znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009 a postupom   Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010.

Sťažovateľka ku skutkovému stavu, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému súdu, uviedla:

«Dňa   31. 3. 2006   uzavrel   A.,   s. r. o.   (žalovaný 2.)   so   spoločnosťou   Z.,   s. r. o. (žalovaný 1.)   zmluvu o dielo   č. 177/2006.   Práce na stavbe „L...“   boli   objektívne   dané v rozsahu jeho diela (zhotovenie časti uvedenej stavby) a špecifikované v predmetnej zmluve o dielo č. 177/2006. Jedným z dodávateľov materiálu na predmetnú stavbu bola spoločnosť A., s. r. o., ktorá na predmetnú stavbu dodávala kamenivo podľa objednávok žalovaného 2. a to pre žalovaného 2.

Podrobnosti ohľadne predmetu diela a rozsahu vykonávaných prác v období, ktoré nasledovalo,   upresňovali   jednotlivé   objednávky,   ktoré   vystavoval   a   za   žalovaného 2. potvrdzoval   príslušný   stavbyvedúci   –   p.   K.   a   neskôr   p.   P.   Žalovaný 2.   si   objednal u sťažovateľa   dodanie   kameniva   na   základe   troch   samostatných   písomných   objednávok zo dňa   3. 4. 2006   na   500   ton   a   zo   dňa   18. 7. 2006   na   17.000   ton   kameniva.   V   tretej objednávke nebolo presne špecifikované množstvo tovaru, ktorý sa má na stavbu dodať. Jednotlivé množstvá tovaru boli následne samostatne špecifikované v ústnych objednávkach od žalovaného 2., na základe ktorých dodával sťažovateľ na stavbu „L...“ kamenivo, pričom po naplnení objemu ďalej dodával tovar podľa telefonických objednávok. Tretia objednávka mala   povahu   rámcovej   objednávky.   Na jej   základe   sa   potom   realizovali   všetky   ostatné dodania tovaru na predmetnú stavbu.

Išlo o nasledovné objednávky:

- Objednávka žalovaného 2. žalobcovi č. 001/2006 na 500 ton s podpisom J. K. a s pečiatkou žalovaného 2.

- Objednávka   žalovaného 2.   žalobcovi   č. 030/2006   na   12.000   ton,   na   ktorej   sa nachádza podpis J. P. a pečiatka žalovaného 2.

- Rámcová   objednávka   žalovaného 2.   žalobcovi   č. 006/2006   na   kamenivo,   bez uvedenia množstva, podpísaná p. T. (vedúci dopravy a mechanizácie) a opatrená pečiatkou žalovaného 2.

Odbery na stavbu kameniva a jeho preberanie na stavbu sa uskutočňovalo za účasti stavbyvedúceho žalovaného 2., J. P. a to tak, že keď bol osobne prítomný pri dodávke tovaru, jeho prevzatie podpísal, resp. koncom dňa pozbieral aj ním nepodpísané dodacie listy, skontroloval si vizuálne dodané množstvo tovaru na stavbe a na znak súhlasu pripojil aj ním nepodpísané dodacie listy ku denným výkazom uskutočnených na stavbe, to všetko pre   účtovníkov   žalovaného 2.,   aby   mali   podklady   k   likvidácii   obdržaných   faktúr.   Tento postup sa praktizoval medzi sťažovateľom a žalovaným 2. počas celej doby dodávok (ako zaplatených,   tak   aj   nezaplatených).   Sťažovateľ   dodal   celkovo   na   stavbu   50.243,26   ton kameniva, ktoré z veľkej časti zabudovala do diela žalovaného 2. firma J. K... Tento objem kameniva predstavoval hodnotu 11.508.202,- Sk, pričom do súčasnosti neboli sťažovateľovi zaplatené faktúry od žalovaného 2. v celkovej sume 7.214.971,50,- Sk.

