znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného advokátom JUDr.   Jurajom   Füzerom,   Ulica   M. R. Štefánika   22,   Trebišov,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základných práv postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 126/2012 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, Ulica M. R. Štefánika 22, Trebišov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 126/2012 a jeho rozsudkom z 8. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sa obchodná spoločnosť JUPOR, s. r. o. (ďalej len „žalobca“),   domáhala   proti   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   30 306   €   a   prísl.   z   titulu nesplatenej pôžičky, ktorú mu mal poskytnúť právny predchodca žalobcu Š. Š. (Š. postúpil svoju pohľadávku zo zmluvy o pôžičke na žalobcu, pozn.).

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 1/2010 z 21. októbra 2011, ktorým zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 30 306 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 26. februára 2008 do zaplatenia a zároveň mu uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania. V odôvodnení označeného rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: „V konaní súd vzal za preukázané, že nárok navrhovateľa je čo do výšky a základu dôvodný. Výpoveďou svedka Š. Š., pripojenými listinnými dôkazmi, kópiou vkladového listu zo dňa 9. 8. 2007, vklad na účet č. vo výške 150 000,- Sk, dokladom zo dňa 16. 8. 2007, prevod z osobného účtu čiastka 100 000,- Sk na účet č., kópiou vkladového listu zo dňa 11. 9. 2007, vklad na účet č. vo výške 90 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 21. 9. 2007 na účet č. vo výške 40 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 27. 9. 2007 na účet č. vo výške 60 000,- Sk, kópiou príjmového pokladničného dokladu zo dňa 28. 9. 2007 na sumu 580 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 5. 10. 2007 na účet č. vo výške 43 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 10. 10. 2007 na účet č. vo výške 200 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 12. 10. 2007 na účet č. vo výške 200 000,- Sk, kópiou vkladového listu zo dňa 23. 11. 2007 na účet č. vo výške 50 000,- Sk, bolo preukázané, že Š. Š. poskytol finančné prostriedky odporcovi ako súkromná osoba súkromnej osobe, spolu 1 513 000,- Sk. Z tejto sumy vrátil odporca navrhovateľovi 600 000,- Sk. Ku dňu podania návrhu na súd zostatok nevrátenej pôžičky predstavuje suma 30 306 Eur (913 000,- Sk). Z predložených listín a to z pokusu o zmier zo dňa 17. 1. 2008, z listu zo dňa 23. 1. 2008 jednoznačne vyplýva,   že   Š.   Š.   sa   pokúsil,   ešte   pred   podaním   návrhu   na   súd,   riešiť   predmetnú   vec mimosúdne. Osobné stretnutie odporca odmietal. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 14.   4.   2009   súd   konštatuje,   že   Š.   Š.   uzatvoril   s navrhovateľom   zmluvu   o   postúpení pohľadávok v zmysle §§-ov 524 a násl. Obč. zák. Na základe tejto zmluvy je navrhovateľ oprávnený na vymáhanie predmetnej pohľadávky s príslušenstvom voči odporcu.

Súd priznal navrhovateľovi aj úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne v zmysle ust. § 517 ods. 2) Obč. zák. Listom zo dňa 23. 1. 2008 bol odporca vyzvaný na vrátenie zostatku pôžičky   do   25.   2.   2008,   čo   odporca   nesplnil,   preto   súd   priznal   úrok   z   omeškania   od 26. 2. 2008 do zaplatenia.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   1/2010   z   21.   októbra   2011   podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 126/2012 z 8. novembra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   v reakcii   na odvolacie námietky sťažovateľa okrem iného uviedol:

„... Odporca odôvodnil odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p., t. j., že v konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f), t. j., že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred ním, že rozhodnutie je nepreskúmateľné a, že súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že doteraz skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Odporcom tvrdená vada konania, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.) nebola zistená.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   možno   vo   všeobecnosti   rozumieť   taký   jeho postup, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Podľa § 157 ods. 2 veta druhá O. s. p. súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V konaní nebola zistená žiadna vada uvedená v § 221 ods. 1 O. s. p., v dôsledku ktorej   by   bolo   potrebné   rozsudok   zrušiť,   keďže   rozsudok   spĺňa   náležitosti   riadne a presvedčivo odôvodneného rozsudku, pričom nebolo zistené, aby žalobcovi bola v konaní odňatá možnosť konať pred súdom, t. j., že procesný postup súdu alebo jeho rozhodnutie by boli také, že v ich dôsledku by žalobca nemohol uplatniť svoje konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym súdnym poriadkom.

