znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/2013-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti I. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. V. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 215/2000 a následne   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 357/2010, za účasti Okresného súdu Bratislava III a Okresného súdu Pezinok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 215/2000 a následne postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 357/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Pezinok   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 357/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktorú mu   j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur) a Okresný súd Pezinok v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III a Okresný súd Pezinok   s ú   p o v i n n é   uhradiť I. P. trovy   konania   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov),   a to Okresný súd Bratislava III sumu 213,50 € (slovom dvestotrinásť eur a päťdesiat centov) a Okresný súd Pezinok sumu 110 € (slovom stodesať eur) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. Z., Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 39/2013   z 23.   januára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Nc 215/2000   a následne   postupom   Okresného   súdu Pezinok   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 357/2010   (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   30.   novembra   2000   Okresnému   súdu Pezinok (pôvodný okresný súd) „žalobu o pozemkovej úprave k poz. p. č. 1591“, pričom po zrušení Okresného súdu Pezinok (31. decembra 2004) sa vecne a miestne príslušným na prerokovanie a rozhodnutie veci vedenej pod sp. zn. 15 Nc 215/2000 stal Okresný súd Bratislava III.

Sťažovateľ v sťažnosti „zastáva názor, že nečinnosťou pôvodného Okresného súdu v Pezinku, Okresného súdu Bratislava III, ale aj novo zriadeného Okresného súdu v Pezinku v   tomto   konaní,   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, upraveného v článku 48 odsek 2/ Ústavy SR a práva na prejednanie jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote,   upravené   v článku 6   odsek 1/   Dohovoru   o   úprave ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   v jeho   právnej   veci   okresný   súd   plynulo   nekoná a dochádza v nej k zbytočným prieťahom, pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom Okresného súdu Bratislava III a následne postupom Okresného súdu Pezinok bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   domáha   sa   aj   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   22 000   € a úhrady trov konania.

Predseda Okresného súdu Bratislava III sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom sp. zn. Spr. 3085/2013 doručeným ústavnému súdu 25. apríla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Skutkové   okolnosti   udávané   sťažovateľom   nenamietam.   Prikladám   vyjadrenie zákonnej sudkyne, z ktorých je zrejmý procesný postup.

V súvislosti s prechodom výkonu súdnictva z Okresného súdu Pezinok na Okresný súd Bratislava III a následnému preberaniu spisov sa uvedená vec nedostala do evidencie Okresného súdu Bratislava III, v dôsledku čoho vznikli namietané prieťahy.

Na dokreslenie situácie poukazujem na to, že sťažovateľ v súvislosti s vysporiadaním svojich   pozemkov,   nachádzajúcich   sa   v   katastrálnom   území   S.,   podal   v   roku   1999 na Okresný súd Pezinok 226 žalôb, v roku 2000 – 184 žalôb a v roku 2001 – 56 žalôb. V tomto   období   celkovo   v   203   prípadoch   došlo   k   spojeniu   vecí,   v   78   prípadoch k zamietajúcemu   rozhodnutiu   a   v   100   prípadoch   k   zastaveniu   konania   z   procesných dôvodov.

Pri   rozhodovaní   o   eventuálnej   nemajetkovej   ujme   navrhujem,   aby   súd   zohľadnil najmä tú skutočnosť,   že konanie o pozemkových úpravách,   vo vzťahu ku ktorému bola podaná i žaloba pôvodne vedená pod sp. zn. 15 Nc 215/2000, boli ukončené rozhodnutím o schválení vykonania pozemkových úprav č. j. OPÚ/2004/23-4/JD zo dňa 06. 12. 2004. Pozemok   parc.   č. 1591   vôbec   nebol   predmetom   uvedených   pozemkových   úprav a tento bol sťažovateľovi vymeraný a odovzdaný na základe vytyčovacieho náčrtu 38/99. Napriek tomu, že z dôvodov straty spisu nedošlo do dnešného dňa k právoplatnému skončeniu   súdneho   konania,   nemožno   povedať,   že   by   právne   postavenie   sťažovateľa vo vzťahu k predmetu žalobného návrhu bolo neistým. Ústavnú sťažnosť podanú v roku 2012   z   titulu   neskončenia   súdneho   konania   začatého   v   roku   2000,   ktoré   sa   týkalo pozemkových úprav vo S., keď tieto boli právoplatne ukončené v roku 2004, považujem za účelovú.“

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom doručeným ústavnému súdu 26. apríla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v   zmysle   Vašej   žiadosti   zo dňa   29. 01. 2013,   doručenej   Okresnému súdu   Pezinok dňa 01. 02. 2013 týkajúcej sa sťažnosti I. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava III   a   následne   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 357/2010,   si   Vám   dovoľujem   v   prílohe   zaslať   vyjadrenie   zákonného   sudcu k ústavnej sťažnosti zo dňa 14. 02. 2013, odpoveď podpredsedu na sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 10 C 357/2010 zo dňa 31. 08. 2012, s ktorou sa plne stotožňujem.

