znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 390/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť B. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2010   doručená   sťažnosť   B.   Š.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Východ, oddelenia vyšetrovania (ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-22/BOK-Z-2009 z 8. marca 2010   bolo sťažovateľovi   okrem   iného   vznesené   obvinenie   pre   obzvlášť   závažný zločin lúpeže   podľa   §   188   ods.   1,   2   písm.   c)   a   ods.   3   písm.   b)   Trestného   zákona,   prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, a to celkom za päť skutkov opísaných v označenom uznesení vyšetrovateľa.

Uznesením   sp.   zn. 0   Tp   121/2010 z 18.   júna 2010   sudca   pre prípravné konanie Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   na   návrh   prokurátorky Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátorka   generálnej prokuratúry“)   vzal   sťažovateľa   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a),   b)   a   c) Trestného poriadku do väzby s tým, že jeho väzba začala plynúť 17. júna 2010 o 9.13 h, a zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Proti   označenému uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť,   o   ktorej rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   tak,   že   ju   uznesením   sp.   zn. 2 Tpo 48/2010 zo 14. júla 2010 zamietol.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd „rozhodol v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4), článku 13 ods. 4) a článku 17 ods. 2, ods. 5) Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, a taktiež poukazuje na pokračovanie v páchaní trestnej činnosti, hoci som bol obvinený za skutky, ktoré sa mali stať ešte pred mojou predchádzajúcou väzbou, teda týmto rozhodnutím Krajský súd v Banskej Bystrici porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v čl.   17   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Za   porušenie   môjho   základného   práva   na osobnú slobodu považujem to, že prezentované dôvody môjho väzobného vyšetrovania sú uvádzané   všeobecne,   bez   odôvodnenia   vyplývajúceho   z   nejakého   môjho   konania   alebo ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú, kolúznu alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici   tým,   že   mňa   a   môjho   obhajcu   nevyrozumel   o   termíne   rozhodovania   o   mojej sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti, porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ po poukaze na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) konštatuje, že namietané uznesenie krajského súdu (rovnako ako uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010, pozn.) „je nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   moje   vzatie   väzby.   Rovnako   nie   je   z   neho   zrejmá existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania mojej osobnej slobody. Krajský súd v Banském Bystrici okrem toho porušil moje právo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď mi uprel možnosť osobne doplniť moje dôvody k podanej sťažnosti.

Poukazujem tiež na tú skutočnosť, že obvinenie za skutky, pre ktoré som bol sudcom pre   prípravné   konanie   vzatý   do   väzby,   mi   bolo   vznesené   ešte   počas   trvania   mojej predchádzajúcej väzby.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   na   osobnú   slobodu   B.   Š.   upravené   v   čl.   17   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   rozhodnutím   č. k. 2 Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4), článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5) a čl. 48 ods. 21 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 sa zrušuje.

3. Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.

4.   B.   Š.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   522,89,-   €   (slovom päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od predsedu krajského   súdu   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagoval   predseda krajského súdu v prípise z 30. septembra 2010, ku ktorému priložil vyjadrenie predsedu príslušného senátu krajského súdu. Vo vyjadrení predsedu senátu sa okrem iného uvádza:„...   Sťažovateľ   tunajšiemu   súdu   vyčítal,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   neobsahuje dostatočnú odpoveď na právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania, a ďalej na to, že bolo porušené jeho ústavné právo, keď žiadal, aby mohol ústne doplniť svoju sťažnosť priamo pri rozhodovaní na krajskom súde.

Sťažnosť   obvineného   považujem   za   nedôvodnú,   mám   za   to,   že   tak   v   uznesení Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. 06. 2010, ako aj v uznesení krajského súdu sp. zn. 2 Tpo/48/2010 zo 14. 07. 2010 je podrobne a presvedčivo uvedené pre aké dôvody bol obvinený vzatý do väzby a ako sa krajský súd aj okresný súd vysporiadal s jeho sťažnostnými dôvodmi, na ktoré v celom rozsahu poukazujem.