Ani ďalšia odporcom uvádzaná vada konania (§ 221 ods. 2 písm. h) O. s. p.,) t. j., že súd nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nebola v konaní zistená, lebo súd použil správny právny predpis.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná   okolnosť,   že   nevykonal   dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom konaní   spôsobilým   odvolacím   dôvodom.   Z   povahy   veci   vyplýva,   že   účastník,   ktorý v odvolaní   uplatní   tento   odvolací   dôvod,   musí   súčasne   označiť   dôkaz,   ktorý   -   hoci   bol navrhovaný   -   nebol   vykonaný   a   uviesť   právne   významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.

Odporca v konaní pred súdom nenavrhoval žiaden dôkaz, ktorý by súd nevykonal, pričom je potrebné vziať na zreteľ tú skutočnosť, že na pojednávaní 21. 10. 2011 (zápisnica na č. l. 180) bolo účastníkom dané poučenie podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a účastníci, vrátane odporcu nenavrhli vo veci vykonať ďalšie dokazovanie, a preto súd uznesením (zápisnica na č. l. 181) vyhlásil dokazovanie v predmetnej veci za skončené.

Podľa § 205a ods.1 O. s. p....

V prejednávanej veci nebolo zistené, žeby existovali skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom preto, že ich žalovaný bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu, z toho dôvodu nemôže byť uvedený odvolací dôvod daný. Odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.2   písm.   d)   O.   s.   p.   sa   týka   chyby   v   zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným   skutočnostiam   prisudzoval   iný   právny   význam.   Skutkové   zistenie   nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p. a to vzhľadom na   to,   že   buď vzal   do úvahy skutočnosti,   ktoré   z vykonaných dôkazov   alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo   vyšli   počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli   z   prednesov   účastníkov,   alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak,   z   hľadiska   závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je   logický   rozpor   v   hodnotení   dôkazov,   príp.   poznatkov,   ktoré   vyplynuli   z   prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p., preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

K výhrade odporcu ohľadom nesprávneho skutkového zistenia súdu, spočívajúceho v tom, že zo zistených dôkazov vykonaných pred súdom vyplynul opak, a to že peniaze od Š. Š.   prevzala   spoločnosť   K...   s.   r.   o.   a   nie   on   -   odporca,   že   z vykonaného   dokazovania vyplýva,   že   Š.   Š.   poskytol   pôžičku   nie   jemu   odporcovi,   ale   spoločnosti   K...   s.   r.   o.,   je potrebné uviesť, že sám odporca na pojednávaní 8. 6. 2010 (zápisnica na č. l. 85) na otázku zást. navrhovateľa uviedol, že je majiteľom firmy K... s. r. o. a že Š. je majiteľom firmy I., s. r. o., že medzi týmito dvoma firmami nebola uzatvorená zmluva na výrobu Ruže.