Sťažovateľ si žalobou podanou na súd dňa 25. 3. 2008 uplatni! voči žalovanému 1. alebo 2. právo na zaplatenie žalovanej sumy na základe vyššie spomenutých objednávok. Sťažovateľ prevzal od žalovaného 2. oznámenie, že voči nemu eviduje záväzok vo výške 6.526.719,50   Sk,   pričom   o   zvyšku   sa   nezmieňoval.   Preto   si   sťažovateľ   z   celkového nezaplateného   objemu   uplatnil   sumu   uznanú   žalovaným 2.   Dňa   25. 8. 2008   sťažovateľ písomne upravil žalobný petit tak, že sa domáhal od žalovaného 1. a 2. zaplatenia sumy 7.214.971,50,- Sk, čo predstavuje sumu 239.493,18 EUR, spolu s úrokom z omeškania 14 % ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia.

Súd prvého stupňa uložil žalovanému 2. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 31.798,58 EUR spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne od 30. 10. 2006 až do zaplatenia. Vo zvyšku (v   sume   207.694,60   EUR   s   úrokom   z   omeškania   14 %   ročne   od   30. 10. 2006 až do zaplatenia)   žalobu   voči   žalovanému 2.   zamietol.   Súčasne   zamietol   žalobu   voči žalovanému   1.   Súčasne   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanému 2.   trovy konania v sume 9.248,07 EUR k rukám právneho zástupcu žalovaného 2.»

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   sťažovateľka   (aj   žalovaný   v 1.   rade) odvolanie a pre prípad, že by odvolací súd tento rozsudok potvrdil, navrhla „podľa § 238 ods. 3 OSP pripustiť možnosť podať dovolanie, pretože vo veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.

Krajský súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že prvostupňový   rozsudok   je   vo   veci   samej   správny.   Keďže   sa   v celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením   napadnutého   prvostupňového   rozsudku,   potvrdil   ho   podľa   § 219   ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ako   vecne   správny.   Vo   výroku odvolacieho rozsudku dovolanie nepripustil.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka zaoberá zásadou neformálnosti právnych úkonov uplatňujúcou sa v obchodnom práve poukazujúc na to, „že sa vo vzťahu žalovaného 1.   a 2.   vôbec   nevenovala   pozornosť   aktualizácii   skutočných   odberov   naviac   vo   forme dodatku k zmluve o dielo. Ich potrebu potvrdili svedkovia P., K., M., K. Vypovedali, že sa takéto dodatky pripravovali, ale nikdy sa nezrealizovali. Dôvodom bola skutočnosť, že sa pred začatím realizácie stavby podcenil hydrogeologický prieskum a bol dohodnutý pevný rozpočet.   Z   toho   vyplýva,   že   by   bol   žalovaný   povinný 2   dielo   dokončiť   bez   ohľadu na množstvo použitého materiálu. A to sa aj stalo. Keď žalovaný 2 vyčerpal rozpočet svojej dodávky   pre   žalovaného   v   1.   rade,   prestal   platiť   za tovar,   hoci   ho   ďalej   objednával a za pomoci   len   svojich   subdodávateľov   dielo   dokončil,   no   hodnotu   dodaných   prác prekročil   o 100 %   svojho   pôvodného rozpočtu,   preto   aj   ďalším svojim   subdodávateľom prestal platiť.“.

Sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   aj   na   to,   že   z dôvodu   potreby   operatívneho vykonávania prác strany medzi sebou zaviedli systém priebežných telefonických ústnych a denných objednávok (vyplynulo to z výpovedí svedkov), ale ako prvostupňový súd, tak i súd odvolací tomuto systému nevenovali žiadnu pozornosť a v zamerali sa len na formu právneho úkonu, no nie na obsah. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu a na § 266 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka sťažovateľka vyjadruje názor, že v predmetnom prípade sa všeobecné súdy mali pri svojich úvahách zaoberať aj týmito otázkami.

Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú prílišnej formálnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, na ktoré poukazovala už vo svojom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu. V súvislosti s tým sťažovateľka vytýka okresnému súdu spôsob, akým posudzoval zmluvný vzťah   medzi   účastníkmi,   vyjadrujúc   názor,   že   tento   spôsob „je   v úplnom   rozpore   so zásadou zmluvnej voľnosti a neformálnosti právnych úkonov, na ktorom sú obchodnoprávne vzťahy vybudované a samotný spôsob posudzovania veci súdom sa prieči podstate základnej podstate súkromnoprávnych vzťahov“. V súvislosti s tým označuje sťažovateľka dôkazy, prostredníctvom ktorých   možno preukázať „potrebu vykonania prác a s tým súvisiacich naviacdodávok objednaného materiálu“.

Výhrady sťažovateľky smerujú tiež proti tomu, že „Súd ani v prvostupňovom ani v odvolacom konaní nijako nevyhodnotil skutočnosť, ktorá bola spoľahlivo zistená v konaní a to, že žalovaný 2. si úplne všetky žalobou uplatňované faktúry zahrnul v r. 2006 ako nákladovú položku do   účtovníctva,   následne   ešte požiadal   žalobcu   o odsúhlasenie jeho záväzkov k 31. 12. 2006. Súd síce uvedené odsúhlasenie neuznal v konaní ako kvalifikované uznanie, no mal na neho prihliadnuť pri hodnotení dôkazov preukazujúcich dodanie tovaru žalobcovi 2. Žalobca zo žalovanej sumy musel odviesť DPH, pričom žalovaný 2. si uplatnil odpočet   DPH   a   ešte   vytvoril   aj   nákladovú   položku,   no   pred   súdom   túto   pohľadávku neuznáva. Súd mal v tejto veci minimálne konať ex offo a tieto skutočnosti preukazujúce naplnenie   skutkovej   podstaty   trestného   činu   podľa   § 259,   260   Trestného   zákona   – skresľovanie   údajov   hospodárskej   a   obchodnej   evidencie   oznámiť   orgánom   činným v trestnom konaní.“.

K porušeniu základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy došlo   podľa   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   tým, „že   procesnými   úkonmi neprimerane zvýhodnil stranu žalovaného na úkor žalobcu. Tým, že súd nevykonal, resp. nevzal   do   úvahy   predložené   dôkazy,   bolo   sťažovateľovi   znemožnené   preukázať   potrebu vykonania prác naviac, ako aj možnosť dokázať, že objednávky uskutočnené žalovaným zodpovedajú reálne dodanému materiálu, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Prejavilo sa skôr jednostranné zameranie súdu vo veci vykonávania neobjektívneho dokazovania...

Skutkové   a právne   závery   súdu   sú   svojvoľné,   nakoľko   súd   viditeľne   procesne zvýhodňoval   žalovaného   1   a 2.   A neudržateľné,   nakoľko   ak   by   nebola   svojvôľou   súdu žalobcovi odňatá možnosť vykonať ním navrhované dôkazy, bol by súd musel svoje skutkové a právne závery jednoznačne prehodnotiť.“.

Pokiaľ   ide   o namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 48   ods. 2 ústavy, sťažovateľka tvrdí, že k nemu došlo na základe toho, „že súd odmietol skúmanie nepriamych   dôkazov,   ktoré   navrhol   žalobca   a to   formou   znaleckého   dokazovania,   ako aj odmietol obsah výpovede svedka K., ktorá sa týkala popisu skutočného stavu na stavbe (bažiny, zatekanie). Konaním súdu neboli brané do úvahy skutočnosti rozhodné pre vecné dokazovanie. Týmto konaním súd vytváral v danej veci prostredie právnej neistoty ohľadne tých práv, ktorých ochrany sa žalobca domáhal na všeobecnom súde. Prieťahy v konaní vzhliada žalobca i v konaní pred odvolacím súdom – Krajský súd Bratislava, keď obdržal odvolanie dňa 28. 8. 2009 a až dňa 20. 10. 2010 následne rozhodol.“.

