rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 29 C 101/2008 z 3. februára 2010, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Žalobca   uviedol,   že   do   predmetného   bytu   sa   nasťahoval   dňa   27.   10.   1992   na základe ústnej dohody o nájme, pričom toho istého dňa odovzdal dovtedy užívaný byt na... ulici... v P.

Po nasťahovaní do bytu sa žalobca prihlásil na odber elektrickej energie a plynu, čo bolo možné len za súčinnosti žalovaného. Na vlastné náklady odstraňoval existujúce závady a niektoré nedokončené práce v byte.

Dňa 2. 2. 2003 mu bola odovzdaná na podpis nájomná zmluva č. 02/93, v ktorej v rozpore s ústnou dohodou bolo uvedené, že sa táto uzatvára na dobu trvania služobného pomeru.

Predmetom prenájmu podľa čl. 1 bol byt č. 3 nachádzajúci sa na prízemí bytového domu na... ulici... v P. na základe rozhodnutia o pridelení služobného bytu č. UZVJS -01- 2/5/92 zo dňa 4. 12. 1992 s účinnosťou od 1. 1. 1993.

Žalobca uviedol, že účastníci konania uzatvorili nájomnú zmluvu k predmetnému bytu v ústnej podobe ešte pred uzatvorením jej písomnej formy na základe zhody zmluvných strán   o   podstatných   náležitostiach   zmluvy   a   odovzdaním   a   prevzatím   bytu,   ktorý   začal užívať od 27. 10. 1992.

Po   viac   ako   3   mesiacoch   mu   bola   predložená   písomná   forma   nájomnej   zmluvy, v ktorej už bola uvedená iná doba trvania nájmu bytu, ako bola dohodnutá ústne, teda. že byt bude užívať na dobu neurčitú. K podpisu písomnej zmluvy došlo až po ubezpečení žalovaného,   že   uvedený   nedostatok   odstráni   dodatkom   uzatvoreným   dňa   3.   1.   1994 doplnením čl. 12, v zmysle ktorého od uvoľnenia môže prenajímateľ upustiť

a) ak príslušník odpracoval v službách ZVJS SR viac ako 15 rokov

b) užívateľovi bol priznaný plný invalidný, starobný dôchodok

c) alebo došlo k úmrtiu príslušníka v čase trvania služobného pomeru a v byte zostali bývať priami príslušníci rodiny zomrelého.

Zároveň poukázal na to, že pre existenciu výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka sa vyžaduje splnenie dvoch podmienok a to, že musí ísť o služobný byt a musí dôjsť ku skončeniu prác spojených s nájmom bytu.

Žalobca   namietal,   že   predmetný   byt   nespĺňa   charakteristiku   služobného   bytu upraveného zákonom č. 189/1992 Zb. s účinnosťou od 13. 5. 1992 s tým, že pre platnosť výpovede   je   podľa   §   711   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   potrebné   splnenie   okrem hmotnoprávnych   predpokladov   skutkovej   podstaty   výpovedného   dôvodu   aj   podmienky priloženia listiny, ktorá preukazuje dôvod výpovede.

Dňa   22.   11.   2007   bol   žalobca   na   základe   personálneho   rozkazu   riaditeľa   ÚVV v Prešove podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1978 Z. z. uvoľnený na svoju žiadosť zo služobného pomeru s tým, že tento končí 31. 12. 2007.

Žalobca potvrdil oznámenie tohto rozkazu dňa 29. 11. 2007. Podaním   zo   dňa   4.   1.   2008   bola   síce   žalobcovi   doručená   výpoveď   z   nájmu služobného bytu v súlade s ust. § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka z dôvodu ukončenia   jeho   služobného   pomeru   s   uvedením,   že   jej   prílohou   je   personálny   rozkaz riaditeľa ÚVV Prešov č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007, avšak táto príloha k výpovedi priložená nebola.

Žalovaný   s   Bytovým   podnikom   P.   š.   p.   uzatvoril   s   účinnosťou   od   1.   7.   1991 hospodársku   zmluvu   č.   2/1991   o   prevode   správy   k   národnému   majetku,   konkrétne k nehnuteľnosti - obytný dom v katastrálnom území P. na ulici... na LV č. 58, parc. č. EN 2832 o výmere 249 m2 zastavané plochy a pozemku EN č. 2832, o výmere 249 m2.

Právo hospodárenia (správy) bolo prevedené odplatne za dohodnutú cenu 800.000,- Kčs. Ako   dôvod   prevodu   bolo   uvedené   zabezpečenie   rodinného   ubytovania   pre príslušníkov ZNV s tým,   že odovzdávajúca organizácia (Bytový podnik š. p.) zabezpečí k 15. 7. 1991 vysťahovanie a náhradné ubytovanie pre terajších nájomníkov.