Vyhodnotením vykonaného dokazovania možno dospieť k jednoznačnému záveru, že všetky obchodnoprávne aktivity uvádzané a tvrdené účastníkmi konania, so zreteľom na nimi spomínanú výrobu a financovanie difúzora (Ruža) pre spoločnosť U. S. Steel v Srbsku Smederevo, svedčia iba o obchodnoprávnych vzťahoch medzi spoločnosťou K... s. r. o., ktorej konateľom je odporca a spoločnosťou LASTA s. r. o., Košice, na základe písomnej objednávky zo 6. 8. 2007 a, že ide o právny vzťah medzi inými subjektami - účastníkmi právneho vzťahu, ktorí nie sú totožní s účastníkmi konania v tejto prejednávanej právnej veci. Z uvedeného dôvodu právny predchodca navrhovateľa Š. Š., ako súkromná osoba v obchodnoprávnom vzťahu medzi spoločnosťami K..., s. r. o., Trebišov a LASTA, s. r. o., Košice nemá žiadne právne postavenie, a preto z tohto vzťahu preňho nemôžu vyplývať žiadne práva, ani povinnosti, keďže nie je účastníkom obchodnoprávneho vzťahu medzi uvedenými   spoločnosťami.   Nárok   právneho   predchodcu   navrhovateľa   a následne navrhovateľa, podľa zmluvy o postúpení pohľadávky voči odporcovi - z poskytnutej pôžičky a na jej vrátenie vyplýva z dvojstranného občianskoprávneho vzťahu, vzniknutého medzi dvoma   fyzickými   osobami   a   nemožno   ho   zamieňať   za   iný,   ktorý   nemá   nič   spoločné s obchodnými aktivitami obchodných spoločností, ktoré nie sú účastníkmi zmluvy o pôžičke, uzavretej medzi fyzickými osobami, ktorými sú právny predchodca navrhovateľa a odporca. Je   potrebné   o.   i.   prisvedčiť   argumentom   navrhovateľa,   uvádzaných   vo   vyjadrení k odvolaniu,   že   bolo   základnou   povinnosťou   odporcu   ako   konateľa   K...,   s.   r.   o.   v   deň prijatia každej údajnej zálohovej platby vystaviť a zaúčtovať príjmovú faktúru s vyčíslením DPH a faktúry odovzdať spoločnosti I. na zaúčtovanie v príslušnom zdaňovacom období, t. j.   v auguste,   septembri   až   decembri   2007,   alebo   tretí   a   štvrtý   kvartál   2007   a následne povinnosťou K..., s. r. o. bolo vyčíslenú výšku DPH zaplatiť štátu a naopak I., s. r. o. si mala uplatniť nadmerný odpočet DPH v rovnakej výške. Pravdivosť tvrdenia odporcu o tom, že išlo o obchodné aktivity a vzťahy medzi jeho spoločnosťou K..., s. r. o. a poskytnutým finančným   plnením   od   spoločnosti   I.   s.   r.   o.,   ktorej   konateľom   bol   právny   predchodca navrhovateľa Š. Š. bola o. i. vyvrátená aj tým, že nebolo preukázané, že spoločnosť K..., s. r. o.   vystavila   pre   spoločnosť   I.,   s.   r.   o.   zákonom   požadované   faktúry   a,   že   by   zaplatila príslušnú DPH do štátneho rozpočtu v príslušnom zdaňovacom období. Tieto skutočnosti podporne   svedčia   o   tom,   že   nebolo   preukázané   tvrdenie   odporcu   o obchodnoprávnych vzťahoch   a   pôžičkou   medzi   spoločnosťou   K.   s. r. o.,   kde   bol   a   je   konateľom   a   medzi spoločnosťou právneho predchodcu navrhovateľa - I. s. r. o. Faktúry medzi spoločnosťami I. s. r. o. a K... s. r. o. nie sú ani v pripojenom trestnom spise ČVS: ORP: 369/OEK-TV- 2009 OR PZ Trebišov, ako to tvrdil odporca. V príjmovom pokladničnom doklade z 28. 9. 2007 (č. l. 11) je v kolónke organizácia uvedené meno M. K. a jeho rod. č., v kolónke prijaté je uvedené od Š. Š.,   a jeho rod. č., pôžička v hotovosti 580.000,- Sk a uvedené údaje potvrdzujú, že na základe tohto príjmového pokladničného dokladu nedošlo k pôžičke medzi právnickými osobami, lebo sú v ňom uvedené fyzické osoby, označené menom, rod. č. a adresou bydliska. Je potrebné o. i. prisvedčiť tvrdeniam navrhovateľa, že v tomto prípade odporca   nekonal   za   K...,   s.   r.   o.,   lebo   neuviedol   tlačené   alebo   písané   obchodné   meno spoločnosti, v ktorej mene by konal ako konateľ a k obchodnému menu by pripojil svoj vlastnoručný   podpis.   Ďalšie   finančné   prostriedky   poskytnuté   odporcovi   právnym predchodcom   navrhovateľa   boli   síce   vložené   vkladmi   v hotovosti   a   bezhotovostnými vkladmi na účet K... s. r. o., Trebišov, avšak išlo iba o platobné miesto, kde mal dispozičné právo odporca ako konateľ tejto spoločnosti. Medzi účastníkmi boli v čase poskytnutia pôžičky korektné vzťahy, ktoré mali vplyv na jej realizáciu.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel),   nemôžu   byť   v   sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom.   Predpokladá   sa,   že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné.