Sťažovateľka napokon uvádza, že «Odvolací súd svojím postupom porušil aj ďalšie ústavné právo sťažovateľa a to právo na prístup k súdnej ochrane a inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ má za to, že v odvolacom konaní na odvolacom súde mal súd nariadiť vo veci pojednávanie. Nakoľko mu to vyplýva z § 214 ods. 1 písm. a) OSP. Podľa tohto ustanovenia: „na prejedanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie.“ Uvedeným sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv účastníkov   aj   v   druhostupňovom   konaní.   V   súvislosti   s   dokazovaním   ide   predovšetkým o právo   účastníkov   vyjadriť   sa   k   navrhovaným   dôkazom,   o   právo   byť   prítomný   pri vykonávaní konkrétneho dôkazu, čo zahrnuje aj možnosť so súhlasom súdu klásť otázky svedkovi,   znalcovi,   inému   účastníkovi   a   o   právo   vyjadriť   sa   k   vykonaným   dôkazom. Porušenie   týchto   práv   účastníka   predstavuje   odňatie   mu   možnosti   konať   pred   súdom. To mohlo v konečnom dôsledku viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu v dovolacom konaní pre jeho zmätočnosť.

Na   základe   dôkazov,   ktoré   sťažovateľ   nemohol   uplatniť,   hoci   ich   navrhoval   tak v prvostupňovom konaní, ako i odvolacom návrhu, bolo sťažovateľovi v odvolacom konaní znemožnené postupom súdu konať pred súdom.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   odvolací   súd   nesprávne   posúdil   nutnosť   nariadenia pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania a v prípade využitia tohto mimoriadneho opravného prostriedku následne i zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné   právo   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   na   prístup   k   súdnej   a   inej   právnej ochrane   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08-449 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009-545 porušené bolo.

2. Základné právo spoločnosti A., s. r. o., na spravodlivý proces, konkrétne právo rovnosti   účastníkov   konania   v   čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Cb 42/08-449 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009- 545 porušené bolo.

3. Základné   právo   A.,   s. r. o.,   na   spravodlivý   proces,   konkrétne   právo na bezprieťahové konanie upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Cb 42/08-449   a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009-545 porušené bolo.

4. Rozhodnutie   Krajského   súdu   č. k.   3 CoB/266/2009-545   z   20. 10. 2010 a Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb 42/08-449 zo 06. júla 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava III.

5. Spoločnosti A.,   s. r. o., sa priznáva finančné zadosťučinenie 3.300 € (slovom tritisíc-tristo eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný spoločnosti A., s. r. o., vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Spoločnosti A., s. r. o., priznáva trovy právneho zastúpenia 2.188,85 € (slovom dvetisícstoosemdesiatosem eur a 85 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   B.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto nálezu.“

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil   vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia   v zmysle   § 52   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky, o konaní pred ním   a o postavení   jeho sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009 a jeho rozsudkom z 20. októbra 2010

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi... rovní.Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods. 3   ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 Cb 42/08 a jeho rozsudkom zo 6. júla 2009

Pri   prerokovaní   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených základných práv rozsudkom okresného súdu č. k. 23 Cb 42/08-449 zo 6. júla 2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (m. m. napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej ochrany základného práva sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila vo vzťahu k základným právam, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, ktorým malo podľa nej dôjsť k porušeniu jej základných práv.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku a postupu okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 3 CoB/266/2009-545 z 20. októbra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Jedna z kľúčových námietok sťažovateľky spočíva v tom, že v označenom konaní neboli vykonané ňou   navrhnuté dôkazy   potrebné na zistenie   rozhodujúcich   skutočností, v dôsledku   čoho   jej   bolo   v odvolacom   konaní   znemožnené   postupom   súdu   konať   pred súdom.

Sťažovateľka   taktiež   uviedla,   že „odvolací   súd   nesprávne   posúdil   nutnosť nariadenia pojednávania a tým zaťažil svoj postup vadou spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom. Uvedené by malo mať za následok prípustnosť dovolania a v prípade   využitia   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku   následne   i zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu.“.

