znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 390/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Cdo   61/2008   z   11.   júna   2009   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 184/2007 z 22. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti   P., s.   r. o., Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 61/2008 z 11. júna 2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 184/2007 z 22. októbra 2007.

Toto „spojenie“ s označeným rozsudkom ústavný súd chápal tak, že je v príčinnej súvislosti   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   keďže   bolo   dôvodom   na   podanie dovolania.   Označené   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   meritórne   posúdené   v konaní ústavného súdu č. k. III. ÚS 345/09-10 z 11. novembra 2009.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co/184/2007 z 22. októbra 2007 potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 626/97-375 z 23. marca 2007, ktorým okresný súd „návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 6. 6. 1997,   ktorým   sa   domáhal,   aby   sa   odporcovi   zakázalo,   aby   bez   súhlasu   súdu   predal, daroval, previedol, založil alebo akýmkoľvek iným spôsobom zmenil alebo obmedzil svoj vlastnícky   vzťah   k   nehnuteľnostiam   nachádzajúcim   sa   v   k.   ú.   Ž.   zapísaným   na   liste vlastníctva č. 5214 ako dom č. súp. 886 postavený na KN parc. č. 2641, KN parc. č. 2640 - záhrada o výmere 92 m2 a KN parc. č. 2641 - zastavaná plocha o výmere 157 m2 vo vzťahu k tretím osobám, a to až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o nahradení vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy, v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod spis. zn.   8C 626/97   zamietol.   Súčasne   nahradil   vyhlásenie   vôle   odporcu,   že ako   predávajúci uzatvára   kúpnu   zmluvu   s   navrhovateľom   ako   kupujúcim,   v   znení   predloženom navrhovateľom v tomto konaní, ktoré sa stalo prílohou rozsudku okresného súdu, č. k. 8C 626/97-375   zo   dňa   23.   3.   2007.   Odporcu   zaviazal   nahradiť   navrhovateľovi   trovy konania vo výške 13.101,-Sk do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.“.

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 9 Co/184/2007   z   22.   októbra   2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   30.   januára   2008, označeným uznesením odmietol.

Sťažovateľ vo svojom dovolaní namietal, že

- mu ako účastníkovi konania krajský súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- rozsudkom odvolacieho súdu bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu.

Prípustnosť   dovolania sťažovateľ   odôvodnil   §   237   písm.   f)   a g)   a § 238 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a celý návrh odôvodnil podľa § 241 ods. 2 OSP tým, že

- v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP,

- konanie je postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tým, že vo veci už tri roky rozhodoval okresný súd, pričom dva razy krajský súd (rozsudkami z 29. apríla 2003 a 26. septembra 2005) rozsudky okresného súdu (z 28. januára 2002 a 27. októbra 2003, ktorými okresný súd návrh   žalobcu   zamietol)   zrušil   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie   aj   s   vyslovením   svojho právneho názoru. „Pôvodný“ senát okresného súdu sa dva razy nestotožnil s vysloveným právnym názorom krajského súdu. „Nový“ senát právny názor krajského súdu rešpektoval a v podstate sa s ním aj stotožnil. „Stotožnenie a rešpektovanie právneho názoru spomenul a   odvolával   sa   naň   pri   ústnom   odôvodnení   vyhláseného   prvostupňového   rozsudku. V písomnom odôvodnení prvostupňového rozsudku už fakt rešpektovania právneho názoru KS Žilina neuvádza.“

Sťažovateľ v súvislosti s novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku uvádza: „V priebehu   súdneho   konania   došlo   k   novele   úpravy   podmienok   prípustnosti dovolacieho konania, keď bolo z OSP vypustené ustanovenie § 238 ods. 3 písm. b),... Touto   novelizáciou   zákonodarca zasiahol retroaktívne do mojich práv účastníka. Pôvodne odvolací súd 2 x zrušil rozsudok prvostupňového súdu z dôvodu iného právneho názoru. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok z dôvodu viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to uviedol v ústnom odôvodnení svojho rozsudku po jeho vyhlásení.