Pokiaľ ide o namietanie obvineného, že v jeho prípade bol porušený čl. 48 ods. 2) Ústavy poukazujem na ust. § 302 ods. 2) Tr. por. V zmysle tohto ustanovenia v konaní a rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe je na zvážení predsedu senátu, či umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Predseda senátu teda môže,   nie   musí   povoliť   účasť   obvinenému   a   jeho   obhajcovi   na   neverejnom   zasadnutí, pričom v danom prípade predseda senátu vzhľadom na podrobné písomné dôvody uvádzané v sťažnosti obvineného dospel k záveru, že prítomnosť obvineného a obhajcu na neverejnom zasadnutí nie je potrebná. Túto skutočnosť predseda senátu aj poznamenal do písomných dôvodov uznesenia sp. zn. 2 Tpo/48/2010.

Vytýkaná skutočnosť, že obvinený už bol v predchádzajúcom období vo väzbe za trestnú činnosť, za ktorú je v súčasnosti stíhaný, nie je pravdivá. Je síce pravda, že trestné stíhanie bolo voči nemu začaté v čase, keď bol už vo väzbe, avšak to bol vo väzbe pre inú trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 Tp 103/2008...“

Vyjadrenie predsedu senátu krajského súdu zaslal ústavný súd na vedomie právnemu zástupcovi sťažovateľa a umožnil mu v lehote 7 dní od doručenia zaujať k nemu stanovisko. Právny zástupca sťažovateľa v určenej lehote a ani ku dňu rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu krajského súdu nedoručil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uznesením zo 14. júla 2010 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani   preskúmavať,   resp.   či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sústredil na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti z hľadiska sťažovateľom uplatnených   námietok   proti   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 48/2010 a jeho uzneseniu zo 14. júla 2010. Zo sťažnosti vyplýva, že uplatňuje najmä tieto námietky:

1.   namietané   uznesenie   je   nedostatočne   odôvodnené   a   arbitrárne   z   dôvodu,   že neobsahuje vo vzťahu k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce jeho vzatie do väzby;

2.   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 121/2010   z   18.   júna   2010   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu napriek   tomu,   že   výslovne   žiadal   o   možnosť   doplnenia   sťažnosti   ústne   priamo   pri rozhodovaní krajského súdu, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy;

3. za skutky, pre ktoré je v súčasnosti väzobne stíhaný, mu bolo vznesené obvinenie ešte počas trvania predchádzajúcej väzby.

1.   K   námietke   nedostatočného   odôvodnenia   a   arbitrárnosti   namietaného uznesenia

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   potreba   náležite odôvodniť súdne rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň   tiež   pripomína,   že   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   nevyžaduje,   aby   súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd aplikujúc uvedené právne východiská na vec sťažovateľa poukázal na relevantnú   časť   odôvodnenia   namietaného   uznesenia,   v   ktorej   krajský   súd   najprv konštatoval,   že „u   obvineného   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   existujú   zákonné dôvody útekovej, kolúznej, ako aj preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a, b, c) Tr. por.“, čo   podložil   jednak   všeobecným   záverom   vychádzajúcim   z   príslušnej   spisovej dokumentácie, podľa ktorého „Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy totiž nasvedčujú tomu, že skutky, ktoré sa kladú obvinenému za vinu boli spáchané, tieto skutky možno   posúdiť   ako   trestné   činy   a   zo   spisového   materiálu   rovnako   vyplýva   dôvodné podozrenie,   že   tieto   skutky   spáchal   aj   obvinený   B.   Š.“,   pričom   v   nasledujúcom   texte individualizoval existenciu väzobných dôvodov na osobu sťažovateľa.