V   nadväznosti   na   chronológiu   úkonov   uvedenú   v   odpovedi   na   sťažnosť   zo   dňa 31. 08. 2012 uvádzam nasledovné:

Dňa   17. 09. 2012   bola   právna   vec   postúpená,   v   zmysle   uznesenia   č. k.: 10 C 357/2010-24 zo dňa 16. 08. 2012 Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský   súd   v   Bratislave   vyslovil   nesúhlas   s   postúpením   veci   Okresným   súdom Pezinok   a   dňa   08. 11. 2012   vec   predložil   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   uznesením   č. k.:   9 Nds 23/2012   zo   dňa 14. 11. 2012 rozhodol tak, že nesúhlas Krajského súdu v Bratislave s postúpením veci je dôvodný.

Dňa 14. 02. 2013 bol spis Krajským súdom v Bratislave vrátený Okresnému súdu Pezinok. Právna vec bola zapísaná do registra 10 C pod sp. zn. 10 C 31/2013, zákonným sudcom vo veci je JUDr. R. M.

Dňa 14. 02. 2013 bol súdny spis 10 C 31/2013 (predtým 10 C 357/2010) zapožičaný Okresnému   súdu   Bratislava III,   na   základe   žiadosti   zo   dňa   07. 02. 2013.   Okresný   súd Bratislava III   vrátil   súdny   spis   sp. zn.   10 C 31/2013   Okresnému   súdu   Pezinok   dňa 22. 04. 2013.“.

V prílohe   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   bola   aj   odpoveď   podpredsedu okresného   súdu   z 31.   augusta   2012 „na   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   sp. zn. 10 C 357/2010“,   s obsahom   ktorej   sa   predseda   okresného   súdu   stotožnil.   V predmetnej odpovedi bolo okrem iného uvedené:

«V rámci reoptimalizácie súdnej sústavy novozriadením Okresného súdu Pezinok od 01. 01. 2008 bola právna vec Dodatkom č. 14 zo dňa 29. 10. 2010 odovzdaná Okresným súdom Bratislava III na vybavenie a rozhodnutie novozriadenému Okresnému súdu Pezinok dňa 08. 12. 2010.   Vec bola náhodným výberom zapísaná do senátu „10 C“ pod sp. zn. 10 C 357/2010 a zákonným sudcom vo veci sa stala JUDr. P. P.

K priebehu konania na Okresnom súde Bratislava III sa nebudem vyjadrovať, nie je to v mojej kompetencii.

Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na rok 2011 s účinnosťou od   21. 01. 2011   bol   predmetný   spis   pridelený   na   prejednanie   a   rozhodnutie   sudcovi Okresného   súdu   Pezinok   JUDr.   R.   M.   (pôvodná   zákonná   sudkyňa   odišla   na   materskú dovolenku).

Uznesením   súdu   zo   dňa   25. 02. 2011   č. k:   10 C 357/2010-15   súd   vyzval navrhovateľa,   aby   doplnil   svoje   podanie   doručené   súdu   dňa   30. 11. 2001   o   náležitosti podľa § 79 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a § 42 ods. 3, Občianskeho súdneho poriadku. Výzvu (uznesenie) súdu ste prevzali dňa 07. 03. 2011.

Dňa 11. 03. 2011 bola doručená na súd Vaša žiadosť o oznámenie pôvodnej značky konania sp. zn. 10 C 357/2010. Listom zo dňa 24. 03. 2011 Vám súd oznámil okrem ďalších aj pôvodnú spisovú značku konania vedeného pod sp. zn. 10 C 357/2010.

Dňa 08. 04. 2011 bola doručená na súd Vaša odpoveď na výzvu súdu. Uznesením súdu č. k.: 10 C 357/2010-24 zo dňa 16. 08. 2012 súd postupuje návrh na začatie konania Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému, uznesenie   kancelária   expedovala   dňa   16. 08. 2012.   Po   vrátení   doručeniek   o   prevzatí uznesenia bude spis postúpený na Krajský súd v Bratislave.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   vyhodnocujem   Vašu   sťažnosť   podanú   podľa   § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. ako dôvodnú, nakoľko od doručenia Vašej odpovede na výzvu súdu dňa 08. 04. 2011 zákonný sudca urobil prvý relevantný úkon vo veci až 16. 08. 2012 – uznesenie č. k.: 10 C 357/2010-24. Prieťahy však boli spôsobené objektívnymi príčinami, vysokým   počtom   nevybavených   reštančných   vecí   oddelení   „C“   zákonného   sudcu,   ako aj vysokým počtom nevybavených vecí (871) zákonného sudcu v oddelení „Ro“.»