Za   odovzdávajúcu   organizáciu   bola   zmluva   podpísaná   21.   6.   1991   a   schválená Mestským úradom v Prešove 28.6.1991 a za preberajúcu organizáciu dňa 18. 7. 1991. Dňa   27.   8.   1991   bola   Krajskej   správe   geodézie   a   kartografie   doručená   žiadosť ÚZNV SSR v Prešove o vykonanie zápisu na základe uvedenej hospodárskej zmluvy. Dňa 2. 11. 1992 č. SÚS ZVJS-64-49/72 bolo vydané stavebné povolenie na akciu 536-3007-444   a   to   zrealizovanie   opravy   bytovky   na...   ulici   v P.   pozostávajúcej   zo stavebných úprav, elektroinštalačných prác a zdravotechniky s uvedením dátumu začiatku prác 15. 8. 1991 a ukončením stavby dňa 15. 12. 1992.

Dňa 20. 12. 1993 pod č. SÚS ZVJS-63-34/93 bolo vydané kolaudačné rozhodnutie, ktorým   bolo   povolené   UZVaJS   SR   v   Prešove   trvale   užívať   akciu:   56-3007-444   Prešov

-oprava 8 b. j...

V súčasnej dobe na LV č. 4754 k. ú. Prešov je uvedený ako vlastník bytového domu č. s. 5032 na... ulici... umiestneného na parc. č. 2832 o výmere 249 m2 Slovenská republika a ako správca majetku žalovaný.

Dňa 30. 11. 1992 pod č. ÚZVJS 170/70-92 bola spísaná zápisnica zo zasadnutia bytovej komisie o prerokovaní pridelenia služobných bytov ZV J SSR na... ulici tak, že 4- izbové byty sa navrhli prideliť Š. N. a T. S., 3-izbové byty – Ľ. G. a F. V., 2-izbové byty – P. M. a J. Z. a 1½- izbové byty Ing. R. D. a S. F.

Členmi bytovej komisie boli Š. N., M. U., J. J., J. Š. a Ing. P. M. Svedok P. M. uviedol, že v decembri (8. 12. 1992) 1992 mu bolo vydané rozhodnutie o pridelení služobného bytu na ulici...

Pri prehliadke bytu zistil, že nie je obývateľný, preto nenasťahoval sa, iba spísal závady, a keď sa v súvislosti s ich odstraňovaním nič nedialo a zo strany riaditeľa ústavu mu bolo prikázané sa nasťahovať, zistené závady v rámci svojich možnosti odstraňoval svojpomocne od januára roku 1993, kedy začal byt užívať.

Svedkyňa A. N. uviedla, že do bytu na... ulici sa presťahovali 15. 12. 1992 v čase, kedy byt nebol dokončený ani vykurovaný.

K   uzatvoreniu   nájomnej   zmluvy   sa   vyjadriť   nevedela,   pretože   tieto   záležitosti vybavoval jej nebohý manžel.

Pokiaľ ide o charakter bytu s manželom nevedela o aký byt ide, iba to, že idú do väčšieho bytu.

Svedok   F.   V.   uviedol,   že   byty   na...   ulici   prideľovala   príslušníkom   zboru   bytová komisia s tým, že predchádzajúce byty nimi užívané boli uvoľňované a odovzdávané ďalším príslušníkom zboru.

Do bytu sa s rodinou nasťahoval v novembri roku 1992 a všetky úpravy bytu si vykonával svojpomocne v priebehu roku 1993 počas rekonštrukcie celého bytového domu. O   služobnom   charaktere   bytov   na...   ulici   sa   dozvedeli   takmer   po   roku   od   ich užívania,   preto   trvali   na   podpise   dodatkov   k   zmluve   a   nikdy   pred   rozhodnutím   o   ich pridelení neboli informovaní, že ide o byty služobné.

Svedok T. S. uviedol, že pred pridelením bytu na... ulici s rodinou užíval byt na ulici... V čase, keď bytová komisia prideľovala predmetné byty bol oslovený kolegami, či nechce 4-izbový byt, s čím súhlasil.

Ešte   pred   vydaním   rozhodnutia   o   pridelení   bytu   chodieval   na   byte   vykonávať dokončovacie stavebné úpravy, odstraňoval závady a sám sa prihlásil na odber elektrickej energie a plynu.

V priebehu mesiaca december roku 1992 mu bolo doručené rozhodnutie o pridelení bytu a v januári roku 1993 nájomná zmluva.