V   súvislosti   s   väzobnými   dôvodmi   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   a   b)   Trestného poriadku krajský súd poukázal na skutočnosť, „že v danom prípade sa jedná o trestnú činnosť, za ktorú obvinenému hrozí vysoký trest (a to aj s poukazom na ďalšie trestné stíhanie   obvineného   pre   obzvlášť   závažný   zločin   vydieračského   únosu   formou spolupáchateľstva sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 20, § 186 ods. 1, 2 písm. b, ods. 4 písm. a) Tr. zák.). Pokiaľ ide o motív konania obvineného, týmto malo byť získanie finančných prostriedkov, pričom výsledky doterajšieho dokazovania nasvedčujú tomu, že išlo o plánovanú trestnú činnosť, s vysokým stupňom organizovania a s vopred určenou deľbou úloh, vrátane sofistikovanej prípravy jednotlivých členov.“.

Vo vzťahu k väzobnému dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku krajský súd poukázal na svoje zistenie zo spisového materiálu, podľa ktorého   sa „prípade   obvineného   sa   jedná   o   osobu,   ktorá   sa   už   v   minulosti   dostala opakovane do rozporu so zákonom, pričom obvinený sa mal predmetnej trestnej činnosti dopustiť   dokonca   počas   skúšobnej   doby   podmienečného   odsúdenia   (trestný   rozkaz Okresného súdu Prievidza sp. zn. 1 T 68/06 zo dňa 02. 06. 2006; na obvineného sa v danom prípade hľadí, ako keby nebol odsúdený). Navyše obvinený je v súčasnosti trestne stíhaný aj v ďalšej trestnej veci, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 3 T/191/2009.“.

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   krajský   súd   konštatoval,   že okresný   súd   jednotlivé   dôvody   väzby   v   napadnutom   uznesení   podrobne   popísal   a   po stotožnení   sa   s   ich   odôvodnením   na   ne   v   podrobnostiach   poukázal.   V   tejto   súvislosti ústavný súd vzal na vedomie, že okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010, ktorým vzal sťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku, najprv uviedol podrobne dôvody, ktorými prokurátorka generálnej prokuratúry odôvodnila svoj návrh na vzatie sťažovateľa do väzby, a následne konštatoval,   že „si   v   celom   rozsahu   osvojil   dôvody   uvedené   prokurátorkou,   pokiaľ   ide o dôvody väzby obvineného, nemá voči konkretizácií skutočností, z ktorých má vyplývať dôvodná obava ako predpoklad jednotlivých dôvodov väzby žiadne námietky“.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   reagoval   aj   na   námietku sťažovateľa uplatnenú v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 18. júna 2010 týkajúcu sa   porušenia   jeho   práva   na   obhajobu,   keď   uviedol: „Okresný   súd   sa   tiež   náležitým spôsobom vysporiadal s námietkou obvineného, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva na obhajobu, pričom takáto skutočnosť ani podľa krajského súdu zo spisového materiálu nevyplýva.

V danom prípade boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o vzatí do väzby. Obv. B. Š. bol riadne procesným spôsobom obvinený, v zákonom stanovenej lehote bol predvedený pred sudcu pre prípravné konanie, ktorým bol v zákonnej lehote vypočutý.“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vzal   do   úvahy   aj   obsah   vyšetrovacieho   spisu a relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010, v ktorom sa uvádza: «K námietkam obvineného o porušení jeho práva na obhajobu a čl. 6 Dohovoru považujem za potrebné uviesť, že zo spisu vyplýva, že obhajcovi bola daná možnosť vyšetrovateľom oboznámiť sa so spisovým materiálom po výsluchu obvineného, čo tento odmietol pre pracovnú zaneprázdnenosť. Pred výsluchom obvineného sudcom pre prípravné konanie a pred rozhodovaním o jeho väzbe obhajca už nepožiadal o oboznámenie sa so spisom, čo by mu samozrejme bolo vzhľadom na nálezy Ústavného súdu, práve k čl. 6 Dohovoru umožnené v záujme zachovať „rovnosť zbraní“. Pokiaľ ide o doručenie návrhu na vzatie do väzby obvineného faxovým podaním je nutné konštatovať, že obhajca nakoniec sám konštatuje, že sa s ním oboznámil pred výsluchom obvineného sudcom pre prípravné konanie.   Okrem   toho   bol   sudcom   pre   prípravné   konanie   telefonicky   dňa   17.   6.   2010 o 19.26 hod. upovedomený, že bol podaný návrh na vzatie jeho klienta do väzby, počas ktorého   rozhovoru   túto   skutočnosť   nenamietol,   navyše   sudca   bol   prokurátorkou informovaný, že návrh mu bol odoslaný. Tým, že mal možnosť sa s návrhom oboznámiť vlastne na jeho obsah aj reagoval nie je možné mať za to, že by jeho práva boli porušené.»

