znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., M., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Stáleho rozhodcovského súdu, B., v konaní vedenom pod sp. zn. SR 12789/09 a jeho rozhodcovským rozsudkom z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011 faxom   a 2.   mája   2011   osobne   doručená   sťažnosť   A.   H.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Stáleho   rozhodcovského   súdu,   B.   (ďalej   len „rozhodcovský súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. SR 12789/09 a jeho rozhodcovským rozsudkom z 15. apríla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že „Obchodná spoločnosť E., a. s., K. v konaní pred Stálym rozhodcovským súdom, B., dňa 22. 06. 2009 pod sp. zn.: SR 12789/09 podala návrh na začatie rozhodcovského konania o zaplatenie 1.975,35 € s prísl.

Dňa 06. 07. 2009 sťažovateľ obdržal výzvu, v ktorou ho S. a. s. vyzýva, aby predložil písomnú žalobnú odpoveď....

Dňa 29. 03. 2011 sťažovateľ obdržal od súdneho exekútora JUDr. R. K., so sídlom B. upovedomenie   o   začatí   exekúcie,   sp.   zn.:   EX 8412/10,   na   základe   vykonateľného exekučného titulu, rozsudku S. a. s., č. k. SR 12789/09, z 15. 04. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť 24. 05. 2010 a stal sa vykonateľným 27. 05. 2010.

Právna zástupkyňa sťažovateľa výzvou zo 16. 03. 2011 formou doporučenej listovej zásielky požiadala súdneho exekútora o doručenie kópie vykonateľného a právoplatného exekučného titulu. Súdny exekútor nijako nereagoval....

Zo súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Košice-okolie, sp. zn.: 12 Er 2194/10 vyplýva nasledovné:

1. Súdny exekútor, JUDr. R. K. požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 21. 07. 2010 na základe exekučného titulu - rozsudku S., a. s., B., z 15. 04. 2010, ktorý sa stal právoplatným 24. 05. 2010 a vykonateľným 27.05. 2010 a návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného - E., a. s. z 06. 07. 2010 proti povinnému Š., s. r. o., M. a A. H., /nie H./ trvalé bytom M. pre vymôžeme 6.838, 59 s prísl.

2.   Z   rozsudku   stáleho   rozhodcovského   súdu   vyplýva,   že   oprávnená   si   uplatnila zmluvnú pokutu vo výške 0,25 % z dlžnej sumy denne.

Zmluvná pokuta vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, uvedená v čl. IV, písm. c) všeobecných obchodných podmienok zmluvy o predaji na splátky č. 0107060704 uzavretej dňa 26.   09.   2006 medzi oprávneným a povinným,   predstavuje ročný úrok z omeškania vo výške   91,25   %.   Dojednanie   takejto   výšky   úrokov   z   omeškania   s   platbou   odporuje ustanoveniu § 3 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatné. Dojednaná zmluvná pokuta 0,25% z dlžnej sumy denne taktiež odporuje citovanému ustanoveniu.

Za situácie, ak rozhodcovský súd priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ustanoveniu § 517 a § 3 Obč. zák. v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. rozhodol o plnení právom nedovolenom....

Právnej zástupkyni sťažovateľa rozhodcovský súd - S., a. s., B. nezasielal žiadne listiny, ani rozhodcovský rozsudok.

S., a. s. B. odňala sťažovateľovi možnosť riadne konať pred súdom.   Nevykonala žiadne dokazovanie, nepredvolala sťažovateľa ako účastníka konania, ani mu neoznámila termíny   rozhodovania   a   neumožnila   tak   sťažovateľovi   riadne   si   obhájiť   svoje   práva, nedoručila mu rozsudok. Zasiahla tak vážne do základných práv sťažovateľa, ktoré mu garantuje ÚS SR a čl. 6 Dohovoru. De iure mu tým odňala možnosť riadne konať pred súdom. S., a. s. B. pri svojom rozhodovaní porušila práva sťažovateľa zakotvené v Ústave SR... S., a. s. pri svojom rozhodovaní porušila práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Práva   sťažovateľa   zaručené   v   Ústave   SR,   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli porušené a síce tým, že S., a. s. B. nevykonala žiadne dokazovanie, nepredvolala sťažovateľa ako účastníka konania, ani mu neoznámila termíny rozhodovania, nezaslala jeho právnej zástupkyni ani jemu rozhodcovský rozsudok, a neumožnila mu tak riadne si obhájiť svoje práva.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „S. a. s., B., v rozhodcovskom konaní vedenom pod sp. zn.: SR 12789/09 porušila základné právo A. H. na verejné prerokovanie jeho veci v jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48, ods. 2 Ústavy SR, právo na prejednanie jeho veci na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46, ods. 1 Ústavy SR, právo rovnosti účastníkov v konaní pred súdom zaručené čl. 47, ods. 3 Ústavy SR a právo na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok S. a. s., sp. zn.: SR 12789/09 v celom rozsahu. A.   H.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   750   €  ,   ktoré   mu   je povinná S. a. s., B., vyplatiť v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