O   služobnom   charaktere   bytu   na...   ulici   sa   dozvedel   až   po   odovzdaní   nájomnej zmluvy.

Svedok PhDr. D. G. uviedol, že od mája roku 2000 do roku 2007 pôsobil ako riaditeľ ÚVV   a   podľa   stanoviska   Generálneho   riaditeľstva   ZVJS   byty   na...   ulici   spĺňajú   štatút služobných bytov.

U   daných   bytov   bola   s   Ministerstvom   spravodlivosti   prejednávaná   možnosť   ich odpredaja príslušníkom zboru, avšak bolo zaujaté odmietavé stanovisko s tým, že u týchto bytov má byť zachovaný ich služobný charakter za účelom zabezpečenia bytovej otázky mladých príslušníkov zboru.

Svedok A. M. uviedol, že v rozhodnom období pracoval pre žalovaného ako stavebný technik   a   v   jeho   pôsobnosti   okrem   Mesta   P.   bol   stavebný   dohľad   aj   v iných   mestách východného Slovenska.

Konkrétne   skutočnosti   týkajúce   sa   rekonštrukcie   bytového   domu   na...   ulici   si   už nepamätal.

Svedok Mgr. M. B. uviedol, že od 1. 7. 1991 pôsobil na oddelení správy ÚVV Prešov. Správu   služobných   bytov   na...   ulici   vykonávalo   hospodárske   oddelenie,   neskôr premenované na oddelenie logistiky.

Pokiaľ ide o výpovede z nájmu bytov, tieto osobne vypracovával, ku každej priložil personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru, následne odovzdal JUDr. J. na kontrolu, ktorá   ich   predkladala   riaditeľovi   ústavu   na   podpis,   tieto   po   podpise   boli   odovzdané pracovníčke podateľne na ich zasielanie.

Uviedol, že osobne požiadal personálne oddelenie o predloženie kópie personálneho rozkazu pre účely výpovede z nájmu bytu.

Svedkyňa JUDr. M. Š. uviedla, že jej podriadená v januári roku 2008 vyhotovila 3 kópie personálneho rozkazu o ukončení služobného pomeru žalobcu.

Samotný rozdeľovník doručovania personálneho rozkazu je daný rozkazom riaditeľa ÚZVJS,   následne   pre   účely   iných   štátnych   orgánov,   riadneho   resp.   mimoriadneho odvolacieho konania sa robia už iba výpisky alebo odpisy.

Svedok   Ing.   R.   D.   uviedol,   že   predmetný   bytový   dom   bol   odkúpený   za   účelom vylepšenia sociálnej situácie príslušníkov zboru.

O služobnom charaktere bytov sa dozvedeli až po tom, čo tieto byty príslušníci začali užívať pri podpise nájomnej zmluvy, niektorí ešte neskôr.

On osobne sa otázkou či byt, ktorý užíva je služobný alebo nie nezaujímal.

Podľa   jeho   názoru   charakter   bytov   na...   ulici   bol   rovnaký   ako   u   bytov,   ktoré príslušníci zboru užívali v inej časti Mesta P., a ktoré títo mali možnosť odkúpiť.

Poukázal na to, že v čase keď mu bola doručená výpoveď z nájmu bytu na... ulici jej prílohou nebol personálny rozkaz o ukončení služobného pomeru.

Svedok Ing. P. M. uviedol, že od 1. 2. 1988 pracoval vo funkcii staršieho referenta bytového oddelenia, neskôr ako vedúci hospodárskeho oddelenia a zástupca riaditeľa pre veci ekonomické až do svojho odchodu 31. 1. 1995. Bytový dom na ulici... v P. bol odkúpený za účelom zlepšenia bytových podmienok príslušníkov zboru.

Predtým   bol   obývaný   občanmi prevažne   rómskeho   pôvodu,   ktorých   vysťahovanie v konečnom dôsledku zabezpečil žalovaný s následným započatím rekonštrukčných prác. Ešte v čase prebiehajúcich rekonštrukčných prác sa príslušníci zboru nasťahovali do bytov v uvedenom bytovom dome a až následne zasadala bytová komisia, ktorá tieto byty pridelila, boli vypracované rozhodnutia o ich pridelení a nájomné zmluvy, ktoré podpisoval. Dodal, že v čase, kedy zasadala bytová komisia sa nehovorilo, že ide o prideľovanie služobných bytov, ale prideľovanie bytových jednotiek.