Z uvedeného vyplýva, že podľa sťažovateľky išlo v danej veci jednoznačne o taký postup odvolacieho súdu, ktorým jej bola ako účastníkovi konania znemožnená realizácia tých   procesných   práv,   ktoré   jej   priznávajú ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku, v dôsledku čoho jej bola namietaným postupom krajského súdu a jeho rozsudkom odňatá možnosť konať pred súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého poskytnutie   ochrany   konkrétnemu   právu   alebo slobode   v konaní pred ústavným súdom prichádza   v   zásade   do   úvahy   iba   za   predpokladu,   pokiaľ   ten,   kto   má   v   úmysle   sa   jej dovolať, najprv vyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré sú mu dostupné v konaní pred   všeobecnými   súdmi   (m. m.   IV. ÚS 201/04).   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   § 238   ods. 5   prvej   vety   OSP   dovolanie   nie   je   prípustné   ani   vo   veciach, v ktorých   bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Predmetom namietaného konania bolo rozhodovanie o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala voči žalovanému v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 239 493,19 €.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 102/04,   III. ÚS 302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len „najvyšší   súd“   (napr.   rozhodnutia   sp. zn.   5 Cdo 102/01   alebo   sp. zn.   2 Cdo 13/2004, 1 Obdo V 76/2006)].

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietanými nedostatkami postupu krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 CoB/266/2009   a jeho   rozsudkom   z 20.   októbra   2010 na jednej   strane   a odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   z   hľadiska   § 237   písm. f)   OSP na strane   druhej   nie   je   taká   absencia   súvislosti,   ktorá   by   nepripúšťala   uplatnenie   tejto námietky ako dovolacieho dôvodu, a tým vylúčila právomoc dovolacieho súdu. Naopak, z viacerých   prednesov   sťažovateľky   v odôvodnení   sťažnosti   je   zrejmé,   že   jej   zásadné námietky   sú   obsahovo   totožné   s dovolacím   dôvodom   vyplývajúcim   z citovaného   § 237 písm. f) OSP a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol príslušný   na meritórne   prerokovanie   týchto   námietok   a ktorý   by   o   ich   oprávnenosti v konečnom   dôsledku   rozhodol.   Na   základe   podaného   dovolania   by   bol   najvyšší   súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľky, najmä pokiaľ ide o namietanú povrchnosť celého konania   v tejto   veci,   zmätočnosť   v hodnotení   dôkazov   a nedostatočné   vysporiadanie   sa s jej argumentmi a názormi.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   ani   zo   zistení   ústavného   súdu   na   okresnom   súde nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   3 CoB/266/2009 z 20. októbra 2010 podala dovolanie. Ústavný súd vzhľadom na to dospel k záveru, že posúdenie námietok sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď sa neobrátila na príslušný dovolací súd,   t. j. nepodala dovolanie,   hoci   ho vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti, v ktorej   tvrdí   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, podať mala a mohla, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)   nemala   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv (IV. ÚS 413/04).   Ak   sťažovateľka   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   vylučuje   to   právomoc   ústavného   súdu   na   meritórne prerokovanie jej sťažnosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (m. m.   I. ÚS 85/97,   I. ÚS 89/97). Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 57/2010).

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   23 Cb 42/08 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoB/266/2009

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   (II. ÚS 184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu   práva nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02,   I. ÚS 116/02).   Ak   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   nemohlo dochádzať   k namietanému   porušovaniu   označeného   práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konania   boli   právoplatne   skončené   10.   decembra   2010,   keď   nadobudol   právoplatnosť rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   3 CoB/266/2009   z 20.   októbra   2010,   ktorým   bol v odvolaním napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 Cb 42/08 zo 6. júla 2009.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   okresného   súdu   a postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. februára 2011, t. j. v čase, keď k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať a jej právna neistota už nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v tejto časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími   požiadavkami,   ktoré   v   nej   sťažovateľka   nastolila,   vrátane   návrhu   na   vydanie dočasného opatrenia – odloženia vykonateľnosti označeného rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011