S., a. s., B., je povinná vyplatiť 261,82 € do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokátky sťažovateľa JUDr. D. S., K.“

Sťažovateľ uvádza, že „skutočne dĺži spoločnosti E. a. s., 1.975,35 €, nie však sumu 6.838,59   €,   s   prísl.,   ktorú   vymáha   súdny   exekútor   na   základe   právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku vydaného S., a. s.

Po vydaní poverenia je nútený sa brániť súdnou cestou a musí vynaložiť nemalé finančné prostriedky na súdne poplatky, ako aj právne zastupovanie vo veci.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s postupom rozhodcovského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. SR 12789/09 a jeho rozhodcovským rozsudkom z 15. apríla 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa čl. 47 ods. 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V súvislosti s namietaným rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. SR   12789/09   z 15. apríla   2010   a postupom   rozhodcovského   súdu,   ktoré   jeho   vydaniu predchádzalo,   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných práv.

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“) účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa   §   40   ods.   1   písm.   g)   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   účastník   rozhodcovského konania   sa   môže   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde   domáhať   zrušenia   tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa   §   41   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku   možno   podať   v   lehote   30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodcovského   rozsudku účastníkovi   rozhodcovského   konania,   ktorý   podáva   žalobu   o   zrušenie   rozhodcovského rozsudku.   Ak   účastník   rozhodcovského   konania   požiadal   o   opravu   rozhodcovského rozsudku   podľa   §   36,   lehota   začína   plynúť   od   doručenia   rozhodnutia   o   oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa   §   42   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   ustanovenia   týkajúce   sa   zrušenia rozhodcovského   rozsudku   nemôžu   účastníci   rozhodcovského   konania   v   rozhodcovskej zmluve vylúčiť okrem dôvodu podľa § 40 písm. h) (obnova konania).

Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská   zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia   veci   vylúčení.   Ak   sa   účastníci   konania   nedohodnú   inak,   budú   noví rozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. tuzemský rozhodcovský rozsudok je rozhodcovský rozsudok vydaný na území Slovenskej republiky.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   kópia   vykonateľného   exekučného   titulu   (napadnutý rozhodcovský rozsudok) mu nebola zaslaná ani na základe výzvy (žiadosti) jeho právnej zástupkyne   zo   16.   marca   2011.   Ústavný   súd   zistil,   že   rozhodcovský   súd   napadnutý rozhodcovský rozsudok sťažovateľovi doručoval doporučene do vlastných rúk (28. apríla 2010), avšak zásielka mu bola vrátená 21. mája 2010 ako nedoručená s poznámkou pošty, že adresát si ju neprevzal v odbernej lehote. Ústavný súd ďalej u súdneho exekútora zistil, že kópia vykonateľného exekučného titulu mu bola doručená 23. apríla 2011.

Bez ohľadu na túto skutočnosť a rešpektujúc Občianskym súdnym poriadkom (ďalej len   „OSP“)   ustanovený   mechanizmus   doručovania   vzťahujúci   sa   aj   na   doručovanie rozhodcovského rozsudku podľa § 25 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z. z. (§ 45 a nasl. OSP) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania napadnutého rozhodcovského   rozsudku   využitím   žaloby   podanej   príslušnému   všeobecnému   súdu zo zákonom ustanoveného dôvodu podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z. z. najneskôr v čase, keď už mal doručený rozhodcovský rozsudok od exekútora povereného na jeho   vykonanie   exekúciou.   Zo   sťažnosti   ani   z priloženej   dokumentácie   nevyplýva,   že sťažovateľ sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku na príslušnom všeobecnom súde, pritom   v poučení   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   je   uvedené,   že „účastník rozhodcovského konania môže podať žalobu na príslušnom súde v lehote do 30 dní odo dňa doručenia   rozhodcovského   rozsudku   podľa   ustanovení   §   40   zák.   č.   244/2002   Z.   z. o rozhodcovskom konaní“.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012