V podstate išlo o bytové jednotky pre príslušníkov zboru, ktorí už byty pridelené mali s tým, že tieto byty mali zlepšiť kvalitu ich bývania získaním bytu väčšej podlahovej výmery. Stále mal za to, že predmetné nájomné zmluvy sa uzatvárajú na dobu neurčitú. Aj jeho osobný návrh bol taký, aby byty na... ulici boli ponechané naďalej v užívaní príslušníkov   zboru   aj   po   ukončení   služobného   pomeru   za   predpokladu,   že   odpracovali najmenej 15 rokov, stali sa poberateľmi plne invalidného, resp. starobného dôchodku, resp. ich rodinných príslušníkov pri úmrtí príslušníka zboru počas trvania služobného pomeru...... Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 2. 4. 2008 v prvom rade namietal neplatnosť výpovede z nájmu bytu č. 3 nachádzajúceho sa na prízemí bytového domu na... ulici... v P., ktorý vznikol na základe nájomnej zmluvy č. 02/93 zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou dňom 1. 1. 1993 z dôvodu, že predmetný byt nespĺňa charakteristiku služobného bytu v zmysle zák. č. 189/1992 Zb.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   bytový   dom   na...   ulici...   v P.   je nehnuteľnosťou   vo   vlastníctve   štátu,   ktorej   správu   vykonáva   žalovaný   na   základe hospodárskej zmluvy č. 2/1991 o prevode správy uzatvorenou podľa § 247 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. účinného do 1. 1. 1992 medzi odovzdávajúcou organizáciou Bytovým   podnikom   š.   p.   P.   a   Útvarom   Zboru   nápravnej   výchovy   Slovenskej   republiky Prešov s účinnosťou k 1. 7. 1991.

Námietka   žalobcu   nesprávne   uvedeného   zákonného   ustanovenia   Hospodárskeho zákonníka,   na   základe   ktorého   bola   uzatvorená   zmluva   o   prevode   správy   je   právne irelevantná vo vzťahu posúdenia jej platnosti a účinnosti, pretože z obsahu zmluvy nesporne vyplýva,   že   zmluvné   dojednania   sa   riadia   príslušnými   ustanoveniami   Hospodárskeho zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy.

Ustanovenie § 1 zák. č. 189/1992 Zb. taxatívne vymedzuje, ktoré byty sa považujú za byty služobné....

Bytový dom na... ulici... v P. vedený na LV č. 4754 k. ú. P. vo vlastníctve štátu a v správe   žalovaného   vykonávanej   na   základe   zmluvy   o   prevode   správy   č.   2/91   a   zák.   č. 278/1993 Z. z. bol nadobudnutý pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov ZNV,   teda   bytové   jednotky   nachádzajúce   sa   v   uvedenom   bytovom   dome   majú   povahu služobného bytu podľa § 1 ods. 3 písm. b) zák. č. 189/1992 Zb.

Na základe uvedených skutočnosti, má preto aj byt užívaný žalobcom povahu bytu služobného.

Nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom viazaný.

U žalobcu bol nájom bytu viazaný na čas trvania jeho služobného pomeru k Zboru väzenskej   a   justičnej   stráži,   upraveného   zák.   č.   73/1998   Z.   z.,   ktorý   má   charakter obdobného pomeru ako pracovný pomer v zmysle Zákonníka práce.

Podľa § 686 Občianskeho zákonníka nájomná zmluva musí obsahovať označenie predmetu   a   rozsahu   užívania,   výšku   nájomného   a   výšku   úhrady   za   plnenia   spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu s opisom príslušenstva a stavu bytu.

Ak sa nájomná zmluva neuzavrela písomne, vykoná sa ojej obsahu zápisnica. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že nájomná zmluva k bytu, ktorý užíval od 27. 10. 1992 bola so žalovaným ako prenajímateľom uzatvorená v ústnej podobe pred uzatvorením jej písomnej formy zo dňa 2. 2. 1993 s účinnosťou od 1. 1. 1993 z dôvodu neunesenia dôkazného bremena tvrdenia existencie ústnych dojednaní o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy o nájme bytu.

Zo   vstupu   osoby   do   užívania   bytu   ako   budúceho   nájomcu   na   základe   súhlasu budúceho prenajímateľa pred uzatvorením nájomnej zmluvy v ústnej alebo písomnej forme nemožno usudzovať, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o nájme bytu konkludentným spôsobom bez preukázania dohody zmluvných strán o všetkých podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré boli obsiahnuté až v písomnej forme zmluvy zo dňa 2. 2. 1993.

