znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. K., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. J. L., P., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   22 C 114/99,   za   účasti   Okresného   súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bola 8. februára 2006 doručená sťažnosť JUDr. D. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 114/99.

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   20. septembra 1999   bol   okresnému   súdu doručený návrh sťažovateľky zo 17. septembra 1999 na vydanie platobného rozkazu spolu s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia proti odporcovi C., spol. s r. o., B.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného takto podrobne opísala chronológiu úkonov okresného súdu, ako aj jej úkonov v predmetnom konaní:

„Súd návrh na vydanie predbežného opatrenia dňa 9. 11. 1999 zamietol. Súdny   poplatok   z   návrhu   bol   sťažovateľkou   na   výzvu   súdu   uhradený   dňa 22. 11. 1999.

Sťažovateľka listom zo dňa 28. 4. 2000 požiadala láskavo súd o vydanie platobného rozkazu, prípadne vytýčenie skorého termínu pojednávania.

Platobný rozkaz bol vydaný pod sp. zn. 22 C 114/99 zo dňa 19. 4. 2000. Sťažovateľka platobný rozkaz obdržala 2. 5. 2000.

Dňa   29. 5. 2000   bol   sťažovateľke   doručený   odpor   proti   platobnému   rozkazu   zo strany odporcu.

Dňa 2. 6. 2000 bolo súdu zaslané k odporu sťažovateľkou vyjadrenie. Dňa 13. 10. 2000 sťažovateľka k sp. zn. 22 C 114/99 žiadala súd o vytýčenie skorého termínu pojednávania z dôvodu uplynutia značnej doby.

Prvé pojednávanie vo veci bolo určené na deň 14. 6. 2001. Na pojednávaní sťažovateľku zastúpil substitút z Advokátskej kancelárie B. Pojednávanie bolo odročené na 18. 9. 2001. Ďalšie   pojednávame   vo   veci   bolo   odročené   na   6. 11. 2001,   ktoré   bolo   odročené na neurčito z dôvodu vypočutia sťažovateľky dožiadaným súdom.

Dňa 29. 7. 2002 sťažovateľka písala predsedovi Okresného súdu Bratislava I, aby boli   odstránené   prieťahy   v   konaní   a   vo   veci   sa   riadne   pokračovalo,   okrem   tejto   veci poukazovala aj na konania 22 C 113/99 a 22 C 115/99.

Listom   zo   dňa   11. 11. 2002   sp. zn.   Spr 3401/2002   podpredseda   Okresného   súdu Bratislava I oznámil, že v konaniach sa nepokračovalo z dôvodu odchodu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku. Vo veci mala konať zákonná sudkyňa JUDr. V.

Listom   zo   dňa   12. 5. 2003   mi   podpredsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava I oznámila, že vec bude pridelená JUDr. L. P. od 22. 4. 2003.

Dožiadaný súd ma vo veci predvolal na deň 9. 6. 2003. Medzitým uplynula doba 1,5 roka.

Po vrátení spisu na Okresný súd Bratislava I bolo nariadené pojednávanie na deň 17. 9. 2003. Dňa 17. 9. 2003 bolo vo veci rozhodnuté. Rozsudok bol sťažovateľke doručený 30. 10. 2003.

Dňa 28. 11. 2003 podala sťažovateľka odvolanie proti rozsudku. Krajský súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 2. 6. 2004, kde meritórne rozhodol tak, že zrušil a vrátil vec na nové konanie I. stupňovému súdu. Rozhodnutie bolo sťažovateľke doručené 24. 11. 2004.

Dňa   4. 10. 2004   sa   sťažovateľka,   ako   aj   jej   právny   zástupca   ospravedlnili z pojednávania, pričom súhlasili, aby súd konal v ich neprítomnosti.

Zároveň sťažovateľka na základe intencií Krajského súdu Bratislava navrhla vypočuť dožiadaným súdom pracovníčku C., P.

Táto bola vypočutá dňa 17. 1. 2005. Okresný súd Bratislava I vytýčil po vrátení spisu pojednávanie na deň 9. 3. 2005, ktoré bolo odročené na deň 9. 5. 2005. Toto pojednávanie bolo odročené na 14. 9. 2005 a následne   na   9. 11. 2005,   kedy   sa   sťažovateľka   ospravedlnila   a   súhlasila,   aby sa pojednávanie viedlo v jej neprítomnosti. Na tomto pojednávaní súd meritórne rozhodol. Vo veci bolo podané odvolanie dňa 19. 12. 2005 čo do trov konania.“

Sťažovateľka   sa   zmieňuje aj o tom,   že   na priebeh   napadnutého   konania   viackrát upozorňovala a písomne urgovala, aby sa v jej právnej veci konalo plynulejšie. K sťažnosti pripojila aj kópie viacerých urgencií adresovaných okresnému súdu.