Odporca v odvolaní neuplatnil žiadne skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom,   preto ani tento odvolací   dôvod nie je   daný   a   ani   súd už   nepovažoval   za nevyhnutné ďalší dôkaz vykonať.

V prejednávanej veci nie je daný ani odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci súdom.

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   namieta   hodnotenie   dôkazov všeobecnými súdmi, keďže podľa jeho presvedčenia z vykonaného dokazovania vyplynulo, že   on   ako   fyzická   osoba   si   od   právneho   predchodcu   žalobcu   Š.   nikdy   žiadne   peniaze nepožičal, a teda v predmetnej veci nie je pasívne vecne legitimovaný, pričom rovnako nie je aktívne vecne legitimovaný ani žalobca. Od týchto východísk sťažovateľ odvodzuje svoj záver, v zmysle ktorého mala byť žaloba žalobcu všeobecnými súdmi zamietnutá.

Sťažovateľ v priebehu celého konania pred všeobecnými súdmi poukazoval na fakt, že v právnom vzťahu s právnym predchodcom žalobcu Š. bola obchodná spoločnosť K..., s. r. o., ktorej spoločníkom aj konateľom je sťažovateľ. Spoločnosť K.., s. r. o., bola tiež v obchodnom vzťahu so spoločnosťou I., s. r.o., ktorej spoločníkom a konateľom je právny predchodca žalobcu Š., a rovnako bola v obchodnom vzťahu so spoločnosťou LASTA, s. r. o.

Podľa tvrdení sťažovateľa bol skutkový stav taký, že Š. sa obrátil na sťažovateľa s požiadavkou,   aby   jeho   spoločnosť   K...,   s.   r.   o.,   vyhotovila   difúzor   (tzv.   „ružu“)   pre spoločnosť U. S. Steel Smederovo v Srbsku. Sťažovateľ pripravil rozpočet a v ďalšom konal podľa pokynov Š., pričom nevedel, či ružu objednáva Š. alebo spoločnosť I., s. r. o., alebo LASTA, s. r. o. V konečnom dôsledku písomnú objednávku na výrobu ruže dala spoločnosť LASTA, s. r. o., pričom táto je podľa sťažovateľa antidatovaná na 6. august 2007, hoci v skutočnosti išlo o ešte neskorší dátum (až po ukončení prác v Srbsku). Až po doručení objednávky spoločnosť K..., s. r. o., fakturovala spoločnosti LASTA, s. r. o., sumu 1 497 423,40   Sk,   ktorú   spoločnosť   LASTA,   s. r.   o.,   v   decembri   uhradila.   Spoločnosť LASTA, s. r. o., však spoločnosti K..., s. r. o., neuhradila ďalšiu faktúru z 30. decembra 2007 za montážne práce v celkovej sume 1 064 674 Sk.

Sťažovateľ   ďalej   tvrdí,   že   sumy   v   celkovej   výške   1 513   000   Sk,   ktoré   mu   Š. v auguste až decembri 2007 poskytol, či už v hotovosti, alebo vkladom hotovosti na účet jeho spoločnosti K..., s. r. o., boli zálohami na výrobu ruže, ktoré reálne prevzala spoločnosť K..., s. r. o., a nie on (sťažovateľ). Následne po uhradení faktúry spoločnosťou LASTA, s. r. o., spoločnosť K..., s. r. o., vrátila Š. platby, „ktoré Š. Š. vkladal na účet K..., s. r. o. s účelom pôžička, t. j. 2 x suma po 200 000,- Sk, 1 x suma 150 000,- Sk a K..., s. r. o. a za M. K. t. j. žalovaného zaplatila 1 x sumu 50 000,- Sk, ktorú Š. Š. vložil v hotovosti na môj osobný účet ako žalovaného č. ú.“.