Bez ohľadu na to, či by nájomný pomer žalobcu k predmetnému bytu vznikol na základe zmluvy o nájme v písomnej forme zo dňa 2. 2. 1993 alebo podľa tvrdenia žalobcu 27. 10. 1992 vo forme ústnej, táto skutočnosť nemení povahu prenajímaného bytu ako bytu služobného, ktorú spĺňal v zmysle zák. č. 189/1992 Zb. ku dňu jeho účinnosti 13. 5. 1992 a nájom tohto bytu bol viazaný ha trvanie služobného pomeru príslušníkov zboru alebo nájomcov služobných bytov v zmysle § 1 tohto zákona.

Žalobca ako aj vypočutí svedkovia príslušníci resp. bývalí príslušníci zboru, ktorí boli nájomcami bytov v bytovom dome na... ul... v P. iba tvrdili, že bytové jednotky začali užívať ešte pred uzatvorením písomnej zmluvy o nájme a nemali vedomosť, že predmetné byty majú povahu služobného bytu.

Uvedené tvrdenie žalobcov ako aj svedkov F. V., P. M., T. S., Ing. R. D. o ich nevedomosti o povahe prenajímaných bytov sú podľa názoru súdu právne irelevantné, a nemajú za následok neplatnosť zmluvy o nájme. Z predložených listových dôkazov nesporne vyplýva,   že žalobcovi bola   povaha prenajímaného   bytu   známa   rozhodnutím   o pridelení služobného bytu zo dňa 4. 12. 1992 a následne z uzatvorenej nájomnej zmluvy č. 02/93 zo dňa 2. 2. 1993.

Okresný súd v Prešove už prejudiciálne riešil otázku povahy bytov na... ul... v P. v konaniach vedených pod sp. zn. 17 C 143/00 UVV – Š. N. a pod sp. zn. 9 C 151/01 ÚVV- Ing. R. D. o privolení k výpovedi z nájmu bytu voči bývalým nájomcom, v ktorých ustálil, že uvedené byty majú povahu bytov služobných.

Výpoveď svedka Ing. P. M., ktorý popieral, že by byty na... ulici mali povahu bytov služobných súd vyhodnotil za nevieryhodnú v rozpore s predloženými listinnými dôkazmi. Svedok   Ing.   P.   M.   bol   členom   bytovej   komisie,   ktorá   prerokúvavala   pridelenie služobných bytov na... ul... v P. dňa 23. 11. 1992.

Zároveň podpisoval zápisnicu z jej zasadnutia zo dňa 30. 11. 1992, a teda z jej samotného   znenia   je   nespochybniteľne   zrejmé,   že   svedkovi   bola   známa   povaha prideľovaných bytov.

Okrem toho potvrdil, že ako zástupca riaditeľa pre ekonomickú agendu podpisoval zmluvy o nájme k predmetným bytom, zo znení ktorých vyplýva, že sa tieto uzatvárajú na čas trvania služobného pomeru.

V   prípade,   ak   by   tieto   byty   nemali   povahu   bytov   služobných   nebolo   potrebné uzatvárať dodatky k zmluvám, na základe ktorých žalovaný mohol za splnenia podmienok uvedených v dodatku upustiť od vymáhania uvoľnenia týchto bytov po skončení služobného pomeru,   čo podľa názoru súdu vyvracia tvrdenie svedka neexistencie služobnej povahy predmetných bytov.

Neplatnosť zmluvy o nájme bytu nespôsobuje tvrdená skutočnosť žalobcu, že byt bol odovzdaný v stave nespôsobilom na dohodnuté, resp. obvyklé užívanie.

Žalobca bol v takomto prípade oprávnený podľa § 679 Občianskeho zákonníka od zmluvy   odstúpiť,   resp.   v podľa ust.   §   691 Občianskeho zákonníka   odstrániť   závady po predchádzajúcom   upozornení   prenajímateľa   a   požadovať   od   neho   náhradu   účelne vynaložených nákladov.

Ďalej žalobca namietal neurčitosť dohodnutej doby nájmu bytu uvedenej v písomnej zmluve o nájme 02/93 zo dňa 2. 2. 1993, podľa ktorej sa táto uzatvára na dobu trvania služobného   pomeru   a   to   nedostatočným   vymedzením   doby   trvania   nájomného   pomeru uzatvoreného na dobú určitú.

Zmluvou o nájme bytu, uzatvorenou na dobu trvania pracovného resp. služobného pomeru nájomcu sa nezakladá nájom na dobu určitú, pretože z tejto nemožno vyvodiť kedy, teda   ku   ktorému   časovému   momentu,   udalosť,   ktorá   má   za   následok   zánik   nájmu   bytu nastane (NS ČR sp. zn. 26 Cdo 555/2001), preto takáto zmluva o nájme bytu má charakter zmluvy uzatvorenej na dobu neurčitú.