V spojitosti so zdĺhavým priebehom konania poukazuje sťažovateľka na to, že sa v dôsledku toho predlžuje jej stav právnej neistoty do tej miery, že „sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym a ohrozuje ju vo svojej podstate“, a zároveň upriamuje pozornosť na to,   že „Takýto   stav   právnej   neistoty   zapríčinil   aj   to,   že odporkyňa   v konaní   trikrát previedla svoj obchodný podiel na inú spoločnosť“.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené   v čl. 48   ods. 2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   v Bratislave I   v konaní vedenom pod sp. zn.: 22 C 114/99 porušené bolo.

2. JUDr. D. K. priznáva finančné zadosťučinenie 50.000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd v Bratislave I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. JUDr.   D.   K.   priznáva náhradu trov konania 5.788,- Sk,   ktoré je Okresný súd v Bratislave I   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   L.,   P.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol v právnej veci sťažovateľky rozsudkom č. k.   22 C 114/99-83   z   9. novembra 2005   tak,   že   odporcovi   uložil   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke 18 271 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 11. júla 1999 až do zaplatenia, ako aj 768 Sk z titulu náhrady trov konania, to všetko do 3 dní od právoplatnosti   rozsudku.   Vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   Opravným   uznesením č. k. 22 C 114/99-83   z 28. decembra 2005   okresný   súd opravil   záhlavie rozsudku   v časti označenia   odporcu.   Rozsudok   okresného   súdu   okrem   výroku   o trovách   konania,   ako aj opravné uznesenie nadobudli právoplatnosť 31. januára 2006.

Sťažovateľka   19. decembra 2005   podala   odvolanie   proti   označenému   rozsudku okresného súdu, čo sa týka výroku o náhrade trov konania.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 114/99.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti, z listinných dôkazov k nej pripojených a zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp. zn. 22 C 114/99   bolo   vo   veci   samej   skončené   rozsudkom   uvedenej   spisovej   značky z 9. novembra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť (okrem výroku o trovách) 31. januára 2006.

Sťažnosť sťažovateľky z 27. januára 2006 bola doručená ústavnému súdu 8. februára 2006 a na poštovú prepravu bola odovzdaná 6. februára 2006.

O odvolaní sťažovateľky z 19. decembra 2005, čo sa   týka výroku o náhrade trov konania, ešte nebolo rozhodnuté.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte trvalo. Ak preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda k porušovaniu označeného   základného   práva   už   nedochádza,   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Vzhľadom   na   nadobudnutie   právoplatnosti   meritórneho   rozhodnutia   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade v rámci jej predbežného prerokovania   do   úvahy   iba   posúdenie   možnosti   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   v   časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Ťažiskovým   pojmom   a komponentom   tohto   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy je to, že jeho ochrana sa uplatňuje vo veci účastníka, v jeho záležitosti.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady   trov   súdneho   konania   sa   vzťahuje   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy“   (III. ÚS 145/02),   dospel v okolnostiach   prípadu   k   záveru,   že   vzhľadom   na   krátkosť   časového   obdobia,   ktoré uplynulo   od   rozhodnutia   okresného   súdu   o náhrade   trov   konania   (9. novembra 2005) do predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom,   nemohlo   dôjsť   v konaní týkajúcom   sa   náhrady   trov   súdneho   konania   ku   zbytočným   prieťahom,   a   tým   ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzal   pritom   z   obsahu   sťažnosti,   z   ktorého   vyvodil,   že   ňou   sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom,   predmetom   ktorého   bolo   rozhodovanie   o   jej   uplatnenom   nároku   na zaplatenie peňažnej sumy.

Vecou samou v konaní pred okresným súdom, v ktorom podľa sťažovateľky došlo k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   teda nebolo   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania.   Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej neistoty sťažovateľky právoplatným skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu jej označeného základného práva nedochádzalo.V súvislosti   s tým   poukazuje ústavný   súd   na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa ktorej je jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   aj   významnú   preventívnu   funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už   k zásahu   došlo,   aby   sa   v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   jeho   fakultatívna   právomoc   priznať v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy,   v žiadnom   rozsahu   a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   účel ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   V nadväznosti   na   to   je   tiež   potrebné zdôrazniť, že nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako   nejaký   samostatný   nárok   na   prípadné   odškodnenie   za   zistené   prieťahy   v konaní príslušného štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti   s tým   vyslovil,   že   „satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   nie je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Inými slovami, meritórne konanie o námietke porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je účelné a v zásade prípustné v prípade, že takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľke už bolo doručené právoplatné rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“ (I. ÚS 235/03, IV. ÚS 168/04).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky, ústavný súd ju už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd už o jej žiadosti   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   nerozhodol,   pretože   jeho poskytnutie je podľa čl. 127 ods. 3 ústavy viazané na vyhovenie sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006