Sťažovateľ poukazuje na mailovú korešpondenciu medzi ním a Š., ako aj na dodacie listy spoločnosti Thyssen Krupp Ferrosta, spol. s r. o., pre spoločnosť I. s. r. o., na ktoré všeobecné súdy nemali podľa jeho tvrdenia vôbec prihliadnuť, pričom tieto dôkazy by mali preukázať jeho skutkové tvrdenie, že spoločnosť K..., s. r. o., bola v právnom vzťahu na zhotovenie ruže so spoločnosťou Š. I., s. r. o., „ Š. Š. bol v právnom vzťahu s I. s. r. o. a Š. Š.   plnil   za spoločnosť   I.   s.   r.   o.,   jednotlivé   zálohy na   výrobu ruže.   Prečo v konečnom dôsledku   bola   vystavená   objednávka   spoločnosťou   LASTA   s.   r.   o.   ja   neviem.   Mne   to nevadilo, lebo ja som si myslel, že Š. Š., I. s. r. o. a LASTA s. r. o. majú svoje zmluvné vzťahy a mňa do ich zmluvných vzťahov nič nebolo. Bola to ich vec a ja som konal podľa pokynov Š. Š.“.

K   právnym   záverom   vysloveným   odvolacím   súdom   v napadnutom   rozsudku   sťažovateľ formuluje tieto výhrady: „Je preto nesprávne skutkové tvrdenie a právny záver odvolacieho súdu, že som mal ako konateľ spoločnosti K... s. r. o. v deň prijatia zálohovej platby vystaviť a zaúčtovať príjmovú faktúru s vyčíslením DPH a faktúry odovzdať spoločnosti I. s. r. o., lebo I. s. r. o. nepoukázala na účet K... s. r. o. peniaze, ale peniaze poukázal Š. Z uvedeného dôvodu K... s. r. o. vrátila Š. Š. platby, ktoré Š. Š. vkladal na účet K... s. r. o. Spoločnosti I. s. r. o. moja spoločnosť K..., s. r. o. nemohla vystaviť na celkovú žalovanú sumu faktúry, lebo táto spoločnosť peniaze spoločnosti K..., s. r. o. nepožičala, ani nepoukázala na účet. Je   preukázané,   že   Š.   moja   spoločnosť   K...,   s.   r.   o.   vrátila   finančné   prostriedky,   ktoré poukázal spoločnosti K... s. r. o. Š. konal úmyselne špekulatívne, neseriózne a zavádzajúco.... Aj keď odvolací súd v dôvodoch potvrdzujúceho rozsudku na strane 12 bol toho názoru, že pokiaľ Š. vkladal peniaze na účet K..., s. r. o. a peniaze mali byť požičané mne a nie K..., s. r. o., lebo malo ísť o platobné miesto mňa ako fyzickej osoby, takýto právny záver odvolacieho súdu je bez akéhokoľvek dôkazu, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v tvrdení účastníkov konania. Ja ako občan som mal svoj účet a preto ak by som si mal požičať poniaze od Š., nebol problém Š. označiť môj osobný účet, kde by mi vložil peniaze... Ja som peniaze nepotreboval, potrebovala ich moja spoločnosť K..., s. r. o., ktorá podľa pokynov Š. vykonávala dielo. Všetky prejavy vôle, úkony Š. a mňa smerovali k výrobe diela spoločnosťou K..., s. r. o., financovaniu diela pre K..., s. r. o. a nie ináč.

Pokiaľ žalobca predložil príjmový doklad z 28. 09. 2007 na sumu 580 000,- Sk, kde je   pri   schválení   a   cene   uvedená   pôžička   s   podpisom   Š.   Š.   a   príjmový   doklad   má   byť vystavený   žalovaným   M.   K.,   tak   tento   príjmový   doklad   nie   je   totožný   s originálom príjmového   dokladu,   ktorý   som   odovzdal   Š.   Š.   Je   podozrenie,   že   neznáma   osoba   a   s najväčšou pravdepodobnosťou Š. Š. bez môjho vedomia a súhlasu, bez súhlasu K..., s. r. o. dopísal   chýbajúce   údaje   príjmového   dokladu   zo dňa   28.   09.   2007.   Súdu   som   predložil príjmový   doklad   K...,   s.   r.   o.   z 28. 09. 2007.   Porovnaním   s   príjmovým dokladom,   ktorý predložil   žalobca   je   preukázané   dopisovanie   údajov   do   tohto   príjmového   dokladu. V príjmovom doklade, ktorý predložil žalobca nie je môj rukopis, pokiaľ ide o napísanie organizácie,   prijatia   platby,   dopisovanie   pôžičky   v hotovosti,   pôžička   ako   aj   dopísanie rodného čísla a pod.