K vyjadreniam okresných súdov sťažovateľ zaujal stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„Listom predsedu Okresného súdu Pezinok z 23. 04. 2013 zn. Spr. 3051/2013, ako aj listom predsedu Okresného súdu Bratislava III zo 17. 04. 2013 č. Spr 3085/2013 boli potvrdené skutkové okolnosti udávané sťažovateľom vo svojej sťažnosti.

Nič nemení na tom ani skutočnosť, že sťažovateľ napadol na súde, množstvo žalôb, nakoľko   povinnosťou   súdu   bolo   v   napadnutej   veci,   ak   súd   návrh   neodmietol,   alebo nerozhodol o zastavení konania, konanie pripraviť tak, aby bolo možné o návrhu rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní, čo sa zo strany súdov.

V   zásade   bola   preukázaná   nečinnosť   pôvodného   Okresného   súdu   v   Pezinku od 30. 11. 2000, kedy bola žaloba napadnutá na súde do 31. 12. 2004, nečinnosť Okresného súdu Bratislava III od 1. 5. 2005 do 8. 4. 2011, ako aj nečinnosť novozriadeného Okresného súdu v Pezinku od 8. 4. 2011 do 6. 8. 2012.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   z predložených   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu   a predsedu Okresného súdu Bratislava III k sťažnosti a najmä z na vec sa vzťahujúceho zapožičaného súdneho spisu okresného súdu zistil nasledujúci priebeh napadnutého konania:

- 30. novembra 2000 – bolo pôvodnému Okresnému súdu Pezinok doručené podanie   sťažovateľa   označené   ako „Žaloba   o pozemkovej   úprave   poz.   p. č. 1591“,

- 28. decembra 2002 – zákonná sudkyňa navrhla súdny spis vedený pod sp. zn. 15 Nc 215/00 preradiť do registra „S“, s čím predseda pôvodného Okresného súdu Pezinok nesúhlasil a trval na tom, aby zostal registrovaný pod sp. zn. 15 Nc 215/00,

- 8.   decembra 2010   – okresný   súd   potvrdil,   že bol   prijatý   návrh   na začatie konania   v právnej   veci   sťažovateľa   (žaloba   o pozemkovej   úprave   poz.   p. č. 1591) pôvodne vedený pod sp. zn. 15 Nc 215/00, ktorému bola pridelená nová sp. zn. 10 C/357/2010. K odovzdaniu a prevzatiu súdneho spisu došlo 8. decembra 2010 na základe Dodatku   č. 14 z 29. októbra   2010 podpísaného predsedami „odovzdávajúceho a preberajúceho súdu“,

- 21.   februára   2011   –   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa, v ktorom   uviedol,   že „Dňa   14. 11. 2000   som   Vám   doručoval   žalobu o pozemkovej   úprave.   Spor   dostal   č. k.   15 Nc 215/00,   ďalej   sa   vo   veci nekonalo. Prosím o informáciu, kedy sa bude v spore pokračovať.“,

- 25. februára 2011 – okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby v lehote 10 dní doplnil „návrh doručený súdu 30. 11. 2000“, pričom ho upozornil aj na možnosť odmietnutia tohto návrhu,

- 16. augusta 2012 – okresný súd uznesením rozhodol o postúpení návrhu na začatie konania Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdu vecne a miestne príslušnému,

- 8. októbra 2012 – krajský súd s postúpením veci okresným súdom nesúhlasil a 8. novembra   2012   predložil   vec   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- 14. novembra 2012 – najvyšší súd uznesením sp. zn. 9 Nds/23/2012 rozhodol, že nesúhlas krajského súdu s postúpením veci je dôvodný,

- 14.   februára   2013   –   krajský   súd   vrátil   vec   okresnému   súdu   ako   vecne a miestne príslušnému,

- 25. februára 2013 – okresný súd zapožičal predmetný súdny spis Okresnému súdu   Bratislava III   v súvislosti   s podanou   sťažnosťou   na prieťahy   v konaní ústavnému súdu,