Zohľadňujúc argumentáciu krajského súdu vychádzajúcu zo záverov okresného súdu, ako aj z odôvodnenia návrhu prokurátorky generálnej prokuratúry na vzatie sťažovateľa do väzby   ústavný   súd   konštatoval,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   je   primeraným spôsobom odôvodnené, nemožno ho v žiadnom prípade považovať za arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

2. K námietke rozhodovania krajského súdu bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu

Sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 bez jeho prítomnosti a prítomnosti jeho obhajcu, hoci už bezprostredne po rozhodnutí okresného súdu, ktorým bol vzatý do väzby, podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť a do zápisnice v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že žiada nadriadený súd „o možnosť zúčastniť sa neverejného zasadnutia o tejto sťažnosti, kde obvinený a aj jeho obhajca chcú doplniť dôvody podanej sťažnosti“. Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   tým,   že   nevyhovel   jeho   žiadosti   zúčastniť   sa neverejného zasadnutia, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jeho sťažnosti, porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Krajský   súd   na   túto   námietku   sťažovateľa   reagoval   v   odôvodnení   namietaného uznesenia, keď uviedol:

„Pokiaľ ide o žiadosť obvineného, aby mohol byť so svojim obhajcom prítomný na neverejnom zasadnutí, predmetom ktorého bude rozhodovanie o jeho sťažnosti, krajský súd mu dáva do pozornosti ust. § 302 ods. 21 Tr. por. V zmysle tohto ustanovenia v konaní a rozhodovaní o   sťažnosti proti   rozhodnutiu o   väzbe je   na zvážení predsedu senátu,   či umožní obvinenému a jeho obhajcovi účasť na neverejnom zasadnutí. Za danej situácie však predseda senátu dospel k záveru, že ich prítomnosť na neverejnom zasadnutí nebola potrebná.“

Pri posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vzal do úvahy relevantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej sa ESĽP v prípadoch, ak bola osobná sloboda fyzickej osoby obmedzená v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru (čo je aj prípad sťažovateľa, pozn.), prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom, ako aj k zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci   Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995). Možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa vyjadriť“ je jednou zo základných procesných záruk spravodlivého procesu (rozsudok vo veci Sanchez-Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986). Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásah do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo   dotknutej   osoby   „osobne   sa   vyjadriť“,   teda   byť   vypočutá   súdom   k   dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06). Na druhej strane ústavný súd vo svojej   doterajšej   judikatúre   formuloval   tiež   právny   názor,   podľa   ktorého   nemožno   ani judikatúru ESĽP vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu a zvlášť druhostupňového súdu rozhodovať o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní vždy po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu (IV. ÚS 45/08).

V danom prípade bol sťažovateľ pred rozhodnutím okresného súdu o vzatí do väzby riadne vypočutý za prítomnosti jeho obhajcu, pričom krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňovému súdu postupoval v súlade s prvou vetou § 302 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorej „Iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí vylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom   zasadnutí   aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.“. Ústavný súd vzal tiež do úvahy obsah vyšetrovacieho spisu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ ani v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuviedol dôvody, o ktoré chcel spolu so svojím obhajcom doplniť dôvody svojej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   priamo   na   neverejnom   zasadnutí krajského súdu   a ktoré by mali (mohli) privodiť   zásadne odlišný   záver krajského súdu k jeho sťažnosti. Navyše, sťažovateľ svoju sťažnosť podanú do zápisnice o svojom výsluchu pred okresným súdom doplnil a odôvodnil ďalšími podaniami z 23. júna 2010, 25. júna 2010,   29.   júna   2010   a   8.   júla   2010,   ktoré   mal   krajský   súd   pri   svojom   rozhodovaní k dispozícii.