V čase keď som vypisoval príjmový doklad 28. 09. 2007 o prevzatí sumy 580 000,- Sk, tak do účelu som napísal záloha na výrobnú réžiu. Peniaze som preberal za spoločnosť K..., s. r. o., hoci to v príjmovom doklade nie je uvedené. S Š. Š. sme sa dohadovali od koho majú byť prijaté peniaze v sume 580 000,- Sk. Š. Š. mi však povedal, že ešte nevie, či to bude jeho spoločnosť I. s. r. o. alebo iného subjektu a práve preto sa tieto údaje v príjmovom pokladničnom doklade nevypísali. V poobedňajších hodinách28. 09. 2007 Š. Š. mi povedal a upresnil,   že   príjmový   doklad   je   potrebné   vystaviť   na   firmu   I.   s.   r.   o.,   ktorá   peniaze v hotovosti zložila. Z uvedeného dôvodu bol vystavený spoločnosťou K..., s. r. o. príjmový doklad   zo   dňa   28.   09.   2007   na   sumu   580   000,-   Sk   s účelom   záloha   na   výrobnú   réžiu a doručený osobne žalovaným pre Š. Š., ktorý si ho aj prevzal. Ja som ako občan dielo – ružu nezhotovoval, dielo vykonávala moja spoločnosť K... s. r. o. Je preto nelogické, aby som zálohu na výrobnú réžiu prevzal ako občan. Všetky prejavy vôle, úkony som robil za K..., s. r. o. podľa pokynov Š. Len špekuláciou Š. a uvedením ma do omylu došlo k tomu, že na príjmovom doklade dňa 28.   09.   2007 o prevzatí sumy 580 000,- Sk nebola uvedená spoločnosť K..., s. r. o.

Odvolací   súd   k   týmto   dôkazom   zaujal   právny   záver,   že   nebolo   preukázané,   že spoločnosť K... s. r. o. a I. s. r. o. bola v obchodnom vzťahu a v príjmovom doklade je uvedené moje meno s rodným číslom a že na príjmovom doklade nie je uvedená spoločnosť K... s. r. o. a preto som nekonal v mene spoločnosti ako konateľ. Z tohto dôvodu bolo žalobe vyhovené a potvrdený rozsudok prvostupňového súdu.“

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že „V   danom   prípade   sú   právne   závery   žalovaného v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami resp. z nich v žiadnej možnej interpretácii   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   žalovaného   nevyplývajú,   preto   je potvrdzujúci rozsudok žalovaného rozporný s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné práva občana M. K. na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   čl.   36   ods.   1Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1, Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08. 11. 2012 pod sp. zn. 5 Co/126/2012, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Trebišove zo dňa 21. 10. 2011 pod sp. zn. 10 C/1/2010 boli porušené.

2.) Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 08. 11. 2012 pod sp. zn. 5 Co/126/2012   v   celom   rozsahu   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   ďalšie konanie.

3.)   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a to v suma 1 146,12,- € všetko do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe opakovaného   podnetu   sťažovateľa   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   podal 22. januára 2014 proti rozsudku okresného súdu sp. zn.   10 C 1/2010 z 21. októbra 2011 v spojení s jeho opravným uznesením č. k. 10 C 1/2010-218, ako aj proti napadnutému rozsudku krajského súdu mimoriadne dovolanie podľa § 243e ods. 1 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Po   podaní   mimoriadneho   dovolania   bude   sťažovateľom   napadnutý   rozsudok krajského súdu oprávnený a aj povinný preskúmať v rámci dovolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd, ktorého právomoc vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu. Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o mimoriadnom   dovolaní   v danom   prípade   teda v súčasnom   štádiu   konania   o veci   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu rozhodnúť o jeho sťažnosti. Prijatím jeho sťažnosti na ďalšie konanie a rozhodovaním o nej by   totiž   vznikol   ústavne   neakceptovateľný   stav, keď   by   o rovnakej   veci   rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08, tiež IV. ÚS 15/09, IV. ÚS 64/2010 atď.).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014