Ďalej žalobca namietal neplatnosť výpovede z dôvodu, že v súlade s ust. § 711 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka žalovaný k výpovedi z nájmu bytu podľa § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho   zákonníka   nepriložil   listinu   preukazujúcu   dôvod   výpovede,   konkrétne personálny rozkaz zo dňa 22. 11. 2007 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. k 31. 12. 2007.

Výpoveďou   svedka   Mgr.   M.   B.   ako   bývalého   zamestnanca   žalovaného   bolo preukázané, že tento vypracovával výpoveď z nájmu bytu žalobcu na... ul... v P., ku ktorým pripojil personálny rozkaz z personálneho oddelenia, potom túto odovzdal JUDr. J. na prekontrolovanie, ktorá ju predložila riaditeľovi ústavu na podpis a následne bola zasielaná podateľňou ústavu.

Svedkyňa M. Š. potvrdila, že v januári roku 2008 boli robené kópie personálneho rozkazu o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru (výpoveď z nájmu bola vyhotovená 4. 1. 2008). Predložené   písomné   prehlásenie   F.   V.   a T.   S.,   že   v kancelárii   riaditeľa   ústavu prevzali a podpísali výpoveď z najmú bytu bez priloženého personálneho rozkazu sú právne irelevantné.

Tieto nepreukazujú tvrdenie žalobcu, že jemu osobne personálny rozkaz s výpoveďou z nájmu bytu doručený nebol, práve naopak, toto tvrdenie bolo vyvrátené výpoveďou svedka B. V tomto smere vyhodnotil za účelovú aj výpoveď svedka Ing. R. D. o nedoručení personálneho rozkazu o ukončení jeho služobného pomeru s výpoveďou z nájmu bytu a o jeho neznalosti o povahe bytu vyvrátenú súdnym konaním vedeným na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 9 C 151/2001, v ktorom nenamietal nedostatok výpovede z nájmu bytu nepripojením listiny preukazujúcej dôvod výpovede majúci za následok jej neplatnosť, ako aj svoju neznalosť služobnej povahy prenajatého bytu na... ulici.

Na   základe   uvedených   skutočnosti   súd   vyhodnotil   žalobu   za   nedôvodnú   a   túto v plnom rozsahu zamietol.»

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 vyplýva, že krajský súd   sa   stotožnil   s   odôvodnením   namietaného   rozsudku   okresného   súdu.   V   odôvodnení namietaného rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„... V predmetnej veci súd prvého stupňa správne zistil, že predmetný bytový dom nachádzajúci sa v P., na ulici..., je vo vlastníctve štátu a správe žalovaného, ktorú vykonáva na základe zmluvy o prevode správy podľa zákona č. 278/93 Z. z., pričom bol nadobudnutý pre účely zabezpečenia rodinného ubytovania príslušníkov ZNV. Ďalej bolo správne zistené, že nájomcom služobného bytu môže byť iba ten, kto vykonáva prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, pričom v prípade žalobcu došlo k zániku jeho služobného pomeru k žalovanému, na základe personálneho rozkazu riaditeľa žalovaného č. 281/2007 zo dňa 22. 11. 2007. Na základe tohto personálneho rozkazu, služobný pomer príslušníka ZVJS u žalobcu zanikol dňom 31. 12. 2007 a predmetná výpoveď z nájmu služobného bytu bola žalobcovi daná 4. 1. 2008, teda v zákonom stanovenej lehote, pričom nie je možné uvažovať o tom, že by tento byt stratil charakter služobného bytu, pretože predmetná výpoveď z nájmu bola daná v lehote 3 mesiacov od zániku služobného pomeru. Súd prvého stupňa taktiež správne zistil, že prílohou tejto výpovede z nájmu služobného bytu bol personálny rozkaz   riaditeľa   ÚVV   Prešov   č.   281/2007   zo   dňa   22.   11.   2007,   čo   bolo   potvrdené dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, ako aj samotným textom výpovede z nájmu služobného bytu. V zhode so súdom prvého stupňa aj odvolací súd konštatuje, že nájomný vzťah   medzi   účastníkmi   bol   založený   písomnou   zmluvou   z   2.   2.   1993,   pričom   súhlas   s užívaním predmetného bytu a vykonávaním úprav v byte, ktorý bol daný pred podpisom tejto písomnej formy zmluvy, nemožno považovať za vznik nájomného pomeru, pričom táto okolnosť bola od počiatku medzi účastníkmi nesporná a dôkazom tejto okolnosti je to, že došlo   k   uzatvoreniu   zmluvy   o nájme   v   písomnej   forme.   Okolnosť,   že   žalobca   nemal vedomosť o charaktere predmetného bytu ako bytu služobného, nie je právne významná, avšak naviac toto tvrdenie bolo vyvrátené dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že takúto vedomosť žalobca ako aj ostatní príslušníci mali, najmä so zreteľom na to, že byty boli prideľované ich zamestnávateľom, teda Ústavom zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky Prešov. Svedčí o tom aj rozhodnutie o pridelení služobného bytu zo 4. 21. 1992 pod sp. zn. ÚZVJS-01-2/5/92. Preto nemôže byť žiadne   pochybnosť   o charaktere   predmetného   bytu,   vzniku   nájomného   pomeru   medzi účastníkmi, ani o vedomosti žalobcu o charaktere predmetného bytu. Skutočnosť, že žalobca pred začatím užívania predmetného bytu a pred uzavretím nájomnej zmluvy vo vzťahu k predmetnému   bytu   odovzdal   iný   byt   pôvodne   pridelený   jeho   manželke,   nie   je   právne významná a nemôže mať za následok iné posudzovanie charakteru bytu, ktorý je predmetom konania.

