znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 39/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., t. č. v N., zastúpeného advokátom JUDr. J. W., N., ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   5   To   43/2003   z   15. januára 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2004 doručená sťažnosť R. B., t. č. v N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   43/2003 z 15. januára 2004.

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd v Nitre (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 3 T 36/03 z 8. decembra 2003 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby. Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   sťažnosť.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 To 43/2003   z   15. januára 2004   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   čím   podľa sťažovateľa   krajský   súd   porušil   základné   právo,   ktorého   porušenie   sťažovateľ   namieta, „konkrétne práva na osobnú slobodu“ podľa čl. 17 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v závere svojej sťažnosti uvádza: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem,   aby   Ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vyslovil,   že   právoplatným   Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 5 To 43/2003 zo dňa 15. 01. 2004, boli porušené základné práva sťažovateľa zakotvené v Čl. 17 Ústavy SR a aby toto uznesenie zrušil.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho   základných   práv uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 43/2003 z 15. januára 2004.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Preto   bolo   potrebné,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu určil, od kedy začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo rozhodnuté o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 8. decembra 2003. Ústavný súd zdôrazňuje, že   pri   posudzovaní   otázky   dodržiavania   lehoty   na   podanie   sťažnosti   musí   vychádzať z doslovného   znenia   zákona   o   ústavnom   súde   a   Trestného   poriadku,   ktorý   upravuje právoplatnosť rozhodnutí v trestnom konaní, resp. postupy trestných súdov vo väzobnej agende (konanie neverejných zasadnutí). Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemôže ľubovoľne   posudzovať   začiatok   plynutia   týchto   lehôt   a   posúvať   ich   v   závislosti od faktických úkonov súdov v trestnom konaní.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu z 15. januára 2004   doručené   prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu   30. januára 2004. Sťažovateľ, ktorý mal v čase doručenia predmetného uznesenia obhajcu (§ 36 Trestného poriadku),   vedel,   že   napadnuté   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   15. januára 2004, a súčasne od tej doby poznal aj dôvody, ktoré krajský súd uviedol vo svojom uznesení.

Od   doručenia   uznesenia   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   uplynula   doba prevyšujúca   dva   mesiace   od   právoplatnosti   napadnutého   uznesenia.   Lehota   na   podanie sťažnosti   uplynula   bez   toho,   aby   jej   počítanie   od   právoplatnosti   bolo   ovplyvnené skutočnosťou, ktorú by mohol ústavný súd považovať za okolnosť hodnú osobitného zreteľa pri skúmaní včasnosti jej podania.

Sťažovateľ mohol vedieť, v akom zložení a akou formou prerokovania jeho väzobnej veci   krajský   súd   postupoval,   a   rozhodoval   najneskôr   v   deň,   keď   bolo   vyhlásené na neverejnom zasadnutí napadnuté uznesenie (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde). Táto vedomosť   sťažovateľa   sa   odvíja   od   toho,   že   v tomto   konaní pred   krajským   súdom   bol zastúpený   obhajcom,   ktorý   podľa   §   18   ods.   2   zákona   č.   586/2003   Z.   z.   o advokácii a o zmene a doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský zákon)   v znení   neskorších   predpisov   je   povinný   pri   výkone   advokácie   konať   čestne, svedomito,   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky   a uplatňovať   v záujme   klienta všetko,   čo   podľa   svojho   presvedčenia   pokladá   za   prospešné.   Pritom   dbá   na   účelnosť a hospodárnosť poskytovania právnych služieb.

Podľa § 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov obvinený má právo stýkať sa s obhajcom v rozsahu, ktorý vyplýva z Trestného poriadku, a môže byť s ním v písomnom styku bez obmedzenia. Taktiež s ním   môže   hovoriť   v ústave,   v miestnosti   na to   určenej,   bez prítomnosti   tretej osoby   v čase   a rozsahu   nenarušujúcom   ústavný   poriadok.   Obvinený má právo   požiadať advokáta o právnu pomoc vo veci, ktorá nesúvisí s trestnou vecou, pre ktorú je vo väzbe.

Z toho vyplýva, že od predloženia väzobnej veci okresným súdom krajskému súdu sa sťažovateľ   a   jeho   obhajca   mohli   objektívne   dozvedieť   nielen   o tom,   v akom   zložení krajský súd koná, ale aj kedy krajský súd koná, a to aj na neverejnom zasadnutí.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   nápravy   ochrany   ústavnosti,   s prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia právoplatnosti namietaného uznesenia krajského súdu (15. január 2004), ktorým malo byť porušené právo sťažovateľa, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (31. marec 2004) je možné konštatovať, že lehota stanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi   bez   akýchkoľvek   pochybností   uplynula   skôr,   než   podal   túto   sťažnosť ústavnému súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd považuje sťažnosť proti uzneseniu krajského   súdu   sp. zn. 5 To 43/2003   z   15. januára 2004   za   podanú   oneskorene,   a   preto ju po predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   podanú   oneskorene   (§ 25   ods. 2   v   spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005