Za daných okolností považuje ústavný súd postup krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 za ústavne akceptovateľný a udržateľný.

3.   K   námietke   väzobného   stíhania   za   skutky,   pre   ktoré   bolo   sťažovateľovi vznesené obvinenie ešte počas trvania predchádzajúcej väzby

V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu bolo vyšetrovateľom vznesené obvinenie za skutky, pre ktoré bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 121/2010 z 18. júna 2010 vzatý do väzby (uznesenie vyšetrovateľa z 8. marca 2010, pozn.) v čase, keď sa už nachádzal vo väzbe, zodpovedá obsahu spisovej dokumentácie. Zároveň ale ústavný súd zistil, že v tom čase bol sťažovateľ vo väzbe „pre inú trestnú činnosť, a to v trestnej veci Okresného súdu Nitra sp. zn. 1Tp 103/2008“, ako uvádza v už citovanom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu [išlo o väzbu súvisiacu s obvinením pre obzvlášť závažný zločin vydieračského únosu podľa § 186 ods. 1, 2 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona spáchaný sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, pozn.]. Z predchádzajúcej väzby bol sťažovateľ prepustený 17. júna 2010.

Vychádzajúc z týchto zistení ústavný súd konštatoval, že samotná skutočnosť, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za skutky, pre ktoré bol uznesením okresného súdu z 18. júna 2010 vzatý do väzby v čase jeho predchádzajúcej väzby za inú trestnú činnosť, nezakladá sama osebe dôvod na záver o neústavnosti jeho následného vzatia do väzby za skutky, pre ktoré ešte nebol väzobne stíhaný (porovnaj k tomu aj § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ktorý sprísňuje požiadavky na opätovné vzatie do väzby len vo vzťahu „k tej istej veci“,   pozn.).   Ústavný   súd   preto   považuje   túto   námietku   sťažovateľa   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   predbežné   závery   k   jednotlivým   námietkam sťažovateľa zdôraznil, že esenciálnou súčasťou rozhodnutia súdu druhého stupňa, ktorým potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp. jej   ďalšom   trvaní,   je   nepochybne   jednak   presvedčivé   a   zrozumiteľné   zdôvodnenie nevyhnutnosti   zabezpečenia   ďalšieho   priebehu   trestného   stíhania   obvineného prostredníctvom   obmedzenia   jeho   osobnej   slobody   (väzbou)   založené   na   niektorom   zo zákonom ustanovených dôvodov väzby (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku), ako aj ústavne akceptovateľné   vysporiadanie   sa   s kľúčovými   námietkami   obvineného   uplatenými v sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Pri posudzovaní ústavnej akceptovateľnosti   a   udržateľnosti   rozhodnutia   súdu   druhého   stupňa,   ktorým   potvrdzuje prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu o vzatí obvineného do väzby, resp. jej ďalšom trvaní ústavným súdom rovnako ako pri iných typoch súdnych konaní, ústavný súd zároveň vychádza   z   toho,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   inštančne nadriadeného súdu (odvolacieho, resp. sťažnostného súdu) nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa v trestnom konaní aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí nielen všeobecných súdov, ale aj orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli vydané v priebehu príslušného trestného   konania   (m. m.   IV.   ÚS   350/09).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   je   ústavne aprobovateľné,   ak   súd   druhého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukazuje a stotožňuje sa   so   závermi,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého   stupňa, príp.   so   závermi,   ku ktorým dospeli orgány činné v predmetnom trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor).

Vychádzajúc zo   svojich   zistení   ústavný   súd   konštatoval,   že   namietané uznesenie krajského   súdu,   ako   aj   jeho   postup,   ktorý   vydaniu   uznesenia   sp.   zn.   2   Tpo   48/2010 zo 14. júla 2010 predchádzal, uvedené požiadavky spĺňa, a preto na tomto základe sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010