Ako bolo vyššie naznačené, listina o skončení služobného pomeru žalobcu vo vzťahu k žalovanému bola pripojená k predmetnej výpovedi z nájmu, čo bolo potvrdené svedeckými výpoveďami svedkov vypočutých na pojednávaní na súde prvého stupňa.

K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné dodať, že súd prvého stupňa sa náležite zaoberal všetkými dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované a tieto aj náležite vyhodnotil. Je nepochybné a nasvedčuje tomu dlhoročná súdna prax, že súd nemôže do odôvodnenia svojho rozhodnutia prevziať všetky informácie získané na základe vykonaného dokazovania, teda všetky dôkazy a tieto označiť za skutkové zistenia. Skutkovým zistením môže byť len to, čo súd považuje na základe vykonaného dokazovania za preukázané, teda skutočnosti, ktoré si osvojil a informácie, ktorým uveril.

S   ostatnými   informáciami,   t.   j.   dôkazmi,   ktoré   v   súdnom   konaní   boli   vykonané a ktorým súd neuveril, prípadne, ktoré boli inými dôkazmi vyvrátené, nemôžu mať charakter skutkových zistení, súd sa s nimi iba stručne vyporiada s poukazom na to, prečo týmto neuveril alebo neprevzal do svojich skutkových zistení, čo v danom prípade súd prvého stupňa   aj   urobil.   Dôsledne   súd   prvého   stupňa   poukázal   na   to,   že   začatie   užívania a vykonávanie úprav v bytoch pred podpisom nájomnej zmluvy nemôže mať za následok záver o vzniku nájomného pomeru pred podpisom predmetnej písomnej nájomnej zmluvy. Pokiaľ odvolanie žalobcu poukazuje na analýzu konkludentného konania účastníkov a   na   zistenie   skutočného   úmyslu   účastníkov,   pokiaľ   došlo   k   nasťahovaniu   žalobcu   do predmetného bytu ešte pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, je potrebné konštatovať, že záver o úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní urobiť. Je nepochybné, že účastníci mali úmysel uzavrieť riadnu zmluvu o nájme v písomnej forme a takto aj urobili.

V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že sporný byt   nemá   charakter   služobného   bytu,   že   k výpovedi   z nájmu   bytu   nebol   pripojený personálny   rozkaz,   namietal   tiež   konkludentné   uzavretie   nájomnej   zmluvy   ešte   pred uzavretím písomnej nájomnej zmluvy, absenciu podstatných náležitostí nájomnej zmluvy, neurčitosť   výroku   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   a krajského   súdu,   použitie neplatného znenia zákona č. 189/1992 Zb. krajským súdom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo   vzťahu   ku všetkým   námietkam   uplatneným   sťažovateľom   ide   o   problém právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení (námietka nepripojenia personálneho rozkazu k výpovedi z nájmu bytu).

Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú.   Článok   6   ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Poukazujúc najmä na citovanú časť odôvodnenia namietaného rozsudku okresného súdu,   ako   aj   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy. Namietaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny. Rovnako možno konštatovať, že namietaný rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dáva odpoveď na všetky podstatné námietky sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie otázok, či sporný byt je bytom služobným,   či   k   výpovedi   z   nájmu   bytu   bol   pripojený   personálny   rozkaz,   posúdenie okolností   predchádzajúcich   uzavretiu   písomnej   nájomnej   zmluvy   a otázka   naplnenia podstatných náležitostí nájomnej zmluvy v namietanom rozsudku krajského súdu v spojení s   rozsudkom   okresného   súdu   nevykazuje   nedostatky;   jeho   odôvodnenie   je   jasné, zrozumiteľné   a   zároveň   rešpektujúce   skoršie   rozhodnutia   okresného   súdu   v   obdobných právnych veciach (rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 17 C 143/00 a sp. zn. 9 C 151/01). Aj preto ústavný súd argumentáciu krajského súdu obsiahnutú v odôvodnení jeho rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú a udržateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 a čl. 48 ústavy rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 1 Co 53/2010 zo 16. júna 2010 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 235/2010 zo 6. apríla 2011

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo namietaným uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť   dovolania   sťažovateľ   odvodzoval   zo   skutočnosti,   že   postupom odvolacieho   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   keďže   krajský   súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Sťažovateľ v dovolaní taktiež namietal právne a skutkové závery rozhodnutí súdov nižších stupňov.

Najvyšší   súd   po   konštatovaní,   že   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je potrebné rozumieť aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, poukázal na judikatúru ústavného súdu (rozhodnutia sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 a sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005), v zmysle ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď   na   všetky   nastolené   otázky,   resp.   na   každú   námietku   uvedenú   v   opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol, že „Podľa názoru dovolacieho   súdu   rozsudok   odvolacieho   súdu   zodpovedá   požiadavkám   vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Odvolací   súd   sa   v   dôvodoch   svojho   rozhodnutia   vysporiadal   s   argumentmi   žalobcu a konštatoval v zhode so súdom prvého stupňa, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol založený   písomnou   zmluvou   z   2.   februára   1993,   pričom   uviedol,   že   súhlas   s   užívaním predmetného   bytu   a   vykonávaním   úprav   v   byte   daný   pred   podpisom   zmluvy   nemožno považovať za vznik nájomného pomeru, ktorú skutočnosť aj riadne odôvodnil a zároveň odkázal na správne a výstižné dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil. S prihliadnutím   na   podrobné   dôvody   uvedené   v rozsudku   prvostupňového   súdu,   treba považovať za riadne a teda dostatočne odôvodnený právny záver odvolacieho súdu (zhodný zo   záverom   súdu   prvého   stupňa),   že   pokiaľ   aj   došlo   k   nasťahovaniu   žalobcu   do predmetného   bytu   ešte   pred   uzavretím   písomnej   nájomnej   zmluvy,   záver   o   úmysle účastníkov uzavrieť ústnu alebo konkludentnú nájomnú zmluvu nie je možné v tomto konaní urobiť   z   dôvodu   neunesenia   dôkazného   bremena   ohľadne   ústneho   dojednania   všetkých podstatných   náležitostí   zmluvy   o   nájme   bytu.   Je   nepochybné,   že   účastníci   mali   úmysel uzavrieť riadnu nájomnú zmluvu v písomnej forme, čo aj urobili a uzatvorili ju na dobu trvania služobného pomeru žalobcu k žalovanému. Tento zanikol dňom 31. decembra 2007 na   základe   personálneho   rozkazu   riaditeľa   žalovaného   zo   dňa   22. novembra   2007   a výpoveď z nájmu služobného bytu bola žalobcovi daná platne v zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ dovolateľ uviedol ako dovolací dôvod aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, resp. že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd na tieto námietky žalobcu nemohol prihliadať. Uvedené skutočnosti by mohli byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Možno teda uzavrieť, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania žalobcu podľa § 237 O. s. p. a keďže dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný prostriedok žalobcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243 b ods. 5 O. s. p. bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že jediná dovolacia námietka sťažovateľa, ktorá bola spôsobilá   v   prípade   jej   preukázania   založiť   prípustnosť   dovolania,   bola   námietka nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ktorú   (v   prípade,   ak by   sa preukázala) by bolo možné kvalifikovať ako odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v tejto súvislosti správne poukázal na ustálenú judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej nie je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky nastolené otázky, resp. na každú námietku uvedenú v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Neobstojí   teda   námietka   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   s   jeho   dovolacími námietkami   nevysporiadal   dostatočne,   keďže   z   odôvodnenia   namietaného   uznesenia najvyššieho   súdu   vyplýva, že tento sa   s argumentmi sťažovateľa   týkajúcimi sa   odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré, v prípade, že by boli dôvodné, mohli založiť prípustnosť dovolania, podrobne vysporiadal.

Ústavný súd poznamenáva, že ďalšie argumenty uvádzané sťažovateľom v dovolaní neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže toto smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2011