Ak sa zmenila právna úprava podmienok dovolacieho konania, a v priebehu konania došlo aj k zmene úpravy odvolacieho konania, nemal odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušiť a vrátiť vec na nové konanie s vysloveným právnym záverom odlišným od záveru vysloveného prvostupňovým rozsudkom, ale mal rozsudok zmeniť. Tým, že prvostupňový rozsudok 2x zrušil v podstate vždy z dôvodu svojho odlišného právneho názoru, cielene vo veci vytváral, pre prípad opakovaného podania odvolania, podmienky pre potvrdenie prvostupňového rozsudku. U sťažovateľky, ako účastníkovi konania, tak došlo k vylúčeniu prípustnosti podania dovolania. Novelizácia podmienok prípustnosti dovolacieho konania takto retroaktívne spôsobila pre sťažovateľku zmenu podmienok konania oproti tým, ktoré existovali v čase, keď do konania vstúpil.

Aj tieto skutočnosti treba hodnotiť ako porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces.“

Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd porušil jeho práva na spravodlivý súdny proces, pretože sa napr. v odvolacom konaní

„- nevysporiadal s otázkou právnej dôvodnosti a možnosti zmeny žalobného petitu a dokazovania existencie hmotne právneho dôvodu zmeny žalobného petitu,

- nevysporiadal sa s otázkou aplikácie právnych viet a záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 109/2004, ako dovolacieho súdu na prejednávanú vec,

- nevysporiadal sa s otázkou rozporu medzi výrokom a odôvodnením prvostupňového rozsudku v otázke určenia príslušenstva stavby a pozemku,

- nevysporiadal sa s otázkou platnosti právneho úkonu uzavretia zmluvy o budúcej zmluve - prvostupňový súd v odôvodnení uvedie, že je preukázané, že Mgr. H. síce ako konateľka sťažovateľa vykonávala pri podpise zmluvy o budúcej zmluve vôľu žalobcu (t. j. zo zmluvy protistrany), ale podstatné je, že ako konateľka zaväzovala sťažovateľa, a aj keď to nebola jej vôľa, nie taký úkon protiprávnym právnym úkonom.

-   nevysporiadal   sa   so   skutočnosťami,   ktorými   sťažovateľ   preukazoval   neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve z dôvodu neurčitosti opisu a určenia príslušenstva predávanej veci. Porušovateľ ako odvolací súd o tejto otázke vôbec nekonal a ani sa touto skutočnosťou nepotreboval   alebo nechcel   zaoberať.   Napriek takému   a   určite   nesprávnemu   právnemu názoru prvostupňového súdu, že príslušenstvom stavby sú trvalé porasty. Obhájiť takýto právny nonsens bolo zrejme nemožné, preto ho odvolací súd mlčky obišiel.“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   právo   na   spravodlivý   proces   bolo   porušené, pretože   boli   porušené   zásady   rovnosti   v   konaní,   keďže   postup   predsedu   senátu   nebol postupom   nestranného   a   nezávislého   sudcu.   Podľa   názoru   sťažovateľa   predseda   senátu naznačoval   počas   pojednávania   konaného   na   okresnom   súde   23.   marca   2007,   ako   má navrhovateľ (druhá strana) vo veci postupovať. Sťažovateľ preto dospel k presvedčeniu, že v prvostupňovom konaní rozhodoval vylúčený sudca vzhľadom na jeho niektoré postupy.

Porušovateľ (najvyšší súd) sa podľa sťažovateľa odmietnutím podaného dovolania stotožnil   so   závermi   a   postupom   oboch   inštitúcií   podriadených   súdov,   čím   svojím rozhodnutím tiež porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces a základné právo vlastniť majetok.

Sťažovateľ navrhuje, aby „Ústavný súd Slovenskej republiky ním podanú sťažnosť prijal na prerokovanie a po jej prerokovaní vyslovil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.: 5 Cdo/61/2008 zo dňa 11. 06. 2009, v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   č.   9Co/184/2007   zo   dňa   22.   10.   2007,   porušil   ústavné   práva sťažovateľa, a to právo domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na verejné prerokovanie jeho veci a právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   porušil   jeho   základné   ľudské   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 5Cdo/61/2008 zo dňa 11.06.2009 zrušil, a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie   konania.   Z   tohto   dôvodu   berúc   do   úvahy   znenie   časti   sťažnosti   nadpísané   ako „V. Návrh na rozhodnutie“, ktoré je podľa obsahu návrhom na rozhodnutie a vzhľadom aj na skutočnosť, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd sa   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   2/05,   III.   ÚS   19/05)   zaoberal len návrhmi a požiadavkami uvedenými v petite, a preto sa   nezaoberal námietkou porušenia základného práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorá bola naznačená v odôvodnení sťažnosti.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vo vzťahu k časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   o   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III.   ÚS   263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Zásadnou námietkou sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že najvyšší súd v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 61/2008 svojím rozhodnutím z 11. júna 2009 porušil označené práva sťažovateľa tým, že sa stotožnil so závermi a postupmi okresného súdu a krajského súdu.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z 11. júna 2009 vydané v dovolacom konaní sp. zn. 5 Cdo 61/2008 a posudzoval, ako sa najvyšší súd vysporiadal   s   dôvodmi   podaného   dovolania,   a to   predovšetkým   odňatím   možnosti sťažovateľovi konať pred súdom a tvrdením sťažovateľa, že rozhodoval vylúčený sudca.