- 22.   apríla   2013   –   Okresný   súd   Bratislava III   vrátil   predmetný   súdny   spis okresnému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom napadnutého konania bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal, aby bolo Okresnému úradu v Pezinku súdnym rozhodnutím uložené rozhodnúť, aby mu bol vydaný sporný pozemok do náhradného dočasného užívania, a o „zosúladení terajšieho stavu pozemkových úprav zo Z330/91“ podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991   Zb.   o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení   neskorších   predpisov.   Posudzovaná   vec   patrí   po   právnej   aj skutkovej   stránke k štandardnej rozhodovacej agende všeobecných súdov a podľa názoru ústavného súdu nie je skutkovo ani právne zložitá. Na skutkovú a právnu zložitosť nepoukázali vo svojich vyjadreniach k sťažnostiam ani predsedovia okresných súdov, ktoré rozhodovali vo veci.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   namietanom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote. V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že samotný sťažovateľ   prispel   k   celkovej   dĺžke   napadnutého   konania   predovšetkým   tým,   že   podal nekvalifikovaný (do značnej miery nezrozumiteľný) návrh (podanie).

Markantný   podiel   sťažovateľa   na   predĺžení   priebehu   napadnutého   konania   podľa názoru ústavného súdu však nepochybne spočíva v tom, že aj keď toto konanie začalo doručením   podania   ešte   30.   novembra   2000,   napriek   úplnej   nečinnosti   konajúcich všeobecných súdov sa o svoju vec vôbec nezaujímal a sťažnosť na prieťahy v konaní podľa zákona   č. 757/2004   Z. z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) uplatnil až po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jednu zo základných zásad   práva „vigilantibus   iura   scripta   sunt“,   ktorá   zdôrazňuje   aj   vlastné   pričinenie na ochranu   svojich   práv   vyžadujúc,   aby   aj   žalobca   (t.   j.   sťažovateľ)   sledoval   svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu   jeho   práv.   Keďže   sťažovateľ   takmer   12   rokov   nevyvíjal   žiadnu   aktivitu na ochranu svojich práv a o stav konania sa nezaujímal, ústavný súd túto skutočnosť pripísal na   jeho   ťarchu   a   zohľadnil   ju   ďalej   pri   ustálení   sumy   priznaného   finančného zadosťučinenia.

V uvedenej súvislosti ústavný súd zohľadnil aj skutočnosť, na ktorú vo vyjadrení k sťažnosti   poukázal   predseda   Okresného   súdu   Bratislava   III,   že   pozemkové   úpravy, vo vzťahu   ku   ktorým   bola   podaná   aj   žaloba   v napadnutom   konaní,   boli   ukončené rozhodnutím   Obvodného   pozemkového   úradu   v Senci   o schválení   vykonania   projektu pozemkových úprav sp. zn. OPÚ/2004/23-4/JD zo 6. decembra 2004.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či v napadnutom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup Okresného súdu Pezinok a Okresného súdu Bratislava III.

Z obsahu sťažnosti a zo zapožičaného súdneho spisu vyplýva, že 30. novembra 2000 bola doručená pôvodnému Okresnému súdu Pezinok „žaloba o pozemkovej úprave poz. p. č. 1591“.

Zákonom   č. 371/2004   Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov došlo od   1.   januára   2005   k   prechodu   výkonu   súdnictva,   všetkých   práv   a   povinností   vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   právnych   vzťahov   a   práv   a   povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu z pôvodného Okresného súdu Pezinok v dôsledku jeho zrušenia na Okresný súd Bratislava III.

V súlade so zákonom č. 511/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   dopĺňa   zákon   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/2007 Z. z.“), sa od 1. januára 2008 na prerokovanie a rozhodnutie veci sťažovateľa stal miestne a vecne príslušný novozriadený Okresný súd Pezinok.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal postupom Okresného súdu Pezinok v napadnutom konaní potom, ako sa stal na základe zákona č. 511/2007 Z. z. vecne a miestne príslušným súdom na prerokovanie veci sťažovateľa a rozhodnutie o nej. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že postup novozriadeného Okresného súdu Pezinok nemožno stotožňovať s postupom   pôvodného   Okresného   súdu   Pezinok.   Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   postupu Okresného súdu Pezinok v období od 8. decembra 2010, keď, ako už bolo uvedené, došlo k fyzickému   odovzdaniu   spisovej   dokumentácie   v právnych   veciach   sťažovateľa z Okresného súdu Bratislava III, ústavný súd konštatuje, že Okresný súd Pezinok nemohol v období dvoch rokov po jeho zriadení vzťahom na to, že mu nebol fyzicky odovzdaný spis týkajúci   sa   návrhu   sťažovateľa,   v jeho   veci   konať.   Okresný   súd   po   prevzatí   spisovej dokumentácie začal vo veci konať, keď 25. februára 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby doručenej okresnému súdu 30. novembra 2000.