Najvyšší súd sa s otázkou prípustnosti dovolania a dovolacími dôvodmi vysporiadal takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel   k   záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému   takýto   opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci doposiaľ nerozhodoval.“

Najvyšší súd k namietaným vadám konania krajského súdu v napadnutom uznesení uviedol:

a) k odňatiu možnosti konať pred súdom:„S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

So zreteľom na žalovaným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O. s. p. a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g) O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožni realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací   súd   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupoval   v   súlade   s   právnymi predpismi   a   odporcovi   neznemožnil   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani v právnych záveroch, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie Ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu,   a   nie   s   právnym   hodnotením   veci   zaujatým   v   napadnutom   rozhodnutí.   Právne posúdenie veci súdom je realizáciou jeho rozhodovacej činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   O.   s.   p.,   pretože   súd   neporušuje   žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.“

b) k námietke, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca:„Pokiaľ   dovolateľ   namietal,   že   v   konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ako   aj v odvolacom   konaní   rozhodoval   vylučený   sudca,   takéto   skutočnosti   z   obsahu   spisu nevyplývajú. Dovolací súd vychádzal pritom z ustanovenia §14 ods. 1, 3 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejedávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo jeho v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému   prístupu   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   a   tiež   predísť   možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj právna úprava skutočnosti,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu, a to: 1) k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a   rozhodnutia   o   veci,   alebo   2)   k   účastníkom   konania,   ktorý   by   bol   založený   na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3) k   zástupcom   účastníkov   konania,   ktorý   by   bol   založený   na   pomere   vykazujúcom   znaky vzťahu uvedeného pod 2).

Dovolateľ v celom konaní žiadnu relevantnú námietku zaujatosti vo veci konajúcich sudcov   neuplatnil,   a   i   v   dovolacom   konaní   ich   zaujatosť   vyvodzuje   len   z   ich   postupu v konaní   a   v   konečnom   dôsledku   z   vysloveného   právneho   názoru.   Takéto   dôvody   pre zaujatosť sudcu však nie sú okolnosťami, ktoré by napĺňali pojem vady uvedenej v § 237 písm. g) O. s. p. a tvorili tak právne relevantný záver pre posúdenie prípustnosti inak neprípustného dovolania.“

c) k nedostatočnému odôvodneniu písomného vyhotovenia rozhodnutia:„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná   ani   námietka   dovolateľa   týkajúca   sa   nedostatočnej   odôvodnenosti   písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu v tom smere, že sa nevysporiadal odvolací súd so všetkými hmotnoprávnymi a procesnými skutočnosťami.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolací   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.   Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd   sa   pri   výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,   že dovolateľ   sa správnym názorom   všeobecného súdu nestotožňuje,   nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).“

Najvyšší súd na základe uvedeného uzavrel:„Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nezaoberal   sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správností.“

Predmetné rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok argumentov a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu a najmä rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo. Závery vyslovené v namietanom rozhodnutí najvyššieho súdu považuje ústavný súd   za   ústavne   akceptovateľné,   nesignalizujúce   možnosť   existencie   príčinnej   súvislosti medzi   napadnutím   rozhodnutím   a   namietaným   porušením   označených   základných   práv sťažovateľa.

Ústavný súd z obsahu napadnutého uznesenia zistil, že najvyšší súd sa dovolacími dôvodmi sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z   ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého dovolacieho rozhodnutia, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu) a namietaným porušením označených práv sťažovateľa.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými základnými právami, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009