V ďalšom priebehu okresný súd uznesením zo 16. augusta 2012 rozhodol o postúpení žaloby o začatie konania krajskému súdu ako súdu vecne a miestne príslušnému. Keďže krajský súd s postúpením veci nesúhlasil, predložil vec na rozhodnutie najvyššiemu súdu, ktorý   uznesením   sp. zn.   9 Nds/23/2012   zo   14.   novembra   2012   rozhodol,   že   nesúhlas krajského súdu s postúpením veci je dôvodný a súdny spis bol 14. februára 2013 vrátený okresnému   súdu   ako   vecne   a miestne   príslušnému.   Ústavný   súd   vyhodnotil   pochybenie okresného súdu v súvislosti s postúpením veci ako neefektívnu, resp. nesprávnu činnosť, ktorá viedla k ďalšiemu zbytočnému predĺženiu napadnutého konania.

Z uvedeného   vyplýva,   že   okresný   súd   po   prevzatí   veci   od   Okresného   súdu Bratislava III   (8.   decembra   2010)   okrem   jediného   procesného   úkonu   (uznesenie z 25. februára 2011) bol v celom ďalšom priebehu napadnutého konania úplne nečinný.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C/357/2010   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zastáva názor, že pri prechode výkonu súdnictva   z   odovzdávajúceho   súdu   (v   danom   prípade   Okresného   súdu   Bratislava III) na nadobúdajúci súd (v danom prípade Okresný súd Pezinok) podľa zákona č. 511/2007 Z. z. sa takýto prechod uskutočňuje so všetkými ústavnoprávnymi dôsledkami vrátane plnej zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní   aj   za   obdobie   predchádzajúce   tomuto prechodu   (napr.   II. ÚS 260/08,   II. ÚS 45/09).   V   danom   prípade   však   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, ale aj z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti a ústavného princípu všeobecne ponímanej spravodlivosti sú podľa názoru ústavného súdu vytvorené podmienky na to, aby zodpovednosť za doterajšiu dĺžku napadnutého konania nebola   pripísaná   na   vrub   iba   Okresnému   súdu   Pezinok   (podobne   IV. ÚS 190/08). V nadväznosti na uvedené, hoci už v čase uplatnenia sťažnosti na ústavnom súde Okresný súd Bratislava III vo veci nekonal, ústavný súd dospel k záveru, že je to práve tento súd, ktorý výraznou mierou prispel k tomu, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Ústavný súd v tejto súvislosti zohľadnil jednak nesústrednú činnosť Okresného súdu   Bratislava III   (nezaevidovanie   návrhu   do   príslušného   registra),   resp.   jeho   úplnú nečinnosť   (keď   vo   veci   sťažovateľa   počas   celej   doby   trvania   konania   pred   ním   nebol uskutočnený žiaden procesný úkon).

Ďalším   závažným   pochybením   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava III opodstatňujúcim záver o vzniku zbytočných prieťahov v napadnutom konaní bolo to, že spisová dokumentácia týkajúca sa návrhov sťažovateľa bola odovzdaná Okresnému súdu Pezinok až dodatočne po dvoch rokoch od jeho opätovného zriadenia (8. decembra 2010). Takýto postup Okresného súdu Bratislava III nemožno z ústavného hľadiska akceptovať.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd dospel k záveru, že zbytočné prieťahy v danej veci boli zapríčinené vo výraznejšej miere Okresným súdom Bratislava III, a preto vyslovil, že aj jeho postupom došlo v napadnutom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom Okresného súdu Piešťany porušené, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľ sa toho   nedomáhal   (čl. 127   ods. 2   druhá   veta   ústavy),   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Uloženie povinnosti konať bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava III už neprichádzalo do úvahy, pretože v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bol už príslušný konať v napadnutom konaní okresný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   22 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázal najmä na ničím neodôvodnenú úplnú nečinnosť všeobecných súdov pri rozhodovaní o jeho žalobe v rozsahu „viac ako jedenásť kalendárnych rokov“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na ničím neodôvodnenú úplnú nečinnosť Okresného súdu Bratislava III a pokračujúcu takmer úplnú nečinnosť Okresného súdu Pezinok a na druhej strane berúc do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľ sa počas takmer dvanástich rokov po podaní žaloby vôbec   nezaujímal   o stav   napadnutého   konania,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Priznané   finančné   zadosťučinenie   sú   povinné   vyplatiť   sťažovateľovi   Okresný   súd Bratislava III a Okresný súd Pezinok tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom JUDr. V. Z. Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 21. mája 2013 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania sú Okresný súd Bratislava III a Okresný súd Pezinok povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v pomere a v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013